Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Božský tanec za hranicou hriechu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
17. november sa v mladých dejinách našej krajiny spája s jubileom Nežnej revolúcie 1989 v súčasnosti zapísaný v kalendári ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Po dvadsiatich ôsmich rokoch sa stretli na námestí SNP v Bratislave občania nielen ako spomienka na túto prelomovú udalosť pádu socializmu, ale aj ako historická nadväznosť nad vyjadrením nespokojnosti nad stavom v našej krajine a spoločnosti dnes. Istý revolučný boj dobra a zla, boha a diabla, hriechu a morálky riešil už Dostojevskij vo svojom románe Bratia Karamazovovci, ktorý v tanečnej podobe ruského choreografa Borisa Eifmana priniesol balet Slovenského národného divadla na dosky premiérovo práve v tento dátum. Veľa symboliky, veľa silných emócií a úvahových rovín na jeden deň.

Boris Eifman sa v SND neocitol prvýkrát. Naše publikum malo možnosť vidieť jeho tri baletné projekty – Rodin, Up & Down a Annu Kareninu s jeho vlastným súborom. Avšak dielo Bratia Karamazovovci – Za hranicami hriechu je špecifické v tom, že si balet SND „požičal“ od Eifmana choreografiu a naaplikoval ju na náš baletný súbor. V tomto riešení sú (okrem iného) zakódované dva výrazné fenomény – podrobiť domáci súbor Eifmanovej extrémnej náročnosti na tanec a multifunkčnosť divadla a svojim spôsobom (cez jeho choreografiu) posunúť súbor do medzinárodných súvislostí v zmysle úspešnosti. Z môjho pohľadu v tejto kombinácii vzniká ďalší nový rozmer a to fungovanie Eifmanovej choreografie v inom súbore než v tom vlastnom. Táto skutočnosť nesie v sebe jedno zvláštne špecifikum, ku ktorému sa vrátim neskôr.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Posledný Dostojevského román Bratia Karamazovovci je silný aj v tom, že sú v ňom koncentrované všetky jeho motívy, filozofické úvahy, okruhy problematík jeho predchádzajúcej tvorby naraz ústiace do centrálnej myšlienky duality dobra a zla, kontry boh-diabol. Prvú verziu baletu postavil choreograf v roku 1996 v období ruskej Perestrojky, keď sa v jeho krajine menil starý systém na nový. Vtedy autor postavil dielo na základnej myšlienke „zachovania zla“ aj pri zmene ergo akéhosi dedičstva otca Karamazova jeho synom, ktorí aj v dobrej viere vlastného životného fungovania si podvedome nesú časť hriechov svojho zhýralého a nemravného otca, ktoré ich v istých momentoch prevalcujú. V dnešnej (novšej) verzii baletu je aplikovaný výraz súčasného Ruska, ktorú reprezentuje „cesta k viere“ každého človeka. Eifman odvážne dopovedáva ďalší nedopísaný román Dostojevského, ktorý signalizoval práve odchod Alexeja z cirkvi, zmenu na revolucionára a opätovný návrat k bohu, tancom „dopisuje“ Dostojevského históriu v zmysle dominantnej idey návratu k viere. Odmietol priniesť na javisko celý príbeh, vyjadruje ústrednú myšlienku: Ak niet Boha „všetko je dovolené“. Na obraz Dostojevského tanečne spredmetňuje zraňujúce bremeno ničivých vášní a nešťastného dedičstva.

Hoci v základných rysoch je zachovaný dej románu, choreograf ho presne do detailov v tanci „neprepisuje“, vyberá si len hlavné postavy (Alexeja, Ivana, Dmitrija Karamazovovcov, Grušenku, otca a matku) nemanželský syn Smerďakov, ktorý v románe zabíja otca – Fiodora Pavloviča, sa neobjaví, vražda Karamazovova, (ktorá je pripísaná Dmitrijovi) je tu indiferentná, hysterická, nekonkrétna (akoby ho ubil dav). Charakter románovej (zčasti noblesnej a zčasti koketne provokatívnej) Grušenky je posunutá v prvej časti do roviny temperamentej zvodnej cigánky (akejsi rozpustilej ruskej Carmen v červených šatách, žijúcej v inom prostredí aj s detailom veštenia z ruky). Eifmanovi, (hoci ide o príbeh, o tanečné vyjadrenie literárnej predlohy), ide predovšetkým o prenos nadčasových myšlienok, o idey, ktoré boli aktuálne v Rusku v období Dostojevského, v Rusku v súčasnosti a myšlienok, ktoré sú aktuálne všade vo svete v iných súvislostiach, podmienkach, v inom čase, ale s rovnakou silou nemenného posolstva (hoci aj tu a teraz na námestí SNP v Bratislave).

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
Silvia Najdená (Grušenka),
foto: Peter Brenkus

Boris Eifman si vytvoril svoj vlastný pohybový slovník, ktorý vychádza primárne z klasiky, ale kumuluje novú techniku pohybu, nový štýl voľného tancovania spojený s prvkami akrobacie, moderným tancom, emóciami, extatickými impulzami, kladie dôraz na energiu, herectvo a komplexnú divadelnosť predstavenia. Divadelnosti a multifunkčnosti podrobuje aj vizuál scény, ktorú skladá ako lego z rozoberatelných manipulovateľných konštrukcií, ktoré nesú v sebe symboliku a rýchlo menia prostredie, dôležitým prvkom je u neho aj svetlo (zmena jeho farieb a momentálnej nálady) a kostým, ktorý v strihu a detailoch naznačuje dobovosť, je dekoratívny a súčasne funkčný zároveň. Na tanečníkov kladie nároky v bazírovaní na dokonalú techniku, detaily, temporytmus, promptnú manipuláciu s rekvizitami (stoly, mreže, kríž, gumy, laná, švihadlo) – žiadne použitie rekvizity nie je samoúčelné, ale nesie v sebe silný prenesený symbol, koncentrácia je na výraz / herectvo, hlboký vnútorný ponor do protagonistov, postáv a vzťahov, aby zachoval duch predstavenia.

Slovenská verzia je vernou kópiou tej ruskej, Eifmanovou snahou a cieľom bolo identicky preniesť svoje predstavenie z Ruska na slovenské javisko, respektíve implantovať svoju choreografiu do súboru SND. Asi najväčšou poctou pre bratislavský súbor je fakt, že jeho počiatočné obavy sa stratili a vo finále vnímal náš súbor ako svoj. Na tomto mieste je príhodné vrátiť sa k onomu v úvode spomínanému špecifiku Eifmanovho baletu s našim súborom. Eifman je Rus a prirodzene aj jeho baletný súbor má základy klasickej ruskej školy, postavenej na výsostnej technickej bravúre, ruskej duši (a oduševnení) často až hraničiace s hereckou teatralitou, veľkými gestami, dramatickou expresiou, exaltovanými výrazmi a akrobatickým cirkusantstvom. Je len prirodzené, že jeho divadlo také je, lebo vychádza z autentického prostredia. Na môj vkus však (a to som spomínala v predchádzajúcich recenziách) bolo vždy jeho tancovanie akosi príliš ruské ergo exhibičné, okázalé, sebavedomo technicky dokonalé a herecky prehnané. Jeden z dôvodov, prečo som sa na prevedenie s našim súborom tešila bol fakt, že toto oduševnelé ruské sa z jeho choreografie vytratí a dielo nadobudne iný charakter aj popri dokonalom tancovaní. Môj vnútorný predpoklad sa naplnil a pre mňa osobne táto choreografia v prevedení baletu SND funguje vo výnimočných dvoch polohách – na jednej strane povzbudivo zvládnutá technická aj herecká náročnosť „eifmanky“ a na strane druhej transformácia ruskej myšlienky do medzinárodného kontextu. Podoba slovenského prevedenia (hoci rýdza „slovenskosť“ je vzhľadom na súbor zložený z mnohých zahraničných tanečníkov diskutabilná) je akosi európska a toto „európske“ tancovanie v pôvodne ruskej choreografii mu dáva istý element prirodzenosti a ľudskosti. To je niečo, čo sa mi na „bratislavskom“ Eifmanovi páči, čo v plnej miere kvitujem a čo som od tejto kombinácie aj vedome očakávala.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
Peter Dedinský (Dmitrij), Andrej Szabo (Ivan),
foto: Peter Brenkus

SND verzia Karamazovovcov má ešte jeden bonus. Eifman rád kombinuje hudbu a riadi sa intuíciou (k Dostojevskému Inkvizítorovi naaplikuje Wagnera, ruskú dušu reprezentuje Rachmaninov, ilustratívne použije Musorgského a výpovedne rómske ľudové piesne). Tanečníci v jeho choreografiách neilustrujú hudbu, zlievajú sa s ňou, akoby z nich vychádzala. Tento zásadný moment podporil aj fakt, že balet tancuje na živý orchester (prvá veľká spolupráca SND s dirigentom Braňom Kostkom), ktorý dokonca Eifman doma nemá k dispozícii a využil v ňom aj sólo spev a zbor. Toto riešenie v komplexnosti diela profiluje dôstojný honor, noblesu, vážnosť aj emočnú silu.

Nosné myšlienky hovoreného slova Roba Rotha (pasáž inkvizítora z Dostojevského románu) dopovedajú, alebo rámcujú tancované pasáže v zmysle možno väčšej zrozumitelnosti a hoci charizmatický hlas Rotha nesúci sa sálou je podmanivý a uzatvára kruh divadelných prostriedkov Eifmanovej choreografie (jeho tanečného divadla, alebo lepšie divadelného tancovania) toto „dopovedanie“ by mi vskutku ani nechýbalo, hoci nie je rušivé aj keď sa snaží pôsobiť priam monumentálne. Vnímam to ako Eifmanove gesto v mašinérii výrazových prostriedkov a v Rothovej interpretácii vnímam dokonca toto slovo viac ako melódiu, než správu.

Divadelnosť Eifmanových choreografií dofarbuje a dramatizuje svetlo (Boris Eifman). Na jednej strane ho používa ako ilustratívny a atmosferotvorný prostriedok na dokreslenie nálady, prostredia (zadné plány v striedaní výrazných farebných svetlách oranžovej, fialovej, červenej…), na strane druhej ním intimizuje prostredia a emócie (kužeľ svetla v tme, ktorý sa koncentruje na danú situáciu a vylupuje ju z hĺbky tmavého horizontu), alebo cielené svetlo na akcentovanie jednotlivých symbolov (kríž), kinetické svetlo (fyzický pohyb reflektorov osvetľovačmi), detailné svetlo (v rukách tanečníkov) a v neposlednom rade efektné celo – javiskové nasvietenia s výpravným koncertným charakterom. Eifman svetlom na javisku akosi vnáša aj svetlo do duše diváka.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Nepochybne dômyselne používa už spomenuté rekvizity, ktoré tu nie sú na to, aby vizuálne ilustrovali prostredie, ale aby niesli symbolické významy. Stôl je tu miestom stretnutia s otcom a synmi – pri ich pohybových debatách, filozofovaní, vzburách a hádkach, je to aj prekážka, keď v jeho naklopeniach sa Dmitrij s otcom naháňa, aj popravisko, keď ho nekonkrétna ruka zabíja a Karamazovo telo previsne na ňom ako na kríži. Švihadlo, (na ktorom v snovej vízii skáče obraz malej matky) sa stáva lanom, na ktorom spoločne skáče Dmitrij s otcom, ale aj putami, ktoré ich zväzujú (nielen krvou, ale aj hriechom). Inokedy sa zas do siete gúm zapletie zbožný Alexej so zvráteným otcom, (ktoré ich vzájomne priam rodovo fyzicky priťahujú, ale aj vedome odťahujú Alexeja od otcovej amorálnej povahy) a napokon spleť lán, do ktorých uväznia Dmitrija zachyteného ako muchu v pavúčej sieti a vyneseného popruhmi do vzduchu centra javiska ako obvineného vraha a väzňa na svetlo sveta a na Sibír. Toto všetko sa deje v tempe, presnosti a na hranici nebezpečnosti, ktorá má profilovať adrenalín a efekt.

Ďalšou silnou stránkou predstavenia sú aj poetické snové vízie – objaví sa matka v troch polohách, ako nevinné dievčatko so švihadlom, (ktoré jej Karamazov a Dmitrij vytrhnú), ako matka – Mária (?), Anjel (?) v zbožnom objatí, do ktorého sústredí dvoch synov a reprezentuje silu lásky a napokon ako nočná mora Ivana – obesená vo vzduchu aj s podkopnutou stoličkou, objaví sa aj pohrebný sprievod s mŕtvym otcom v truhle, vo väzení sa vynorí Dmitrijovi v sne Grušenka, s ktorou zatancuje svoj láskyplný „svadobný“ duet, aj stretnutie s bratmi má v sebe fenomén harmonickej poetiky až ilúzie. Drámu aj poéziu zároveň majú v sebe aj sekvencie vlečenia kríža Alexejom. Striedanie drámy a poetiky, sólových individuálnych trápení, aj davových psychóz posúva dej a stupňuje napätie.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Eifmanovi záleží na detailoch, jednak v pohybe (drobné gestá rúk, dlaní, prstov), ale aj významových (zdvojený revolver, reálny v ruke otca, imaginárny, gestom naznačený u Ivana), náznak vlečenia kríža Alexejom, keď ťahá za sebou na pleciach Ivana, alebo keď ho gestom horeznačky pribíja na kríž. Dvaja synovia Dmitrij aj Ivan sa vystriedajú s otcom sediac na stole v rovnakom geste kráčania (akoby v šľapajach otca), Dmitrijove napäté a útrpné škrabanie povrchu stola nechtami, Alexejovi Grušenka pri zvádzaní rozopína kňazské rúcho, ktoré si napokon v druhej časti Alexej pri vzdávaní sa cirkvi vyzlečie, aby sa pridal k davu rebelov, hoci napokon sa vráti k viere a svojmu krížu.

Scéna a kostýmy (Viačeslav Okunev) sú u Eifmana založené zväčša na variabilných konštrukciách. V úvode sa ocitáme pred obrysom ruiny priečelia domu Karamazovovcov, ktorý sa vzápätí štiepi a symbolicky rozpadá ako rodina. Na horizonte je situovaná jednoduchá architektonická konštrukcia s ochodzou a v strede predelená točitým schodiskom s vyústením do veľkého kríža. Z tej istej konštrukcie sa stáva aj väzenie, ktoré reprezentuje aj posuvná mreža na kolieskach, na ktorej Dmitrij v útrapách visí, po ktorej spolu s Grušenkou lezú v dramatickom milostnom zápale a ktorá sa dynamicky presúva krížom cez javisko, čím približuje výjavy divákom. Dotvárajú ju spomínané rekvizity a svetlo. Kostým je v striedmych farbách zemitých tónov, s výnimkou Grušenky v červenom (prvá časť – hriech, provokácia) v čiernom (druhá časť – smútok,temnota) v bielom (túžba po čistote, láske a viere), v čiernom (Alexej v kňazskom rúchu) a väzni (v šedej a oceľovomodrej). Strihovo sleduje (fragmentálne aj v detailoch) dobu, opiera sa o dekoratívnosť, zároveň je aj indiferentný, nadčasový (či bezčasový) a funkčný.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
Jonatan Lujan (Dmitrij), Silvia Najdená (Grušenka),
foto: Peter Brenkus

Hudba (výber Boris Eifman, dirigent a hudobné naštudovanie Braňo Kostka, ďalší dirigent Dušan Štefánek) je kombináciou Richarda Wagnera, Modesta Musorgského, Sergeja Rachmaninova, rómskych ľudových piesní, odznie sólový spev, sólo vokalíza, gitara, sólo husle, Zbor Opery SND (zbormajster Ladislav Kaprinay) a aj hovorené slovo (Robo Roth). A všetko dohromady to akosi zázračne a dôstojne funguje aj vďaka živému Orchestru Opery SND.

Hoci najväčšia a asi aj najefektnejšia tvorivá invencia choreografa sa odrazí v dômyselných, dramatických aj poetických sólach a duetách (pôsobivé sú snáď všetky kombinácie otca jednotlivo so synmi, alebo vzájomne duety a triá bratov, nádherné duety Dmitrija i Alexeja s Grušenkou, alebo trio otca, Dmitrija a Grušenky) skrátka všetky tieto dejové, citové a trpiteľské polohy sú zakódované okrem výrazu v dynamickom geste, vysokom tempe, náročných (takmer akrobatických) dvíhaných figurách, lineárnych prechodoch, prekvapivých pohybových riešeniach. Hoci krokové variácie nezanedbáva, efektnejšie sú zložité formácie figúr, akýchsi pohybových „obrazov“ z tiel, ktoré len na sekundu ustrnú, aby sme si ich komplikovanosť , čistotu a krásu zároveň stihli sošne uvedomiť.

Pozornosť venuje aj skupinovým (davovým scénam), ktoré napriek kumulácii tanečníkov vnímame aj separátne ako individualitu jednotlivca. Markírované mechanické (robotické) gesto vyjadrujúce stádovitosť, vystrieda individuálna voľná kreácia ničiacich rebelov, a či ide o dravú dynamickú vzburu väzňov, alebo ich až harmonicky usporiadané vedenie Alexejom, všetky tieto polohy majú presne vyvážený čas a mieru, ničoho nie je málo ani veľa, aj keď občas choreografická sladba evokuje spartakiádne usporiadanie.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Adaptáciu choreografie a naštudovanie zveril Eifman Ekaterine Žigalovej a Iľjovi Osipovovi s asistentmi naštudovania Igorovi Holováčovi, (ktorý je aj baletným majstrom) a Nikolete Rafaelisovej a baletnej majsterke Nore Gallovičovej. Predstavenie bolo uvedené v dramaturgii Evy Gajdošovej a v projektovej realizácii Petra Antalíka pod vedením riaditeľa baletu Jozefa Dolinského.

Predstavenie má dve (v prípade Grušenky tri a v prípade otca štyri) obsadenia. Na oboch premiérach sa predstavil v úlohe otca Karamazova Ukrajinec Viacheslav Krut s vynikajúcim pohybovým nasadením, ktorý zaujal hereckou ohyzdnosťou zhýralého Fiodora Pavloviča, trochu úlisne slizkého, rozšafného a morálne skazeného. Výrazom sa zrejme najviac priblížil k ruskej predstave herectva a zdá sa, že si rolu aj extrovertne užíva. Vášnivý Dmitrij Karamazov v prevedení Jonatana Lujana z Argentíny disponoval absolútnym temperamentom a dravou živočíšnosťou, jeho Dmitrij je trpiaci, dramatický, buričský s vriacou krvou a horúcou hlavou, ale aj živelne ľúbiaci a vždy herecky prirodzene prítomný. Tancuje prirodzene, sebaisto na zemi i vo vzduchu, v sólach, aj párových tancoch, má presnú stabilitu, temperamentný skok, mäkké gesto paží a rúk. Trochu striedmejší, elegantnejší a možno noblesnejší je Dmitrij Petra Dedinského, ktorý sa sústredí vo výraze na drobnokresbu, krotí svoju vášeň a zrejme najatraktívnejšou sekvenciou v jeho prevedení je tanec s bratmi vo väzení – lineárny, spontánny, mäkký a pôsobivý. Na oboch premiérach sme videli aj ďalšieho Slováka Andreja Szaba v úlohe hĺbavého Ivana Karamazova s jednoznačnou zodpovednosťou k postave po tanečnej aj výrazovej stránke. Szabovi sa nedá odoprieť sústredenosť, disciplína a dôslednosť. Zvládol aj dynamické pasáže – behanie po stoloch, švihadlo, alebo trpiteľské duetá s Alexejom, užil si Inkvizítora, gesto má ladné, pohyb elegantný a rolu naštudovanú spoľahlivo ako z učebnice. Na druhej premiére bolo šialenstvo jeho Ivana už menej teatrálne. Mužským hajlajtom večera (hoci vyzerajúc najmenej mužne) bol Adrian Szelle zo Šamorína, ktorý tanec študoval vo Viedni. Jeho zbožný Alexej Karamazov spĺňal atribúty zdanlivej kňazskej asexuality a výraznej femínnosti, je oddaný bratom a bohu, vždy pripravený pomôcť a podporiť až sa sám dostane do vlastného individuálneho pokušenia s Grušenkou, aj davového s rebéliou. Szelle je postavou mimoriadne subtílny, ale nesmierne pružný ako guma, tancuje suverénne, neuveriteľne graciózne, „kĺže“ sa po scéne ako pri ruských častuškách, uveriteľne vláči kríž a s odovzdaným výrazom „objíma“ celý svet. V druhej časti dokáže aj svoj temperament a dravosť. Je to z mužskej partie najplynulejšie a najmäkšie tancovanie, ktoré však zvláda ťažký nápor. Pôsobí dojmom akejsi mimozemskej bytosti. Na prvej premiére si právom vyslúžil najspontánnejšie ovácie.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
Adrian Szelle (Alexej), Silvia Najdená (Grušenka),
foto: Peter Brenkus

Jeho alternantom bol hosťujúci ruský tanečník Konstantin Korotkov v postave viac pozemskejší, mužnejší a človečenskejší, má v sebe viac vášne, než zbožnosti. Treba oceniť jeho nádhernú prácu paží a rúk. Kvalitným pendantom k pánskej sólovej zložke večera bola Grušenka talentovanej Bratislavčanky Silvie Nájdenej. Jej Grušenka v ponímaní Eifmana nepatrí k ruskej aristokracii, je to cigánka na spôsob Carmen, zvodná, provokatívna, ľahkovážna, ale aj zaľúbená a bolestná – všetky tieto polohy prirodzene herecky diferencuje. Bonusom večera je však jej sebavedomé, suverénne tancovanie od najmenších detailov až po celok, od drobných nuansí až po akrobatické dvíhané figúry. Že patrí k tej hŕstke najlepších sólistiek nášho súboru „musí“ akosi stále dokazovať, hoci ňou zjavne je. Zatiaľ čo Nájdená koketuje rozkošnícky hravo, jej alternujúca Ilinca Gribincea Ducin z Moldavska je drzejšia, pri zvádzaní neosobnejšia a démonická. Fatálnejšie sa prejaví aj v druhej časti, tancuje sebavedome, odvážne a ako tradične sa pri jej interpretácii niet čoho obávať. Pre úplnosť spomeniem ešte postavu Matky Moniky Lehockej, ktorá sa mihne skôr snovo, dejovo a fragmentálne, asi na tejto ploche niet čo za tú chvíľu pokaziť, ale jej srdečnosť, materinský pátos a nežné gesto si všimneme, rovnako ako aj srdečnosť a materinskú odovzdanosť v alternácii Violy Mariner narodenej v Rakúsku.

Príbeh o dedičstve hriechov (či už tých individuálnych rodinných, alebo celospoločenských), ktorý sa v prípade Karamazovovcov dotkol v rôznych podobách všetkých synov Fiodora Pavloviča až fatálne (Alexej zápasí so sebou, bratmi aj cirkvou, Ivan zošalie, Dmitrij skončí vo väzení a vo vyhnanstve na Sibíri, Grušenka s ním, otec je zavraždený, matka mŕtva) je stále aktuálny v nosnej myšlienke – Kde niet Boha, je všetko dovolené, hoci súčasnosť sa javí tak, že aj keď Boh existuje ľudstvo si dovoľuje. Slobodu treba vedieť žiť, precítiť, naložiť s ňou, ustriehnuť ju, korigovať a predovšetkým pochopiť.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
klaňačka po premiére,
foto: Peter Brenkus

Boris Eifman má rád ťažké literárne predlohy, veľké témy, myšlienky a ruskú dušu. Jeho projekty sa pohybujú vizuálne až na hranici zámerného gýča, ktorý v tomto prípade nie je až tak vypuklý. Prvýkrát jeho vlastnú choreografiu tancuje súbor Baletu SND a hoci jeho tri predchádzajúce projekty v originálnom prevedení s jeho originálnym súborom mali u nás úspech a silu, dovolím si tvrdiť, že táto slovenská podoba nesie v sebe všetky chcené Eifmanove atribúty, ale posunula ich interpretáciou a fenoménom akejsi prirodzenej ľudskosti (oprostenej od ruského pátosu, exaltovanosti a pohybového technicizmu) do najprijateľnejšej roviny, akú sme si mohli želať. Dvadsaťročná choreografia nestratila nič na atraktivite a je takmer v plnej miere akceptovateľná. Ak sme hrdí pri športových, technických, operných, a tanečných výkonoch našich ľudí v zahraničí je to právom a je to fajn. Ja osobne som rada, že na našich tanečníkov môžeme byť hrdí aj doma a s kľudným svedomím ich s touto „eifmančinou“ aj môžeme pustiť do sveta. Taneční Karamazovovci sú kompaktným a efektným divadlom pre bežného diváka, ale ani baletnú kritiku vkusom neurazí. Občas asi treba zájsť až za hranice hriechu, aby sme si uvedomili božský tanec.

Autor: Barbara Brathová

písané zo 17. a 18. 11. 2017

Boris Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci
Balet SND
premiéry 17. a 18. november 2017 v Sále opery a baletu SND

Hudba: Richard Wagner, Modest Petrovič Musorgskij, Sergej Rachmaninov
Choreografia a réžia: Boris Eifman
Adaptácia choreografie: Ekaterina Žigalova, Iľja Osipov
Hudobné naštudovanie: Branislav Kostka
Dirigenti: Branislav Kostka, Dušan Štefánek
Zbormajster: Ladislav Karpinay
Scéna a kostýmy: Viacheslav Okunev
Adaptácia scény: Alexey Donde
Adaptácia kostýmov: Larisa Ivuskhyna
Dramaturgia: Eva Gajdošová

osoby a obsadenie

Alexej: Adrian Szelle, Konstantin Korotkov ako hosť
Ivan: Martin Kreml, Andrej Szabo
Dmitrij: Peter Dedinský, Jonatan Lujan
Grušenka: Silvia Najdená, Ilinca Gribincea, Romina Kołodziej
Otec: Adrian Ducin, Yuki Kaminaka, Viacheslav Krut
Matka: Monika Lehocká, Victoria Zinovieva
Cigánky: Viola Mariner, Monika Lehocká, Tatum Shoptaugh, Alexandra Shalimova,
Katarína Kaanová, Valéria Stašková, Klaudia Görözdös, Victoria Zinovieva
zbor Baletu SND

Hlas: Robert Roth
Gitara: Jaroslav Konečný, Dávid Bílek ako hosť, Jozef Sivák ako hosť
Sólo husle: Vladimír Harvan, Arpád Patkoló, Milan Vonderka
Sólo spev so zborom: Miriam Maťašová, Eva Rampáčková
Sólo spev: Brigita Szelidova Cikosi a. h., Svetlana Michalec Rymarenko a. h.
Spoluúčinkujú: zbor a orchester Opery SND,
žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave

Použitá hudba

Prvé dejstvo

Sergej Rachmaninov: Liturgia sv. Jána Zlatoústeho Op. 31 – 12/Tebe spievame
Sergej Rachmaninov: Capriccio na Cigánske motívy, op. 12
Cigánska ľudová pieseň: Dželem Romale
Cigánska ľudová pieseň: Na ďalekej ceste
Modest Musorgskij: Baba jaga (9), Obrázky z výstavy, orchestrácia Maurice Ravel
Sergej Rachmaninov: Symfónia č. 1 d-mol, op. 13 (1. časť)
Sergej Rachmaninov: Tanec mužov z opery Aleko
Sergej Rachmaninov Vokalíza op. 34 (14), úprava pre orchester a zbor Jaroslav Konečný
Cigánska ľudová pieseň: Na ďalekej ceste
Sergej Rachmaninov: Symfónia č. 1 d-mol, op. 13 (1. časť)
Sergej Rachmaninov: Liturgia sv. Jána Zlatoústeho Op. 31 – 04/V cárstve tvojom
Sergej Rachmaninov: Symfonické tance, op. 45 (3. časť)
Sergej Rachmaninov: Suita č. 1 op. 5, Ruská noc, úprava pre klavír a orchester Jaroslav Konečný
Sergej Rachmaninov: predohra z opery Aleko
Sergej Rachmaninov: Symfónia č. 1 d-mol, op. 13 (4. časť)

Druhé dejstvo

Sergej Rachmaninov: Ostrov mŕtveho op. 29
Richard Wagner, predohra k opere Tannhauser
Sergej Rachmaninov: Ostrov mŕtveho op. 29
Sergej Rachmaninov: Symfónia č. 2 e-mol, op. 27 (3. časť Adagio)
Sergej Rachmaninov: Skala op. 7
Modest Musorgskij: Noc na Lysej hore

www.snd.sk

fotogaléria

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply