Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Aida a Tosca vo Viedni

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vstúpiť do Viedenskej štátnej opery (Wiener Staatsoper) je povznášajúce prvý, aj x-ty raz. Divadlo, stojace v centre hlavného mesta Rakúskej republiky, je postavené v novoromantickom francúzskom štýle. Patrí k najznámejším operným domom vo svete. Je vstupenkou špičkových speváckych hviezd do ďalších svetových operných domov, niekedy však i koncom ich kariéry, ak neobstoja pred náročným publikom. Wiener Staatsoper je v súčasnosti i štartovacou čiarou početných ruských spevákov a dirigentov, ktorí nadväzujú jednak na ruskú vokálnu tradíciu, ale aj na štýl bel canta, pestovaný stáročia na cárskom dvore hosťujúcimi talianskymi spoločnosťami a skladateľmi.

V máji a júni, potom v septembri a októbri premieta Viedenská štátna opera live operné predstavenia na Herbert von Karajan-Platz v centre Viedne. Tie sú zadarmo – sledované desiatkami Viedenčanov, ale najmä početnými turistami.

Ako je známe, z členov orchestra Viedenskej štátnej opery sú vyberaní najlepší hudobníci do Viedenskej filharmónie (Wiener Philharmoniker) – azda najkvalitnejšieho orchestra v Európe, typického mäkkým tónom sláčikov a vybrúsenosťou interpretácie každej nástrojovej skupiny, no zvlášť štýlovým prednesom skladieb rakúskych a nemeckých klasikov.

Viedenská štátna opera, foto: Michael Pöhn

Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Budova Wiener Staatsoper je na Ringstraße od 25. mája 1869, kedy ju slávnostne otvorili predstavením Mozartovho Dona Giovanniho, za účasti cisára Františka Jozefa I. a jeho manželky – cisárovnej Alžbety. Wiener Staatsoper je nástupkyňou cisárskej dvorskej opery, ktorú založili a podporovali Habsburgovci. Monumentálna budova Staatsoper bola plánovaná od r. 1860 ako jedna z prvých stavieb na okružnej Ringstraße, vznikajúcej na priestoroch bývalých mestských hradieb, zbúraných po r. 1857. Súťaž architektov o stavbu Opery vyhral návrh Augusta Sicarda a Eduarda van der Nülla v štýle francúzskej neorenesancie. Staatsoper dlhé desaťročia slúžila rakúsko-uhorskej, zvlášť viedenskej šľachtickej a meštianskej spoločnosti pod vedením intendantov a najmä hudobných riaditeľov. Ich busty zdobia interiéry spoločenských priestorov, salónov a kaviarní Opery. V spomienkovej predajni na 1. poschodí pripomínajú najväčšie osobnosti Opery (Mahler, Felix von Weingartner, Richard Strauss, Clemens Krauss, Karl Böhm, Herbert von Karajan, Egon Seefehlner, Lorin Maazel a ďalší) obsahovo i graficky detailne spracované monografie. Na CD a DVD sa zasa ponúkajú aktuálne (ale aj historické) nahrávky spevákov v titule, ktorý sa práve v ten večer uvádza. Všetko je premyslené do najmenšieho detailu.

Aká bola povojnová história Wiener Staatsoper? Po americkom bombardovaní 12. marca 1945 bola budova zničená – najmä v nechránenej zadnej časti. Požiar zničil nielen múry, ale aj dekorácie pre vyše 120 opier a tiež vyše 150 000 divadelných kostýmov. Zachoval sa však pôvodný vstup do divadla, foyer s freskami Moritza von Schwinda, hlavné schodisko, vestibul a čajovňa. Obnova trvala desať rokov. Stavitelia sa rozhodli dostať budovu do pôvodného stavu, no zmodernizovať javiskovú techniku a (na podnet Artura Toscaniniho) vylepšiť akustiku hľadiska drevenými obkladmi. Pred každým predstavením sa dvíha železná opona, ktorá chráni javiskové priestory pred požiarom. Na výtvarne riešenie opony mal záujem aj slávny Marc Chagall, no napokon ju realizovali s návrhom Rudolfa Eisenmengera, stvárňujúcom výjav z Gluckovej opery Orfeus a Eurydika.

Slávnostné otvorenie desať rokov trvajúcej rekonštrukcie Wiener Staatsoper bolo 5. novembra 1955. Bol to súčasne deň symbolického obnovenia suverenity Rakúska. Na programe bol Fidelio od Ludwiga van Beethovena s dirigentom Karlom Böhmom. V roku 2009 boli oslavy 140. výročia slávnostného otvorenia Viedenskej opery. Ich najoriginálnejšou súčasťou bola inštalácia obrazovky s veľkosťou 50 m², ktorá je umiestnená na bočnej strane opery – smerom do Kärntnerstraße. Po dobu štyroch mesiacov roka na nej možno sledovať priame prenosy z viac než 60 najslávnejších inscenácií Staatsopery (Madame Butterfly, Čarovná flauta, Don Giovanni…a i.). Obecenstvo týchto prenosov sedí pred budovou opery, no s rovnakým nadšením a zaujatosťou, ako prítomní v sále, hoci v ruchu ulice a neustále prúdiacich aut i zvonenia električek.

Viedenská štátna opera

Viedenská štátna opera

Návštevníkom predstavení sa ponúkajú obsažné bulletiny za prístupnú cenu a voľné propagačné materiály, avizujúce mesiace dopredu programy predstavení a zaujímavosti o hosťujúcich zahraničných umelcoch nielen v operných, ale aj v baletných a piesňových komorných večeroch. Všetko (vrátane prístupného archívu o inscenáciách Staatsoper z minulosti), svedčí o precíznej manažérskej práci tejto kultúrnej inštitúcie. Turisti z celého sveta sú šťastní, ak navštívia čo len jedno predstavenie svetoznámeho operného domu. Zvlášť návštevníci z Japonska a Číny si usilovne fotografujú zákutia, busty a fresky interiérov, alebo užívajú lákadlá nie jednej, hneď niekoľkých tunajších kaviarní.

Vo Viedenskej štátnej opere sa hrá cca 200 predstavení ročne. Repertoár zahŕňa ročne okolo 50 operných titulov a 20 baletov. V hľadisku opery je 1 700 sedadiel a vyše 500 miest na státie. Viedenská opera má 1 000 zamestnancov, ktorí v priestoroch divadla s príznačnou úctivosťou splnia každé prianie návštevníkov.

V súčasnosti je hlavným intendantom Wiener Staatsoper Dominique Meyer.

Bezkonkurenčná Aida: Zo šiestich navštívených predstavení Wiener Staatsoper (v septembri a októbri 2016) vyberám aspoň Aidu a Tosku. Pre „našinca“ je v nich totiž zakomponovaná tradícia aj  súčasnosť opernej ustanovizne na Ringstraße:

– premiéra pôvodnej, dnes 32-ročnej inscenácie Aidy bola 30. apríla 1984. Radamesa vtedy spieval Luciano Pavarotti a Aidu talianska lyrická sopranistka Maria Chiara – predstavenie dirigoval Lorin Maazel. Scénicky sa od čias prvej premiéry nezmenilo nič – iba sa vymenili generácie slávnych spevákov s menami mladších sólistov, ktorých je na svetových scénach čoraz viac.

G. Verdi: Aida, Viedenská štátna opera, foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Aida, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

– Súčasnou interpretkou Aidy je napríklad 31-ročná americká sopranistka Kristina Lewis z Arkansasu narodená r. 1985 (až po uvedení viedenskej „prapremiéry“ Aidy). Štíhla, jemná mulatka, svojou farbou pleti priam ideálna na stvárnenie krásnej etiópskej princeznej – zajatkyne a otrokyne egyptského kráľa. Je ovenčená viacerými medzinárodnými titulmi zo speváckych súťaží. Kariéru na medzinárodnej scéne otvorila v milánskej La Scale, v Opéra de Paris, Staatsoper Berlin, v Arena di Verona, v mníchovskej Bayerische Staatsoper, v petrohradskom Mariinskom divadle a v Teatro dell´Opera di Roma. V Staatsoper Wien debutovala r. 2013 ako Aida, no v tejto sezóne spieva ďalej aj Ameliu vo Vediho Maškarnom bále. Má jemný, zato nosný, vždy cituplný soprán, s ktorým modeluje účinné piana. Jemnosti v jej speve vynikajúco podporil orchester pod taktovkou talianskeho dirigenta Marca Armiliata. Je to dirigent, ktorému sa korí i taký sebavedomý orchester, akým sú Viedenskí filharmonici. Do sprevádzania jednotlivých spevákov vniesol Armiliato diferenciáciu, prispôsobenú sile a kvalite hlasu sólistov, ich výrazu a dynamike tónu, frázovaniu i držania fermát. Tanečné číslo otrokýň (a ďalšie, tu vôbec nenudiace tance v choreografii Jana Striplinga) získalo pod jeho vedením (i zásluhou efektných kostýmov) priam charakter a mystickosť bájnej sekty dervišov.

Amneris spievala litovská mezzospranistka Violeta Urmana – speváčka dramatického talianskeho a nemeckého „fachu“. Podobne ako Kristina Lewis spieva i táto diva vo všetkých významných operných domoch v Paríži, MET, v La Scala, v Royal Opera House Covent Garden v Londýne, ako aj na „Festspielen“ v Bayrethe, Sazburgu a Aix-en-Provence. Vo Viedni začínala r. 1996 ako Eboli a spieva tu aj Santuzzu, Leonoru vo Favoritke a v Sile osudu. V tejto sezóne bude účinkovať vo Viedni ako Amneris v Aide. Jej hlas je v stredoch a výškach len o niečo tmavší než dramatický soprán – čaruje však účinnými hlbokými tónmi. Tie majú v jej podaní magickú tmavú farbu. Réžia staromódneho typu jej nedovoľuje pohybovú variabilitu. Tak, ako ostatní speváci v tejto inscenácii, sa riadi minimalistickým pohybom a často spieva vis-à-vis pred dirigentom. Réžia Nicolasa Joela i scéna Carla Tommasiho patria svojou estetiku do osemdesiatych rokov m. storočia. Tunajšie obecenstvo (podľa reakcie) voči tomu však nič nenamieta, sotva túžiac po nových vetroch vo výprave či aplikovaní deja do súčasnosti.

Po smrti rakúskeho tenoristu juhoafrického pôvodu Johana Bothu, ktorého tenor poznali a obdivovali na viacerých špičkových európskych scénach, vrátane Viedenskej štátnej opery, kde stál od roku 1996 na pódiu viac ako 230-krát, sa čaká na jeho náhradu. Možno i preto sledoval Aidu vo svojej lóži samotný intendant Dominique Meyer. Azda ho detailne zaujímal výkon Taliana Fabia Sartoriho ako Radamesa. Od r. 1999 je tento rodák z talianskeho Trevisa síce známy viedenským fanúšikom bel canta (ako Carlo v Donizetiho Linde di Chamounix, Rodolfo v Pucciniho Bohéme, Gabriele Adorno vo Verdiho Simone Boccanegrovi, ba aj ako Radames), ale legenda Johana Bothu a jeho náhla smrť otriasli publikom a vedením divadla pri plánovaní obsadení trvalých operných blokov a v nich zodpovedných tenoristov. V živote vždy niekto odchádza a iní prichádzajú: tak je to bolo pred pár rokmi aj v prípade slávneho Pavarottiho. No prichádzajú mladí. Či nahradia legendy – sa uvidí. Novú nádej pre fanúšikov tenoristov však ponúkol v Aide každopádne zvučný, oceľovo pevný hlas Fabia Sartoriho, ktorý – i svojím korpulentným výzorom – oživil spomienky na Bothu a vzbudil nádeje na jeho plnohodnotné nahradenie v spinto rolách. Vedľa pomerne nevýrazného basu Ayka Martirossiana v role Kráľa oslovil poslucháčov najmä zamatovou farbou barytónu a plným prežívaním postavy rumunský spevák Sorin Coliban ako Ramfis, ktorý fyzicky i vokálne pripomenul jedného z najväčších (a najmužnejších) spevákov minulého storočia, rumunského barytonistu Nicolae Herleu.

Aida vo Wiener Staatsoper zanechala dojem staršej dámy, ktorá však nestráca svoj mladistvý hlas a udržiavaný pôvab – tu zvlášť v orchestrálnom výkone. Ten bol najväčším zážitkom večera.

Pucciniho Tosca mala premiéru v podnes hranej inscenácii 3. 4. 1958 (!) – a tak diváci videli 7. októbra 2016 už 588. reprízu. Premiéru v r. 1958 dirigoval samotný Herbert von Karajan, Toskou bola Renata Tebaldi, Cavaradossiho spieval Giuseppe Zampieri a Scarpiu Tito Gobbi. Na tieto mená už možno iba spomínať ako na hviezdy na nebi. Náš, práve jubilujúci Peter Dvorský v tejto inscenácii spieval Cavaradossiho 28-krát: prvý raz 27. 5. 1987 pod taktovkou Zubina Mehtu. Toskou bola slávna Anna Tomova-Sintova a Scarpiom Ingvar Wixell

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera, foto: Viedenská štátna opera

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera,
foto: Viedenská štátna opera

V tejto 58-ročnej inscenácii účinkoval sedemkrát Pavarotti, dvanásťkrát Domingo, ktorý predstavenie päťkrát aj dirigoval, Carreras spieval päťkrát, Jonas Kaufmann štyrikrát, naposledy 9. a 16. apríla 2016, bezprostredne pred súčasnou sériou Pucciniho Tosky, ktorá sa uvádza 7., 10. a 13. októbra 2016. Pri hosťovaní Jonasa Kaufmanna vzniklo vo Viedni šialenstvo kvôli hviezdnemu obsadeniu: Kaufmann – Gheroghiu – Terfel.

Scénickému riešeniu javiska aj po toľkých rokoch treba priznať veľkoleposť a hĺbkové riešenie javiska, ktoré vnáša do deja chrámovú a palácovú ilúziu. Najťažšie „bojuje“ scénograf Nicola Benois s nereálnou šedou farbou Ríma i „papierovým“ stvárnením kulís v 3. dejstve – v pozadí s kopulou Chrámu sv. Petra, pripomínajúcou minaret. Nedoriešené zostávajú herecké detaily, ktorých sa nezbavila ani režisérka Margharethe Wallmannová: namiesto zúfalého skoku do hlbín rieky, Tosca – preoblečená do nových šiat po vražde Scarpiu (!) – pomaly beží po hradbách Anjelského hradu do javiskového úzadia, aby divák nevidel jej zúfalý skok a radšej sa sústredil na rozpačitých policajných služobníkov Scarpiu, ktorí nielenže nedobehnú včas – veď dej to ani nedovoľuje – ale sa o to ani evidentne nesnažia, rozpačito postávajúc v popredí javiska.

Na rozdiel od hudobne perfektného, pritom citovo vzrušeného Marca Armiliata za dirigentským pultom Aidy, bol tentokrát zodpovedným za hudobné naštudovanie tejto série Tosky fínsky dirigent Mikko Franck. Technicky mu nemožno nič vyčítať – ibaže pod jeho rukami hral orchester nezúčastnene, bez náboja emócií, aké vyžaduje veristická dráma tejto hudobnej smutnohry o veľkej láske a diktatúre moci. Zbor – podobne výborne a obdivuhodne celistvo ako v Aide (kde bol zodpovedným zbormajstrom Thomas Lang), viedol ku kvalitatívnym výšinám v Toske Martin Schebesta.

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera, 2016, Anja Harteros (Tosca), Jorge de León (Cavaradossi), foto: Michael Pöhn

G. Puccini: Tosca, Viedenská štátna opera, 2016, Anja Harteros (Tosca), Jorge de León (Cavaradossi),
foto: Michael Pöhn

V titulnej  role slávnej, krásnej a vernej milenky Cavaradossiho  speváčky Florie Tosky debutovala vo Wiener Staatsoper Anja Harteros. Štíhla, krásna, vznešená nemecko-grécka sopranistka, podobou blízka krajanke Márii Callasovej, pravda, bez jej drámy v hlase a prejave, s celkovo lyrickejším sopránom, ktorý vo výškach dostával skôr kričaný, než bel cantovo spievaný tón. Pátos hrdinky sa premietal často do prejavu zdvihnutých rúk – namiesto do farby hlasu. Cavaradossim bol rodák zo Santa Cruz v Tenerife – Jorge de León. Má za sebou kariéru najmä v latinských zemiach (Taliansko, Španielsko), ale úspešne debutoval aj v Kolíne, Berlíne, Chicagu a vo Wiener Staatsoper (r. 2012 ako Pinkerton, Radames, Cavaradossi a Macduff). Posledné dve úlohy bude spievať aj v sezóne 2016/2017.  Znechal veľmi dobrý dojem taliansky znejúceho tenora, ktorý nielen vie, ale aj cíti melódiu a ovláda bel cantový spev i techniku a tento špecifický pojem vie dokonale naplniť obsahom. Aj svojím zjavom je hodnoverným hrdinom ľúbostných príbehov. Zato zlovestného Scarpiu – od vstupného Creda v 1. dejstve, po vydieranie Tosky v 2. dejstve  nedokázal Marco Vratogna naplniť ukrývanou zlobou a pocitom moci. Bol viac elegantným policajným úradníkom, než diablom v ľudskej koži. Ďalšou – hoci menšou postavou v deji – bol Cesare Angelotti v podaní kórejského barytonistu, laureáta viacerých medzinárodných súťaží, s mimoriadne pútavým, farebným, zvučným výkonom a javiskovou istotou  Jongmina Parka (v Staatsoper debutoval r. 2011 ako Colline v Bohéme, postava Angelotiho bola zasa jeho debutom v Toske).

Dvomi opernými pohľadmi do repertoáru „blokových predstavení“ Wiener Staatsoper sme trochu odokryli interiér a večery blízkej viedenskej opernej scény, ktorá patrí k najväčším a najslávnejším na svete. To, že zhodou okolností išlo o „staré“ inscenácie – hoci so slávnou minulosťou  je náhoda. Videla som totiž aj čerstvú, modernistickú Pucciniho Turandot, ktorá dokazuje, že i Viedeň sa dokáže pozerať na svet opery novšími očami. Ako to udrží vo veľkomeste, preplnenom turistami, bažiacimi po tradíciách Európy – zasa inokedy a inde.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z repríz Aida 5. 10. a Tosca 7. 10. 2016

Giacomo Puccini: Tosca
Viedenská štátna opera

Dirigent: Mikko Franck
Réžia: Margarethe Wallmann

Floria Tosca: Anja Harteros
Mario Cavaradossi: Jorge de Leon
Barón Scarpia: Marco Vratogna
Angelotti: Jongmin Park
Kostolník: Wolfgang Bankl
Spoletta: Michael Roider
Sciarrone: Marcus Pelz
Žalárnik: Alexandru Moisiuc

Giuseppe Verdi: Aida
Viedenská štátna opera

Dirigent: Marco Armiliato
Réžia: Nicolas Joel

Amneris: Violeta Urmana
Aida: Kristin Lewis
Radames: Marcello Giordani
Ramfis: Sorin Coliban
Amonasro: Ambrogio Maestri
Egyptský kráľ: Ayk Martirossian
Posol: Jinxu Xiahou
Kňažka: Caroline Wenborne

www.wiener-staatsoper.at

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 24
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár