Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Bol raz jeden operný zámok, alebo Občerstvovanie slovenskej opernej pamäti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď sme sa koncom minulého leta stretli v štvorici s riaditeľom opernej časti Zámockých hier zvolenských Jaroslavom Blahom, umeleckým šéfom banskobystrickej Štátnej opery Šimonom Svitkom a kolegyňou Michaelou Mojžišovou aby sme sa pokúsili zhodnotiť stav jediného letného operného festivalu na Slovensku, či dokonca načrtnúť jeho perspektívu, zhodli sme sa v tom principiálnom. Že podujatie s obrovskou, obdivuhodnou a nedocenenou 36-ročnou históriou sa opäť ocitlo v hlbokej kríze. Paradoxne, nie umeleckej.

Opera na Zámockých hrách zvolenských 1979–2014, 1.časť

Ak by mala byť dôvodom skonu operných Zámockých hier zvolenských nekvalita, neochota štátu poskytnúť mu aspoň čiastočné finančné krytie (všetka česť – balík, o ktorý sa dalo oprieť, k dispozícii v ostatných rokoch bol), či havarijný stav lokality, nik z našej štvorice by si nemusel vyčítať, že chtiac-nechtiac sa stáva hrobárom unikátnych operných sviatkov pod holým nebom. V tom problém neväzí. Ba pokiaľ hovorím za seba, v kútiku duše som sa nádejal, že už len vyslovenie myšlienky o konci epochy, ktorú v našej stále mladej a stále miniatúrnej opernej kultúre (neklamme sa, že je to inak) reprezentovala značka ZHZ, vyvolá búrlivejšiu diskusiu. A zdvihne zo stoličiek zainteresovaných. Že Zvolenčania (Hrad, Slovenská národná galéria ako jeho správca, divadlo a v neposlednom rade verejnosť, či aspoň miestni intelektuáli, zakričia: Neberte nám operný festival! Sme predsa prví a jediní na Slovensku, čo ponúkame operu pod voľnou oblohou, operu nezdeformovanú mikrofónmi, operu s veľkými menami vo svojom životopise!

Zámocké hry zvolenské, 1980, Jaroslav Blaho, otvorenie ZHZ 1980, foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské, 1980,
Jaroslav Blaho,
otvorenie ZHZ 1980,
foto: Archív DÚ

Nič také sa nestalo. Dokonca, skôr ma oblieva pocit nevoľnosti ak pripustím, že mnohí sa radujú zo zbavenia ťarchy či hroziaceho impulzu podniknúť niečoho nad rámec pracovnej zmluvy. Akýsi kastelán už nebude musieť uvoľniť na desať dní šatne pre umelcov, nikoho už nebude trápiť, že divák v krajnom prípade posedí pod dekou, či pre dážď zuteká z nádvoria do divadla (stávalo sa čoraz častejšie), že si nebude mať kde vykonať (s prepáčením) potrebu, vypiť pohár minerálky. Veď, akáže je to slasť zháňať ľudí na operu? Tlačiť plagáty, bulletiny, propagovať ju v médiách. A doveďme úvahu do – žiaľ – nie až tak bizarnej krajnosti. O čom tá prapodivná opera vlastne je? Čo hľadá v neopernom meste? Veru, v takejto realite žije (stredné? celé?) Slovensko. Aj to je dôkaz o našej kultúrnej „malosti“. Prosím, netvárme sa, že to nie je tak. Mali sme teda jeden letný operný zámok.

Nie som znalcom slovenských hradov a nádvorí, ale nemám vedomosť, že niekde inde je k dispozícii so Zvolenom porovnateľný priestor. S hľadiskom síce nie obrím (pre naše pomery je približne päťsto miest celkom postačujúcich), no akusticky jedinečným. Ak k tomu prirátame blízkosť Banskej Bystrice s operných domom (s kolektívnymi telesami a javiskovou technikou, ktoré boli k dispozícii), blížim sa k vyrátaniu vari všetkých benefitov tejto lokality. Nevýhod, či už objektívnych, alebo skôr plynúcich z neochoty nabúrať pohodlné status quo, je oveľa viac. Nebudem opakovať, čo zaznelo v spomínanej besede (prečítate si ju TU…), čo naznačil „nekrológ“ zakladateľa operných ZHZ Dr. Jaroslava Blahu (prečítate si ho TU…). Poviem len dva údaje. Na festivale odznelo v rokoch 1979 až 2014 päťdesiattri titulov (niektoré v koncertnej verzii), z nich dvadsaťpäť talianskej proveniencie po prvýkrát na Slovensku! Dramaturgia Zámockých hier zvolenských „objavila“ pre nášho diváka to, čo už svet poznal. Z Rossiniho napríklad prvú úspešnú operu seriu Tancredi, z Donizettiho drámy ako La favorita, Lucrezia Borgia, Anna Bolena, Caterina Cornaro či Poliuto, z Belliniho Puritánov, Capuletovcov a Montecchovcov, Beatrice di Tenda či sedem diel Verdiho spred Rigoletta. Nespomenul som všetko. Toto ozaj neposkytlo žiadne slovenské divadlo, ani to národné. Náš divák, nielen miestny, tieto fakty neocenil. Okrem hitov ho sotva niečo zaujalo. Podobne odborná obec, pedagógovia a ich zrkadlový obraz – študenti teoretických a praktických disciplín. Česť výnimkám. Aj také boli.

Zvolenský zámok

Zvolenský zámok

Čo teda píše história opery na Zámockých hrách zvolenských? Všetko sa odvíja od roku 1979, keď v krátkej časovej etape stál na čele Divadla Jozefa Gregora Tajovského (vtedy s banskobystrickou operou a zvolenskou činohrou pod jednou hlavičkou) Jaroslav Blaho. Vidiac úspešné zabývanie sa činohry v posledných dňoch sezóny na zámockom nádvorí, pokusne preniesol inscenáciu Rigoletta z kamenného divadla rovno pod hviezdne nebo. Trápila ho absencia letného operného festivalu na Slovensku, tejto vo svete bežnej formy prezentácie žánru nepoznajúceho jazykovú bariéru počas prázdnin, ktorú už aj okolité štáty, rovnako ako my ohraničené železnou oponou, bežne využívali.

Po prvýkrát sa teda značka ZHZ rozrástla o opernú ponuku. Do Rigoletta si pozval v tom čase špičkových rumunských sólistov, akými boli barytonista Vasile Martinoiu (Rigoletto) a tenorista Emil Gherman (Vojvoda), z pražského Národného divadla pricestovala protagonistka koloratúrneho sopránového odboru Jana Jonášová ako Gilda. Publikum tento experiment odmenilo priazňou a povzbudilo organizátorov pokračovať v načatom.

Ďalší rok 1980 nebol krôčikom vpred, ale doslova obrím skokom. Počas prvých dvanástich júlových dní, v dvoch sériách Verdiho opier (Nabucco so súborom košického Štátneho divadla a Trubadúr v podaní domáceho, rozumej bystrického ansámblu), sa podarilo čo azda ani najväčší optimisti nečakali. Zrazu sme mali na slovenskej kultúrnej mape zárodok letného operného festivalu. Udalosť, presahujúcu nielen lokálny, ale azda aj celoslovenský rámec. Sedem zahraničných a traja domáci hostia boli nielen atrakciou, ale aj zárukou kvality. Mená viacerých z nich sa totiž viazali k účinkovaniu na popredných európskych i zaoceánskych divadiel. Zatiaľ čo v košickom Nabuccovi držali žezlo protagonisti z „východných“ divadiel, opäť svetovo už ostrieľaný Vasile Martinoiu (Nabucco), talianskou školou vládnuca Bulharka Rumiana Maždrakova (Abigaille) a popri nich náš mladý Sergej Kopčák (Zaccaria) z Opery SND, obsadenie Trubadúra malo punc nemalého medzinárodného festivalu.

Zámocké hry zvolenské, 1980, verejná generálka Verdiho opery  Trubadúr, foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské, 1980,
verejná generálka Verdiho opery Trubadúr,
foto: Archív DÚ

Inscenácia Petra Dörra bola kompatibilná s javiskom nádvoria, tvoriacim zaujímavú prirodzenú kulisu a kvarteto protagonistov vyvolávalo ovácie, na aké sme neboli na Slovensku zvyknutí. Rumunský barytonista Dan Iordachescu vo svojej päťdesiatke mal prebrázdené vari všetky najprestížnejšie svetové domy a jeho Luna dramatickým materiálom, technikou a výrazom bol jednoducho strhujúci. Popri ňom priam šokoval belcantovo školený a predovšetkým na talianskych scénach pôsobiaci mezzosoprán ešte len 35-ročnej Christiny Angelakovej v postave Azuceny. Manricom bol južanskou farbou, bezpečnými výškami a autentickou frázou vyzbrojený Katalánec Francisco Lazaro (Manrico) a domáce farby rovnocenne obhajovala ako Leonora Anna Starostová z Opery SND.

Latka kritérií bola nastavená vysoko, ba možno na prvý regulárny ročník až privysoko. Publikum neskrývalo nadšenie, festival prijalo za svoj. Vo vzduchu visela otázka: podarí sa udržať úroveň a vyprofilovať nový (jediný operný oper air) festival? Ukázalo sa, že až také jednoduché to nebude. Dramaturgia ostala pri osvedčenom a divácky najpríťažlivejšom odkaze Giuseppe Verdiho (Maškarný bál a Trubadúr), no z avizovaných sólistických magnetov neprišli všetci. V Maškarnom bále sme síce opäť obdivovali charizmatického barytonistu Dana Iordachesca (Renato) a Christinu Angelakovu (Ulrica), no trojjazyčný Trubadúr už zamiešal karty o čosi viac. Napokon sa v alternáciách stretli hostia zo zahraničia (Dan Iordachescu, solídne spievajúci Rusi Inessa Prosolovskaja a Alexander Dedik, trocha slabšia Ildikó Lengyel zo Szegedu) i Opery SND (Anna Starostová), s domácimi špičkami (Jaroslav Kosec, Mária Murgašová). Hľadisko bolo opäť plné (dokonca v záverečnom predstavení záujem prevyšoval kapacitu), prialo i počasie.

Zámocké hry zvolenské, 1980, G. Verdi: Trubadúr, zľava: M. Schenko (Ferrando), F. Lazaro (Manrico), A. Stopková (Inez), A. Starostová (Leonora), D. Iordachescu (Luna), foto z ďakovačky po 1. dejstve, foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské, 1980,
G. Verdi: Trubadúr,
zľava: M. Schenko (Ferrando), F. Lazaro (Manrico),
A. Stopková (Inez), A. Starostová (Leonora), D. Iordachescu (Luna),
foto z ďakovačky po 1. dejstve,
foto: Archív DÚ

Nič netrvá večne a prvé známky krízy operných Zámockých hier zaťukali na ich bránu už v ďalších ročníkoch. Nastala päťročnica (1982-1986), v ktorej sa už prekvapenia z prítomnosti veľkých speváckych osobností nezopakovali a dramaturgia nevyriešila základný problém. Akým smerom a s akými ambíciami sa letný operný nováčik poberie. Bude len predĺženou sezónou, alebo festivalom, teda sviatkom? Spočiatku prichádzali s prenesenými inscenáciami aj hosťujúce súbory (Opera SND s Luciou di Lammermoor, České Budějovice s Čarovnou flautou, Brno s Daliborom) a banskobystrická opera vyvážala „na vzduch“ svoj bežný repertoár. Chýbalo to ozajstné korenie, ktoré dokázalo zdvihnúť publikum z (drevených) lavíc – atraktívni sólisti. Začalo sa hovoriť o prvom súmraku ZHZ. Neprajníci, ktorých nebolo od začiatku málo, vyťahovali tromfy, menil sa organizačný štáb, strácalo sa zanietenie. A publikum, ako spoľahlivý barometer, reagovalo. Na treťotriednych Talianov (1985) zvedavé nebolo. Ročník 1986 istú iskierku nádeje predsa len zapálil. Košický súbor pricestoval na dva večery so svojou Aidou. Prvý patril bratislavsko-pražskému obsadeniu (Anna Starostová, Ida Kirilová, Leo Marian Vodička), druhý bol medzinárodne obsadený (Rumiana Maždrakova – Aida, objavná sofijská Rosica Trojeva – Amneris, Američan z rakúskeho Lincu William Ingle – Radames, bukureštský Emil Juraścu – Amonasro) a pod taktovkou Borisa Velata nesklamal.

Zámocké hry zvolenské, 1986, Giuseppe Verdi: Aida, foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

Zámocké hry zvolenské, 1986,
Giuseppe Verdi: Aida,
foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

Nasledujúce štyri letné minisezóny (1987-1990) ukázali, že lámať palicu nad opernými ZHZ by bolo predčasné. Prvá z nich, hoci len v náznakoch, predznamenala, že festival je schopný vstať z popola. Roku 1987 vytvorila rámec pre zahraničných hosťov nová inscenácia Verdiho Nabucca (dirigent Miroslav Šmíd, réžia Peter Dörr), prezentujúca bulharské a talianske vokálne umenie. Povesť toho prvého však chránila len výborná Svetlana Kotlenko ako Abigaille, zatiaľ čo Stojan Popov ukázal už len zvyšky svojho predtým exportného barytónu. Obsadenie Talianmi bolo oveľa zaujímavejšie, keď Nabucca s veľkou dávkou slohovej autentickosti a technickej zdatnosti stvárnil svetovými pódiami (36 večerov vo Viedenskej štátnej opere, La Scala, Arena di Verona) puncovaný Franco Bordoni a ako Abigaille zažiarila celou škálou odtieňov pútajúca dramatická sopranistka Lorenza Canepa.

Zámocké hry zvolenské, 1987, Giuseppe Verdi: Nabucco, Lorenza Canepa (Abigail), Franco Bordoni (Nabucco), foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

Zámocké hry zvolenské, 1987,
Giuseppe Verdi: Nabucco,
Lorenza Canepa (Abigail), Franco Bordoni (Nabucco),
foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

Nasledovný rok 1988 bol nabitý veľkými menami. V košickej inscenácii Pucciniho Toscy ako Cavaradossi exceloval tridsaťročný taliansky tenorista Mario Malagnini, ktorý hneď zo Zvolena mal namierené ako Radames do Areny di Verona, kde už tri roky pravidelne v hlavných úlohách vystupoval. O pár sezón už stál na javisku La Scaly a všetkých svetových divadiel. Bol to nezabudnuteľný triumf – s opakovaním árie E lucevan le stelle. Rovnocenným partnerom mu takisto slávnymi javiskami preverený Gabriele Floresta (Scarpia) a trio protagonistov bezo zvyšku dopĺňala Tosca Anny Starostovej. A opäť to bol Nabucco, ktorý riadne zamotal hlavu usporiadateľov, keď davy divákov obliehali beznádejne vypredaný zvolenský zámok. Nebol to len samotný populárny titul, ktorý vyvolal eufóriu. Večer bol spevácky ozaj vyšperkovaný. Z neworskej MET (Macbeth, Tosca), milánskej Scaly (Turandot, Elettra v Idomeneovi), veronskej Areny (Aida, Abigaille, Turandot)a ďalších veľkých scén prišla hviezdna 48-ročná americká sopranistka Olivia Stapp. Abigaille, striedajúca vláčnu kantilénu s dramatickými výbuchmi, tmavé hĺbky so skalopevnými svietivými vysokými C. Po jej boku stál so svojím vôbec prvým Nabuccom mladý Paolo Gavanelli, ďalšie štvrťstoročie jeden z najvyhľadávanejších dramatických barytónov svetových domov. Parádny bas demonštroval ako Zaccaria Alessandro Verducci. Ako sa podarilo dostať spomenutých spevákov zo svetových metropol do im nič nehovoriaceho Zvolena, navyše za honoráre, ktoré boli zlomkom ich bežných gáží, je na hranici zázraku. V niečom azda zohrala rolu aj zvedavosť, ako to za „železnou oponou“ chodí, no rozhodujúcu zásluhu na ich získaní mal svetobežník, operný nadšenec a publicista Alexander Hanuška. Jeho osobné kontakty boli rozhodujúcim faktorom. Ešte šťastie, že sa stretli s ochotou vtedajšieho vedenia bystrickej opery a organizátorov festivalu na čele so zanieteným Jaroslavom Blahom. Ono tej práce, navonok neviditeľnej, bolo až-až. Štátna hranica ešte vtedy skutočne nebola korzom.

Dozvuky letnej sezóny 1988 pretrvávali, síce už v preriedenejšej koncentrácii hviezd, v dvoch nasledujúcich ročníkoch. Na prahu leta, predchádzajúceho veľkým spoločenským zmenám, bola na programe Bizetova Carmen (prvé z troch predstavení pre zlé počasie odpadlo) a osvedčený Verdiho Nabucco. V ňom sa predstavila ďalšia hviezdna Abigaille, argentínska sopranistka Martha Colalillo (v tom čase už tretiu sezónu vytvárala Aidu v Arene di Verona, okrem toho spievala vo Viedni, Milane, Barcelone a podobne), predvádzajúca ďalšiu lekciu verdiovského spevu. Na zámok sa znova vrátil Paolo Gavanelli, ktorému však celkom nedokázal konkurovať alternujúci Venezuelčan Juan Carlos Morales. No basista Franco de Grandis bol Zaccariom svetovej úrovne. A napokon posledný zo štvordielnej kolekcie ročníkov ovanutých Scalou, Veronou, Viedňou či MET, sa odohral na prelome júna a júla 1990. Nemal už lesk tých predchádzajúcich, viacerí plagátovaní sólisti sa nedostavili, takže prvému z dvoch titulov chýbala vyváženosť obsadenia. Išlo o hosťovanie súboru Štátneho (dnešného Národného moravskoliezskeho) divadla z Ostravy s Ponchielliho drámou La Gioconda. V druhom predstavení, zamýšľanom ako gala, napokon ostali len dve silné mená. Martha Colalillo (Gioconda) a Alexandrina Milčeva (Laura) ako-tak držali úroveň večera, zatiaľ čo ostatní (domáci Miroslav Urbánek a hostia Andrea Martin a Barbara Schramm) podliezali aj spodnú latku kritérií. Oveľa lepšie vyznela bystrická Tosca s pohotovo zaskakujúcou Marthou Colalillo, výborným Mariom Malagninim a bratislavským „talianskym“ barytonistom Pavlom Maurérym. Bonusom večera a hlavným momentom prekvapenia bola známa americká dirigentka Eve Queler, pravidelne uvádzajúca na pódiu newyorskej Carnegie Hall koncertné verzie opier.

Zámocké hry zvolenské, 1988, Giacomo Puccini: Bohéma, Martin Babjak (Marcello), Krzysztof Molenda (Rodolfo), foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

Zámocké hry zvolenské, 1988,
Giacomo Puccini: Bohéma,
Martin Babjak (Marcello), Krzysztof Molenda (Rodolfo),
foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

„Zámocké hry na rázcestí“ – tak som nazval recenziu ročníka 1990 v časopise Dialóg č. 16 (kto si dnes na výborný ponovembrový kultúrny časopis spomenie?). Ako ďalej? Stále tá istá otázka, týkajúca sa profesionalizácie organizačného štábu, intenzívnejšieho zapojenia agentúr, ujasnenia si dramaturgického profilu festivalu v zmenených spoločenských podmienkach. Začali platiť nové pravidlá v štátnom dotovaní podujatia, skúsenosť so sponzoringom bola nulová, otvorením Európy sme prestávali byť tajomnými. „Za babku“, za sklenený suvenír, chutnú večeru a priateľský úsmev sme už v atraktívnych hosťov prestali veriť.

Skepsa sa potvrdila. Nastali roky útlmu. Dramaturgicky nevyprofilovaný festival ostal bez lákavých mien a v rokoch 1991-1993 upadal záujem oň. Operné Zámocké hry zvolenské čakali na povzbudzujúcu injekciu, na nový nápad, impulz. Ten prišiel roku 1994.

Dokončenie nabudúce.

Autor: Pavel Unger

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 53
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár