Dnes je: sobota, 19. 8. 2017, meniny má: Lýdia , zajtra: Anabela

Aká si, Salome?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou premiérou operného súboru SND v sezóne 2014/15 bola Salome, náročné dielo Richarda Straussa skomponované podľa rovnomennej drámy Oscara Wildea. Salome bola spočiatku prijímaná pre kontroverznú predlohu a novátorskú hudobnú reč protirečivo, no čoskoro sa stala a dodnes je súčasťou širšieho kmeňového repertoáru operných divadiel.

Máloktoré operné dielo je tak silno zviazané s dobou svojho vzniku, no zároveň v mnohom korešponduje s duchom dnešných presexualizovaných dní, v ktorých takisto dochádza k spochybneniu doteraz uznávaných spoločenských a osobitne morálnych hodnôt. Zatiaľ čo citát Umberta Eca uvedený v bulletine bratislavskej inscenácie prirovnáva spoločnosť na rozhraní 19. a 20. storočia k úpadku antického Ríma ohrozovaného húfmi barbarov, dnes sa európska civilizácia trasie pred tisíckami migrantov z východu putujúcich za klamlivou vidinou Raja a dovršujúcich jej rozklad. Kým pre obdobie fin de siécle, umeleckej dekadencie, secesie a symbolizmu či naturalizmu, v ktorom sa ustálené normy porušovali ako výraz novej estetiky, následne v avantgardných hnutiach aj ako protest a provokácia proti meštiackej spoločnosti, tak dnešné opovrhovanie ustálenými hodnotami a bezbrehé chápanie slobody jednotlivca je prejavom hlbokej civilizačnej krízy spoločnosti, ktorá nevie, kam smeruje. Uvedomenie si tejto skutočnosti je mimoriadne dôležité na to, aby sme dokázali správne pochopiť Straussovu operu i jej režijný výklad.

Salome, Opera SND, foto: Jozef Barinka

Salome, Opera SND,
foto: Jozef Barinka

Básnik Prunier v Pucciniho „operetke“ Lastovička cituje osudové ženy (podľa neho rafinované a perverzné) – Francesca, Berenice, Salome. Vášnivá, no panenská kráľovná Berenice (ktorej postavili pomník slávni klasicistickí dramatici) nie je z hľadiska dnešnej témy zaujímavá, zato Francesca da Rimini (odsúdená do pekla Dantem za svoju krvismilnú lásku k švagrovi) a Salome, júdska princezná, ktorá túži po tele proroka Jochanaana, za odmietnutie dosiahne jeho sťatie a hrá sa s jeho hlavou, boli frekventovanými prototypmi ženy-vamp práve začiatkom 20. storočia. (Zandonai zhudobnil d´Anunziovu Francescu v roku 1914, Strauss Wildeovu Salome už o deväť rokov skôr). Pred štyridsiatimi siedmimi rokmi som vo Viedenskej štátnej opere bol nadšený inscenáciou Salome režiséra Wielanda Wagnera v perfektnom sólistickom obsadení (Silja, Varnay, Stolze, Niensted, Kment, Lilova). Bolo to v časoch, kedy si kultivované publikum samo dokázalo vylúsknuť z operného príbehu a jeho inscenácie aktuálnosť  pre svoj súčasný život a nepotrebovalo na to presúvanie príbehu z histórie do dnešných čias. Ako obdivovateľ všetkých múz zrodených v posledných desaťročiach devätnásteho a prvých desaťročiach dvadsiateho storočia by som aj teraz radšej privítal na javisku SND pravú secesno—dekadentnú Salome. No musím priznať, že výklad režiséra Hansa Joachima Ruckhäberla a nemeckých výtvarníkov (scéna Helmut StaubachUwe Kuckertz, kostýmy Ngozi Unamba Oparach) zbavujúci dej vonkajškových biblických znakov, je akceptovateľný.

Salome, Opera SND, foto: Jozef Barinka

Salome, Opera SND,
foto: Jozef Barinka

Samotná réžia neprojektuje do diela cudzorodé elementy, iba posúva chápanie hlavnej postavy do trocha iných polôh. Salome bratislavskej inscenácie nie je ani takou, o akej (v bulletine) sníva Richard Strauss, teda orientálnou princeznou s cudnou gestikou, ani zvrátenou, sexom posadnutou „samicou“, do ktorej ju často režiséri a interpretky pasujú. Je postpubertálnou dievčinou (pri tanci s dnes módnym tetovaním) zhyčkanou alebo zhnusenou životom na Herodesovom dvore, ktorá objavila (vďaka výnimočnosti väzneného proroka) iný svet, svet erotickej túžby stotožnený s túžbou vlastniť. „Tajomstvo lásky je viac ako tajomstvo smrti“, cituje režisér v bulletine hlavnú hrdinku a snaží sa tým podčiarknuť, že javiskový príbeh je o rôznych podobách lásky, ktorá napriek tomu zostáva neuchopiteľným fenoménom. Ním spomínaná nezištná láska pážaťa k Narrabothovi je však slabou protiváhou posadnutosti láskou, tak ako ju chápe Salome. Veľkým tajomstvom je totiž aj erotická túžba a sexuálna stránka ľudského bytia, ktorá často zostáva racionálne nevysvetliteľná a stavia „kultivovanú ľudskú bytosť“ do úplne iného svetla. Vo Wildovom a Straussovom príbehu o Salome sa láska vyjadruje predovšetkým pohľadmi. Na Salome hľadí zaľúbený Narraboth i chlipný Herodes, páža visí pohľadom na Narrabothovi, len pohľad Herodiady je bez lásky a Jochanaan má bližšie k prísnym, starozákonným karhajúcim prorokom než ku ním zvestovanom mesiášovi lásky. Vzťah medzi Salome a Jochanaanom a ešte viac medzi Salome a Herodesom je hrou mačky s myšou, pričom ale najmä v druhom prípade nie je vždy jasné, kto tu poľuje na koho.

Salome, Opera SND, foto: Jozef Barinka

Salome, Opera SND,
foto: Jozef Barinka

Za pomoci spevákov-hercov sa podarilo dobre vyjadriť aj rozpor medzi túžbou a realitou. Hoci postavy (zámerne som nepoužil slovo sólisti) často spievajú do publika, nie je to kvôli vokálnemu účinku ale kvôli čo najjasnejšej reflexii ich duševného stavu. Zaujímavý oblúk vytvorila réžia pre postavu Salome, ktorá vychádza zo svetla – nevinnosti (objaví sa pred bielo nasvieteným obrovským mesiacom) a odchádza do tmy – zmaru (sčernený mesiac), čím sa režisér zároveň vyhol inscenovaniu drastickej smrti hrdinky. Aktualizačný alebo apelatívny prvok rozsvietenia hľadiska (alla Konwitschny) využil režisér v scéne zvady Židov a Nazaretčanov evokujúcej dnešné parlamentné debaty. Celkovo režijná koncepcia mierne oslabuje erotično diania, keď napríklad aj slávny tanec siedmich závojov je choreograficky poňatý skôr hravo než dráždivo eroticky, čo je plne v súlade s celkovou koncepciou, no predsa len mierne nesúzvučí s charakterom hudby. Prirodzene ide len o mieru, pretože text (i hudba) väčšie potlačenie erotiky neumožňujú. Stačí zacitovať Herodesa (mesiac ako bláznivá ženská, čo pachtí po kancoch) alebo Salome (chcem to pre vlastné potešenie). Ako protiklad ku svetu postáv, ktoré hovoria o láske (v rôznych významoch), je tu pomerne chladná, jednoduchá a funkčná scéna pomocou dvoch vysúvacích múrov redukovateľná čo do hĺbky a s minimom pohyblivých scénických prvkov (stoličky, stôl a dve prepadliská). V kostýmovaní badať istú tendenciu k symbolike, keď Salome prichádza na javisko v červených lodičkách a do červena (trochu exoticky) je oblečený aj Narraboth. U členov dvora (komparz), čiastočne aj u vladára je podčiarknutá vojenská príslušnosť, kým neskôr tetrarcha pôsobí skôr ako“papučiar“. Z hľadiska aranžmánu ako drobnú výhradu by som uviedol netradičné vyhodenie hlavy proroka zo studne namiesto jej servírovania na striebornej tácni, ktorá predtým hodnú chvíľu putuje po javisku. Svietenie sa nepoužíva často, ale účinne a namiesto širokého spektra farieb operuje len s kontrastom svetlo-tma. Ani zapájanie komparzu nie je nejako redundantné. Sumarizujúc javisková podoba bratislavskej Salome je pomerne moderná, no nie extravagantná, čo jej pre divákov hľadajúcich aj v opere divadlo môže pomôcť i uškodiť zároveň. Jedni môžu banovať za autentickým biblickým svetom, druhým bude chýbať radikálnejší posun vo výklade.

Salome, Opera SND, foto: Jozef Barinka

Salome, Opera SND,
foto: Jozef Barinka

Výbornú úroveň má hudobné naštudovanie Friedricha Haidera. Dirigent skvele rozmotáva a zauzluje spleť hudobných motívov, z ktorých je inštrumentálne prebohatá partitúra vytvorená. Orchester znie farebne a vďaka Straussovi ale aj Haiderovi je viac erotický než samotné dianie na javisku. Dirigent tiež splnil svoj sľub, že napriek hutnej orchestrálnej faktúre nebude prekrývať hlasy sólistov (s výnimkou odchodu Jochanaana na prvej premiére „buď prekliata“). Vokálne inscenácia nemá slabinu. Po šťastnej výmene hlasového odboru a dobrých výkonoch v sopránových úlohách sa teraz Jolana Fogašová v úlohe Salome skutočne našla. Hoci jej hlasový fond nie je mimoriadne objemný (na rozdiel od wagnerovských predstaviteliek úlohy), priam zázračne preniká cez hutný orchester uchovávajúc si kultivovanosť a aj hysterické výšky netrpia nadmernou ostrosťou tónu. Tých niekoľko málo lyrických miest partu dokáže zvládnuť v pôsobivom a ideálne znelom mezzavoce. Jej výkon však vrcholil v dlhej záverečnej a neobyčajne exponovanej scéne s Jochanaanovou hlavou. Hoci v hereckom prejave bolo trocha cítiť, že sa do postavy tínedžerky musí štylizovať, aj túto polohu zvládla. V scéne, v ktorej Herodes odmieta splniť jej žiadosť, bola ozaj vrtošivým zlostným deckom a v intenciách choreografa Igora Holováča predviedla (menej eroticky poňatý) tanec. Salome je (aj bez ohľadu na náročnosť postavy a partu) jej najlepšou kreáciou v SND. Charakterový tenor Jana Vacíka (v minulosti úspešného bratislavského Petra Grymesa) sa výborne uplatnil v úlohe Herodesa. Pochopil ho (možno až trocha prehnane) ako paranoidno komického chudáka protirečiaceho no i tak podriadeného manželke. Jeho vyzývanie Salome k tancu je motivované ani nie tak sem-tam prepukujúcou sexuálnou túžbou, ako skôr snahou zbaviť sa strachu pred Jochananom a jeho svetom budúcnosti, v ktorom nebude pre neho miesta. Úlohu Jochanaana alternujú Anton KeremedtchievPavol Remenár. Prvý má príťažlivejšiu farbu hlasu, druhý v dramatických vrcholoch prekvapil objemnosťou tónu a dokázal, že jeho hlas sa lepšie vyníma v nemeckej ako v talianskej opere. V herecky dobre zvládnutých kreáciách z Jochanaana zostal barbar v oboch prípadoch len vďaka dlhému účesu a kroku. Herodias Denisy Hamarovej bola dobre zvoleným chladným typom s bezpečným zvládnutím vokálnej stránky prejavu, ktorá bola ozdobou aj (herecky menej tvárneho) Tomáša Juhása (pekná lesklá vysoká poloha). V menšej úlohe pážaťa Katarína Flórová pôsobila výraznejšie ako Denisa Šlepkovská.

Salome, Opera SND, foto: Jozef Barinka

Salome, Opera SND,
foto: Jozef Barinka

Opera SND touto inscenáciou nadviazala na dobré inscenačné výsledky poslednej sezóny, čo môže tešiť všetkých jej priaznivcov.

Autor: Vladimír Blaho

Richard Strauss: Salome
Opera SND
Recenzia písaná z premiéry 14. novembra 2014
a z reprízy 16. novembra 2014

Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Friedrich Haider, Ondrej Olos
Réžia: Hans-Joachim Ruckhäberle
Scéna: Uwe Kuckertz, Helmut Staubach
Kostýmy: Ngozi Unamba-Oparah
Pohybová spolupráca: Igor Holováč

Herodes: Jan Vacík
Herodias: Denisa Hamarová
Salome: Jolana Fogašová
Jochanaan: Anton Keremidtchiev
Narraboth: Tomáš Juhás
Páža: Denisa Šlepkovská
Päť Židov: Róbert Remeselník, Martin Gyimesi,
Jozef Kundlák, Ivan Rychlo, Martin Malachovský
Dvaja Nazaretčania: Boris Prýgl, Jiří Zouhar
Dvaja vojaci: Martin Mikuš, Juraj Peter
Kapadóčan: Daniel Hlásny
Otrok: Katarína Flórová

www.snd.sk

Salome_WEB_final_Nove

email

About Author

Leave A Reply