Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Bohom milovaný

5

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Medzinárodný divadelný festival Slovenského národného divadla Eurokontext.sk ukončilo hosťovanie Opery Štátneho divadla v Košiciach. Umelci z východoslovenskej metropoly ponúkli zaujímavú „dvojačku“ z operných diel, venovaných Mozartovi a Salierimu – osobnostiam známym nielen z hudobnej literatúry, ale spropagovanej aj Formanovým filmom Amadeus.

Každé autonómne umenie má právo na voľnú dejovú a formovú štylizáciu. Tak to bolo aj v prípade známej divadelnej hry Petra Shaffera, na základe ktorej vznikol film Miloša Formana, filmovo-hudobnými prostriedkami voľne tlmočiaci dej Shafferovej hry. Nielen dobová historiografia, ale i samotné umelecké diela podnietili povesť o kontroverznosti vzťahu dvoch skladateľov 18. storočia, žijúcich približne v jednej dobe vo Viedni: salzburského rodáka Wolfganga Amadea Mozarta a talianskeho dvorného skladateľa v rakúskej monarchii Antonia Salieriho. Podľa legiend a viacerých umeleckých podaní, Salieri otrávil Mozarta – a tak urýchlil jeho priskorý odchod zo sveta. Mozart žil v r. 1756 – 1791, Salieri v r. 1750 – 1825, a tak Mozarta prežil o 34 rokov. Nevedno však, či skončil život v takej zlej psychickej podobe, ako to ukázal Formanov film.

W. A. Mozart, Antonio Salieri

W. A. Mozart, Antonio Salieri

Skladateľskými tvorcami košického večera boli Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov (1844 – 1908) a náš súčasník: slovenský skladateľ Marián Lejava (1976). Od ruského  skladateľa 19. storočia totiž zaznela v prvej časti operného večera (v Historickej budove SND) „opera v dvoch scénach“, ale v jednom dejstve: Mozart a Salieri. Dielo vzniklo na základe miniatúrnej psychodrámy o Salierim, ktorej autorom bol Alexander Sergejevič Puškin. Rimského-Korsakova máme v pamäti najmä ako skladateľa veľkých orchestrálnych a operných diel (3. symfónie, klavírny koncert, Španielske capriccio, suita Šeherezáda, opery Pskoviťanka, Májová noc, Snehurôčka, Sadko, Nesmrteľný Kaščej, Povesť o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii, Zlatý kohútik a i.). Opera Mozart a Salieri je komorné dielo. Ak bol Korsakov v inštrumentácii a v prerábaní opier svojich súčasníkov (Dargomyžského, Borodina a Musorgského) skladateľom farebne neobyčajne hýrivej inštrumentácie, Mozart a Salieri je viac opretý o vokálnu stránku, prednášanú dvomi sólistami. Orchester znie komorne, inštrumentálne nevzrušivo. Opera vznikla v čase Korsakovovho zaujatia romancami (r. 1897). Tie – vedľa Čajkovského piesní toho istého rodu – sú podnes jedinečnou voľbou každého ruského speváka. V opere Mozart a Salieri dominuje teda vokálna stránka nad očakávanou majstrovskou orchestráciou, pričom spevná línia nie je vôbec tlmočená v romantickej spevnosti, ale opiera sa o recitatívny spev a dialógy. Na prvom – internom – predvedení opery v dome skladateľa (r. 1897), spieval obe postavy (i tenorový part Mozarta!) mladý Fjodor Ivanovič Šaľapin, za klavírneho sprievodu nie menej známeho Sergeja Rachmaninova. V orchestrálnej podobe zaznela táto komorná dráma o rok neskôr, v produkcii Ruskej súkromnej opery v Moskve.

N. A. Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri, Opera ŠD Košice, 2016, Maksym Kutsenko (Mozart), Ivan Zvarík (Salieri), foto: Joseph Marčinský

N. A. Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri, Opera ŠD Košice, 2016,
Maksym Kutsenko (Mozart), Ivan Zvarík (Salieri),
foto: Joseph Marčinský

S odstupom 128 rokov od divadelnej premiéry v Moskve pôsobí Korsakovova krátka opera dramaturgicky objavne. Samostatne by však bola zaujímavá skôr v experimentálnom komornom štúdiu. Je napísaná pre dvoch spevákov, postava Slepého huslistu iba hrá (veľmi nedokonale a falošne) motív árie z Dona Giovanniho, zbor za scénou zasa prednáša prvé takty z Rekviem a zaznie aj quasi Mozartova klavírna fantázia, ktorú napísal sám Korsakov. Príliš striedma orchestrácia a dialógy dvoch hlavných predstaviteľov v recitatívnom štýle by neboli na závadu, keby v nich iskrila genialita. Dielo zaznelo v jazykovom originále – po rusky, vzorne prednesené tenoristom Maximom Kutsenkom (Mozart) a barytonistom Michalom Onuferom (Salieri), ako aj prítomnosťou epizódnej postavy Slepého huslistu (Milan Bernáth). Speváci boli v štylizovaných oblekoch z 18. storočia – Mozart v domáckom bielom, no nevedno prečo so šialenou parochňou, ktorá zbytočne podčiarkovala jeho „bláznivosť“ či genialitu (?), vo vyznení však pôsobila komicky. Červený kostým Salieriho, jeho výrazná čierna parochňa zasa pripomínali divákom diabolské zámery antihrdinu, ale aj jeho reálny vek v čase, kedy Mozart zomrel. Obaja boli mladí.

Hoci sólisti spievali so zodpovednosťou a uvedomením si veľkej príležitosti, potrebovali by viac jemnosti a pestrosti vo výraze, spočiatku aj intonačnej istoty, ktorá sa upravila v druhej scéne. Dielo hudobne naštudoval a s orchestrom Štátneho divadla predviedol Igor Dohovič. V priebehu deja rozvíjal s hráčmi jednotlivé obrazy umelecky sústredenejšie, pokojnejšie a tým aj účinnejšie, rešpektujúc danosti sólistov na scéne.

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Ivan Zvarík (Salieri), Maksym Kutsenko (Mozart), zbor Opery ŠD Košice, foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Ivan Zvarík (Salieri), Maksym Kutsenko (Mozart), zbor Opery ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský

Tá bola v prvej i druhej opere striedma – s voľnými, vertikálne zavesenými pásmi na pozadí, farebne rôzne nasvietenými. Cez túto „kulisu“ bezproblémovo účinkujúci prichádzali a odchádzali. Okrem klavíra si Mozart priniesol i vyniesol na scénu biely spinet, resp. jeho atrapu. (V druhej časti večera – v diele Bohom milovaný – sa spinet stal nielen dekoráciou v byte Mozarta, ale aj bielou rakvou, v ktorej priatelia a žiaci odnášajú telo mŕtveho skladateľa, čo bol efektný symbolický obraz).

Spoločná osudná večera v hostinci (so Salieriho jedom v nápoji) sa odohrávala v tej dekorácii, ibaže stolom na servírovanie sa stala vrchná doska klavíra. Priestor i kostýmy navrhla v oboch operách – u sólistov úsporne až stroho, v zboroch v dobovo inšpirovaných červených dámskych šatách, s prídavkom bielych parochní – Diana Strauszová.

Štyridsiatnik Marián Lejava za relatívne krátky čas (hoci myšlienka v ňom dozrievala cca 5 rokov) napísal na podnet umeleckého šéfa Opery Štátneho divadla Košice Karola Kevického  „hudobné divadlo“ Bohom milovaný (Gottgefällig – Bohumilý), (zdôrazňujúc, že nejde o „operu“). V názve vychádzal z presmyčky Mozartovho mena Amadeus – po latinsky: „Boha milujúci“.

Marián Lejava, foto: marianlejava.com

Marián Lejava,
foto: marianlejava.com

Bohom milovaný je demýtizáciou príbehu Salieriho a Mozarta. Jednak v zdôraznení ľudskosti Mozarta, ako človeka s  chybami, vedomím smrteľnosti, pominuteľnosťou slávy i utekajúceho času, ktorý sa rúti aj k záveru jeho života – a tým podnietenou vášnivosťou až ojedinelou hrubosťou (najmä v scéne komorného prehrávania Rekviem s priateľmi a žiakmi), ale aj k obdivuhodne bezkonfliktnému vzťahu k Salierimu. Ten v Lejavovom diele nevystupuje ako zloduch, ale skôr o sebe a svojom diele pochybujúci umelec, ktorý má v rukách všetku hudobnú moc rakúskeho dvora, preto nepotrebuje násilne odstraňovať protivníka. No nesmrteľným sa – paradoxne – stal až smrťou Mozarta, vďaka vymyslenej legende. Libretisti – Marián Lejava a dramaturgička Zuzana Šajgalíková – využili na podopretie celkovej koncepcie o dvoch kontrapunktických osobnostiach i „očistenie“ Salieriho takmer 80 percent autentických dobových materiálov z osobnej Mozartovej korešpodencie, článkov v novinách a dvoch prvých biografií o skladateľovi (Niemetschek a von Nissen). Ako píšu v bulletine, pôvodné texty pod hudobné čísla sú v duete Constanze a Mozarta v prvej scéne, v konverzácii Mozarta s kolegami v druhej scéne a v Salieriho monológoch v Prológu a Epilógu. Ale aj tieto časti sa opierajú o dostupnú zahraničnú literatúru. (Najmä o dve práce Volkmara Braubehrensa „Mozart vo Viedni“ a „Salieri, hudobník v tieni Mozarta“). Tieto autentickosťou podopreté scény presviedčajú viac, než mýty o Salieriho posadnutosťou Mozartovou genialitou a z nej vyplývajúcou Salieriho závisťou či zákernosťou. Menej presvedčivé boli obrazy, kde skladateľ a libretista hovorí o dobovom zvyku, pochovávať vo Viedni do spoločného hrobu, ako aj o dôvodoch, pre ktoré nikto z rodiny, priateľov a žiakov sa nezúčastnil na pohrebe Mozarta, resp. jeho uložení do spoločného hrobu viedenských bedárov.

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Maksym Kutsenko (Mozart), foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Maksym Kutsenko (Mozart),
foto: Joseph Marčinský

Podľa názorov historikov, lekárov a iných svedkov Mozartovho konca, geniálny autor podľahol reumatickej horúčke, ktorej počiatky mohol niesť už dávno. V jeho časoch neboli lieky, ktoré by túto chorobu držali na uzde. K tomu treba prirátať nesmierne vyčerpanie 35-ročného autora vyše 550 opusov, písaných s krištáľovo čistou jasnosťou, formovou dokonalosťou, humorom i tragickosťou: prosto s božskou iskrou, ktorú milujú tí, čo sú unavení z pátosu a hluku sveta. K Mozartovi treba dospieť, Mozart je finále života hudbu milujúcich. Zrkadlí ju totiž tak prosto, ako prosto by sa malo žiť a dýchať.

Kontrapunk geniality a priemernosti však v Lejavovom diele zostáva – ako večná téma ľudí. Jedinečne o tomto probléme vydáva svedectvo napríklad i Karel Čapek v nedokončenom románe Život a dielo skladateľa Foltýna.

Marián Lejava napísal hudbu pre väčší, než komorný orchester – so všetkými nástrojovými skupinami, obohatenými o synthesizer a sampler (ktorý pracuje so zvukovými vzorkami – samplami). Vďaka elektroakustickým efektom sa v istých momentoch Lejavova hudba stáva raz nadpozemskou, inokedy veľmi ľudskou, súčasnou a konkrétnou (tlkot a zobrazenie srdca na pozadí scény, zvýraznené premietaním tzv. srdcového „echa“), alebo s kolážou zvukov (siréna záchranného auta, škripot pera pri písaní nôt a i.). Celkovo je to však poctivo komponovaná a precízne zapísaná partitúra, plná farebnosti, menlivosti, zvukovo – farebných detailov, efektov, prelínaní nástrojových skupín, využitím harfy i čembala, čo poslucháča vnáša do hutných obrazov s individuálnym prežívaním. Je to atonálna partitúra, v ktorej ťažko hľadať návratné jadro, no každý iný kompozičný prístup by zjednodušil súčasný pohľad na tematiku, tu presahujúcu iba 18. storočie.  Ak sú tu zámerné pohľady späť, tak vo využití fragmentov z hudby Mozarta (Čarovná flauta, Rekviem), Salieriho (opera Tarare), resp. z Korsakovovej opery Mozart a Salieri.

Marián Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Michal Onufer (Salieri), zbor Opery ŠD Košice, foto: Joseph Marčinský

Marián Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Michal Onufer (Salieri), zbor Opery ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský

Marián Lejava projektoval operu do siedmich častí a tie do dvoch dejstiev: Prológ + časti 2-5 + Epilóg. Ak opera vyžaduje zovretý dej s istým vrcholom a rozuzlením, Lejava vytvára skôr rad scén bez atribútov typickej tragédie. Jeho hudobné scény sú však o nič menej silné; nútia k zamysleniu nad základnými hodnotami života rovnako, ako hociktorá opera; majú aj svoje vrcholy a odpočinkové, či sumarizujúce orchestrálne medzihry. Ak autor počas besedy vyslovil poznámku o nutnosti návratov k dielu, azda by mal popracovať na skrátení niekoľkonásobných finále, ktoré dej retardujú. Jeho libretistická predstava, aby sa Mozartov život a smrť prelínali s komentárom súčasnosti (Salieri ako televízny moderátor z r. 2015), za prítomnosti Mozartovej manželky Constanze, švagrinej Sophie a syna Karla Mozarta (všetko v dobových kostýmoch), je už príliš veľkou fantáziou, ba duplikovaním poznania, ktoré divák pochopil predtým v jednotlivých scénach. Pôsobivá je omša za mŕtveho, kde starý Salieri vzdáva poctu mŕtvemu „kolegovi, ďakujúc za jeho život, pre ktorý aj on sám bude žiť naveky – ako večný tieň“ (viď autorské slová k libretu). Epilóg tvorí zborom spievané Introitus a Kyrie z Mozartovho Rekviem so Salieriho vlastným epitafom, spievaný záverečným zborom a Salieriho záverečná ária. Oboje je dostatočným imperatívom vydareného, silného diela.

Bohom milovaný je písaný pre tenoristu (Mozart) v podaní Maxima Kutsenka, barytonistu (Salieri) – Michala Onufera. Obaja sólisti v náročnom večere dvoch odlišných operných diel  podali obdivuhodný výkon. Tu prenikli do modernej partitúry a odlišných výrazových polôh odlišných charakterov s veľkou odvahou a stotožnením s  autorským zámerom. V menších postavách spievala sopránový part Sophie Weberovej Michaela Várady, mezzosopránovú rolu Constanze Mozartovej Janette Zsigová, Zdenko Vislocký, Anton Baculík, Marián Lukáč a Marek Gurbaľ spievali až niekoľko malých postáv. V rámci hudobných scén nezneli len árie hlavných predstaviteľov, ale aj ensemble (duetá Constanze a Mozarta, Mozarta a Salieriho), terceto (Mozart Sophie a Constanze), kvinteto (Recordare v podaní Mozartových priateľov) atď. Miešaný zbor (zbormajster Lukáš Kozubík) interpretoval svoje vstupy (o. i. náročné fugato so zvukovou kolážou) na pozoruhodne kvalitnej úrovni.

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Maksym Kutsenko (Mozart komponujúci Requiem), foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Maksym Kutsenko (Mozart komponujúci Requiem),
foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Michaela Várady (Sophie), Maksym Kutsenko (umierajúci Mozart), foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Michaela Várady (Sophie), Maksym Kutsenko (umierajúci Mozart),
foto: Joseph Marčinský

Režisér Michal Spišák vytvoril hudobné divadlo Bohom milovaný na materiálovo maximálne úspornej scéne. Spevohercov viedol k presvedčivému, prirodzenejšiemu, civilnejšiemu, prejavu, než je operný, upretý na dirigenta. Občas sa nevyhol priveľkému afektu – hádzanie notových listov Mozartom. Dielo s veľkým zaujatím a nadhľadom dirigoval samotný Marián Lejava – s absolútnym ponorom do hudby.

Košice objavnou dramaturgiou zabodovali. Treba obdivovať ich vieru v súčasné dielo, ktoré možno nebude mať 100 repríz ako Puccini či Verdi, ale bez jeho uvádzania slovenská opera ako forma zanikne, alebo sa bude hrať ako persifláž v podzemí malých divadelných scén. Marián Lejava zasiahol priamo do terča i súčasnej morálky – ako nepokojný duch mladosti a postupujúcej zrelosti, s otáznikmi, ktoré znepokojujú ľudí pred i po Mozartovi. Sú to večné témy etiky, mravnosti a chápania tých, čo sú o jeden i viac stupňov nad i pod nami. Ale aj hľadaním pravdy v rôzne zdeformovanej histórii. Nemusí byť iba hudobná.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia z predstavenia 3. júna 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk, HB SND

Nikolaj A. Rimskij Korsakov: Mozart a Salieri
Opera ŠD Košice
3. júna 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk, HB SND

Libreto:Alexander Sergejevič Puškin

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie a dirigent:Igor Dohovič
Réžia:Michal Spišák
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Videoprojekcia: Michal Haruštiak
Dirigenti: Igor Dohovič, Marián Lejava
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturgická spolupráca: Peter Hochel
Asistent dirigenta: Jan Novobilský

osoby a obsadenie

Mozart: Maksym Kutsenko
Salieri: Michal Onufer

Marián Lejava: Bohom milovaný
Opera ŠD Košice
3. júna 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk

Námet, koncept a libreto: Marián Lejava
Libreto a dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Lejava

osoby a obsadenie

Mozart: Maksym Kutsenko
Salieri: Michal Onufer
Sophie: Michaela Várady
Constanze: Janette Zsigová
Süssmayr/Moscheles/Doktor Neumayr: Zdenko Vislocký
Schack/Karl Mozart/Mozart za scénou: Anton Baculík
Hofer/Doktor Fitzgerald: Marián Lukáč
Gerl/Doktor von Lobes: Marek Gurbaľ

www.sdke.sk

www.eurokontext.sk

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 63
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

5 komentárov

  1. Ďakujem pani Ursínyová! Viac menej som sa už zmieril s tým že túto Košickú premiéru naša recenzentská “ elita “ p.Unger, p Mojžišová atď. odignorujú. Asi z ekonomických dôvodov, alebo 400 km je naozaj neprekonaťeľná prekážka? Hlavne že majú plnú pusu rečí ako je dôležité robiť nielen kasové „trháky“ a potom sa ani neukážu :))
    Na druhej strane je to dobré. Evidentne ste sedela na festivale s otvorenými sluchmi a za to Vám patrí moja poklona a obdiv. Prajem novej Slovenskej opere veľa štastia 🙂

  2. Pavel Unger

    Ad Fullhade: aké provokatívne slová to z Vašej „plnej pusy“ vychádzajú o „recenzentskej elite“? Na Slovensku nemáme žiadnu elitu, je nás tu zopár a každý v rámci svojich časových možností sa snažíme vidieť čo najviac. Rovnako ako moje kolegynky Terka Ursínyová a Miška Mojžišová sme si novú košickú inscenáciu pozreli počas hosťovania v SND.
    Ak by Vás náhodou zaujímala moja recenzia, nájdete ju na Opera Plus a v Pravde (na tomto portáli je to v rubrike Píše sa… ak by sa Vám nechcelo hľadať na iných miestach. No a všetci sa k nej vyjadrujeme v rámci ankety na OS.
    Jediné s čím s Vami súhlasím (až na pravopisnú chybu: slovenskej a nie Slovenskej opere) je, že jej prajem šťastie. A Vám trocha viac taktnosti. Ale k dobru Vám pripisujem, že sledujete operné dianie 😉 Pavel Unger

    • Neberte tie slová o elite tak vážne :)) Vašu recenziu na operaplus som čítal, no na rozdiel od tejto ma ničím neoslovila. Ďakujem za jazykové okienko, ale to je len zahmlievanie skutočnosti, že ste premiéru v Košiciach všetci pekne odignorovali. Akoby sa slovenská opera premierovala každý druhý víkend 🙂 Sám píšete na operaplus niečo v tom zmysle, že z jedného počutia zaujať postoj je zradné. Mohli ste sa tomu vyhnúť a mať objektívnejší kukuč ……

  3. Terézia Ursínyová
    Terézia Ursínyová,

    Na jednej strane ma teší pochvala – zrejme od autora, za čo ďakujem. na druhej strane mi je ľúto, že prišlo k ostrejšej diskusii s konkrétnym kolegom, s ktorým nemusím vždy súhlasiť, ale vážim si, že ide na trh – niekedy – s inými, ale svojimi názormi.
    Všetko má svoje pozadie a dôvody, v dlhé roky sa vlečúcom postavení kritiky, ktorá nemá miesto na argumentáciu – v súčasnosti iba ak na Opera Slovakia, kde je miesto a dobrá vôľa aj na uverejnenie dlhšieho, zargumentovaného názoru. Printové médiá buď nemajú záujem o tzv. vážnu hudbu (nielen o konkrétne dielo, ale aj o veľké festivaly a akcie), alebo vymedzia počet riadkov, ktoré umožňujú skôr celkovú bilanciu a propagáciu, než hlbšie hodnotenie.
    A kritici? Cestujú na premiéry „za svoje“, nehovoriac, že väčšinou píšu iba za „ďakujem“. A tak sa snažíme skutku otvárať „uši“ na prvom počutí, alebo sa k dielu vrátime neskôr – preštudovaním partitúry, diskusiou s autorom, analýzou dramaturgického postupu…atď. To vyžaduje istý čas – no život uteká často rýchlejšie ako spomienka na konkrétny čin, ktorý nás niečím zasiahol. A tak nasledujú štrukturálne, harmonické a ďalšie analýzy, často písané metajazykom, ktorý síce poznám, ale nemám rada.
    Milujem chvíle, ktoré nás zasiahnu silným dojmom a ja si ich zaznamenám hneď po premiére. Raz úspešne, inokedy (možno) nie celkom. Vážim si však každého, kto má názor, ideu, cieľ, oddanosť tomu, čo robí. A to má skladateľ M. Lejava – ale aj recenzent Pavel Unger. Umelec (ale aj kritik!) je ako kvetina: dá do diela nesmierne veľa práce – a čaká na chvíľu súhlasu. Ak sa to nedostaví, trápi sa – ba jeho nadmieru odhalená emotívna duša ho páli a bolí. Ale v živote, verte, treba brať dobré i horšie chvíle ako posun dopredu. Každého z nás.
    Povedali sme si svoje – tak to ukončíme. Dobre? Teším sa na ďalšiu reprízu Bohom milovaného – alebo na nové dielo?

Zanechajte komentár