Dnes je: streda, 24. 1. 2018, meniny má: Timotej, zajtra: Gejza

Andrea Chénier alebo Ako básnici prichádzajú o život

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
„Aj Platón zakázal básnikov vo svojej Republike“, píše Robespierre ako odpoveď na žiadosť o omilostenie poeta Chéniera v hudobnom príbehu Umberta Giordana. Činí tak v súlade s politikou jakobínskeho teroru, netušiac, že len o dva dni neskôr sa jej obeťou stane sám. Okamihy Veľkej francúzskej revolúcie sa preplietajú s osudmi troch jednotlivcov v najznámejšom javiskovom diele predstaviteľa talianskeho operného verizmu. Andrea Chénier, najpopulárnejšia Giordanova opera počas života skladateľa aj po jeho smrti, je posledným tohtosezónnym prírastkom ostravskej opernej scény, voľne nadväzujúc na uvedenie omnoho zriedkavejšie hranej Fedory spred štyroch rokov.

Libreto stavia na ozajstnom životnom príbehu André Marie Chéniera, vynikajúceho francúzskeho lyrika 18. storočia. Potomok dobre situovanej rodiny, s kvalitným vzdelaním a rozhľadom v antickom umení, vytvoril vo vtedajšej francúzskej literatúre nový prúd neoklasického lyrizmu. Pod vplyvom revolučných udalostí Chénier ako člen umierneného politického hnutia presedláva na kariéru politického žurnalistu, principiálne bojujúceho proti anarchii, nespravodlivosti a tyranii. Avšak, po uväznení Ľudovíta XVI., pochopiac, že obrana princípov Revolúcie v rámci umiernenosti, práva a poriadku bola len utópiou, rozčarovaný odchádza z verejného politického života. Vo veku 32 rokov, omylom zatknutý pri návšteve priateľov v Passy, sa napriek chýbajúcemu zatykaču dostáva do väznice Saint-Lazare, známej ako jednej z najvýdatnejších „zásobovacích komôr“ gilotíny. Posledných 140 dní básnikovho života v tomto žalári znamená okrem čakania na smrť stretnutie s viacerými ľuďmi. Básnik Jean-Antoine Roucher, abbé z Montmartru (obe postavy sa objavujú aj v opere), maliar Suvée, autor Chénierovho najznámejšieho portrétu a napokon – grófka Aimée de Coigny, zvečnená v Chénierovej poéme Mladá zajatkyňa.

Umberto Giordano, (1867-1948)

Umberto Giordano,
(1867-1948)

Luigi Illica si do svojho libreta „vypožičal“ túto básnikovu poslednú múzu pre narysovanie ľúbostnej linky Andrea Chénier – Maddalena de Coigny, a pridal k nej ešte Carla Gérarda – pôvodne sluhu v Maddaleninom rodnom dome, neskôr predstaviteľa revolučného hnutia. Tri postavy z inej spoločenskej vrstvy, tri vrcholy milostného trojuholníka, ktorý by za normálnych okolností ani trojuholníkom nebol. Ale je tu revolúcia, ktorá mieša životné karty každého z nich. Z provlasteneckého básnika sa stáva umelo vyrobený vlastizradca, z príslušníčky vládnucej triedy štvanec na úteku a Carlo, donedávna anonymný sluha, sa dostáva na výslnie, využijúc svoje politické postavenie pre zničenie vzťahu, na ktorý žiarli. Keď pochopí, že Maddalena nikdy neprestane milovať Andreu, snaží sa stiahnuť svoje vykonštruované obvinenie voči básnikovi a zachrániť dvojicu, ale márne. Maddalena sa, zámenu s inou odsúdenou, rozhodne umrieť spolu so Chénierom.

Je pozoruhodné, koľko paralel sa nachádza medzi Andrea Chénierom a ďalším Illicovým libretom – Toskou. Je tu Carlo, ktorý nechá zatknúť Chéniera, aby sa dostal k Maddalene, rovnako ako Scarpia k Toske. Je tu Maddalena, ktorá je ochotná oddať sa Carlovi za cenu záchrany Andreovho života podobne ako Tosca. Andrea Chénier spieva vo väzení pred popravou svoju slávnu áriu „Come un bel dì di maggio“ podobne ako Cavaradossi jeho „E lucevan le stelle“. Aj smrť milencov v závere je rovnaká. Len s tým rozdielom, že Tosca do poslednej chvíle bojuje, nestráca nádej. Maddalena už nemá o čo bojovať. Smrť so Chénierom nie je v tomto prípade len tragickým naplnením romantického príbehu. Aj keby básnik prečkal vo väzení ešte dva dni do smrti Robespierra, ako by sa ich ďalší život vyvinul? V čo by ešte veril utopický idealista Andrea Chénier? Aristokratka, zvyknutá na pohodlie a luxus šľachtického stavu, by ako prostá občianka zbavená všetkých sociálnych výhod zrejme neprežila, rovnako, ako neprežije zviera odchované v zajatí, vypustené do divej prírody. V ich prípade nie je smrť len katarziou, splodenou emóciami, ale tiež predestinovaným naplnením jednej historickej epochy a svojím spôsobom aj sociálnou eutanáziou. A Carlo? Vlastná charakterová rola príbehu je síce fiktívna, ale preberá určité Chénierove biografické prvky. Rovnako ako reálny básnik je postihnutý ťažkou dezilúziou, keď si uvedomí, že revolúcia, pre ktorej ideály vyzliekol lokajskú livrej, ho len obliekla do livreje inej. V tomto kontexte možno chápať jeho posledné slová, adresované Maddalene o tom, že „premieňa smrť na závideniahodný osud“ nielen ako poznámku sklamaného milenca. Je v nich čosi z prokunderovsko-protiparmenidovskej dialektiky o neznesiteľnej ťažobe života a znesiteľnej ľahkosti smrti.

Andrea Chénier, NDM Ostrava, Zbor opery NDM, foto: Martin Popelář

Andrea Chénier, NDM Ostrava,
Zbor opery NDM,
foto: Martin Popelář

Scéna Milana Davida aj kostýmy Marty Roszkopfovej slúžia veristickému duchu diela. Historizujúce zariadenie sídla de Coigny s množstvom pozlátených rámov, kostýmy v duchu neskorého rokoka a napudrované parochne v prvom dejstve presne zobrazujú ten zbytočný, prikrášlený svet, ktorý Carlo Gérard tak nenávidí. Od druhého dejstva už v scénografii dominuje jednoduchosť, aká prináleží svetu lúzy, neutíchajúceho pouličného života, napokon väzenia, zaujímavý je nápad s Maratovým oltárom ako obeliskom s trojrozmerným spodobnením Davidovho obrazu Maratova smrť. Omne trinum perfectum možno povedať na adresu Ivana Krejčího v rozsahu jeho doterajších operných réžií. Po nevýpovednom tohoročnom pražskom Mefistofelovi sa rehabilitoval premysleným vedením postáv, ktoré v ňom jednoznačne prezrádzajú činoherného režiséra. Karikatúrou šľachtického stavu je výrazne afektované správanie v salóne, podtrhnuté ironizujúcou „choreografiou“ gavoty, pochváliť treba aj prepracované početné zborové scény, ktoré sa inak v operách často stávajú len všednou masou – nastupivšou, odspievajúcou a odchodivšou.

Andrea Chénier, NDM Ostrava, Gianluca Zampieri (Andrea Chénier) a zbor opery NDM, foto: Martin Popelář

Andrea Chénier, NDM Ostrava,
Gianluca Zampieri (Andrea Chénier) a zbor opery NDM,
foto: Martin Popelář

Všetci traja protagonisti mali vo svojich rolách osobnú premiéru. Častý hosť ostravskej opery, Gianluca Zampieri, možno nebol až tak herecky strhujúci, ako jeho dvaja kolegovia, ale speváckemu partu Andreu Chéniera dostál v plnom rozsahu. Pevne opreté, sýte výšky, nepoľavujúce nasadenie až do konca neľahkej roly, schopnosť hlasovo diferencovať jednotlivé emočné polohy v sólových výstupoch aj ansámbloch, plus vrodená „italianita“ v hlase robia jeho Chéniera príťažlivým. Pozornosť zaujal hlavne jeho výstup v prvom dejstve „Colpito qui m’avete“ a záverečný dvojspev. Postavu Maddaleny de Coigny alternujú hneď tri sopranistky. Súdiac podľa ich doteraz videných výkonov v rôznych iných rolách a vzhľadom na ich pomerne veľkú typovú aj hlasovú rozdielnosť odhadujem, že každá z nich stvárni dosť odlišnú Maddalenu. Eva Urbanová sa (celkom správne) nesnaží vzbudiť dojem krehkej šľachtickej slečinky, ale stavia na svoju silnú zbraň – schopnosť psychologicky prepracovať postavu do najmenších detailov, s dôrazom na dramatickú zložku. Jej Maddalena akcentuje tak v hereckom ako aj vokálnom výraze neodvratnú tragiku, ale nie v zmysle pasívneho podriaďovania osudu. Po tom, ako pochopí, že rozsudok smrti nad Chénierom je neodvratný (a z jej výkriku „Andrea!“ na konci tretieho dejstva naozaj tuhne krv), znie zo scény už len odhodlané „Il vostro giuramento vi sovvengo“ ženy vyrovnanej s osudom. Napriek svojmu dramatickému sopránu sa nedáva zbytočne strhnúť k expresívnemu spievaniu, tak v „Ecco l´altare“ ako aj v „La mamma morta“ počuť celú škálu emócií, nielen vyhrotený dramatizmus. Strhujúci záver však už naozaj patril dvom dramatickým hlasom.

Andrea Chénier, NDM Ostrava, Eva Urbanová (Maddalena z Coigny), foto: Martin Popelář

Andrea Chénier, NDM Ostrava,
Eva Urbanová (Maddalena z Coigny),
foto: Martin Popelář

Obrovským prekvapením sa v inscenácii stal Carlo Jakuba Kettnera. Osobne som speváka vo veľkej roli počula asi po poldruha roku a bola som príjemne prekvapená, kam sa jeho hlas za ten čas posunul. Naberá na objeme, prefarbuje sa do tmavšej farby a dozrieva v ňom dramatická žilka. Myslím, že každý v sále uveril jeho irónii v „Compiacente a’ colloqui“ i nenávisti k aristokratickému sídlu v pokračovaní jeho veľkého výstupu prvého dejstva. Jakub Kettner sa pri vyjadrovaní svojich citov a pocitov zaobíde bez veľkej gestikulácie, spravidla ich prezrádza len mimikou, ale aj bez vonkajškovej afektovanosti dokáže presvedčiť starostlivou diferenciáciou hlasových polôh. K vrcholom večera nepochybne patrilo jeho „hamletovské zúčtovanie“ v árii „Nemico della Patria?!“, v ktorom vypláva na povrch všetko Carlove znechutenie z doterajšieho stavu,  ľútosť a strata viery v zmysel jeho konania. Tradične dobre pripravený zbor pod vedením Jurija Galatenka vystúpil do popredia ako štvrtá „hlavná postava“, ktorá sa vďaka svojej manipulovateľnosti stáva najnebezpečnejšou zložkou všetkého revolučného diania. Z množstva vedľajších a epizódnych postáv upútala hlavne herecky Erika Šporerová (grófka de Coigny) svojím podaním gavoty ako ironickej hyperboly afektu, part Bersi spoľahlivo obstarala Michaela Kapustová, David Nykl si pridal Chénierovho dôverníka Rouchera k svojmu doterajšiemu zoznamu skôr menších rolí, v ktorých však už dlhší čas púta pozornosť basom zaujímavej farby. Herecky veľmi dobre bola prepracovaná kreácia „Neuveriteľného“ v podaní Josefa Moravca, spevákovou slabinou je však spôsob frázovania.

Andrea Chénier, NDM Ostrava, Yvona Škvárová (Madelon), Jakub Kettner (Carlo Gérard) a zbor opery NDM, foto: Martin Popelář

Andrea Chénier, NDM Ostrava,
Yvona Škvárová (Madelon), Jakub Kettner (Carlo Gérard) a zbor opery NDM,
foto: Martin Popelář

Hudobné naštudovanie Zbyňka Müllera „predávalo“ hlavne dramatické pasáže partitúry, vyplnené zvukom revolúcie, s primeraným odlíšením farebných vrstiev; možno by nebolo na škodu ísť v niektorých pasážach po efektnejších tempách. Celkovo však orchester odviedol solídny výkon, dobre spolupracujúc so spevákmi.

Andrea Chénier, ktorý v ostravskom divadle zaznel po takmer 90-tich rokoch, je bezo sporu dramaturgicky atraktívnym titulom, s výtvarným, speváckym aj hudobným stvárnením vysokej kvality. Za všetky premiéry, ktoré som v tamojšej opere v tejto sezóne zhliadla (teda všetky s výnimkou Filoktéta), môžem spokojne skonštatovať, že si Ostrava na záver sezóny naozaj nadelila krásnu bodku.

Autor: Vladimíra Kmečová

písané z premiéry 18. 6. 2015

www.ndm.cz

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  • 33
  •  
  •  

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár