Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Ak je dirigent despota, musím presvedčiť orchester aby hral podľa mňa…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hosťom – sólistom koncertov 9. a 10. apríla v Slovenskej filharmónii bol mladý izraelský klavirista ruského pôvodu Boris Giltburg, víťaz prestížnej medzinárodnej klavírnej Súťaže kráľovnej Elisabeth v Bruseli. Rozprávali sme sa o tom, ako držať v hlave desiatky naštudovaných klavírnych koncertov, čo zaručene pomôže pri výpadku pamäti uprostred koncertu, ale aj prečo hral štvrtkový koncert v Redute úplne inakšie ako piatkový.

Pán Giltburg, dnes hráte v Bratislave, zajtra v Prahe, viem, že po Prahe cestujete okamžite ďalej – a takto to u vás beží po celý rok, pričom v každom ďalšom meste hráte iný koncert. Koľko koncertov si musíte paralelne pamätať a držať v hlave?

Keby som si mal všetky tie koncerty pamätať paralelne a súbežne ich musel držať v hlave – musel by som ich doslova memorizovať, a to ja zo zásady nerobím. Viem si ešte predstaviť, že sa môže niekto naučiť naspamäť povedzme Mozarta, ale neviem si predstaviť, že by som si mal zapamätať úplne do najmenších podrobností povedzme Prokofieva, to naozaj nejde. V hlave mám niečo, čo by som povedzme nazval ,,generálnou ideou” o koncerte, ktorý interpretujem. To znamená že dielo mám zvládnuté tak, že ho viem kedykoľvek zahrať ,,zhruba”. No a potom vždy pred každým jedným predstavením už len konkrétny koncert precvičujem do detailov. Túto sezónu hrám síce každú chvíľu v inom meste, ale spolu len 15 rôznych koncertov. Tie mám teda veľmi zhruba v hlave, držím ich tam tak povediac ,,paralelne”, ako ste to nazvali vy. Ale potom každý jeden koncert vždy znova pred predstavením nacvičím úplne podrobne.

Boris Giltburg, koncert v Slovenskej filharmónii

Boris Giltburg,
koncert v Slovenskej filharmónii

Koľko trvá to podrobné nacvičenie?

Napríklad v prípade Čajkovského je to povedzme len pár hodín, lebo to nie je až také ťažké. V prípade iných diel je to oveľa dlhšia príprava, niektoré napríklad musím pred koncertom cvičiť aj dva týždne. Každý deň znova a znova.

Uviedli ste, že ste pred dnešným koncertom cvičili tri hodiny, to musel byť asi jeden z tých jednoduchších.

Nie, myslel som to tak, že dnes som cvičil tri hodiny pred predstavením. Keď spočítam aj čas, ktorý som mu venoval aj v predchádzajúcich dňoch, tak tento koncert rozhodne nebol z tých ľahších.

Dobre, povedzme, že potrebujete maximálne dva týždne cvičenia, aby ste ,,oprášili”, čo máte v hlave uložené v podobe generálnej idey. Ale v takejto hrubej forme tam máte uložených ďalších 14 koncertov súbežne. Každý z nich trvá zhruba okolo pol hodiny, spolu to teda môže byť viac ako sedem hodín hudby, ktorú si musíte sústavne pamätať.

No v skutočnosti je to oveľa viac. Túto sezónu hrám 15 rôznych koncertov, to je pravda. Avšak len túto sezónu. Ak si zoberiem minulú a budúcu sezónu, hrám samozrejme aj iné veci než tento rok. Takže spolu mám ako ,,generálnu ideu” v hlave dokopy 38 koncertov, môj kompletný repertoár. Netuším koľko hodín hudby je to spolu.

No mohlo by to byť asi 20 hodín…

Nemám to spočítané. Ale iste teraz chápete, prečo tie diela nechcem memorizovať do úplnej dokonalosti, ale ponechávam si ich v pamäti len  na úrovni ,,generálnej idey”, teda ako takmer zvládnuté dielo, ktoré ale ešte pred predstavením treba znovu niekoľko hodín cvičiť. Keby som sa mal naozaj do poslednej bodky naučiť 20 hodín hudby a keby som mal držať v hlave paralelne 38 hotových koncertov, z toho kvanta strán notového zápisu by som sa musel doslova zblázniť. Vy si neviete predstaviť, aké množstvo informácií, to je. Predstavte si, že si musíte naraz pamätať melódiu, harmóniu, intervaly, rytmus, dynamiku a ďalšiu spústu informácií, a k tomu fotografickou pamäťou všetky noty na každej strane – 38 diel naraz. To všetko sa naozaj nedá paralelne držať v hlave. Ale dá sa to držať v tej nedokonalej podobe ako hrubá hudobná predstava o každom diele.

Boris Giltburg

Boris Giltburg

Keď už v hlave držíte všetky hudobné diela v tejto nedokonalej hrubej forme, zaujímalo by ma, ako dlho si viete túto hudobnú predstavu uchovať. Povedzme keby ste päť rokov necvičili niektoré vaše repertoárové dielo, vedeli by ste ho zahrať? Uchová sa Vám generálna idea v pamäti tak dlho?

Áno, v rovine generálnej idey sa tam uchová aj 10 rokov. To máte ako s jazdením na bicykli. Naučíte sa to, a potom povedzme 10 rokov nejazdíte. Keď si na bicykel sadnete po dlhom čase, nemusíte sa predsa učiť držať balans od začiatku, nezabudli ste to. Samozrejme nepôjde vám to po 10 rokoch ihneď, chvíľu budete neistý, ale  na úrovni generálnej idey si jazdu na bicykli vaše telo pamätá. Nepamätá si to dokonale, musíte povedzme znovu pol hodinu jazdu trénovať. Ale potom to už opäť ide tak dobre, ako voľakedy. Ani ja by som nevedel po desiatich rokoch ako sa vraví ,,z fleku” zahrať niečo, čo som celý čas vôbec nehral, ale po niekoľkých hodinách cvičenia – maximálne po dvoch týždňoch by som to opäť všetko vedel ako vtedy, pretože je to stále vo mne.

Koľko rokov potrvá, kým konečne úplne zabudnete, čo dnes viete zahrať?

Najdlhšiu pamäť majú svaly. Musíte si uvedomiť, že klavirista hrá čiastočne automaticky – prstami. Ako keď pri jazde na bicykli nerozmýšľate nad každým stlačením pedálu, proste pedálujete úplne automaticky, pretože svaly si pamätajú, čo majú robiť a vy nad tým viac nerozmýšľate. Ak neviete vôbec jazdiť na bicykli, najdlhšie Vám potrvá – ako som už spomenul – naučiť sa držať balans, pretože to je práve práca svalov. Lenže zároveň balans je práve vec, ktorú už potom nikdy v živote nezabudnete. Svaly, ako vidieť, majú oveľa dlhšiu pamäť než mozog.

Keď klavirista hrá, predovšetkým trénuje prsty, respektíve prstové svaly, ktoré si pamätajú celé hodiny algoritmov, vedia ktorý prst stláča kláves teraz a ktorý hneď za ním, pamätajú si to v ohromnej rýchlosti. Klavirista nemá čas rozmýšľať, či teraz stlačí kláves malíčkom, alebo palcom, všetko je zautomatizované v svalovej pamäti aj v niekoľkohodinových vzorcoch. Táto svalová pamäť je aj po 10 rokoch absolútne nedotknutá. My Rusi máme také porekadlo, ktoré hovorí, že keby mal mozog zakaždým rozmýšľať, či vykročíte dopredu ľavou alebo pravou nohou, nikdy by ste sa nikam nepohli. Chvalabohu, chôdza sa deje automaticky. Presne rovnako svalová pamäť zabezpečuje, že klavirista stláča klávesy bez rozmýšľania.

Vyzerá to, akoby najjednoduchšie bolo vypnúť vedomie a hrať len podvedome – automaticky…

No práve tu je problém. Klavirista pracuje s viacerými druhmi pamäte súbežne. Spomenul som zatiaľ len svalovú pamäť. Potom klavirista zaťažuje harmonickú pamäť. Rytmickú pamäť. Pamäť na intervaly. Napríklad ja mám veľmi dobrú pamäť na čísla, všetko, čo sa dá, si prevediem do reči čísiel, lebo si to takto najľahšie zapamätám. Takže rôzne intervaly – povedzme kvintu, kvartu a podobne si zapisujem nad noty vo forme čísiel. Moja partitúra je doslova plná čísiel – takto si prepisujem úplne všetky intervaly a snažím si pamätať si ich nie ako intervaly, ale ako čísla.

Nie je jednoduchšie pamätať si ich priamo ako intervaly? Tak ako sú zapísané v notovej osnove? Vyrábate si prácu naviac…

No ja si ich pamätám tiež aj ako intervaly. Teda ako notový zápis. Lenže vtip je v tom, že čísla si pamätáte v inej časti mozgu, než v ktorej máte fotografickú pamäť na notový zápis. A ten si pamätáte opätovne inou časťou mozgu, než harmóniu. Pokiaľ by som si intervaly pamätal napríklad ako harmóniu – tak zapojím iné centrum mozgu, než keď si ich pamätám ako čísla.

Alebo zoberte si spomenutú fotografickú pamäť, ktorou si zase pamätáte noty. To je presne tá situácia, keď zavriete oči a vidíte notový záznam. Fotografická pamäť zaťažuje úplne iné centrá mozgu a môže sa zísť v úplne iných situáciách, než harmonická pamäť. Rytmus si pamätáte opäť v úplne inej časti mozgu. Dynamiku si môžete pamätať buď fotografickou pamäťou – ako informáciu v notovom zápise, (teda zavriete oči a vidíte že je tam uvedené crescendo) alebo si ju pamätáte spolu s harmonickou pamäťou a vynorí sa vám spolu s harmóniou, ktorú práve vnímate. V mieste, kde cítite harmóniu, máte spolu s ňou zafixovanú dynamiku. Niekedy má klavirista niektoré informácie zafixované paralelne aj tam, aj tam.

Jednoducho klavirista naraz pracuje aj s centrom mozgu, kde sa ukladá rytmická stránka, aj s centrom mozgu, kde sa ukladá harmónia, aj s fotografickou pamäťou na notový zápis a v mojom prípade aj s číslami, v ktorých mám prepísané všetky intervaly. Pamätám si ich ako nekonečný rad čísiel, ale to sme už zase v inej časti mozgu. Vtip je v tom, že pamäť si nezaplníte tak rýchlo, keď si vždy zapratávate iné pamäťové miesto. Dokážete takto udržať v hlave viac informácií naraz. Preto si môžete pamätať toľko hodín hudby, lebo ste vyťažili vždy inú časť pamäti. No a ako som už uviedol, najdlhšiu pamäť majú svaly, pretože toto pamäťové miesto sa vôbec nenachádza v mozgu, ale priamo v jednotlivých svaloch. Takže keď klavirista hrá, zapája vlastne všetky tieto druhy pamäte naraz. Problém je v tom, že každá z týchto pamätí si dokáže pamätať uložený materiál iný čas. Zatiaľ čo svaly 10 rokov, niektoré časti mozgu len niekoľko rokov, a iné časti mozgu zas povedzme len pár týždňov. Preto môžu skladby existovať v pamäti výlučne v hrubej podobe generálnej idey, bez podrobných nuansov a detailov, pretože tieto sú väčšinou uchovávané práve len na pár týždňov. Keď trénujem pred koncertom, osviežujem len miesta pamäte, ktoré si informáciu uchovávajú len krátko.

Boris Giltburg (klavír), Ralf Weikert (dirigent), orchester Slovenskej filharmónie

Boris Giltburg (klavír), Ralf Weikert (dirigent),
orchester Slovenskej filharmónie

No ale nemôže sa pri takom množstve informácií stať, že naraz z ničoho nič uprostred koncertu prepne nejaká iskra a nastane ,,black out”? Úplný výpadok a vy neviete kde ste, či ste uprostred Rachmaninova alebo ste práve v Čajkovskom?

No to, čo hovoríte, nie je vôbec teória, ale sa mi to veľakrát aj stalo. Jednoducho áno, naraz úplný black out a absolútne neviete pokračovať ďalej. Mozog vypne, sedíte za klavírom uprostred koncertu a máte doslova pár sekúnd na to, aby ste sa našli, než si to niekto všimne.

Presne toto sa Vám naozaj stalo?

Dokonca niekoľkokrát.

A čo robíte v takom prípade?

Musíte mať vypracovaný systém. Ja mám vypracovaný vlastný systém, ktorý som si pre takýto prípad vynašiel sám.

Môžete vypnúť mozog a nechať mechanicky bežať svaly v ruke, keď hovoríte, že hrajú úplne automaticky a klavirista nerozmýšľa, či teraz stlačí ukazovákom, alebo palcom. To by nefungovalo?

To práve nejde. Pretože ak sa stane black out, znamená to, že telo hlási systémový skrat. Celý systém sa vypne. Všetky pamäťové centrá naraz a aj svaly. To je kompletný skrat celého organizmu. Vtedy nefunguje nič, ani svalová pamäť. Ale stáva sa to aj iným klaviristom.

Čo zvyknú robiť?

Viacerí tvrdia, že sa vedia nájsť podľa harmónie. Orchester hrá ďalej a oni podľa harmónie ,,nakopnú” harmonickú pamäť, chytia sa a spomenú si, kde sú. Pokiaľ viem, najviac z nich tvrdí, že sa vedia chytiť podľa harmónie. Ja nie. Ja mám vlastný systém.

Aký?

Ako som už povedal, mám fenomenálnu pamäť na čísla. Čísla si fakt dobre pamätám. Keď chcú niektorí ľudia povedať dlhý prejav, použijú trik, že si zapíšu na lístok začiatočné písmená jednotlivých odsekov. Stačí im pamätať si, o čom ten ktorý odsek hovorí a prerozprávať ho voľnými slovami. Podľa začiatočných písmen na papieriku potom prekontrolujú, či na nejaký odsek nezabudli. Takto sú schopní prerozprávať celý dlhý prejav spamäti len s pomocou malého kúska papierika.

Ja to mám podobne s číslami. Pamätám si celé číselné rady, aj keď sú skutočne dlhé. Preto si jednotlivé intervaly prepisujem do číselných radov. Ako som už uviedol, moja partitúra je plná čísiel, keby som Vám ukázal svoje noty, neverili by ste, samé čísla. Mám systém, podľa ktorého viem, pri ktorom čísle som sa stratil a hneď si vygenerujem celý číselný rad a viem, aké číslo v ňom bude nasledovať, teda aký interval mám zahrať. Takto sa viem vždy do niekoľkých sekúnd nájsť. Podstatné je, aby to zaváhanie netrvalo viac ako dve sekundy. Ak sa dovtedy nájdem, je šanca, že si to divák nevšimne.

Mám to hlavne ako poistku, aby som vedel, že keď vypadne pamäť, som nejako istený, mám akoby zálohový súbor. Keď viete, že máte back-up, nemáte trému a nevypadnete. Väčšina výpadkov nastane práve vtedy, keď máte trému a tú máte vtedy, keď nemáte istenie pre prípad núdze. Tieto číselné rady mi dávajú istou, že sa nestratím, ak moja pamäť skratuje, lebo mám systém ako sa opäť rýchlo nájdem. A preto som v pohode a bez trémy. A práve preto nakoniec ten black out ani nemám. Je to ako forma poistky.

Boris Giltburg, koncert v Slovenskej filharmónii

Boris Giltburg,
koncert v Slovenskej filharmónii

Rozumiem. Poďme trochu na inú tému. Zaujímalo by ma, ako sa snažíte nájsť si vlastnú interpretáciu diela? Povedzme keď skladbu študujete úplne po prvý krát, vypočujete si najprv, ako toto dielo stvárnili iní klaviristi a podľa toho získavate inšpiráciu na, ako ho budete hrať vy, alebo naopak chcete od začiatku dielo interpretovať podľa seba a nedáte sa ovplyvniť tým, ako ho stvárnili iní?

No, na začiatku si povedzme vypočujem jedno alebo dve cédečka, aby som získal hrubú predstavu o hudbe, ktorú sa idem učiť, ale potom už považujem za nebezpečné ďalej počúvať, ako to hrajú iní. Chcem to robiť podľa seba.

Ale interpretovať dielo podľa seba sa dá aj tak, že si vypočujete, ako ho hrajú iní a získate inšpiráciu na to, čo si chcete ponechať z ich poňatia a vymedzíte si, čo chcete robiť inak než oni?

Takýto prístup považujem za veľmi nebezpečný. Môže vás to ovplyvniť. Niečo sa Vám páči v interpretácii iného klaviristu a už ste ovplyvnený, už to nerobíte podľa seba, ale podľa neho a ani o tom neviete.

S tým celkom nesúhlasím. Naštudovaním toho, ako konkrétne dielo poňali iní umelci môžete predsa aj naopak získať presnú predstavu o tom, čoho sa vlastne chcete vyvarovať v zmysle, že viete presne pomenovať, ako to určite nerobiť, ak sa Vám ich poňatie diela nepáčilo. Veď aj to je poznanie, keď zistíte ako niečo nechcete interpretovať, nie?

Áno máte v podstate pravdu, ale ja sa snažím veľmi nepočúvať, ako to zahrali iní a skúšam si hľadať vlastnú, svoju interpretáciu diela, neovplyvnenú nahrávkami iných klaviristov.

A ako konkrétne tú svoju interpretáciu hľadáte?

Hrám si ten svoj koncert doma stále dokola, nahrávam sa a počúvam sa. A keď si vypočujem svoju nahrávku, väčšinou hneď viem, čo chcem zmeniť. Zmením to, znovu sa nahrám a znovu sa počúvam a takto neustále dokola kúsok po kúsku dielo mením. Niekedy to trvá aj rok.

Rok? To znamená, že vaše dielo sa počas toho, ako ho interpretujete aj na verejných koncertoch, neustále vyvíja a pred rokom ste toho istého Rachmaninova hrali úplne inak ako dnes?

Hral som ho dokonca včera na koncerte tu v Redute úplne inak ako dnes. Raz som musel riešiť takú situáciu – mal som z nejakého dôvodu zadanie trafiť sa do spôsobu podania koncertu, ktorý som zahral krátko predtým. No ‑ nešlo to. Nevedel som to urobiť v tom istom tempe ani tým istým spôsobom, akokoľvek som sa snažil, stále to bolo niečím odlišné. Neviem zahrať dva krát po sebe tú istú vec úplne rovnako.

Kto viac ovplyvňuje výslednú podobu diela, vy, alebo dirigent? Mne je jasné, že je to spolupráca oboch, nečakám diplomatickú odpoveď, že vklad každého je dôležitý. Skôr by ma zaujímala reálna odpoveď, ako to cítite Vy. Je výsledná podoba koncertu viac Vaše dielo ako sólistu alebo je podstatnejší vklad dirigenta?

To záleží veľmi od osoby konkrétneho dirigenta. Od toho, aký je to človek povahovo. Niektorí dajú priestor klaviristovi a prispôsobia sa mu, vtedy je výsledná podoba koncertu oveľa viac moje dielo. Niekedy sa zase naopak, ja musím prispôsobiť, pretože vidím, že dirigent si ide podľa seba a keby som si išiel po svojom tiež, jednoducho nepôjdeme napríklad rovnakým tempom a rozpadneme sa. No, a niekedy, keď je dirigent despota, musím povedzme presvedčiť orchester, aby hral podľa mňa a nie podľa dirigenta a je to.

A také niečo sa dá dosiahnuť?

Áno, dá, ale nie priamo, musím ísť na to trochu okľukou. Ale to by som nechcel príliš rozoberať.

Z toho, čo hovoríte, mi ale vyplýva, že dopredu nikdy neviete ako bude konečná interpretácia diela v ten – ktorý večer vyzerať?

Nie, neviem. Vždy je to tak trochu improvizácia a koncert vždy vyznie trochu ináč než naposledy. Ale zase na druhej strane, ak poznáte dirigenta a už ste s ním robili, máte už predstavu a viete odhadnúť, ako by asi finálny produkt mohol vyznieť.

Boris Giltburg, koncert v Slovenskej filharmónii

Boris Giltburg,
koncert v Slovenskej filharmónii

Ste pôvodom z Moskvy, ale vyrastali ste v Izraeli. Po koncerte ste s divákmi komunikovali po nemecky, so mnou po anglicky, v Izraeli ste hovorili aj po hebrejsky, ale pred chvíľou som Vás počul hovoriť rusky. Kam by ste sa teda kultúrne zaradili?

Som so zmiešanej izraelsko – židovsko – ruskej rodiny, ale doma v Izraeli sme vždy hovorili po rusky. Cítim že mám zmiešané korene, ale cítim sa byť aj Rusom. Ruská hudba mi je veľmi blízka.

Súhlasíte s tézou, že ruskú hudbu, hlavne tú starú, vedia najlepšie interpretovať ruskí dirigenti, respektíve že iní dirigenti ju nevedia až tak precítiť?

Súhlasím. Aj keď na druhej strane musím povedať, že je veľký rozdiel medzi ruskou hudbou, ktorá sa robila voľakedy, povedzme v šesťdesiatych rokoch a tou, ktorá sa robí dnes. Tá dnešná nie je dobrá. Napríklad niektoré nahrávky zborových spevov, ktoré vznikli v Rusku v šesťdesiatych rokoch sú také úžasné, že z toho idú zimomriavky. Keď si vypočujete niektoré ruské zbory spievať dnes, veľmi sa to ani nedá počúvať. A podobne je to aj s dirigentmi. Najlepšie robia ruskú hudbu ruskí dirigenti, súhlasím s vami, ale neplatí to vždy a všade. Sú aj výnimky a niektoré moje najobľúbenejšie nahrávky ruskej hudby paradoxne nie sú od ruských dirigentov. Ale obecne samozrejme platí, čo ste povedali. Rusi to vedia precítiť inak, je v tom akási iná emócia, ktorú do toho dávajú, a ktorá je tam iba ak to robia oni, ale neviem ju konkrétne popísať. Neviem presne definovať, v čom je podstata, prečo a v čom konkrétne je to iné, ale cítiť, že je to iné.

Pripravil: Peter Bleha

Záznam z bratislavského koncertu, ktorý sa konal 9. a 10. apríla 2015 v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave nájdete aj vo videoarchíve SF TU…

Videá:

Boris Giltburg hrá Rachmaninov klavírny koncert č. 3 D dur, op. 30, záznam z finále Súťaže Kráľovnej Elisabeth v Bruseli.

Boris Giltburg hrá Ravelov La Valse v Queen Elisabeth Hall v Londýne

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 40
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár