Dnes je: pondelok, 27. 3. 2017, meniny má: Alena , zajtra: Soňa

Alexandr Porfirievič Borodin a Emil Votoček: chemici – hudobníci

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nezainteresovanému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že veda a umenie sú dva nekomunikujúce svety. Väčšina ľudí síce vie, že Einstein sa preslávil tým, že nenosil ponožky, vypracoval teóriu relativity (za ktorú nezískal Nobelovu cenu) a hral na husle a na klavír, ale informácie o ďalších takýchto „vedecko-umeleckých exotoch“ sú zriedkavé. V Spojenom kráľovstve sa uctieva jeden z najvýznamnejších anglických skladateľov a dirigentov Sir Edward Elgar (1857 – 1934), ktorý bol aj zanieteným amatérskym chemikom a za zostrojenie zariadenia na výrobu sulfánu získal v roku 1908 patent „Elgar Sulphuretted Hydrogen Apparatus“.

Podrobnejším skúmaním možno zistiť, že aj medzi popovými a rockovými hviezdami sa nájdu špičkoví vedci. Ako príklad možno uviesť päť osôb. Brian Cox (nar. 1968), klávesista poprockovej a tanečnej skupiny D:Ream, v súčasnosti profesor fyziky pracujúci v CERN-e a propagátor vedy prostredníctvom BBC, Genetička a počítačová biologička Pardis Sabeti (nar. 1975), cez deň profesorka na Harvardskej univerzite, večer skladateľka a speváčka v Cambridgskej skupine, ktorá považuje vedu a hudbu za dva rozdielne druhy invencie. Frontman punkovej skupiny Bad Religion, protinábožensky orientovaný Greg Graffin (nar. 1964), ktorý získal doktorát zo zoológie, vyučuje evolúciu na Californskej univerzite a je spoluautorom diela „Anarchy Evolution: Faith, Science and Bad Religion in a World Without God“. Rocková legenda Brian Harold May (nar. 1947) zo skupiny Queen, držiteľ Rádu Britského impéria, získal doktorát z astrofyziky na londýnskom Imperial College a publikoval dva bestsellery „Bang! The Complete History of the Universe“ (2006) a „The Cosmic Tourist“ (2012). Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, Richard Feynman (1918 – 1988) bol zanieteným hráčom na bongo a frigideiru, a zúčastňoval sa ako hudobník brazílskych karnevalov samby.

video

Ak sa zameriame na naše teritórium, starší vysokoškolskí učitelia (t. j. moji rovesníci) si pamätajú roky, kedy si po večeroch na vedeckých podujatiach vtedajší bardi vedy na klavíri preludovali Chopina a recitovali Ovídia v origináli. Súčasťou skutočného univerzitného vzdelania týchto osobností bola samozrejmá znalosť cudzích jazykov a aktívny prístup k umeniu a kultúre.

Keďže profesionálne mi je blízka chémia, v tomto príspevku uvediem stručnú informáciu o vzťahu chémie a hudby, ako sa prejavil u dvoch velikánov: ruského skladateľa a chemika Alexandra Porfirieviča Borodina a českého chemika, skladateľa a lingvistu Emila Votočka. Uvedomujem si, že profesionálni chemici majú širšie a hlbšie poznatky o chemických aktivitách uvedených vedcov a hudobníci o ich hudobnom odkaze.

Alexandr Porfirievič Borodin (Алексaндр Порфирьевич Бородин, 12. november 1833, Petrohrad – 27. február 1887, Petrohrad) bol ruský hudobný skladateľ, chemik a lekár, člen skladateľského zoskupenia Mocná hŕstka.

Ilja Repin – Portrét Borodina

Narodil sa ako nemanželský syn. Jeho otcom bolo 62-ročné gruzínske knieža Luka Stepanovič Gedevanišvili (aj Gedianov), matkou 24-ročná manželka vojenského lekára, Avdokia Konstantinovna Antonova. Aby sa predišlo verejnému pohoršeniu, dostal po narodení meno podľa kniežacieho nevoľníka Porfiryia Borodina. Ako sedemročného ho otec uvoľnil z nevoľníctva. Svoju matku Borodin nazýval teta.

Knieža Gedevanišvili poskytoval synovi dostatok finančných prostriedkov na vzdelávanie. V mladosti sa prejavilo Borodinove nadanie na cudzie jazyky a hudbu. Popri ruštine ovládal francúzsky, nemecký, anglický a taliansky jazyk. Učil sa hrať na klavír, flautu a violončelo. Ako 9-ročný skomponoval prvé dielo, polku Hélène pre 4-ručný klavír, ako 13-ročný koncert pre flautu a klavír. Vysokoškolské štúdium však absolvoval na Lekársko-chirurgickej akadémii, kde sa špecializoval na chémiu a v roku 1858 získal doktorát. Je zaujímavosťou, že jeho dizertácia „O chemickej a toxikologickej analógii kyseliny arzeničnej a fosforečnej“ bola v histórii Akadémie prvou, ktorá nebola napísaná a obhajovaná v latinčine, ale v ruskom jazyku. Ani počas štúdií medicíny nezanechal hudbu. Založil sláčikové kvarteto a so svojím violončelom neváhal prejsť aj niekoľko kilometrov a celú noc muzicírovať s priateľmi.

Tri roky študoval a pracoval v západnej Európe, najmä v Heidelbergu, Pise a Paríži, kde sa zoznámil nielen s vtedajšími velikánmi prírodných vied ako Emil Erlenmayer (1825 – 1909), Louis Pasteur (1822 – 1895), Charles-Adolph Wurtz (1817 – 1884), Dmitrij Ivanovič Mendelejev (1834 – 1907), ale aj hudby (Ferenc Liszt, 1811 – 1886). Po návrate do Ruska sa na svojej alma mater stal v roku 1864 profesorom chémie. Na Akadémii sa naplno venoval vyučovaniu a vedeckej práci. V roku 1872 zriadil lekárske kurzy pre ženy, ktoré cár Alexander II. (1818 – 1881) toleroval, ale jeho následník, Alexander III. (1845 – 1894) definitívne zrušil v roku 1885.

Ruskí chemici – Borodin piaty stojaci zľava, Mendelejev druhý stojaci sprava

Borodinovou manželkou bola ruská klaviristka, Jekaterina Sergejevna Protopopova (1832 – 1887), silná fajčiarka a astmatička.

V oblasti chémie získal Borodin uznanie a rešpekt najmä za práce o aldehydoch. V roku 1862 publikoval v talianskom časopise Nuovo Cimento výsledky štúdia nukleofilnej substitučnej reakcie, ktorá viedla k prvej príprave benzoylfluoridu. Objavil tiež reakciu dekarboxylácie strieborných solí organických kyselín s brómom za vzniku alkylbromidov. Analogické reakcie študovali v roku 1939 − 77 rokov po Borodinovom objave − nemeckí manželia Heinz (1904 – 1981) a Clära Hunsdieckerovci (1903 – 1995). Na ich počesť sa reakcia nazýva Hunsdieckerova reakcia ako aj Borodinova reakcia. Borodin a francúzsky chemik Charles-Adolph Wurtz nezávisle objavili aldolovú kondenzáciu, teda reakciu dvoch aldehydov za vzniku molekuly aldolu. Borodin však svoje výsledky uverejnil v nemeckom časopise Berichte der deutschen chemischen Gesellschaft už v roku 1869, tri roky pred Wurtzom. Prvého februára 1871 na zasadnutí Ruskej chemickej spoločnosti Borodin a jeho mladší spolupracovník Dr. Krylov referovali, že v ľudskom srdci sa nachádza esterifikovaný cholesterol. Až po štyroch desaťročiach sa toto zistenie dalo do súvisu s funkciou cholesterolu a patogenézou aterosklerózy. Neskôr sa venoval chémii amínov a v poslednej práci, uverejnenej v roku 1875, opísal metódu stanovenia močoviny v zvieracom moči. Celkove publikoval 42 vedeckých prác. Borodin zomrel ako 53-ročný v dôsledku infarktu počas tanca na slávnostnom bále. Pochovaný je na Tichvinskom cintoríne pri Kláštore Alexandra Nevského v Petrohrade, kde popri ostatných členoch Mocnej hŕstky odpočívajú aj Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893), Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881), Alexandr Konstantinovič Glazunov (1865 – 1936), Michail Ivanovič Glinka (1804 – 1857), Marius (Ivanovič) Petipa (1818 – 1910), Leonhard Euler (1707 – 1783), Ivan Andrejevič Krylov (1769 – 1844) a ďalší velikáni ruskej vedy a kultúry.

Busta Borodina na jeho hrobe.
Notový zápis vyjadruje témy z Poloveckých tancov, Piesne temného lesa a Scherza z 3. symfónie

Pokiaľ ide o hudbu, Borodin ju charakterizoval ako rozptýlenie, relaxáciu z vážnejších činností (u neho vedeckých a pedagogických). Sám sa považoval za „nedeľného“ skladateľa.

Jeho štýl je charakterizovaný ako ruský národný romantizmus. Bol členom zoskupenia Mocná hŕstka, do ktorého patrili ešte Milij Alexejevič Balakirev (1837 – 1910), César Antonovič Kjui (1835 – 1918), Modest Petrovič Musorgskij (1839 – 1881), Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov (1844 – 1908) a ktorej teoretickým hovorcom bol Vladimir Vasiljevič Stasov (1824 – 1906). Možno ho považovať za samouka v hudbe, aj keď sa mu istý čas venoval Balakirev. Čajkovskij o Borodinovi napísal, že vlastní obrovský talent, ktorý však vychádza navnivoč, pretože slepý osud ho vedie do vedeckých laboratórií.

Úvod klavírneho výťahu predohry k Borodinovej opere Knieža Igor

Borodin je autorom troch symfónií, skomponovaných − podobne ako symfonická poéma V stepiach Strednej Ázie dedikovaná F. Lisztovi − najprv pre 4-ručný klavír a neskôr zinštrumentovaných pre orchester.

video

Je autorom nedokončenej opery Knieža Igor, známou najmä pre Polovecké tance (žiaľ, nezriedka uvádzaných bez zboru). Operu dokončili Glazunov a Rimskij-Korsakov. Je taktiež autorom opernej frašky Bohatieri vychádzajúcej z hudby Gioachina Rossiniho (1792 – 1869), Giacomma Meyerbeera (1791 – 1864), Jacquesa Offenbacha (1819 – 1880), Aleksandra Nikolajeviča Serova (1820 – 1871) a Giuseppe Verdiho (1813 – 1901), baletnej opery Mlada, ktorú zložili spoločne Kjui (1. dejstvo), Musorgskij a Rimskij-Korsakov (2. A 3. dejstvo), Borodin (4. dejstvo) a Léon (Fiodorovič) Minkus (1826 – 1917, baletná hudba). 

video

Skomponoval 13 diel komornej hudby, 7 diel pre klavír, 2 vokálne skladby a viacero transkripcií. Ako prejav svojej umeleckej nezávislosti sa Borodin, na rozdiel od ostatných členov Mocnej hŕstky, venoval aj komornej hudbe, z ktorej sa najčastejšie uvádza Sláčikové kvarteto č. 2 s populárnym Nokturnom hodnoteným ako jedna z najlyrickejších melódií v hudbe vôbec.

video

Podobne ako Musorgskij, aj Borodin zanechal viaceré diela nedokončené a dokončovali ich najmä Rimskij-Korsakov a Glazunov. Prehľadný zoznam Borodinových diel možno nájsť na https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_compositions_by_Alexander_Borodin.

Notový zápis zborového diela Sláva Cyrilovi a Metodovi

 

O poznanie a uznanie Borodinovej hudby v Nemecku sa zaslúžil Ferenc Liszt, ktorý zabezpečil uvedenie 1. Symfónie v Nemecku a Belgicku, vo Francúzsku propagovala Borodinovu hudbu komtesa de Mercy-Argenteau. S Lisztom viazalo Borodina aj pevné priateľstvo. Borodinova hudba je charakteristická svojou lyrickou, bohatou harmóniou a ruskou „príchuťou“. Je plná romantického šarmu, mámivej melódie, v ktorej sa zrkadlí pohľad na ruskú krajinu, kostoly s cibuľovými vežami, bohato zdobené ikony a rozľahlosť krajiny. Vášnivosťou svojej hudby a neobvyklými harmonickými postupmi natrvalo ovplyvnil mladých francúzskych skladateľov Claude Debussyho (1862 – 1918) a Mauricea Ravela (1875 – 1937), ktorý v roku 1913 skomponoval klavírne dielo a nazval ho „À la manière de Borodine“. Na počesť Borodina nesie kvarteto Moskovského štátneho konzervatória Piotra Iljiča Čajkovského meno Borodinovo kvarteto. Borodinovo meno nesú aj mnohé školy a inštitúcie. Americký chemik, psychofarmakológ a literát Alexander Shulgin (1924 – 2014) dal meno Alexander Borodin jednej z postáv vo svojich románoch PIHKAL a TIHKAL I Have Known And Loved opisujúcich vlastné skúsenosti s drogami fenetylamínmi a tryptamínmi. V knihe Burning in Water, Drowning in Flame napísal Charles Bukowski (1920 – 1994) poému o Borodinovom živote s názvom „The Life of Borodin“.

Charakteristické znaky Borodinovej hudby umožnili jej využitie aj desiatky rokov po jeho úmrtí. V roku 1953 Robert Wright (1914 – 2005) a George Forrest (1915 – 1999) skomponovali muzikál Kismet, v ktorom použili hudbu z opery Knieža Igor a sláčikových kvartet. Za hudbu v muzikáli Borodin posmrtne získal cenu Tony Award. Hit Stranger in Paradise, ktorého melódia vychádza z Poloveckých tancov, preslávili speváci typu Binga Crosbyho (1903 – 1977).

Emil Votoček (5. október 1872, Hostinné – 11. október 1950, Praha) bol jeden z najvýznamnejších českých chemikov. Narodil sa v rodine veľkoobchodníka s papierom. Študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe a neskôr na farbiarskej škole v alsaskom Mulhausene. Tu objavil skúmadlo, ktoré sa využíva aj v súčasnosti v analytickej chémii a nesie meno Votočkovo skúmadlo. Po odchode z Mulhausenu pokračoval vo vzdelávaní Göttingene, kde u profesora Bernharda Tollensa (1841 – 1918) študoval chémiu cukrov a získal titul PhD. Cukrom potom zasvätil celý vedecký život. Mal povesť prchkého, dráždivého človeka. Jeho laboratórium malo prezývku „Diabolský ostrov“, čo charakterizovalo atmosféru v ňom. S manželkou Libušou, dcérou rakúsko-uhorského ministra, mal dvoch synov a dcéru.

Prof. Ing. Emil Votoček

Po návrate zo štúdií sa v roku 1895 stal asistentom na pražskom ČVUT, v roku 1905 docentom a od roku 1907 do roku 1939 (kedy nacisti uzavreli české vysoké školy) bol profesorom experimentálnej anorganickej a organickej chémie.

V oblasti chémie by sa dali aktivity prof. Ing. Dr.h.c. Emila Votočka rozdeliť do štyroch skupín. Prvou je vedecká činnosť v organickej chémii, kde sa venoval najmä monosacharidom a sám objavil niekoľko nových cukrov. V analytickej chémii vypracoval novú metódu stanovenia halogénov a zaslúžil sa aj o rozvoj chemickej prístrojovej techniky. Publikoval viac ako 300 vedeckých prác.

Druhou oblasťou vedeckej aktivity je jazykovedná činnosť. Prof. Votoček bol jazykovo vynikajúco vybavený vedecký pracovník (plynne hovoril siedmimi jazykmi), čo využil napríklad pri stanovení medzinárodne prijatého názvoslovia metylpentóz. Bol jedným z autorov českého chemického názvoslovia (aj dnešní študenti sa s radosťou učia prípony –ný, -natý, -itý atď.). Ním a prof. Alexandrom Sommerom-Batěkom (1874 – 1944) vypracované názvoslovie sa považuje doteraz za najdokonalejšie a najdômyselnejšie chemické názvoslovie v národnom jazyku vôbec. Vypracoval novú klasifikáciu organických zlúčenín, ktorú od neho prevzal aj nositeľ Nobelovej ceny, zürišský profesor Paul Karrer.  Do oblasti jazykovedy treba zaradiť aj jeho česko-nemecko-anglicko-taliansko-latinsko-francúzskyŠestijazyčný chemický slovník.

Titulná strana Votočkovho diela Šestijazyčný chemický slovník

Treťou významnou oblasťou vedeckej činnosti prof. Votočka je organizátorská práca na domácej aj medzinárodnej úrovni. Spolu s neskorším nositeľom Nobelovej ceny, prof. Jaroslavom Heyrovským (1890 – 1960), založil medzinárodný vedecký časopis Collection of Czechoslovak Chemical Communications, v ktorom sa publikovali najprv práce českých a slovenských chemikov a ktorý v súčasnosti patrí do skupiny „karentovaných“, t. j. celosvetovo uznávaných časopisov. V rokoch 1921–1922 vykonával funkciu rektora ČVUT. Prof. Votoček bol prvým zástupcom České společnosti chemické v Medzinárodnej únii pre teoretickú a aplikovanú chémiu (IUPAC). Za svoje dielo ho ocenili šiestimi čestnými doktorátmi na významných univerzitách vrátane parížskej Sorbonny. K jeho vyznamenaniam patrí aj francúzske Officier de la Légion d’Honneur a Officier de l’Instruction Publique, talianske Ordine Corona d’Italia a poľský komanderský rád Polonia Restituta. Bol nominovaný na Nobelovu cenu v roku 1933, vtedy sa však Nobelova cena neudeľovala.

Prof. Ing. Emil Votoček

Štvrtou oblasťou práce prof. Votočka bola je pedagogická činnosť. Je autorom viacerých učebníc organickej chémie, spolu s prof. Heyrovským vytvorili učebnicu anorganickej chémie. Vychoval plejádu vedeckých pracovníkov, ktorí získali svetové uznanie a z ktorých treba uviesť aspoň akademika Otta Wichterleho (1913 – 1998), vynálezcu kontaktných šošoviek. Ako pedagóg a skúšajúci bol veľmi prísny, jeho princíp „každý, kdo neumí na výbornou, ať raději odejde“ bol príslovečný.

Titulná strana Votočkovho diela Hudební slovník cizích výrazů a rčení

Aktivity prof. Votočka týkajúce sa hudby možno rozdeliť do dvoch oblastí. Prvou je jeho literárna činnosť. Zostavil obsiahly, 540-stranový, 5-jazyčný „Hudební slovník cizích výrazů a rčení, ktorý publikovala Hudobná matica Umeleckej besedy v roku 1946. V prvej časti slovníku autor uvádza preklad cudzích hudobných výrazov do češtiny vrátane výslovnosti každého cudzieho slova (francúzske, anglické, španielske a najmä talianske, ktoré sú hlavným zdrojom hudobného názvoslovia). V druhej časti prekladal české hudobné výrazy do taliančiny. Obsah slovníka nie je redukovaný len na slová, ale uvádza výrazy aj v širšom kontexte, t. j. slovné spojenia, úslovia a klišé. Ako príklad možno uviesť české heslá k výrazu „hrať“: hraje se hráti falešně, kovovým tónem, k tanci, na klavír, na klávesový nástroj, podle not, z listu, zpaměti nechť hrají, nechť se hraje. Votočkov hudobný slovník nielenže poskytuje spoľahlivo všetky bežné a dôležité názvy vyskytujúce sa v hudobných dielach a odborných spisoch o hudbe, ale je súčasne skvelým príkladom, ako treba zostavovať jazykové slovníky, aby boli spoľahlivé, užitočné a praktické.

Druhou oblasťou aktivít prof. Votočka v hudbe je jeho skladateľská a neoficiálna koncertná činnosť. Doménou jeho záujmu bola klasická hudba. Sám hral na viacero hudobných nástrojov. Súkromne študoval 6 rokov skladbu u prof. Františka Spilku (1877 – 1960), ktorý bol žiakom Antoníka Dvořáka a pôsobil aj ako dirigent Českej filharmónie. Prof. Votoček zložil približne 70 hudobných diel, prevažne komorného charakteru (piesne a skladby pre klavír a malé súbory). K najvýznamnejším možno zaradiť:

  • Tema con variazzioni (klavír a soprán, 1939) na slová Jaroslava Vrchlického
  • Klavírní nálady (1940)
  • Klavírní sonáta (1945)
  • Malá suita pro klavír (1947)
  • Dva smyčcové kvartety (1942 a 1947)
  • Dvě klavírní tria (1937, 1939)
  • Klavírní kvintet (1944)
  • Kvintet pro klarinet, anglický roh, 2 violoncella a harfu (1939)
  • Pohádka máje (nonet a harfa)
  • Tre Balatine (viola a klavír) (1945)
  • Serenáda pro lesní roh a smyčcové kvinteto (1943)
  • Rapsodie pro orchestr (1945)
  • Fantasie pre violu a klavír (1943)
  • Od svítání do soumraku (pre orchester)

Prof. Votoček patril k vedeckým pracovníkom, ktorým nerobilo problém aj v rámci vedeckých podujatí vo voľných chvíľach sadnúť si za klavír a muzicírovať s kolegami.

Autor: Jozef Šima

email

About Author

Leave A Reply