Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Aká bola Tosca?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Upozorňujem, že nejde o recenziu niektorej z inscenácií Pucciniho známej opery. K tomuto príspevku má inšpiroval rozhovor so šéfdirigentom Opery SND na českom opernom portáli, v ktorom podrobne a majstrovsky analyzuje Šperky Madonny Wolfa Ferrariho, ktoré chystá ako najbližšiu premiéru v SND.

V rozhovore sa zmienil aj o bigotnom nápade, keď Pucciniho Toska umiestňuje pri mŕtvole Scarpiu svietniky. Keďže Puccini napriek svojej pôvodnej orientácii na cirkevnú hudbu bol všetko iné len nie bohabojný kresťan, pozrime sa, prečo v jeho opere „čestná“ vrahyňa kladie vedľa svojej obete sviece.

Ešte skôr než som po prvý raz videl Tosku v divadle, rodičia mi vyrozprávali obsah opery, z ktorého ma zaujali práve dva momenty. Toskino zvolanie Davanti a lui tremava tutta Roma (pravdaže v slovenčine) a potom kladie svietnikov a kríža k mŕtvole Scarpiu. Keď som potom videl v SND Tosku so Štefániou Hulmanovou, uvedomil som si, že v závere druhého dejstva Tosca kladie spomínané veci „ do taktu“ trikrát opakovanej hudobnej myšlienky. Je to tak predpísané v librete či partitúre alebo je to nános interpretačnej praxe? Zdá sa, že za všetko môže dramatik Victorien Sardou autor drámy (1887), ktorú Puccini potom úspešne zhudobnil (1898-99).

Giacomo Puccini, (1858-1924)

Giacomo Puccini,
(1858-1924)

Dnes je Sardou zabudnutý, no koncom 19. storočia patril k módnym divadelným autorom píšucim atraktívne melodramatické príbehy pre hviezdy činoherných scén Sarah Bernhardtovú a Eleonóru Duseovú. Dve z jeho divadelných hier – Fedoru a Madame Sans Géne zhudobnil Pucciniho súputník Umberto Giordano. Puccini v roku 1989 videl na milánskom javisku Teatro dei filodrammatici ako Tosku Sarah Bernhardtovú, čo na neho silne zapôsobilo a v roku 1900 v Ríme jeho rovnomenná opera odznela z javiska. Ako vždy aj v prípade Tosky sa skladateľ dlho sporil so svojimi libretistami a tentoraz musel bojovať aj so skladateľom Franchettim, ktorý mal na zhudobnenie diela predkupné právo. Libretisti Giacosa a Illica zredukovali Sardouovu drámu z piatich na tri dejstvá. Napríklad vynechali výjav v Cavaradossiho vile a významne povýšili zástoj postavy policajného šéfa Scarpiu, takže v niektorých dnešných analýzach opery sa práve on považuje za hlavnú resp. rozhodujúcu postavu príbehu. Z hľadiska problému naznačeného Haiderom je však dôležité, že sa vypustili všetky pasáže o predhistórii hlavných postáv príbehu. A práve z nich sa dá dozvedieť, že kým Mario bol synom rímskeho filozofa a francúzskej matky, Tosca bola vychovaná v kláštore, kde začala spievať pre verejnosť už ako šestnásťročná a potom delila svoju činnosť medzi kariéru speváčky a ženy hlboko oddanej náboženskej viere. Je priam paradoxné (a v tom asi treba vidieť nevysvetliteľné tajomstvá lásky), že jej milým sa stal „voltairovec“ a slobodomyšlienkár Cavaradosssi a nie nejaký konzervatívec. Z činohernej charakteristiky Tosky ako nábožensky orientovanej ženy zostala v opere hlavne Scarpiova pochvala z prvého dejstva „vy ste v divadle známa a v kostole vás vídať každučičký deň“ (preklad Štefan Hoza). V časoch, kedy dvojica Pucciniho obľúbených libretistov pracovala na Toske, réžia ešte nehrala významnejšiu úlohu. Do istej miery ju nahrádzal sám autor (v činohre) resp. libretista (v opere). Texty potom obsahovali nielen dialógy ale aj podrobnejší popis scény a dokonca aj isté aranžmán (napr. z ktorej strany má postava vstúpiť na javisko). Neviem, či takéto pokyny boli aj v pôvodnej verzii libreta Tosky, ale v librete z Prata z roku 1999 alebo v librete z  bulletinu rímskej inscenácie Tosky z roku 2008 sa takéto pokyny nachádzajú. A Franco Zeffirelli, ktorý režíroval Tosku nespočetnekrát, dokonca tvrdí, že na rozdiel od kladenia svietnikov prítomných v Sardouovej hre sa kladenie kríža na prsia mŕtveho Scarpiu dostalo na svet zásluhou veľkej tragédky Sarah Bernhardtovej a tento nápad potom zopakovali aj tvorcovia opernej Tosky. Je celkom možné, že rezíduá z náboženskej inklinácie Tosky zostali v Pucciniho diele aj vďaka historickému kontextu. Opera sa totiž premiérovala v Ríme (bez niekoľkých mesiacov sto rokov po udalostiach, ktoré sa v nej zobrazujú) a kým v Taliansku na prelome 19. a 20. storočia už bujnel antiklerikalizmus, v Ríme ešte doznievala klíma niekdajšieho Pápežského štátu a jeho prívrženci mohli vidieť v pertraktovanej historickej látke aj nepriamy útok na cirkev. To mohlo byť aj jedným z dôvodov, prečo bola atmosféra premiéry 14. januára 1900 taká turbulentná. A taký protikladný charakter ako „večné mesto“ oscilujúce medzi hlbokou náboženskou vierou a libertínstvom bol aj charakter Tosky vrúcne modliacej sa k Bohu vo Vissi d´arte a vzápätí vraždiacej, po čom už nasleduje len oná „bigotná“ ceremónia so svietnikmi a krížom a jej slová „or gli perdono (teraz mu odpúšťam).

Autor: Vladimír Blaho

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 10
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár