Dnes je: utorok, 27. 6. 2017, meniny má: Ladislav, Ladislava , zajtra: Beáta

Bratislavská omša ,,Veľký piatok“

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Aj tak by sa mohla nazvať Missa posoniensis od Vladimíra Bokesa, ktorej premiéru zažili poslucháči Slovenskej filharmónie v rámci cyklu Hudba troch storočí (14. a 15. januára 2016) v Koncertnej sieni SF. Bol to ďalší mimoriadny čin oživenej dramaturgie Slovenskej filharmónie. Tá v ostatných rokoch (zásluhou dramaturga dr. Ivana Martona) pripravuje vo všetkých cykloch nielen tradičné diela (s novšou generáciou dirigentov, resp. domácich i svetových interpretov), ale aj odkazy autorov, ukryté ako neznáme šperky. Poslucháčov – kupodivu – neodradzujú, ale vyvolávajú záujem dokonca u dlhoročných abonentov, najmä tých, čo túžia po aktuálnejšom koncertnom repertoári.

V súvislosti s ostatnou premiérou Bokesovej omše, pripomeňme súvislosti vzniku diela:

25. marca 1988 bola na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko – Slovensku. Sviečková manifestácia – alebo Bratislavský veľký piatok bolo jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku ešte pred novembrom 1989. Zavŕšili sa tým aktivity tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku. Bol to príznak blížiaceho sa konca režimu – ako píše v bulletine aj V. Bokes. Vtedy prišiel nápad, ktorý sa stal hnacím motorom k práci nad omšou (píše v bulletine V. Bokes). Bolo to spojenie centrálnej časti omšového cyklu – Creda s nezabudnuteľnými zvukmi, pripomínajúcimi tento deň: sirénami policajných aut, pískaním príslušníkov bezpečnosti, polievacími autami.“ Credo je v  Bokesovom diele „zlatým rezom“ pred – a za – ktorým sa ozýva príprava a priebeh smútočno-odbojnej omše, ústiacej do stíšeného Amen chvejúceho sa rozjímaním nad udalosťami Veľkého piatku – 25. marca 1988. Tí, čo zabudli, mohli si pripomenúť dav so zapálenými sviečkami v pôvodne pokojnej manifestácii pred Carltonom (dokonca Redutou!) – na Hviezdoslavovom námestí. Bokes nezabudol, pripomenul – a s muzikológom svojej generácie Petrom Faltinom „zabubnoval na misku svedomia“ každého z vrstovníkov i mladej, máločo si pamätajúcej generácie.

Sviečková manifestácia v Bratislave, 25. marec 1988

Sviečková manifestácia v Bratislave, 25. marec 1988

video

Vladimír Bokes (nar. 11.1.1946) je svedkom zložitých premien našej spoločnosti za približne šesťdesiat rokov. Na vlastnej koži v sedemdesiatych rokoch m. st. zažil zákaz hrania svojich diel. Osudy tohto skladateľa sú stručne opísané v bulletine koncertu (zúčastnila som sa ho 15. januára). Vladimír Bokes zásluhou SF mal však dôstojnú umeleckú oslavu sedemdesiatky a azda aj satisfakciu svojho kompozičného presvedčenia.

Vladimír Bokes

Vladimír Bokes

Jeho diela vychádzajú z transformácie poznatkov Druhej viedenskej školy, dodekafónie a povojnového serializmu, striedanými s uvoľnenou aleatorikou. V hľadaní vlastnej cesty postupne dospel od polyrytmie, polymetrie až k aleatorike, pričom sa jednotiacim prvkom v jeho kompozíciách stal princíp zlatého rezu – Fibonacciho rad, ktorý aplikuje na horizontálny i vertikálny parameter hudobného diela (Nokturno, 1975; Spôsob ticha, 1977; Dobrý deň, Mr. Fibonacci, 1977; Koncert pre klavír a orchester, 1976). Racionálne kompozičné prvky sa podriaďujú „zlatému rezu“ aj v Missa posoniensis, nehovoriac o posolstve diela, odvíjajúceho sa z dojmov na náboženskú a celospoločenskú neslobodu národa za čias socializmu. Ale v tejto omši je aj niečo kompozične nadčasové: čiastková vzbura z celoživotného preorganizovaného života jedinca, občas rozčereného individuálnymi či celospoločenskými vzburami („aleatorický“ princíp ľudskej existencie). I tak možno chápať intelektuálnu osobnosť a hudobný odkaz diela Vladimíra Bokesa. Počas desiatok rokov sa racionálne postupy kreovania zvuku stali samozrejmou súčasťou vývoja hudby, a tak ich vnímala aj prevažná časť poslucháčov. Nikto už iba technokraticky, tobôž ideologicky neanalyzuje kompozičné postupy, ale vníma silu diela, jeho vyžarovanie a umelecký celok. To sa stalo aj v prípade Missa posoniensis.

Koncert k 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, foto: Ján Lukáš

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,
foto: Ján Lukáš

Interpretácia 25-ročnej partitúry bola zverená do rúk oddaného dirigenta Leoša Svárovského, nášho prvoradého orchestra Slovenská filharmónia, ako aj jubilujúceho 70 – ročného Slovenského filharmonického zboru a kvarteta vynikajúcich sólistov. Najviac sa s náročnou partitúrou Bokesovej omše zrejme potrápili členovia Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru, na ktorých spočívala zodpovednosť z veľkosti naštudovania podstatných partov omše. Obe telesá to však zvládli mimoriadne kvalitne. Zásluhu na mimoriadne náročnej, pritom vypracovanej zborovej časti má jednak vynikajúci zbormajster SFZ Jozef Chabroň (veľké úseky miešaného, ale aj mužského zboru v intonačne „nezachytiteľných“ partoch) a v konečnom výsledku najmä dirigent Leoš Svárovský. Ten oddane, priam s nadšením pre novinku repertoáru stmelil masu inštrumentálnych i vokálnych interpretov do účinného 35-minútového celku. A tak trochu odbojne zaznelo Kyrie, oslavné Gloria či Credo s dominujúcou tubou a záverečným aleatorickým vírením orchestra, zobrazujúcim zmätok a surovosť chvíľ počas sviečkovej manifestácie, krásne vyladený bol mužský zbor v Pater noster s trúbkou, metaforicky zvolávajúcou azda samotné anjelské zbory, Agnus dei s miešaným zborom, orchestrom a postupne nastupujúcimi sólistami, ich vokálnym kvartetom – i finálnym nástupom miešaného zboru v rozjímavom Amen. Nad udalosťami minulosti, našou konečnosťou – i nádejou na večný pokoj.

Kvarteto sólistov sa pohybovalo na relatívne menšej, ale do celku omše výrazne vstupujúcej plochy. Tvorili ho: v modernej tvorbe skvelo zorientovaná sopranistka Eva Šušková, na pódiu SF často účinkujúca koncertná altistka Eva Garajová, tenorista Opery SND – Ukrajinec Maxim Kutsenko s jasným svietivým hlasom a slovenský basista impozantného vzhľadu i hlbokého, technicky výborne zvládnutého hlasu Martin Gurbaľ, ktorý je o. i. sólistom Národného divadla moravskoslezského v Ostrave. Sólové kvarteto bolo dirigentom ideálne vyladené do komornej súhry, pričom speváci pôsobili kultivovane, bez preferovania svojich hlasov, plne podriadení hudobnému posolstvu omše. Pocta patrí všetkým účinkujúcim, ktorí vložili do interpretácie Bokesovho náročného diela maximum profesionálnej interpretácie, inšpirácie a vnútorného zápalu.

Ashley Wass, foto: Sona Andreasyan

Ashley Wass,
foto: Sona Andreasyan

V druhej časti koncertu sa dojem z hudby gradoval skvelým anglickým klaviristom Ashley Wassom, nositeľom prvej ceny z Londýnskej medzinárodnej klavírnej súťaže a víťazom mimoriadne cenenej klavírnej súťaže v Leedsi (kde bol kedysi laureátom aj náš Peter Toperczer, ktorému toto ocenenie otvorilo dvere na svetové pódiá). A. Watss nahráva najmä pre Naxos, no jeho diskografia sa môže pochváliť viacerými editorskými oceneniami (o. i. bol nominovaný na Gramophone Award). Je tiež výborným komorným hráčom a profesorom klavírnej hry na slávnej londýnskej Royal College Music. Šarmantný klavirista – štyridsiatnik hral so Slovenskou filharmóniou jedno z najťažších klavírnych diel: Lisztov Koncert pre klavír a orchester č. 1 Es dur, S. 124. Dielo demonštruje všetky prednosti i nároky romantickej virtuozity, v ktorých bol Liszt vrcholným majstrom. A. Wass si hravo poradil nielen s akordickými časťami, behmi a nekonečnými trilkovými pasážami, ale najmä s nádhernou spevnosťou lyrických častí – či v 1. časti, ale najmä v 2. Adagiu, s následnou hravosťou Allegretta a oduševnenosťou 3. časti – Allegro animato i gradujúcou silou záverečného 4. Allegro marziale animato. Je to koncert, v ktorom je sólista v zdanlivej rovnováhe s orchestrom v dialógoch, no sólista má navyše dostatok priestoru na efektnú preferenciu sólovej virtuozity. Ashley Wass hral s úžasnou muzikalitou (aj Lisztov drobný, jemný, zamyslený prídavok!), spevom a dynamickou škálou všetkých vždy kultivovaných tónov, s uvážlivou pedalizáciou a následnou jasnosťou fráz i akordov. Svetový výkon! Škoda, že to publikum odmenilo iba bežným aplauzom. Bol to totiž výkon hodný medzinárodných festivalov.

Otvárací koncert Slovenskej filharmónie, 2015, Leoš Svárovský, foto: Ján Lukáš

Leoš Svárovský,
foto: Ján Lukáš

Na záver zaznela Dvořákova Suita A dur op. 98b – dielo, ktoré pohladilo dušu, ale už nevygradovalo zážitok z Bokesa a Liszta. Bolo to však vrúcne vyjadrenie českej duše Leoša Svárovského, ktorému môže SF ďakovať za mnohé objavy v českej hudbe i oddanosť všetkým obdobiam vývoja hudby. Je to dirigent, ktorý neváha ani pred náročnými hudobnými výzvami – všetkým vdýchne život, tak ako to preukázal aj v prípade Bokesovej Missa posoniensis, alebo – ako som ju premenovala v titulku – Bratislavskej omše „Veľký piatok“. Vďaka za zážitok, vloženú prácu a inšpiráciu, milí filharmonici…

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z 15. januára 2016

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply