Dnes je: sobota, 19. 8. 2017, meniny má: Lýdia , zajtra: Anabela

Boris Jevtušenko – takmer zabudnutý sólista opery Slovenského národného divadla

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 9. apríla uplynie štyridsaťpäť rokov od úmrtia basistu ukrajinského pôvodu Borisa Jevtušenka (vl. menom Boris Stepanovič Jevtušenko, tiež Boris Stepanovich Evtushenko, ktorý sa narodil sa 3. augusta 1899 v Charkove na Ukrajine, zomrel v Hartforde v Connecticute, USA), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1941 – 1945.

Boris Jevtušenko vyrastal v hudobne založenom rodinnom prostredí, kde si vypestoval vzťah k cirkevnej hudbe. Jeho starý otec bol dirigentom v ortodoxnom chráme v Charkove a v niekoľkých ďalších kostoloch. Už v pomerne mladom veku viedol vlastný kostolný zbor aj Boris Jevtušenko. Začal však študovať na Vysokej škole technickej v Charkove, ale po vypuknutí občianskej vojny v Rusku emigroval s bielogvardejcami cez Turecko do Československa. Za svoj nový domov si Jevtušenko zvolil Brno, tu dokončil štúdium chémie na vysokej škole (Vysoké učení technické Brno). Avšak čoskoro prešiel na brnianske konzervatórium, aby sa venoval štúdiu spevu v basovom odbore, skladbe a dirigovaniu. Ešte pred absolvovaním konzervatória sa oženil s Annou Apollonovnou Tregubovou, pochádzajúcou z južnej Ukrajiny.

L. Holoubek: Túžba, opera SND, 1944, Boris Jevtušenko (Veľkňaz), Harry Kluska (Drevorubač), foto: Anton Illenberger (Archív SND)

L. Holoubek: Túžba, opera SND, 1944,
Boris Jevtušenko (Veľkňaz), Harry Kluska (Drevorubač),
foto: Anton Illenberger (Archív SND)

Jevtušenko po absolvovaní brnianskeho konzervatória (1926) príležitostne vystupoval na samostatných koncertoch i ako zbormajster speváckeho spolku Lumír (1928 – 1929). V rokoch 1929 – 1935 bol učiteľom hudby na ruskej škole v Moravskej Třebovej a po jej zrušení na ruskom reálnom gymnáziu v Prahe (1935 – 1937). V Prahe pokračoval v aktívnej činnosti zbormajstra, viedol školský zbor, bol tiež zbormajstrom ruského speváckeho zboru „Archangelskij“. Často vystupoval na koncertoch nielen ako temperamentný zbormajster, ale aj ako sólový spevák. Jevtušenko mal pomerne široký repertoár, v ktorom nechýbala ruská chrámová hudba, piesňová tvorba ruská (Čajkovskij, Rimskij-Koraskov, Glazunov), česká (Dvořák, Foerster) i svetová (Schumann, R. Strauss). V Prahe sa naďalej zdokonaľoval v speváckej technike u bývalej členky Cárskeho divadla v Moskve a veľmi úspešnej sólistky pražského Národného divadla Gabriely Christmannovej na prelome 19. a 20. storočia. Po ich spoločnom koncerte v roku 1937 denníky nešetrili chválou:

„ Pan Boris Jevtušenko je nadán vzácně bohatým hlasovým fondem, baryton temně zabarvený, basových hloubek, ale lehce a jistě dostupujicí až k jednočárkovanému f (fis už není zcela jisté), hlas mohutného a jadrného zvuku, zvlášť ve střední poloze osobitého maloruského charakteru. Ten hlas i pěvecká inteligence, která se plně projevila v přednesu árií z oper od Rimského-Korsakova, Trailina,Smetany, Dvořáka — to vše bylo v pěvci samém. Ale ušlechtilé tvoření tónu, vyrovnanost hlasu a všechna technická výprava jest tu dílem  pí. Gabriely Christmannové. A tak její umění, která v plně záři stálo v minulosti, své světlo vrhá v tomto nadějném pěvci i do budoucnosti.“ (Národní listy, roč. 77, 17.6.1937, č. 165, s. 4.)

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, opera SND, 1941, Boris Jevtušenko (Basilio), foto: Anton Illenberger (Archív SND)

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, opera SND, 1941,
Boris Jevtušenko (Basilio),
foto: Anton Illenberger (Archív SND)

V tom istom roku vystúpil Jevtušenko so svojou učiteľkou Christmannovou i na koncerte v rámci Dní ruskej kultúry v Prahe. Program zostavený zo skladieb ruských, českých a francúzskych autorov poskytol obom účinkujúcim umelcom príležitosť prezentovať tiež výbornú výslovnosť českého jazyka. Mimoriadny hlas talentovaného umelca zaujal vedenie Mestského divadla v Olomouci, ktoré ponúklo Jevtušenkovi angažmán na post sólistu v basovom odbore (1937 – 1941).

Olomoucká opera pod vedením dirigenta Adolfa Hellera (1932 – 1939) pútala pozornosť hudobných kritikov progresívnou dramaturgiou a uvádzaním modernej českej i svetovej opernej tvorby v československých premiérach. V roku 1938 napr. Heller naštudoval opernú, takmer neznámu prvotinu Antonína Dvořáka Alfred v réžii Oskara Linharta. Bolo to prvé a jediné scénické uvedenie diela skladateľovej prvotiny v českom preklade nemeckého libreta (opera zaznela až v roku 2014 v pôvodnej nemeckej verzii v koncertnom prevedení v pražskom Rudolfíne, písali sme o tom TU…). Hlavnú postavu spieval barytonista Otto Kubín, Boris Jevtušenko sluhu Sivarda (v orig. Siewerd). Jevtušenkovými partnermi boli budúci protagonisti Národného divadla, napr. Eduard Haken, Beno Blachut, či Ludmila Červinková, ktorí v tomto období pôsobili v Olomouci. Sopranistka Milada Marková prišla zasa z bratislavského SND, kde často pohostinsky spievala aj  Božena Stoegrová. V Olomouci Jevtušenko naštudoval Ramfisa z Aidy (1939, Samuela z Maškarného bálu (1939), Mefista z Fausta a Margaréty (1940). V jednoaktovke Zdeňka Folprechta Lásky hra osudná (1940) v precíznom hudobnom naštudovaní Karla Nedbala, ktorý vystriedal Hellera po jeho emigrácii, spieval Jevtušenko doktora Balloarda s Benom Blachutom (Gilles) a Eduardom Hakenom (Brighella).

Prvé uvedenie opery A. Dvořáka Alfred v Olomouci, 1938

Prvé uvedenie opery A. Dvořáka Alfred v Olomouci, 1938

Koncom sezóny 1940 – 1941 vystúpil Boris Jevtušenko na scéne SND ako hosť v úlohe Mefista v Gounodovom Faustovi. Príjemne prekvapil nielen naštudovaním partu v slovenskom jazyku a čistou slovenskou výslovnosťou, ale predovšetkým „strhol majstrovským zahraním svojej úlohy, veľkým a dramaticky veľmi pôsobivým hlasom, najmä však svojím sugestívnym hereckým výkonom.“(Slovák, roč. 23, 24.06.1941, č. 143, s. 7.) Angažovaním Borisa Jevtušenka získalo vedenie nielen alternanta prominentného domáceho basistu Arnolda Flögla, ale predovšetkým speváka s kantabilným farebným hlasom a vysokými reprodukčnými schopnosťami. O speváckych kvalitách Jevtušenka sa kritika vyjadrovala v superlatívoch. Už vo svojej prvej v úlohe Míchu v Smetanovej Predanej neveste (1941) sa zaskvel spevácky vypracovaným partom a vytvoril presvedčivý smetanovský typ postavy. V operách Antonína Dvořáka vytvoril Vodníka v  Rusalke (1941) a Marbuela v Čertovi a Káči (1942). Osvedčil sa i v ďalších postavách, v ktorých alternoval s Arnoldom Flöglom. V postave Basilia z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1941) sa zaskvel Jevtušenkov mohutný, zvučný hlas s výbornou speváckou technikou. Kritika vyzdvihla jeho bezchybné výstupy v hovorených dialógoch. Po stránke hereckej bol dokonale vyhraneným typom intrigána, jeho výkon bol vkusný, nepreháňal ani v mimike. Bol plastickým a výrazným Ferrandom vo Verdiho Trubadúrovi, po stránke speváckej a hereckej uspokojil aj v ďalšej verdiovskej postave, ako Samuel v Maškarnom bále. V postave Verdiho Ramfisa v Aide (1944) uchvátil sonórnym hlasom a pekným hereckým výkonom. Stvárnil aj postavu Zunigu z Bizetovej Carmen (1941). Jeho poňatie Figara z Mozartovej Figarovej svadby (1942) bolo až príliš vážne, vynahradil to však výborným speváckym, umelecky vkusným a hudobne prepracovaným výkonom. Aj v  postave zlomeného otca, hrdého grófa Des Grieux v Massenetovej Manon (1942) podal dôkaz o svojom hereckom umením, precítene spieval Timura v Pucciniho Turandot (1942). Z pohľadu kritiky bola jednou z najlepších úloh Jevtušenka postava Kecala v Smetanovej  Predanej neveste (1942). Jeho podanie bolo ukážkou nielen obdivuhodného hereckého umenia, ale aj mohutného a plasticky vyrovnaného hlasu speváka, po výrazovej stránke dostatočne pohyblivého. V opere bulharského autora Veselina Stojanova Salambo (1942) na historický námet podľa Gustava Flauberta zaujal herecky presvedčivou postavou Autharita.

Programový plagát, G. Giuseppe Verdi: Aida, Opera SND, 1944, Archív SND

Programový plagát, G. Giuseppe Verdi: Aida, Opera SND, 1944,
Archív SND

K storočnici Jána Levoslava Bellu uviedol operný súbor inscenáciu Kováča Wielanda (1943) v hudobnom naštudovaní Josefa Vincourka, v hlavnej úlohe s Emilom Schützom. Exponovanú postavu Neidinga naštudoval Boris Jevtušenko a podal hlasovo istý a herecky prepracovaný výkon s dôrazom na precíznu artikuláciu spievaného slova. V prvom slovenskom uvedení veľmi úspešnej opery chorvátskeho skladateľa Jakova Gotovaca Ero z onoho sveta (1943) v slovenskom preklade Arnolda Flögla a výbornom hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka (dirigoval spamäti) vytvoril Jevtušenko rázovitý typ vtipného dalmatínskeho, ale prísneho sedliaka Marka. Po speváckej stránke zaujal kultivovaným, hutným basom a výrazove výborne deklamovanými recitatívmi. V kompozične peknom parte Veľkňaza v prvom uvedení Holoubkovej opery na rozprávkový námet Túžba (1944) podal intonačne čistý výkon, po hlasovej stránke pripomínajúci Šaľapina a dôstojný v hereckom poňatí. Z komického žánru naštudoval postavu Bourdona z Adamovej opery Postilión z Lonjumeau (1942), Pána Reicha (uvádzanú ako Pán Boháč) v opere O. Nicolaia Veselé ženy windsorské (1943) a v opere E. Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani (1944) v neveľkej, javiskovo stavanej figúre Maurizia vhodne dopĺňal štvorlístok grobianov (Arnold Flögl, Emil Schütz, Zdenko Ruth-Markov). Poslednou Jevtušenkovou postavou bol Gašpar vo Weberovom Čarostrelcovi (1944), skúšobné obdobie i samotná premiéra prebiehali v napätej atmosfére opakujúcich sa náletov a nervozita poznačila i účinkujúcich.

J. L. Bella: Kováč Wieland, opera SND, 1943, Boris Jevtušenko (Neiding)

J. L. Bella: Kováč Wieland, opera SND, 1943,
Boris Jevtušenko (Neiding)

Svojimi hlasovými kvalitami a hereckým prejavom bol Jevtušenko rovnocenným partnerom viacerých významných operných umelcov, ktorí hosťovali v opere SND: napr. talianska speváčka Tatiana Menotti, chorvátski sólisti Anka Jelačić ako Carmen a Josip Gostič (Don José, Jeník v Predanej neveste, Radames), či bulharský tenorista Petar Rajčev (Don José) a grécky tenorista pôsobiaci v Berlíne Vasso Argyris (Radames, Don José).

Na koncertnom pódiu v samostatných recitáloch sa Boris Jevtušenko prezentoval ako nesmierne inteligentný spevák s príjemne zafarbeným hlasom, technicky dobre posadeným, s dobrou rezonanciou, ušľachtilým vo výraze, so štýlovo vypracovaným prednesom. Často účinkoval v rozhlasovom vysielaní, interpretoval napr. piesne Čajkovského, Dvořákove Biblické piesne i piesňovú tvorbu slovenských skladateľov. Do koncertného repertoáru zaraďoval okrem operných árií aj  bohatú škálu piesňovej tvorby ruských skladateľov, piesne Vítězslava Nováka, Dvořákove Biblické piesne i piesne slovenských skladateľov Mikuláša Schneidera-Trnavského a Tibora Freša. Svojím strhujúcim prednesom piesní mal veľký úspech u publika na koncertoch nielen v Bratislave, ale aj v ďalších slovenských mestách (Banskej Bystrici, Trnave, Vrbovom, Bučanoch a i.). Jevtušenko účinkoval i na mnohopočetných koncertoch s viacerými sólistami opery, väčšinou s klavírnym sprievodom koncertného majstra Rudolfa Macudzińského, dirigenta Josefa Vincourka alebo Tibora Freša. Neodmietol ani účasť na koncertoch pre ranených sovietskych vojakov v bratislavských nemocniciach. Na VIII. ročníku Hudobného leta v Trenčianskych Tepliciach v roku 1942 v Koncerte operných árií vystúpil spolu so Zitou Frešovou, Dr. Jankom Blahom a klavírnym sprievodom Tibora Freša. Účinkoval tiež na prvom symfonickom koncerte novozaloženého orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou jeho prvého šéfa, chorvátskeho dirigenta Krešimira Baranovića, venovanom storočnici Jána Levoslava Bellu vo Vládnej budove (1. októbra 1943). Vo vokálnej kantáte Credo predviedol svoj plný, hlboký bas, s bohatými hudobno-farebnými i dynamickými odtieňmi. Správna intonácia, frázovanie, to boli ďalšie cenné Jevtušenkove devízy, ktoré uplatňoval na koncertnom pódiu. Pod Baranovičovou taktovkou spieval aj sólový part v Beethovenovej Deviatej symfónii s Máriou Hubovou, Jelizavetou Evertovou a Dr. Jankom Blahom. Veľký úspech malo jeho vystúpenie na oslavách 80. výročia založenia Matice slovenskej a 90. narodenín správcu Matice Jozefa Škultétyho v Martine (1943), kde zaspieval niekoľko árií a slovenských ľudových piesní s klavírnym sprievodom Jozefa Kresánka.

G. Puccini: Turandot, opera SND, 1942, Boris Jevtušenko (Timur), Zita Frešová-Hudcová (Liu), foto: Anton Illenberger (Archív SND)

G. Puccini: Turandot, opera SND, 1942,
Boris Jevtušenko (Timur), Zita Frešová-Hudcová (Liu),
foto: Anton Illenberger (Archív SND)

Keď sa v roku 1945 blížila sovietska armáda, Boris Jevtušenko s rodinou evakuoval do Bavorska, ktoré sa čoskoro stalo americkou zónou. V Nemecku vystupoval na koncertoch pre príslušníkov americkej armády. Po oživení opernej činnosti dostal ponuku účinkovať v opere v Bonne, ale vzhľadom na neľahký život v Nemecku a tiež kvôli dvom dcéram (mladšia mala iba 10 rokov), sa rozhodol pre emigráciu do Spojených štátov amerických, kde žila manželkina teta.

V tom období bolo veľmi ťažké uplatniť sa na pomerne uzavretej scéne americkej opery a keď mu skladateľ a dirigent Sergej Žarov (Serge Jaroff) navrhol, aby sa pripojil k jeho Zboru donských kozákov, rozhodol sa jeho ponuku prijať. Jevtušenko sa stal sólistom v basovom odbore a absolvoval so zborom v rokoch 1948 – 1949 turné, počas ktorého prešli z New Yorku cez Kanadu, západ USA, Mexiko a cez niektoré južanské štáty späť do New Yorku. V niektorých mestách, najmä na juhu, mali možnosť počuť univerzitné zbory a Jevtušenko bol prekvapený vysokou speváckou úrovňou študentov z radov afrických Američanov. V zbore zostal iba jednu sezónu, rozhodol sa pre život so svojou rodinou. Pôsobil však ako dirigent v ruskom pravoslávnom kostole v Hartforde v štáte Connecticut. Pri pohostinských vystúpeniach Metropolitnej Opery alebo New York City Opery v Hartforde príležitostne účinkoval aj v malých úlohách v predstaveniach týchto operných súborov.

Poznámka:

Menné heslo umelca so  stručným záznamom uvádza iba Pazdírkův hudební slovník naučný, II. Část osobní, Sv. 1, A-K, Brno 1937, ktorý zostavil brniansky hudobný historik, kritik, pedagóg a medzinárodne renomovaný lexikograf Gracian Černušák v spolupráci s Vladimírom Helfertom. Žiadne lexikografické diela vydané po roku 1945 informácie o umeleckom pôsobení a živote Borisa Jevtušenka neuvádzajú, ostali po ňom iba torzovité archívne záznamy a kritiky v dobových periodikách.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply