Dnes je: sobota, 22. 7. 2017, meniny má: Magdaléna , zajtra: Oľga

Brána nádeje na Bratislavskom hrade

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bratislavský organový festival sa v nedeľu 2. júla 2017 podvečer skončil posledným koncertom – v Hudobnej sieni Bratislavského hradu. Mal neobyčajný názov: Brána nádeje. Na začiatku koncertu organistu Mareka Vrábela a flautistky Moniky Štreitovej sme sa dozvedeli, čo sa skrýva za týmto neobyčajným názvom. V roku 2000 vydali obaja umelci (zásluhou Olomouckého arcibiskupstva) CD s názvom Brána nádeje.

Bolo to odvodené od diela otca Moniky Štreitovej, významného českého umeleckého fotografistu, 71-ročného Prof. Jindřicha Štreita, ktorý usporiadal viacero výstav svojich fotografií pod týmto názvom, ba vydal aj publikáciu pod názvom Brána nádeje. (Jedna z fotografií je aj na obale spomínaného CD). Jindřich Štreit v spomínanom cykle fotografií (a tiež vo vydanej knihe) sleduje život obyčajných ľudí od narodenia po smrť. Fotografoval ich v rôznych krajinách Európy. Posolstvom jeho čierno-bielych fotografií je, že skutočná Brána nádeje nás čaká až vo večnom živote. O svojej tvorbe hovoril prof. J. Štreit v príhovore pred obecenstvom, ktoré si mohlo pozrieť výber z jeho fotografií na výstavke v zákulisí Hudobnej siene.

Bratislavský organový festival 2017,
Jindřich Štreit,
foto: Ján Lukáš

Bratislavský organový festival 2017,
výstava fotografií Jindřicha Štreita,
foto: Ján Lukáš

V minulom režime bol Jindřich Štreit dlhé roky prenasledovaný, ba istý čas aj väznený za účasť na výstave „nežiaducich“ umelcov v Prahe r. 1982. V Bratislave má tento moravský umelec veľa priateľov. Usporiadal tu niekoľko výstav, tiež v SNG a v galérii Michalský dvor. V roku 2014 mu udelila Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave čestný doktorát (dr. h. c.) – ako jedinému fotografistovi v Čechách a na Slovensku.

Jeho dcéra, Monika Štreitová je vynikajúca česká flautistka, s ktorou Marek Vrábel hudobne spolupracuje už 20 rokov. Nahrala 6 sólových CD a 12 ďalších CD v spolupráci s rôznymi telesami. Má na konte asi 200 premiér nových diel pre flautu od súčasných európskych skladateľov. Zaoberá sa hľadaním a aplikáciou inovatívnych techník flautovej hry, s cieľom rozvíjať novú zvukovosť tohto nástroja. Realizovala nahrávky pre popredné európske rozhlasové spoločnosti a koncertovala v mnohých európskych krajinách, v Brazílii, Japonsku a v Spojených arabských emirátoch. Monika Štreitová žije už 10 rokov s rodinou v Portugalsku, kde pôsobí na univerzite v portugalskej Évore. Tu založila aj medzinárodný flautový festival Flautué.

Myšlienka prof. J. Štreita napokon uviedla poslucháčov do hudobného zážitku nedeľného večera:

Umenie fotografie sa podobá hre na husle. Musíte denne cvičiť, aby ste dosiahli virtuozitu a pokiaľ svoj nástroj odložíte a vrátite sa k nemu len niekedy, stráca sa iskra. Je to ako tréning vrcholového športovca.“

Vrcholové interpretačné umenie sme zažili hneď v podaní Mareka Vrábela, ktorý uviedol „na milimeter presne“ zahranú Sinfoniu z kantáty J. S. Bacha: Wir danken dir, Gott, wir danken dir BWV 29. Bolo pôžitkom počúvať, ako štýlovo, v intenciách čistého vedenia hlasov a v požadovanej rytmickej precíznosti i vo virtuóznom tempe zahral Marek Vrábel toto náročné sólové dielo na malom dvojmanuálovom organe, no s plným zvukom a primeranou registráciou, bez romantizujúcich dynamických vlnení. Škoda, že takýchto sólových čísel nebolo viac… Marek Vrábel totiž na „hradnom“ koncerte kolegiálne ponúkol prezentáciu spomínanej flautistke Monike Štreitovej. A tak obaja umelci spolu zahrali päť skladieb a jeden virtuózny prídavok.

Bratislavský organový festival 2017,
Marek Vrábel, Monika Štreitová,
foto: Ján Lukáš

Od Álvara Salazara (1938) zaznela skladba Palimpsestos pre flautu. V nej Monika Štreitová predviedla všetky „možné i nemožné“ ukážky inovatívnej klasickej hry na flautu. Začala jemným frullatom, pokračovala intervalovými skokmi, postupnými crescendami, ktorými viedla jeden tón i frázu do fortissima, vzápätí zazneli takmer nepočuteľné pianissima, ale aj nekonečné frázy, opreté o jedinečnú techniku dýchania, šepot a ďalšie zvukové efekty, všetko skĺbené do moderného hudobného celku. Vynikajúca flautistka tu potvrdila primát prvotriednej hráčky inovatívnych hracích techník.

Iného charakteru bola Meditácia nad textami Jacopone da Todiho pre flautu a organ od Ivana Paríka (1936 – 2005), slovenského skladateľa „umierneného modernizmu“. V tomto meditatívnom diele vychádzal Ivan Parík z inšpirácie a premýšľania nad textami blahoslaveného františkána, pôvodne právnika a básnika 13. storočia Jacopone da Todiho (pozn.: bol to autor tzv. laudi – chválospevov na Boha a prvý, kto sa pokúsil zdramatizovať evanjelia, čím rozšíril ich znalosť a stal sa zakladateľom talianskej drámy. Bol i autorom sekvencie Stabat Mater Dolorosa, neskôr zhudobnenej radom skladateľov rôznych období). Organ v tejto nie dlhej, ale pôsobivo a jemne vypracovanej skladbe sprevádza dlhými tónmi pohyblivejšiu flautu, no neskôr má i sólovú funkciu, aby sa v závere diela oba nástroje spojili do zaujímavého dvojhlasu.

Rapsódia pre flautu a organ od pomerne neznámeho anglického skladateľa Johna Weavera (1937) bola ukážkou sviežej, invenčnej „rapsodickej hudby“, v ktorej bol priestor jednak pre virtuóznu hru jasnej, zvukovo prieraznej flauty, cez farebný sprievod organa, virtuozitu, ba veselosť flautových vstupov až po dojímavosť a meditatívnosť organu i celého oblúka skladby.

Bratislavský organový festival 2017,
Monika Štreitová,
foto: Ján Lukáš

Experimentálne vyznelo dielo Vision pre flautu a organ od Karla Dietricha (1927–2014). V tomto opuse dominovala prezentácia atonálnej hudby v štýle zvukových experimentov hudby druhej polovice 20. storočia. Zložitú registráciu vyžadujúca skladba – na organe Hudobnej siene – bola ukážkou toho, čím všetkým môže „ohúriť“ i menší nástroj pri takej zvukovej amplitúde, farebnosti, klávesovo – pedálových a registračných možnostiach, ako je organ, nehovoriac o vyznení  s prenikavými zvukmi „experimentálne“ chápanej flauty. Hranie lakťami je síce pre poslucháča atraktívne, no na iných hudobných nástrojoch (napr. klavír) bežné, nehovoriac o ďalších neuveriteľných spôsoboch „vyludzovania zvukov“ v avantgardných kompozíciách. No dnešná hudba pomaly ustupuje od takýchto spôsobov kompozície, pričom atonalita žije naďalej a využíva sa naďalej v náročných kompozičných postupoch skladateľov. Pre bežného poslucháča to bol určite neobyčajný „kúsok“. Vyžadoval od oboch interpretov maximum zručnosti a majstrovstva, aby sa dosiahol nielen efekt „ohúrenia“, ale najmä zvládnutia náročnej partitúry. Obaja majstri – interpreti to však skvele dokázali.

Záver koncertu bol však pokojný: opäť s dielom J. S. Bacha. Zaznela jeho baroková Sonáta h mol BWV 103O pre flautu a organ (Andante – Largo e dolce – Presto). Jasný, ničím neprerušovaný, bezchybný tón v hre flauty, s kontrolovaným dychom interpretky, v krásnych oblúkoch, v organe zasa s pulzujúcim pravidelným sprievodom, skratka: upokojujúca hudba v podaní dvoch vynikajúcich interpretov, ktorí boli rytmicky absolútne zladení, nehovoriac o efektnej hre flautistky (v druhej časti Sonáty) s početnými trilkami.

Koncert s dielami J. S. Bacha a rôznymi podobami súčasnej hudby je sumár koncertu Mareka Vrábela a flautistky Moniky Štreitovej. To bol aj záver 6. ročníka úspešného, organizačne po každej stránke výborne zabezpečeného Bratislavského organového festivalu.

Koncert navyše naplnil široký pojem crossover podujatia – t. j. stretnutia rôznych druhom umenia.

Bratislavský organový festival 2017,
Marek Vrábel, Monika Štreitová,
foto: Ján Lukáš

Po koncerte som oslovila organistu Mgr. art. Mareka Vrábela, ArtD.,umeleckého riaditeľa Bratislavského organového festivalu s otázkou, čo ho čaká v najbližšej dobe ako sólistu:

Od 14. do 20. júla hrám štyri koncerty v Poľsku na pozvanie Koszalinskej filharmónie. Od 16. augusta sa chystám na koncertnú cestu do Luxemburska, cestou späť mám recitály na organovom festivale v Litoměřiciach a v Prahe. V Poľsku, Luxembursku a v Čechách budem okrem iného hrať najreprezentatívnejšie organové dielo nášho Jána Levoslava Belu: Sonátu-fantáziu d mol. Po návrate hrám na festivale Historické organy a vzápätí nahrávam ďalšie CD na historickom organe v Kežmarku. Dňa 8. 10. uvediem na BHS s Markom Ebenom dielo Petra Ebena „Labyrint sveta a raj srdca“ na Komenského texty. Na jeseň mám ešte turné s mezzosopranistkou Evou Garajovou a potom s basbarytonistom Tomášom Šelcom.“

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 2. júla 2017

o programe 6. ročníka Bratislavského organového festivalu sme písali TU…

o koncertoch Bratislavského organového festivalu sme písali TU…

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply