Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Aleš Jenis: Príbehy operných postáv sú nadčasové a prežívame ich aj vo svojich životoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku oslávil 20. júla okrúhle životné jubileum slovenský operný spevák, barytonista Aleš Jenis, ktorý už takmer 20 sezón pravidelne pôsobí prevažne na zahraničných operných javiskách. Pôvodne uvažoval o kariére speváka populárnej hudby, začal študovať klavír, no neskôr ho opera doslova pohltila. Okrem opery je jeho veľkou vášňou motorka, ktorá mu dáva pocit slobody a relaxu. V rozhovore pre Opera Slovakia hovorí o svojich začiatkoch, o živote a povolaní operného speváka, o svojich hosťovaniach na zahraničných operných scénach, o svojej rodine či záľubách, ale aj kriticky o súčasnej situácii v umení.

Kedy a prečo ste sa rozhodli študovať hudbu?

Moji starí rodičia pochádzali z českej dediny Polepy pri meste Kolín a tam sa narodila aj moja mama. Starý otec v tejto dedine hrával na akordeóne, hoci ani nepoznal noty a moja mama so svojou sestrou tu boli vychýrené speváčky. V povojnovom období všetci spolu zabávali ľudí a prinášali im prostredníctvom hudby radosť. Aj otec bol hudobník – huslista – učil hrať na husle aj moju mamu, ktorá okrem toho že spievala, hrávala vo svojom rodnom meste aj v ochotníckom divadle. Čiže toto všetko zrejme ovplyvnilo aj mňa a nasmerovalo ma to už od detstva k hudbe. Neskôr sme sa presťahovali do Bratislavy, kde ma potom mama krvopotne vychovávala sama. Vôbec to nemala ľahké, ale v hudbe ma podporovala a osobne vodievala na ľudovú školu umenia. Pamätám si, ako ma, aj napriek svojím častým zdravotným problémom, čakávala na chodbe, pokiaľ sa mi neskončí hodina. Mojou prvou učiteľkou hudby bola vychýrená pani Holičová. Mal som šesť rokov, keď vo mne objavovala hudobný talent. Narodil som sa ako najmladší a moji bratia vtedy už študovali na konzervatóriách. Začínal som ako klavirista na Ľudovej škole umenia na bývalej ulici Obrancov mieru v Bratislave a tam som účinkoval aj na svojich prvých školských klavírnych koncertoch. Bratia, ktorí doma počúvali rôzne kapely a štýly, ale aj mama spomínajú, že na hudbu či na gramofón som reagoval ešte skôr, ako som začal hovoriť (smiech).

G. Donizetti: Nápoj lásky, Opera SND, 2012,
Otokar Klein (Nemorino), Simona Šaturová (Adina), Aleš Jenis (Belcore), Katarína Polakovičová (Gianetta),
foto: Alena Klenková

Všetci bratia ste hudobníci?

Sme štyria bratia a všetci sa venujeme hudbe. Najstarší brat Stanislav študoval u prof. Paloviča a Mašindu – bol to klasik vo svojom odbore – a celej rodine bol vzorom. Daniel už ako dieťa koncertoval spolu so Stanom, ale neskôr mal bohužiaľ ťažký úraz a s hudbou prestal. Daniel ma taktiež priviedol k veľkej vášni – motorkám – no a Dalibor robí svetovú opernú kariéru.

Uvažovali ste aj nad niečím iným okrem hudby?

Samozrejme, že človek uvažuje akým smerom sa bude uberať. Okrem hudby som veľmi rád kreslil a modeloval, mal som pri tom trpezlivosť a uvažoval som aj nad cestou výtvarníka, no nakoniec som sa, aj vplyvom starších bratov a mamy, rozhodol pre hudbu, ale nie hneď pre spev. Keď som na konzervatóriu študoval klavír, postupom času som v tom prestával vidieť budúcnosť. Na škole sme mali kapelu s Tomášom Popovičom a neboli sme príliš poctiví žiaci. Stále sme mali pocit, že musíme dosiahnuť v živote niečo veľké. Nechceli sme byť súčasťou davu, ale chceli sme zanechať nejakú stopu. Všetci na konzervatóriu chceli byť slávni, každý z nás, či už v bufete, alebo pri fajčení za školou tomu ,,rozumel najlepšie“, ale vôbec sa nám nedarilo. Uvedomovali sme si, že presadiť sa na Slovensku bude ťažké.

Z. Fibich: Búrka, Národné divadlo moravskosliezské Ostrava, 2016,
Aleš Jenis (Prospero, kúzelník, bývalý vojvoda milánsky), Olga Jelínková (Ariel, vzdušný duch),
foto: Martin Popelář

Najskôr ste študovali klavír, neskôr ste prešli na spev. Prečo ste sa takto rozhodli?

Spev som začal objavovať doma pri kazeťáku napodobňujúc rôznych spevákov. Napodobňoval som aj brata Dalibora, ale ešte nie ako operného speváka, ale ako speváka, ktorý nahrával krásne pesničky so slovenskými textami do rozprávok a filmov. Mal som pocit, že ho dokážem napodobniť a zisťoval som, že spev je pre mňa lepší vyjadrovací prostriedok ako klavír. Predsa len, speváckym nástrojom je sám človek a mnohé veci vie ovplyvniť. Umelca to interpretačne uvoľňuje a spev mi je aj ľudsky bližší, vrúcnejší. Chcel som ho robiť čo najlepšie, ale spočiatku to nebola opera, ale populárna hudba a dokonca som aj písal piesne. Snažil som sa spievať pod dohľadom. Brat Dalibor, vtedy už operný spevák, pomáhal mame aj finančne, aby mi mohla platiť súkromné hodiny u Lenky Pavlíkovej. Táto učiteľka ma síce učila používať hlas na spievanie populárnej hudby, ale nakoniec ma nahovorila na operu. Dalibora som obdivoval, ale na operu som sa necítil, pretože som ju vnímal ako niečo veľmi ťažké. Zhodou viacerých ďalších okolností ma Lenka Pavlíková predstavila pani profesorke Zlatici Livorovej. Tu by som rád opísal naše prvé stretnutie. Bolo to veľmi smiešne a verím, že pani Livorová to dones hovorí všetkým ako anekdotu. Vyrastal som na černošskej muzike, džeze, a funky, ale spievať to serióznej a skúsenej profesorke klasického spevu mi odrazu pripadalo čudné. Vlastne som jej nemal čo zaspievať (smiech). V jej obývačke stál R&B spevák, hiphoper, ktorý repuje a spieva tóny typu R. Kelly a pod. Obidve dámy tam sedeli seriózne pri čaji, pozerali sa na mňa s pekným úsmevom a čakali, kedy už zaspievam niečo „normálne“. Pani Livorová ma požiadala o ľudovku, ale ja som jej povedal, že žiadnu neviem. Napokon, keď už na ňu nezaberal černošský ani iný popový repertoár, povedal som jej, že by som teda niečo zaspieval, ale veľmi sa hanbím (smiech). Hneď spozornela a tešila sa, čo to bude. Ako som už spomínal, brat bol už vtedy rozbehnutý operný spevák a laureát súťaže Hans Gabor Belvedere, ktorej som sa neskôr zúčastnil aj ja. Z koncertu nahrali kazetu, na ktorej Dalibor spieval jednu peknú áriu, a mne sa veľmi páčila jej záverečná časť. Nevedel som ani ako sa volá, na kazete bolo napísané Bellini. Dnes samozrejme viem, že to bola ária Rodolfa z Belliniho NámesačnejVi ravviso, o luoghi ameni, a ten pekný záver je nádherná kadencia s držaným g1, čo je pre hlboký hlas veľmi náročné, pričom melódia vzápätí zíde až po veľké G. Tento krátky úryvok v rozsahu dvoch oktáv som teda zaspieval pani Livorovej. Naučil som sa to tak, že som imitoval brata. Vtedy som ani len netušil, že je to vážna vec a pôvodne som to vôbec nechcel spievať (smiech). Každý spevák v začiatkoch imituje niekoho, až neskôr si hľadá svoj vlastný prejav. Vypočula si to, odložila čaj, zašla do skrinky, vybrala odtiaľ štós nôt a dala mi za úlohu naučiť sa to. Zároveň mi sľúbila, že ma pripraví na štúdium konzervatória. Takže toto je úsmevná historka z mojich operných začiatkov.

Pani Livorová sa neskôr stala mojou profesorkou spevu na Cirkevnom konzervatóriu, kde ma prijali rovno do tretieho ročníka, pretože mi uznali dva ročníky klavíra na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Dokončil som tretí a štvrtý ročník a v piatom ročníku som štúdium prerušil, pretože som po predspievaní získal angažmán v pražskej Štátnej opere. Bol to môj prvý spevácky konkurz v živote a spomínam si, že tesne po ňom za mnou utekal pán Nekvasil a opýtal sa ma, či by som teda naozaj chcel v Štátnej opere spievať. Bol to pre mňa šok a cítil som, že je o mňa záujem.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Nederlandse Reisopera, 2017,
Silvia Moi (Zerlina), Aleš Jenis (Don Giovanni),
foto: Marco Borggreve

Takže prvá príležitosť prišla už počas štúdia. Ako si na ňu spomínate?

V pražskej Štátnej opere som zažil prácu s fantastickými tvorcami, ktorí mi ukázali reálnu prácu operného speváka, ktorý je aj hercom. Mojou prvou rolou bol Papageno v Mozartovej Čarovnej flaute a spolu s ňou som sa zoznamoval aj s rôznymi nečakanými situáciami, ktoré môžu vzniknúť počas operného predstavenia. Samozrejme, že som sa pokúšal uplatniť aj v ďalších divadlách, a tak som predspevoval aj inde, napríklad v Bratislave. Tu bol vtedy riaditeľom pán Hrubant a brat Dalibor s manželkou Evou tu už mali renomé. Pán Hrubant si povedal, že chce spoznať aj ďalšieho Jenisa a dostal som príležitosť predstaviť sa ako Silvio vo Věžníkovej inscenácii Leoncavallových Komediantov. Pre mňa to bola krásna rola. V Bratislave som potom absolvoval aj civilnú vojenskú službu – staval som kulisy a zároveň aj spieval repertoár. V tom čase to bol Morales v Carmen v inscenácii Mariána Chudovského, ktorá sa hráva dodnes. Takže príležitosti som vo svojich začiatkoch dostával hneď a to, ako sa ich spevák chopí, závisí od jeho prípravy.

Ako by ste to porovnali s dneškom?

Príležitosti sú aj dnes, ale príprava na ne už nie je, ako bývala kedysi. Súvisí to už s výukou speváka už na školách. Mladého speváka treba okrem iného viesť aj k speváckej kondícii, rozloženiu síl a výberu správneho repertoáru, aby mal dlhú profesionálnu životnosť. Lenže pedagóg by ho mal pripraviť zvládať aj možné neúspechy. Niekto sa po prvých nezdaroch zloží, niekoho to práve naopak naštartuje a zabojuje. Stretol som sa s tým aj ja a povedal som si, že to musí vyjsť a urobil som preto to všetko, čo sa dalo. Uvedomujem si, že bolo pre mňa veľkou výhodou zvučné meno brata Dalibora, ale toto je zároveň dvojsečná zbraň, pretože ak by som na javisku zlyhal, automaticky by ma porovnávali s ním. Čiže brat mi pomáha svojou usilovnosťou, talentom a menom, ale obhájiť si to už musím sám. Chce to veľkú odvahu a odhodlanie postaviť sa za známu značku svojho súrodenca. Na druhej strane však nie každý takúto možnosť má. Zo začiatku som od ľudí cítil veľkú zvedavosť – chceli vedieť, či aj ja patrím do kategórie úspešných ako môj brat.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Národné divadlo Praha,
Aleš Jenis (Don Giovanni),
foto: Národné divadlo Praha

Ako je to medzi dvomi bratmi spevákmi? Účinkovali ste spolu?

Tým, že som ako najmladší vyrastal bez otca, všetci bratia sa ku mne správali až otcovsky. Spomeniem napríklad naše prvé účinkovanie s Daliborom vo viedenskom Konzerthause, kde sme robili pomerne neznámu Dvořákovu operu Dimitrij. Dirigoval slávny anglický dirigent Richard Hickox s dobrým obsadením. Bol to veľmi zaujímavý projekt, tešil som sa na to nielen kvôli tomu, že som po prvýkrát spieval vo viedenskom Konzerthause, ale že to bolo zároveň aj moje prvé účinkovanie s Daliborom. Samozrejme, že som bol veľmi zvedavý, aké to bude a znova som očakával onen prístup staršieho brata, lenže vtedy som už necítil takú podporu, akú som očakával, a toto pretrváva dodnes. Koncert dopadol veľmi dobre, mali sme úspech, kritiky boli dobré aj s kladným hodnotením môjho výkonu. To ma samozrejme veľmi potešilo, ale to ľudské, rodinné mi tam chýbalo.

Neskôr sme sa stretli na javisku v Pucciniho Bohéme v Opere SND ešte vo Věžníkovej inscenácii a bolo to veľmi zaujímavé, pretože nastala neočakávaná situácia. Predstavenie robil po prvýkrát nový inšpicient a rekvizity, s ktorými hráme a o ktorých spievame, boli zle načasované a nepripravené (chlieb, drevo, víno…). Mali nám ich priniesť deti, ale nestalo sa tak, a ja som bol už príliš ďaleko. Situáciu sme museli improvizovať. Hral som huslistu Schaunarda a keď som spieval, že si zakúrime, naznačil som, že husľami, a takto sme každý túto scénu akosi uhrali. Zaujímavé to bolo hlavne aj preto, že na predstavení sedeli ľudia, ktorí chceli predstavenie kúpiť na festival v cyperskom Pafose. Samozrejme, táto improvizácia bola pre nás veľkým obveselením, užili sme si ju a zvládli. Dôkazom je, že inscenáciu na Pafos kúpili, ale prvá vec, ktorú som si od staršieho brata vypočul, nebola pochvala, že to dobre dopadlo ale, že je mojou zodpovednosťou, či mám pripravené rekvizity a mám si na to dávať pozor. Samozrejme viem, že to nemyslel zle, bral to veľmi profesionálne.

Ako vnímate povolanie operného speváka?

Povolanie operného speváka je výnimočné a robím ho veľmi rád. Zároveň ma oslobodzuje v mojom prejave a je jedinečné, pretože našimi osobnosťami v každom predstavení tvoríme príbehy iných ľudí rôznych pováh či rôznych storočí. Je to pre mňa akoby pekný sen, ktorý si viem užiť. Samozrejme, ak má byť tento sen plnohodnotný, musí spevák na sebe veľa pracovať a musí byť v dobrej kondícii. My umelci vytvárame prostredníctvom divadelnej ilúzie aj mosty medzi nami a divákmi a vťahujeme ich do nášho sna, ale aj do ich sna či ilúzie, ktorú oni prežívajú sledovaním príbehu. Umením ich dokážeme uvoľniť, spoznať samých seba, dať nádej, vliať energiu.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Stavovské divadlo Praha, 2014,
Yukiko Šrejmová Kinjo (Zuzanka), Frédérique Friess (Grófka) a Aleš Jenis (Gróf),
foto: Hana Smejkalová

Preberáte si niečo aj z charakterov postáv, ktoré stvárňujete?

Ja mám skôr herecké vzory, ktoré vedia dokonale stvárniť iné postavy. Jedným z nich je napríklad Sean Penn. Samozrejme, on nie je operný spevák, ale fascinuje ma, ako dokáže herecky detailne vypracovať a stvárniť jednotlivé postavy. Keďže operný spev vyžaduje aj herectvo, vždy si vypracujem postavy aj herecky a moje ideály sa v tomto smere upierajú na činohercov. Je úžasné, ak sa dokáže spojiť operný spev s herectvom, ale ak to funguje aj vo vzťahoch medzi postavami, je to geniálne. Toto zvládne málokto a preto opera patrí k vrcholnému umeniu a nemôže ju robiť hocikto – teda môže, no potom sa z toho stane nepodarený pokus o interpretáciu. Ľudia neprichádzajú do opery preto, aby sa pozerali na niekoho, kto hrá príliš afektovane a nevie vytvoriť herecký charakter postavy alebo nechcú vidieť na javisku operného speváka, z ktorého cítiť, že radšej spieva ako hrá… Herectvo bolo pri opere vždy veľmi dôležité rovnako ako hudba a v dnešnej dobe to platí obzvlášť. Vždy si vyberám roly vhodné pre môj hlas, aby som sa v nich cítil pohodlne a mohol sa naplno venovať aj hereckej interpretácii, pretože opera je divadlo. Čo sa týka spevu, vokálnu techniku ovládam a s dirigentom si party vybudujeme. Lenže režisér si síce povie svoju koncepciu, avšak očakáva aj osobnostný vklad interpreta, a tu je priestor na realizáciu. Hudbu som študoval, ale herectvo nás na škole až tak neučili, takže ho čerpám sledovaním špičkových svetových hercov.

Ale aby som odpovedal konkrétnejšie na vašu otázku, či si preberám niečo z charakterových čŕt operných postáv do civilného života, poviem, že tieto jednotlivé charaktery žijeme bežne. Vezmime si napríklad postavu Onegina, moju prvú veľkú rolu. Jeho pocity pýchy, pohŕdania ostatnými, ktorí akoby nedosahovali jeho úroveň, a nadradeného správania k Tatiane na začiatku sme si každý pri svojich úspechoch zažili. Aj ja som sám seba pristihol pri tom, ako sa vďaka úspechu cítim byť vysoko nad vecou, a iných poučujem. Vtom som si povedal, že sa správam vlastne ako ten Onegin. Uvedomiac si to som zrazu pocítil, že ľudia boli najskôr radi, že som prišiel a neskôr naopak, že odchádzam (smiech). Takže Onegin je skutočne napísaný veľmi nadčasovo, ale aj Giovanni, ale to je samozrejme už iná tematika. Príbehy mnohých operných postáv prežívame aj dnes vo svojich životoch, len si to azda priamo neuvedomujeme. Tieto príbehy sú v opere fantasticky dramaticky vybudované s nádhernou hudbou, ktorá ich emocionálne zastreší tak, že sa dobre spievajú a interpret dokáže dať postave aj cez farbu hlasu emocionálnu pestrosť.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Nederlandse Reisopera, 2017,
Aleš Jenis (Don Giovanni),
foto: Marco Borggreve

Ako si budujete opernú postavu?

Keď som po prvýkrát v mojej kariére naštudoval rolu Onegina s dirigentom Jiřím Koutom vo švajčiarskom St. Gallene, zastavoval ma po každom takte a bojovali sme s každou farbou. Vtedy mi povedal, že kto nemá divadlo v hlase, nemôže ísť na javisko. Čiže neriešili sme rytmus alebo intonáciu, čo niekomu stačí, ale sme sa detailne zaoberali aj tým, ako Onegin premýšľa a ako sa tieto pocity majú odraziť v hlase. Súčasné herectvo v opere, kde sa kladie veľký dôraz na hereckú akciu, mi veľmi vyhovuje, pomáha mi v hudobnom výraze. Keď sa hovorí o opernom talente, tak z môjho pohľadu to znamená schopnosť spojiť všetko dokopy, čiže štýlová symbióza na vysokej úrovni. Môj život je plný momentov operných postáv. Keď sám uvažujem nad svojim životom, Mozart sa prelína s Riccardom Forthom z Puritánov, potom príde na chvíľku Eugen Onegin, je tam trochu Escamillo, ktorého síce ešte nerobím, ale to mužské je tam. Tieto charaktery sú nám všetkým vlastné a nedá sa z toho vystúpiť úplne. Často chodím na motorke do neďalekého Burgenlandu a keď sledujem mihajúce sa vinice a krajinu, počujem hudbu. Vynárajú sa mi napríklad momenty, v ktorých Lenskij opisuje svojmu hosťovi Oneginovi, ako miluje svoj kraj, a takto by som mohol pokračovať ďalej.

Diváci spolu s nami prežívajú príbehy operných postáv, ale sú aj režiséri, ktorí to dokážu pokaziť. Napríklad v Boľšom teatri som vystupoval v novej inscenácii Eugena Onegina, ktorú režíroval Dmitrij Čerňakov, ktorý patrí medzi svetovú špičku. Premiéru spieval Mariusz Kwiecień a ja som účinkoval ešte s jedným kolegom v alternácii. Bola to veľmi krásna inscenácia. Pri práci na nej sme veľa premýšľali nad osudom Eugena Onegina a snažili sme sa vypointovať každý jeho pohyb, aby to vyzeralo takmer ako film. Bola tam redaktorka, ktorá so mnou robila rozhovor do moskovských novín. Opýtala sa ma, či by som bol schopný obstáť aj v inej réžii ako je táto, ktorá sa pridržiava klasického štýlu. Táto novinárka si zistila, že môj brat účinkoval v inscenácii, kde bolo všetko zasadené do moderného sveta gayov a spriaznených duší, a poviem na rovinu, že by som v nej nechcel účinkovať, pretože také niečo považujem za zneuctenie Puškinovho námetu. Mám rád modernú réžiu, ale nesmie to byť samoúčelne prerobená sprostosť. Stotožnenie s myslením postáv v takomto type réžie si neviem predstaviť a preto by som to ani nevedel vierohodne zahrať.

Vo svojom repertoári máte rôzne barytónové roly. Na opernom javisku pôsobíte takmer 20 sezón. Ako vnímate vývoj svojho hlasu?

Keď som prišiel na školu, môj hlas bol lyrický barytón s výškami a moja prvá rola bola Papageno v Mozartovej Čarovnej flaute. Neskôr som prešiel cez Onegina až po Giovanniho. Hlasu treba nechať úplne prirodzený vývoj, ale popritom sa oň treba starať ako o kvet. Ak sa kvet príliš zaleje, zhnijú mu korene a uhynie. Pre mňa bolo a je vždy veľmi dôležité to, čo mi vštepila pani profesorka Livorová a ľudia, ktorým som veľmi veril. Chvalabohu som mal to šťastie spolupracovať s veľkými dirigentmi a koučami vo svete, ktorým sa môj hlas páčil, ale vždy ma vystríhali, aby som sa v modernej dobe nedal zlákať veľkými ponukami, bral ohľad na svoj hlas a jeho prirodzený vývoj a nezničil si ho napríklad príliš dramatickým spievaním, keďže ešte nemám schopnosť takto prirodzene fungovať. Je to ako preskakovanie vlastného tieňa a to sa nedá. Mirella Freni povedala, že ona urobila kariéru so slovíčkom NIE. Dostal som zaujímavé ponuky napríklad aj od intendanta pána Luigiho Ferrariho, ktorý ma poznal z Wexford Festival Opera, aby som v Seville naštudoval postavu Revírníka v Janáčkovej opere Příhody lišky Bystroušky. Túto postavu som odmietol, pretože som mal vtedy 26 rokov, a môj charakter ani farba hlasu sa na to nehodili. Dnes vidím, že som urobil dobre. Raz sa mi stalo, že som spieval počas choroby, o ktorej som ani nevedel. Účinkoval som v premiére Dona Giovanniho v Prahe a netušil som že mám zápal. Po predstavení som zistil, že si nespoznávam hlas a musel som si dopriať na mesiac hlasový kľud. Vtedy som pochopil, že ak by som si zničil hlas, zničím aj sám seba, takže som to vnímal ako zdvihnutý prst. Stále si veľmi dôsledne vyberám postavy, ktoré stvárnim, aj sa poradím s ľuďmi, ktorí majú prehľad, a neženiem sa do ničoho, čo by mi mohlo ublížiť. Teraz som bez ťažkostí odspieval 16 predstavení Dona Giovanniho na turné v Holandsku a to len preto, že si dávam na svoj hlas veľký pozor.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Nederlandse Reisopera, 2017,
Aleš Jenis (Don Giovanni),
foto: Marco Borggreve

Čo môžete na svojom hlase ovplyvniť a čo naopak nie?

Ovplyvniť môžem to, že si dávam na svoj hlas pozor, čo sa týka techniky, aby som bol znelý, aby som vedel frázovať, prepojiť text s tónom, čo je veľmi ťažké a zároveň kľúčové, aby mi bolo rozumieť. Môžem ovplyvniť aj reguláciu farby hlasu a samozrejme výraz detailným poznaním svojej postavy. Spevák musí vyzerať na javisku prirodzene a o to všetko sa snažím. K veciam, ktoré môžem ovplyvniť, patrí aj správne zvolený repertoár. Nedá sa ovplyvniť napríklad samotná farba hlasu, ktorá je daná fyziologickými danosťami a časom sa napríklad vplyvom tvrdnutia kostí prirodzene mení, dozrieva.

Ako vidíte vývoj vášho hlasu čo sa týka operných postáv?

Do príliš ďalekej budúcnosti sa nepozerám, ale sledujem, že môj hlas sa prirodzene mení, farbí sa, je suverénnejší a tým, že má človek možnosť spievať, získava na pevnosti a plasticite. Aj teraz, keď som bol v Holandsku, či inde, snažia sa mi vytvoriť podmienky, aby som mohol pohodlne pracovať. Spevák musí dostávať vhodné príležitosti. Napríklad veľkú príležitosť pracovať v Čechách mi dal aj dirigent Robert Jindra, ktorého si veľmi vážim. Je to odborník a dostáva veľmi málo príležitostí, čo je nepochopiteľné. Hlas sa u barytóna podľa všetkého prejaví až po štyridsiatke a ja dúfam, že sa bude vyvíjať tak, aby som si mohol siahnuť aj na niektoré verdiovské roly. Myslím si, že napríklad Rodriga z Dona Carlosa by som už mohol zvládnuť.

Aké roly preferujete? Komické, alebo skôr vážne?

Každá rola má v sebe niečo príťažlivého a zatiaľ som nerobil žiadnu postavu nerád, alebo sa s ňou nevedel stotožniť. Je pre mňa zaujímavé spievať konkrétnu rolu v rôznych inscenáciách, kedy sledujem rôzne pohľady na jej výklad, na jej psychológiu. Z postáv ktoré rád stvárňujem spomeniem napríklad Silvia z Leoncavallových Komediantov, ktorú robím v Bratislave. Je to veristická rola o nenaplnenej láske, ktorá sa končí vraždou. Ďalšiu, ktorú by som spomenul, je Čajkovského Onegin, ktorého som po prvýkrát robil s Jiřím Koutom v St. Gallene. Stvárnil som ho aj v Boľšom teatri v Moskve a s touto inscenáciou sme zavítali aj na hosťovanie do Číny. Dvanásť predstavení Onegina som odohral aj v rámci festivalu Glyndebourne a samozrejme v Opere SND. No a potom spomeniem Dona Giovanniho, parádnu, krásnu rolu, a túto postavu som v poslednom období robil najviac.

R. Leoncavallo: Komedianti, Opera SND,
Aleš Jenis (Silvio), José Cura (Canio), Katarína Juhásová-Štúrová (Nedda),
foto: Alena Klenková

Na ktorú spoluprácu a v ktorom divadle si veľmi rád spomínate?

Pre mňa boli veľmi kľúčové začiatky v pražskej Štátnej opere a práca s vynikajúcim režisérom pánom Ladislavom Štrosom. Objavil som tam silu a krásu javiska, slobodu umeleckého vyjadrovania a to pokračovalo predspievaním v pražskom Rudolfíne pre dirigenta Jiřího Kouta. S ním som pracoval na mojom prvom Oneginovi v švajčiarskom St. Gallene. Táto práca bola viac ako výnimočná. Poznal celé libreto naspamäť v češtine. Keď som na skúške spieval ariso z 3. dejstva Uzhel ta samaja Tatiana, spieval so mnou po česky a keď to bolo dobré a priniesol som mu emóciu tej árie, postavil sa, prestal dirigovať, naďalej spieval v češtine a napriek tomu, že už bol vo vyššom veku, tancoval okolo dirigentského pultu. Potom si unavený sadol a zadýchaným hlasom mi povedal: ,,Tak vidíš, Aleši, a takhle nějak by to mělo být“. A to boli veľmi silné momenty, ktoré sa vo mne zapísali, pretože som sa vzdialil od notového zápisu, a napojil sa na takéhoto velikána hudobnej scény. Pán Kout bol veľmi prísny, a ja som mal pred jeho nadaním a autoritou veľký rešpekt. Vždy som sa poctivo pripravoval na každú skúšku, ale napríklad keď som urobil čo i len malú chybu, ktoré dnes robia speváci bežne a nedeje sa vôbec nič, on položil taktovku a hneď na ňu upozornil. Bol veľmi dobrý človek, ale ak mu niečo nefungovalo, ako chcel, bol výbušný, ale ja som ho chápal. Ak som bol dobrý, nikdy ma nechválil, dal mi to najavo gestom, alebo ma potľapkal po pleci, poznamenal, že som mal dobrú kritiku, alebo niečo podobné, ale neboli to ovácie na moje výkony, a toto bolo pre mňa veľkou odmenou. Pochvala dobre padne, ale aj u neho som zistil, že veľké a prehnané chvály nemajú absolútne žiadny význam, pretože nás neposúvajú nikam. Každý výkon môže byť vždy ešte nespočetnekrát lepší a v každej prehnanej chvále, z ktorej sa po čase stane rutina, môže byť veľa klamstva.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND,
Aleš Jenis (Eugen Onegin),
foto: Alena Klenková

Ste spevák na voľnej nohe, čo to znamená?

Má to svoje výhody aj nevýhody. Výhoda je v tom, že si môžem sám určovať čo a kde budem robiť a nevýhoda je, ak nie je dopyt. Spevák na voľnej nohe musí zároveň obstáť v konkurenčnom prostredí a vo veľkých divadlách musí účinkovať len pod rešpektovanou a silnou agentúrou. Keď som napríklad účinkoval v Metropolitnej opere – robili sme tam Janáčkovu operu Z mrtvého domu – moja rakúska agentúra sa musela spojiť s americkou, aby sa to dalo zorganizovať. Teraz nie som veľmi spokojný so svojou agentúrou, budem to musieť túto sezónu doriešiť.

Nechceli by ste byť stálym členom niektorého divadla?

Svojho času som aj ja dostal lákavú ponuku ešte od pána Holendera stať sa stálym členom Viedenskej štátnej opery, ale napriek tomu som ju odmietol, pretože som cítil, že v tom čase by to pre môj rozvoj nebolo príliš dobré. Vedel som, že by som tam len pozoroval operné hviezdy, ale už len to, že mi to navrhol, bola pre mňa veľká česť. Videl ma totiž v predstavení Pucciniho Madama Butterfly vo viedenskej Volksoper. Takéto ponuky som dostával z Bonu, Hamburgu, záujem bol aj v Berlíne, ale tým, že som mal zmluvy aj s veľkými divadlami, musel by som všetko rušiť a to by ma mrzelo, takže byť na voľnej nohe je pre mňa výhodnejšie, pretože takto pracujem s rôznymi divadlami a uvidíme čo prinesie čas.

Na Slovensku spievate len v SND?

Áno, nikdy ma neoslovili na spoluprácu ani z Banskej Bystrice a ani z Košíc.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Teatr Wielki w Łodzi, 2015,
Aleš Jenis (Don Giovanni),
foto: Joanna Miklaszewska

I. Stravinskij: Slávik, Národné divadlo Praha, 2015,
Stanislava Jirků (Smrť), Aleš Jenis (Cisár), Olga Jelínková (Slávik),
foto: Archív ND Praha

Rozhovor pripravujeme pod hradom Devín, ste s týmto prostredím nejako prepojený?

Narodil som sa v panelákovom byte na Dolných honoch, kde moja mama dodnes býva a odtiaľ sme často chodili do prírody. Občas som zavítal na Devín a veľmi sa mi to tu páčilo – či už sútok riek, alebo hrad, romantika, história. Vždy ma to tu lákalo, takže som sa rozhodol, že chcem v tejto lokalite žiť a som tu veľmi spokojný. Všetka tá hektika mesta je tu pochovaná v prírode a cítim sa tu akoby na stálej dovolenke (smiech).

Niekedy sa na hrade Devín hrávali operné predstavenia pod holým nebom. Existujú nádherné fotografie, ktoré, bohužiaľ, už len dokumentujú tieto udalosti. Dnes je to preč a v lete všeobecne opera na Slovensku spí. Mám pocit, že sme jedinou krajinou vo vyspelej Európe, ktorá nemá žiaden letný operný festival. Ako to vnímate z pohľadu Devínčana, ale predovšetkým ako speváka medzinárodnej opernej scény, keďže aj vy účinkujete na takýchto festivaloch? Nemárnime v dnešnej modernej a otvorenej Európe touto pohodlnou nečinnosťou dni, mesiace, roky a hlavne naše talenty?

Je to veľmi dobrá otázka, zvlášť na tomto autentickom mieste, kde sa tieto predstavenia kedysi konali, pretože o tom hovoriť treba. Na Slovensku sme kedysi viac žili operou, videl som fotografie z operných predstavení na Devíne, ktoré spomínate, a je mi veľmi ľúto, že sme si okrem iného nezachovali ani takéto počiny v takomto nádhernom prostredí. Máme na to umelecké kapacity, ale nemáme kvalitných operných manažérov, ktorí by sa do niečoho takého pustili. Ak niekto s niečím príde, buď to krachne na neodbornosti, alebo sa to postupom času zatlačí do kúta a stane sa z toho underground a nie priorita, pričom mám pocit, že ľudia po týchto veciach prahnú, lebo po čomkoľvek, čo ich môže odviesť od stereotypného života.

Suchoňova opera Svätopluk na Devíne 17. júla 1960,
foto: súkr. archív Suchoňovcov

Všetci sa sťažujeme, ako sa nám zle žije, ale ja si myslím, že lepšie sa nám môže žiť práve, ak budeme kultúrny národ a ľudia budú uvažovať kultúrne. Pomaly sa na tieto veci už aj zabúda, nastupuje nám generácia mladých, ktorí nemajú spojenie s kvalitnou kultúrou a toto považujem za veľmi zlé. Nevážime si svoju históriu ani kultúru a generačne nenadväzujeme na svojich predchodcov. Prepadli sme sa do akéhosi mediálneho smogu, kde uctievame osobnosti z televíznych obrazoviek a žijeme v akomsi, pokiaľ ide o umelecký pohľad, takpovediac omyle, pričom umelci, napríklad aj ja, by k niečomu radi prispeli, lenže väčšinou sa ozvú zahraničné operné scény a festivaly. Takže na to, čo by som mohol ponúknuť, u nás na Slovensku nemám priestor a v zahraničí sú za to vďační. My umelci to nemáme ako zmeniť, ale môžeme na to poukázať, napríklad aj prostredníctvom takéhoto rozhovoru, ale tá zmena musí prísť odinakiaľ a myslím si, že je už pol hodinu po dvanástej. Ľudia si navykli na estrády, lacné gýče a kvalitné umenie je pre nich smiešne. Spoločnosť si prostredníctvom diktátu médií vybralo niekoľkých mediálne známych ľudí, ktorých si média pohadzujú po kadejakých televíznych reláciách od kvízov po varenie, lacných seriáloch rôzneho druhu a ostatní, ktorí v týchto formátoch nevystupujú, akoby ani neexistovali. Uberáme sa zlým smerom, oddeľujeme sa tak od modernej otvorenej Európy a najhoršie na tom je, že to nikto ani len netuší, pretože nás informujú, akoby sme šli veľmi dobrým smerom.

Aby som to zhrnul a vrátil sa k otázke letných festivalov: áno, je veľmi zle, že sme v tomto smere veľmi pozadu za vyspelou Európou, ale nechýbajú nám len operné festivaly. Chodím po zahraničí a vidím rôzne fantastické počiny v umení všeobecne. Nemáme napríklad ani piesňový festival, prostredníctvom ktorého by ľudia mohli spoznať veľké množstvo kvalitného repertoáru tohto druhu a tým si rozširovať svoje kultúrne obzory či umelecké poznanie, aby sa prostredníctvom neho stali rozhľadenejšími a aj divácky náročnejšími. Takže v mnohých smeroch je u nás veľa neobjaveného.

Spevák potrebuje inšpiráciu, oddych, relax, rozhľad. Prezraďte našim čitateľom niečo z toho? Čomu sa venujete okrem spevu?

Pre mňa sú dôležití ľudia okolo mňa a samozrejme moja priateľka Patrícia, ktorá ma drží pri zemi. Ona sa venuje koňom a to je zasa jej svet, pred ktorým mám rešpekt. Keď ju sledujem, ako vie pracovať s takým veľkým zvieraťom a čo všetko s ním dokáže, je to pre mňa veľkým zdrojom inšpirácie. Pri nej si uvedomujem, že svet nestojí len na opernom javisku, ale máme blízko okolo seba veľmi veľa radostí, len si ich treba všimnúť a nebyť neustále nespokojní. Je pre mňa dôležité mať dobré zázemie, aby som si zachoval určitú jednoduchosť života, pretože naše povolanie nás zvádza na všeličo. Som prepojený so svetom zvierat, okrem koňa máme aj psíka – jazvečíka Bobiho a mojou veľkou vášňou sú motorky. Fascinuje ma zvuk motora a to, že ovládam taký veľký stroj. Motorka mi dáva pocit slobody, relaxu. Zvyknem si vyraziť len tak niekam na slepo, zastavím sa v nejakej dedinke, sadnem si niekde k viniču, k poľu, počúvam zvuky prírody a toto je pre mňa fantastický oddych a pripomína mi to detstvo keď sme s mamou chodili do prírody. Stala sa mi aj taká vec, že som spieval na pódiu v Royal Albert Hall v Londýne na koncerte BBC Proms, ktorý organizuje BBC orchester. Pozval ma tam nedávno zosnulý dirigent maestro Bělohlávek, ktorý bol pre mňa veľkou osobnosťou. Sú to divácky veľmi obľúbené koncerty na ktoré môže chodiť úplne každý. Tam som zrazu videl, že prišli aj ľudia nie príliš „koncertne“ oblečení, boli to motorkári v kožených bundách. Keď tlieskali, museli si položiť prilby na zem, a to vo mne, ako motorkárovi, veľmi zarezonovalo.

Aleš Jenis,
foto: Ľudovít Vongrej

Akú ste mali opernú sezónu 2016/2017?

V sezóne 2016/2017 som hosťoval v pražskej inscenácii dvoch operných jednoaktovkách SlávikJolanta a tiež aj vo Figarovej svadbe, ale ťažisko uplynulej sezóny bol Don Giovanni na turné v Holandsku, kde som absolvoval šestnásť predstavení po rôznych holandských mestách so spoločnosťou Nederlandse Reisopera, čo bola veľmi zaujímavá spolupráca a zároveň aj skúška speváckej kondície, v ktorej som obstál.

Čo vás čaká najbližšiu divadelnú sezónu?

Ešte chvíľku si užijem leto a prázdniny a potom si musím zopakovať réžiu pražskej inscenácie Dona Giovanniho, kde budem po dvoch sezónach spievať hlavnú postavu, ktorú som tam naštudoval v réžii dua Skutr, čo sú vlastne dvaja mladí režiséri, veľmi šikovní chalani. Martin Kukučka je Slovák a Lukáš Trpišovský Čech – už som s nimi v Ostrave robil veľmi zaujímavú inscenáciu Janáčkovej opery Výlety páně Broučkovy. V októbri budem účinkovať aj v Opere SND a potom cestujem do Paríža, kde budem dva mesiace v Opèra Bastile spievať s niektorými kolegami zo Slovenska Janáčkovu operu Z mrtvého domu v réžii slávneho Patrice Chéreau. Potom budeme v Royal Opera House v Londýne pripravovať novú inscenáciu opäť opery Z mrtvého domu, ktorú na premiére uvedieme v marci 2018.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Aleš Jenis, barytón

Aleš Jenis pôvodne vyštudoval klavír na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, neskôr spev na Cirkevnom Konzervatóriu, v triede profesorky Zlatice Livorovej. Je operných spevákom na voľnej nohe a pôsobí v operných divadlách doma i v zahraničí.

V roku 2002  sa stal laureátom medzinárodnej  súťaže v Hans Gabor Belvedere (Viedeň) kde získal cenu Reisopera Holland, bol absolútnym víťazom 15. ročníka medzinárodnej speváckej súťaže M. S. Trnavského. Je stálym hosťom Národného divadla v Prahe, kde naštudoval titulnú rolu Dona Giovanniho, a Sira Mountjoya (B. Britten: Gloriana). Aleš Jenis pravidelne hosťuje aj na doskách Národného divadla v Ostrave.

V Opere SND sa predstavil ako Morales (G. Bizet: Carmen), Onegin (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin), Don Giovanni (W. A. Mozart: Don Giovanni), Belcore (G. Donizetti: Nápoj lásky), Riccardo Forth (V. Bellini: Puritáni), Lord Henry (Ľ. Čekovská: Dorian Gray), Mercutio (Ch. Gounod: Romea a Júlia) Figaro (G. Rossini: Barbier zo Sevilly), Silvio (R. Leoncavallo: Komedianti), Schaunard a Marcello (G. Puccini: Bohéma) a Guglielmo v Mozartovej opere Così fan tutte.

Vo francúzskej Opéra de Limoges sa predstavil v Pucciniho Bohéme a Rossiniho Talianke v Alžíri. V sezóne 2008/2009 debutoval v Národnom divadle v Tokiu ako Sharpless (G. Puccini: Madama Butterfly), ktorého stvárnil aj v divadlách vo Viedni, Berlíne (Deutsche Staatsoper) a Santiago de Chile. Na španielskej scéne Palau de les Arts Reina Sofia Valencia stvárnil rolu Ferdinanda (S. Prokofiev: Betrothal in the Monastery) ako aj rolu grófa Almavivu (W. A. Mozart: Figarova svadba) v prevzatom predstavení Covent Garden London pod taktovkou Tomasa Netopila a v réžii Davida McVicara. V roku 2010 debutoval v milánskej La Scale a v newyorskej MET v role Dona Juana/Brahmina (L. Janáček: Z mŕtveho domu) pod taktovkou Sira Simona Rattla a Esa-Pekku Salonena. Účinkoval na viacerých festivaloch: Wiener Festwochen, Aix-en-Provence, Salzburger Festspiele, Dvořákova Praha, BBC Proms, či na festivale v Glyndebourne, kde stvárnil postavu Čajkovského Onegina pod taktovkou V. Jurowského v spolupráci s London Philharmonic. V tejto postave sa predstavil aj na javisku Veľkého divadla v Moskve v réžii D. Čerňakova. V petrohradskej opere (Michailovského divadlo) stvárnil rolu Marcella (G. Puccini: Bohéma) pod vedením Petra Feranca. Koncertoval so Symfonickým orchestrom fínskeho rádia pod taktovkou Jakuba Hrůšu, s Českou filharmóniou pod vedením Jiřího Bělohlávka. V sezóne 2012/2013 debutoval v role Germonta (G. Verdi: La traviata) v opere v Grazi (Rakúsko). Hosťoval taktiež v Staatsoper Berlin (G. Puccini: Madama Butterfly), na festivale Wexford Festival Opera (Weber/Mahler: Die drei Pintos), ďalej vystúpil v Teatro Lirico Cagliari (F. Schubert: Alfonso a Estrella), v Grand Théâtre de Genève (L. Janáček: Z mŕtveho domu), v Teatro Municipal Santiago de Chile (R. Wagner: Lohengrin), v Opera St. Gallen (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, W. A. Mozart: Don Giovanni), Opéra d’Avignon (J. Massenet: Werther), Wiener Volksoper (G. Puccini: Madama Butterfly) a Opéra National de Montpellier (E. Wolf-Ferrari: Il Segreto di Susanna). Jeho repertoár zahŕňa aj postava Lorda Henryho v opernej prvotine slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej Dorian Gray.

V sezóne 2015/16 stvárnil Guglielma v Mozartovej opere Così fan tutte na javisku Opery SND pod taktovkou Friedricha Haidera a v pražskom Národnom divadle sa predstavil ako Cisár a vojvoda Roberto v dvoch jednoaktovkách (I. Stravinskij, P. I. Čajkovskij: Slávik/Jolanta). Vo viedenskej Volksoper stvárnil Germonta vo Verdiho Traviate.

Ťažiskom sezóny 2016/2017 bol okrem iného Don Giovanni na turné v Holandsku so spoločnosťou Nederlandse Reisopera.

video

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply