Dnes je: pondelok, 11. 12. 2017, meniny má: Hilda , zajtra: Otília

Carl Davis: balet ,,Nižinský – Boh tanca“ ako Gesamtkunstwerk

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Otcom myšlienky vytvoriť balet na námet zo života Václava Nižinského bol Christopher Gable, bývalý riaditeľ The Northern Ballet Theatre v Leeds. Viacerí spolupracovníci tohto projektu už nie sú medzi živými podobne ako aj Christopher Gable, ktorý umrel roku 1998. Je naozaj veľkým prínosom, že skladateľ Carl Davis, ktorý mal napísať hudbu aj k pôvodnému projektu z obdobia okolo roku 1995 sa po dvadsiatich rokoch na túto úlohu podujal opäť napriek svojmu pokročilému veku. Svetová premiéra baletu Nižinskij – Boh tanca sa uskutoční 27. a 28. novembra 2015 v Slovenskom národnom divadle. (poznámka red.: o premiére sme informovali TU…)

English version

Carl Davis je svetovo uznávaným autorom najmä filmovej hudby. Okrem iného však napísal aj niekoľko symfonických diel. V rozhovore pre Opera Slovakia sa s ním budeme rozprávať nielen o jeho práci na tomto balete, ale aj o výskume viacerých aspektov Nižinského búrlivého životného príbehu ako aj o podstatných historických súvislostiach.

Maestro Davis, ako ste sa dostali k práci v Slovenskom národnom divadle?

Choreograf baletu Nižinskij – Boh tanca Daniel de Andrade tu pracoval už predtým. Je vskutku veľmi zaujímavou osobnosťou. Pochádza z Brazílie ale žije v Anglicku. Poznám ho už z anglickej baletnej spoločnosti Northern Ballet Theatre. Prišiel do Bratislavy pomôcť s prípravou Prokofievovho baletu Rómeo a Júlia. Túto inscenáciu kúpilo Slovenské národné divadlo práve od Northern Ballet Theatre. Práca mu šla veľmi dobre, takže Jozef Dolinský ho pozval, aby si tu vytvoril svoj vlastný balet. Na podnet urobiť balet o živote Nižinského Jozef povedal „Áno, toto znie pre náš súbor naozaj zaujímavo“. Keďže Danielove skúsenosti, ako aj jeho tímu, boli veľmi dobré, neváhali prísť. Tento projekt už poznal, pretože sa začal dlho predtým. Myslím, že sa mal robiť v Anglicku okolo roku 1995. V našich životoch mal teda dlhú históriu, táto idea jestvovala, len sa nikdy neuskutočnila. Preto bolo Dolinského pozvanie veľkou príležitosťou. Ako skladateľ som bol zainteresovaný už vo verzii z roku 1995.

Príprava inscenácie v SND, foto: Alena Klenková/SND

Príprava inscenácie v SND,
foto: Alena Klenková/SND

Mali ste aj svoje vlastné predstavy o tomto balete?

Jedinou vecou z mojich ideí súvisiacich s osnovou baletu, ktorá sa preniesla do jeho súčasnej podoby, je teraz ústredným činiteľom v pripravovanej inscenácii. Začína sa príbehom, ktorý ma okamžite zaujal. Po skončení Druhej svetovej vojny v roku 1919 Nižinskij trpel schizofréniou. Vtedy už bol naozaj zúfalý, pretože mu kariéru prerušila vojna a jeho vzťahy s Ballet Rousse sa tiež prerušili. Bol veľmi chorý a v tomto stave uskutočnil svoje posledné vystúpenie ako tanečník pre charitatívne predstavenie v St. Moritz vo Švajčiarsku, kde žil – v neutrálnej krajine. Poprosili ho o benefičné predstavenie pre Červený kríž.

Václav Nižinskij na banefičnom koncerte pre Červený kríž

Václav Nižinskij na benefičnom koncerte pre Červený kríž

Okrem iných vecí si vybral krátke sólo na hudbu Chopinovho Prelúdia c mol. Spravil len to, že položil dva kusy hodvábnej látky na podlahu vytvoriac tak kríž a postavil sa do jeho stredu, pričom robil jednoduché pohyby stále dokola. Zanechalo to veľmi hlboký dojem, ale aj tak ostal veľmi chorý po celý zvyšok svojho života. Umrel v roku 1950, čiže v rozmedzí rokov 1919 až 1950 trpel psychickou poruchou navštevujúc neustále nemocnice. Dostával aj inzulínové šoky, pretože sa vtedy myslelo, že mu pomôžu. Bol to skutočne hrozný a tragický život.

Avšak predtým, než ochorel, písal si denník, ktorý o ňom poskytuje množstvo informácií. Takže som povedal svojím kolegom: „Musíme začať Chopinom a všetko, čo bude nasledovať, musí byť variáciou na Chopina.“ Ak potrebujete podtitul pre tento balet, navrhol by som „Chopinovské variácie“, v mojej mysli tri dejstvá Chopinovských variácií. Toto je základňou – šestnásť taktov.

V diele je aj mnoho inej hudby – symfonickej, opernej, baletnej, asi to bude nejako súvisieť s príbehom…

Áno, dostanem sa k tomu, ale nasledujúcim stupňom je otázka „Aký je príbeh?“ Chopinove Prelúdium by nedokázalo zaplniť celý večer, trvá tridsať sekúnd, možno štyridsaťpäť, ak hráte naozaj pomaly. Z týchto šestnástich taktov by sa ťažko budovali dve hodiny hudby. Takže otázka znela, ako vyrozprávame príbeh? V prvom rade, najmä pre Bratislavu a Slovensko je zaujímavé, že príbeh je naozaj medzinárodný. Nižinskij pochádza z poľskej rodiny. Samozrejme, v tom čase to bola časť Ruska, nebolo nijaké Poľsko – hovoríme o ranom 20. storočí, začíname okolo roku 1900 alebo azda 1890. Pochádzal z poľskej rodiny, ktorá však pracovala v ruskom prostredí ako tanečníci. Mali malú spoločnosť, s ktorou kočovali. Neskôr sa rodina rozpadla, mama chcela ostať na jednom mieste, ale otec chcel kočovať a mať mnoho priateliek… V histórii rodiny sa už duševná porucha objavila – Nižinského brat mal epilepsiu, aj to je veľmi vážny príbeh. Mama sa s deťmi presťahovala do Sankt Petersburgu a Nižinskij so svojou sestrou sa stali súčasťou Cárskeho baletu – najprv v škole a neskôr priamo v ňom. Obidvoch objavili ako výborné talenty.

Toto sa prihodilo súčasne so stretnutím s geniálnym človekom, Rusom Sergejom Ďagilevom. Takže už tu máme Poliakov a Rusov. Sergej Ďagilev vytvoril koncepciu Ballet Rousse a dostal ho do medzinárodného kontextu, pretože s ním podnikal turné po Európe, Južnej Amerike a Spojených štátoch Amerických. Tieto turné podnikali s veľmi revolučnou koncepciou tanca, ktorý by sa dal výstižne nazvať nemeckým slovom „Gesamtkunstwerk“. Zjavne si túto myšlienku požičali – boli v tom čase veľmi „wagnerovskí“ s čo najlepšou hudbou, scénografiou a choreografiou v divadle. Netvorili balety s veľkými libretami ako v 19. storočí, ale večerné predstavenia zostavovali z viacerých krátkych baletov. Toto je rozdiel, ak ich porovnávame s baletmi, ktoré ľudia bežne poznajú, milujú a ktoré sa stále hrajú. Aj vo vašom divadle sa hrá Labutie jazero, Spiaca krásavica či Giselle s rozsiahlymi príbehmi ako z filmu. Obecenstvo rado vidí príbeh, ale Ďagilev to zmenil a povedal si: „Azda by mohol existovať balet s malým alebo žiadnym príbehom“ – a náš nový balet je predovšetkým príbeh Nižinského ako veľkej hviezdy – bol ako Rudolf Nurejev. Predstavte si Nurejeva za jeho čias, kohosi, kto predovšetkým zmenil pohľad na muža ako baletného umelca. Podľa predošlej koncepcie bol baletný tanečník nosičom, ktorý zdvihne balerínu a položí ju nazad. S takouto ideou sa nikdy nemohol stať hviezdou.

Skúška k pripravovanej premiére Nižinskij - Boh tanca s choreografom Danielom de Andrade, foto: Peter Brenkus

Skúška k pripravovanej premiére Nižinskij – Boh tanca
s choreografom Danielom de Andrade,
foto: Peter Brenkus

Spomínate Sergeja Ďagileva a legendárnu spoločnosť Ballet Rousse. Aký bol jeho vzťah k Nižinskému a ako sa tejto spoločnosti podarilo dosiahnuť taký obrovský úspech?

Nižinský a Ďagilev mali veľmi silný vzájomný vzťah, bola to milostná aféra. Zrazu tu máme niekoľko príbehov: život Nižinského a jeho vzostup, aby sa stal hviezdou súboru Ballet Rousse, a príbeh samotného Ballet Rousse s Ďagilevom, ktorého prvým vkladom bolo priniesť ruské umenie na Západ. Začalo sa to veľkou výstavou ruského umenia. Aj v našom balete sa to čiastočne objaví ako prezentácia ruských ikon. Ďagilev najprv prišiel s operou a doviedol do Paríža Šaľapina v úlohe Borisa Godunova. V hudbe baletu sa to objaví ako motív francúzskej hymny pred úryvkom z Musorgského opery. Až potom vzal so sebou za hranice Ruska aj balet, najlepších ruských tanečníkov s ruskou hudbou a vytvoril večerné predstavenia z kratších baletov.

Jedným z géniov tohto prvého obdobia bol Stravinskij, najinovatívnejší a najrevolučnejší skladateľ prelomu 19. a 20. storočia. Priviedol hudbu do 20. storočia Vtákom ohnivákom, Petruškom. Avšak súčasťou príbehu je aj to, že Svätenie jari Paríž uvítal veľkým hlukom a piskotom, pretože jeho hudba znela príliš moderne. Toto je dôležitý historický okamih roku 1913. Ďalej príbeh pokračuje viac smerom k prekvapujúcej skutočnosti, že Nižinský dospel k najinovatívnejšiemu umeleckému prejavu. Nebol len tanečníkom, ale vyvinul sa aj ako choreograf. Predovšetkým vytvoril choreografiu na Debussyho Faunovo popoludnie a neskôr na Svätenie jari. V týchto baletoch dokázal zosyntetizovať takmer všetko. Stravinskij a Nižinskij lámali všetky pravidlá baletu. Nižinského balety celkovo ani nevyzerajú ako balety a hudba k nim, napríklad Svätenie jari, nie je baletnou hudbou v tradičnom slova zmysle. Takže otvorili dvere pre súčasný tanec a Nižinský bol jedným z nich.

Akú úlohu zohrali v Nižinského živote ženy?

Postupujúc ďalej prichádzame k osobnému príbehu s dôležitou ženou na scéne. Je to Maďarka. Takže už sú tu Rusi, Poliaci aj Maďari, toto ma fascinuje. Zvyčajne sem prichádzam z Londýna, kde žijem. Letím do Viedne a potom absolvujem krátku cestu autom, počas ktorej v jednom okamihu v sebe pocítim ozaj mimoriadne silnú dilemu. Stane sa to vždy, keď sa diaľnica rozdeľuje – naľavo môžete ísť do Budapešti a napravo do Bratislavy. A tento pocit sa vo mne udrží na obede, po skúške. Keď sme prvý raz sedeli v reštaurácii, opýtal som sa: „Aká voda to tu tečie?“. Vravia mi „To je Dunaj“. Okamžite som začal rozmýšľať – ak by ste začali plávať tamtým smerom, dostanete sa do Viedne – teda, osobne cítim, že v časti Sveta bývalého Rakúsko-Uhorska, Nemecka a pokračujúc na sever, kade tečie tento prúd vody, pôsobí istý druh energie. Veľmi často cestujem do Prahy, pretože tam mám mnoho práce. Ale tam je iná atmosféra, pretože sa prejavujú hranice medzi rozličnými národnosťami tvoriacimi túto európsku krajinu. Toto miesto ma naozaj fascinuje istým druhom energie vychádzajúcim zo všetkých týchto rôznorodých ľudí s ich vzájomnými stretmi a hranicami. Myslím si, že je to niečo mimoriadne.

Skúška k pripravovanej premiére Nižinskij - Boh tanca, kostýmová skúška, foto: Peter Brenkus

Skúška k pripravovanej premiére Nižinskij – Boh tanca,
kostýmová skúška,
foto: Peter Brenkus

Takže, dostali sme sa z Ruska na západ, zažili sme triumf hviezdy, urobili sme revolúciu v tanci, hudbe a scénografii a teraz sa dostávame do Druhého dejstva, vraciame sa k osobnému príbehu Nižinského. Zjavila s v ňom žena – Maďarka Romola Pulszki, ktorá by sa dala výstižne charakterizovať anglickým slovom – a starker – niekto, kto stále nasleduje významnú hviezdu, aby ju ulovil. Ona naozaj stále, až obsesívne nasledovala Nižinského kroky. Začalo sa to, keď Ballet Rousse pricestoval na turné do Budapešti. Žila tam pochádzajúc zo sociálne veľmi intelektuálneho prostredia ako dcéra významnej herečky a významného spisovateľa a politika – a bola aj mimoriadne krásna. V Druhom dejstve sa začína infiltrovať do Nižinského sveta jednoducho svojou prítomnosťou v jeho blízkosti. Toto je dosť zaujímavé, pretože Nižinskij bol bisexuál. Vo svojom denníku hovorí, že jediní ľudia, pri ktorých sa naozaj potešil, boli prostitútky. Akosi našiel na úrovni týchto žien hranicu medzi ich životom a profesiou. Takže iba pri nich si našiel miesto pre skutočné celkové uvoľnenie. Na tomto mieste by sa malo zdôrazniť, že jeho milenec Ďagilev bol preňho zároveň aj profesionálnym a intelektuálnym záujmom, a toto odrazu vyvolalo medzi nimi až neuveriteľný konflikt. Vo svojom psychickom a psychologickom rozpoložení sa utiekal k oným ženám z Paríža, Španielska, respektíve z iných krajín, kam práve pricestoval a do tohto zrazu prichádza žena, ktorá vraví: „Ty si môj život, ty budeš mojím životom!“

Nasledovala Bellet Rousse všade. Dokonca začala navštevovať súkromné hodiny tanca a neskôr sa aj stala súčasťou tejto spoločnosti. V tomto okamihu vstupujeme do Tretieho dejstva. Ballet Rousse má odcestovať na turné po Južnej Amerike, avšak Ďagilev trpí fóbiou z vody, bojí sa ísť na cestu po mori, takže nejde. V dôsledku toho Romola a Nižinskij ostávajú sami a on odrazu navrhne: „Vezmeš si ma za ženu?“. Naozaj sa vzali v Buenos Aires a toto vyústilo do katastrofy. V tom istom čase je Ďagilev v Benátkach. V našom balete je simultánna dvojscéna – polovica v Buenos Aires a polovica v Benátkach. Keď dostane správu o svadbe, okamžite Nižinskému zruší pracovnú zmluvu. Povie len „Tak, a je koniec!“ Pre Nižinského je to katastrofa, pretože stratil prácu. Odvtedy sa jeho zdravotný stav neustále zhoršoval, trpel schizofréniou, často ho hospitalizovali a pod. Romola síce získala, čo chcela – teda Nižinského – ale teraz zisťuje, že on nie už nie je úžasnou hviezdou, ale invalidom. Nakoniec sú tu teda až tri príbehy: Chopinove Prelúdium, vyjadrujúce samotného Nižinského ako súčasť Európy, hoci sa vo svete tejto spoločnosti cítil vždy zvláštne. Druhým je príbeh Ďagileva a spoločnosti Ballet Rousse na čele s týmto úžasným, mimoriadnym a veľmi revolucionárskym impresáriom hľadajúcim neustále niečo nové a neobvyklé. Tretím príbehom sú vlastne historické udalosti s Prvou a Druhou svetovou vojnou v ich centre.

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij - Boh tanca, Balet SND, 2015, Scéna z 1. dejstva, foto: Peter Brenkus

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij – Boh tanca, Balet SND, 2015,
Scéna z 1. dejstva,
foto: Peter Brenkus

Ako hovoríte, bola vojna. Aké mal Nižinskij názory na udalosti prebiehajúce v tých časoch vo Svete?

Prepracovali sme sa teda do Tretieho dejstva, kedy sa životy Nižinského a Ďagileva rozdelili. Popri svadbe je tu aj vojna. Venuje sa jej jedna celá veľká scéna. V čase, keď ešte Nižinskij uvažoval racionálne, bol typom naivného pacifistu. Niektoré úryvky z jeho denníka z roku 1919 v slovenskom preklade prečíta významný herec Róbert Roth. Tieto dôležité úryvky vyjadrujú jeho pacifistické predstavy. Keďže príbeh je z obdobia obrovského vzrastu kinematografie, premietneme aj niekoľko filmových sekvencií z vojny, ako aj leteckého nešťastia bratov Wrightovcov. Prostredníctvom filmu vytvoríme niekoľko úžasných scénických efektov. Aj to je súčasťou nášho „Gesamtkunstwerku“.

Toto všetko je veľmi dôležité. Ste však skladateľ a tak by som prešiel k hudobnému spracovaniu tohto príbehu…

V hudbe baletu sú mnohé variácie na Chopinove Prelúdium s rôznou povahou v závislosti od toho, aké ich potrebujeme. Tieto variácie sú skomponované azda aj na dvadsať rozličných spôsobov. Ďalej tu máme repertoár spoločnosti Ballet Rousse. Tvoria ho výňatky z významných baletov na hudbu Šeherezády, Faunovho popoludnia, Svätenie jari, Le Spectre de la rose (na hudbu Carla Mariu von Webera) či Giselle, ktorú pre Nižinského tancovala Anna Pavlovová. Cituje sa tu kúsok zo Chopinovho Valčíka cis mol, ako aj veľká korunovačná scéna z Borisa Godunova. Korunujú Ďagileva – cára baletu! Ale keď citujeme z Debussyho Fauna, zbor spieva „aaaa…“ – tento prídavok som urobil ja. Myslím že Debussy nikdy nemal vo Faunovi zbor, ale spravil som tu malý odkaz na Ravelov balet Dafnis a Chloe, v ktorom je zbor bez slov – tvárme sa, že to Ravel počul u Debussyho, znie to ako malý žart. Robím takéto žartíky pre ľudí, ktorí majú isté poznatky o týchto veciach, sú to vlastne krížové odkazy. Napríklad pokiaľ ide o hlavnú tému zo Šeherezády, používame veľa hudby z jej prvej časti, ktorá však nikdy nebola v Ballet Rousse choreograficky stvárnená. Orchester zahral niekoľko prvých taktov a potom skočil hneď do druhej časti. Na rozdiel od toho, v mojej hudbe je veľa z prvej časti, pretože má epickú kvalitu, ktorú môže príbeh prevziať. Takže neustále vstupovanie do týchto citovaných diel a vystupovanie z nich mi akosi pomáhajú vyrozprávať príbeh na spôsob leitmotívov.

Carl Davis

Carl Davis

Na druhej strane sme v historickom období raného 20. storočia. Rozmýšľal som, že toto obdobie by sa dalo vyjadriť iným spôsobom, napríklad populárnou hudbou. Najprv zaznie ragtime, pretože je to vrcholné obdobie tejto hudby, potom istý druh hudby bal-musette s parížskymi dámami, vlastne malý valčík a aj tango, opäť mimoriadne populárne v tomto období. Práve tango sa stáva ľúbostnou hudbou Nižinského a Ďagileva, aj ho tancujú. A veľkolepá scéna je v Treťom dejstve, keď je Ballet Rousse na turné v Južnej Amerike. Povedal som „Tu musíme mať rumbu, sambu a všetky tie populárne tance!“ Je veľmi dôležité použiť túto hudbu, pretože ľudia z Ďagilevovej spoločnosti boli aj spoločenskými tvormi, radi sa zúčastňovali na večierkoch a iných podobných podujatiach. Chcel som ukázať, čo sa v tom čase dialo nielen na baletnej scéne, ale aj v živote, možno trochu drsnejšie, populárnejšie. Takže balet obsiahne naozaj veľký príbeh a to, čo tu po hudobnej stránke robíme, je veľmi ambiciózne.

Áno, a je to veľmi zaujímavé a zrejme aj pomerne zložité. Preto sa chcem spýtať, máte nejaký systém, ako usporiadať toľké množstvo rozličnej hudby?

Áno, mám. Prvou vecou, ktorá sa stane, keď tvoríte takéto dielo je, že si napíšete osnovu. Ako som už povedal, začnete otázkou „Aký je príbeh?“ Pomôcť vám pri tom môže choreograf, prípadne dramaturg alebo libretista. Predovšetkým treba povedať, že príbeh sa vyslovene ponúka. Poznáme Nižinského život, príbeh Ballet Rousse, Ďagileva aj Romolu. Toto všetko sa naozaj stalo, existuje mnoho kníh a životopisov, ktoré sa toho týkajú. Všetko je to dostupné, nie je to žiadnym tajomstvom ani fantáziou, naozaj sa to stalo. Na začiatku treba všetky rôznorodé prvky spojiť dohromady a povedať, o čom tento príbeh vlastne je. Každá príhoda na javisku je založená na tom, čo sme objavili naším výskumom.

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij - Boh tanca, Balet SND, 2015, Igor Leushin (Nižinskij), foto: Peter Brenkus

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij – Boh tanca, Balet SND, 2015,
Igor Leushin (Nižinskij),
foto: Peter Brenkus

Niekedy sme to trochu prispôsobili, aby sa udalosti javili subjektívnejšie vidiac ich očami Nižinského. Niekedy sme dokonca len odhadovali, ale vždy na základe faktov, ktoré sme čítali v memoároch. dokonca aj príhoda okolo premiéry Svätenia jari sprevádzanej dupotom a piskotom publika je založená na tom, čo kto o tom vtedy povedal. Svätenie jari sa začína veľmi ťažkým fagotovým sólom – ľudia okamžite začali kričať „Čo je to, čo to má byť?!“ Hluk bol taký silný, že vôbec nikto nemohol počuť hudbu. Takže Svätenie jari ani nemusíme hrať, pretože ho nikto nepočul… Samozrejme, hráme ho, ale nie pre účely predstavenia Svätenia jari, ale citujeme jeho hudbu, aby sme vypovedali iný príbeh, ten osobný.

Takže sme začali rozmýšľať, kam vlastne smerujeme a čo nás zaujíma. Počas nášho výskumu sme zozbierali kopy dokumentov až po povalu, plné miestnosti kníh a fotografií. Sme však aj sklamaní, pretože nemáme žiaden film. Mal by nejaký byť, pretože v období od roku 1909 do 1913 alebo 1914 si mohli filmovať všetko. Jestvuje množstvo fotografií, stále len fotografie, scénografické maľby, kostýmy; toto všetko existuje, ale žiaden film. Ďalší postup je vecou choreografa. Samozrejme, bolo viacero možností, ako predstaviť príbeh po divadelnej stránke. Diskutovali sme s ním, ale Daniel ho v skutočnosti zostavil z pohľadu svojej vlastnej osobnosti. Predstavil nám osnovu na spôsob filmového scenára, teda vlastne popísal, čo má obsahovať prvá scéna, druhá scéna (pred Mariinským divadlom), tretia scéna (Nižinskij prvý raz na scéne ako Modrý vták zo Spiacej krásavice), štvrtá scéna (párty v hoteli, kde Nižinského predstavia Ďagilevovi), atď. Takže príbeh sa takto poláme na časti.

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij - Boh tanca, Balet SND, 2015, Scéna z 3. dejstva, foto: Peter Brenkus

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij – Boh tanca, Balet SND, 2015,
Scéna z 3. dejstva,
foto: Peter Brenkus

Ak sa to robí takto, vtedy príde na rad moje remeslo. Spýtam sa „Párty po predstavení, na ktorej Nižinského predstavia Ďagilevovi – ako dlho to má trvať?“ Viete, píšem veľa filmovej hudby a tam ide stále o čas, človek sa pri tom trochu cíti ako krajčír. Takže, ľudia najprv vojdú, potom tancujú tango, pretože je práve rozkvet tanga, Nižinskij vchádza a stretáva sa s Ďagilevom. Čiže koľko času treba, kým Nižinskij príde? Povedzme minútu. Tak, teraz to viem a idem napísať minútu hudby s introdukčnou povahou naznačujúcou pocity tancujúcich ľudí. Napíšem peknú tangovú sadzbu s dráždivou atmosférou, že sa čosi ide udiať. Potom príde Nižinskij, stretnú sa atď… Toto musí byť tak trochu filmová scéna, takže istým spôsobom tvoríte naozaj akoby filmovú hudbu a nie tanečnú. Po tejto scéne párty pokračuje opäť tancom v štýle tanga. Opäť sa spýtam, aké to má byť dlhé. Dobre, dajme tomu dve minúty pre celú tanečnú scénu. Na základe tohto je celý balet časovo zmapovaný ako film. Avšak film trvá pomerne dlho, okolo dvoch hodín. Teraz má celé dielo formu – tri dejstvá a v nich daný počet scén. Poznáme už dobre aj časový rozsah celého diela a jeho jednotlivých súčastí. Prvé dejstvo bude najdlhšie, azda preto, že musí ukázať a vysvetliť charaktery, je to istý druh expozície. Takže, s kusom papiera, ktorý vyzerá ako filmový scenár môžem uskutočniť svoju prácu.

Pravdepodobne je istý rozdiel medzi tým, ako sa píše tridsaťsekundová hudba a hudba dlhá dajme tomu tri minúty…

Porozmýšľajme o tomto rozdiele. Keď čas prekročí tri minúty ste už v symfonickej situácii. Potrebujete viac hudobných myšlienok a pracovať s ich motívmi. Nazýva sa to rozvedenie. Keď sa už priblížite k trom minútam, máte podstatný kus hudby, ktorý sa musí urobiť ináč ako dajme tomu tridsať sekúnd. V balete sa nemôže opakovať to isté, nedá sa poskladať z krátkych sekvencií. Niekedy sa dajú navzájom pospájať, ale aj vtedy musia byť dramaticky vyformované poskytujúc správnu náladu a správny charakter. No a toto je veľmi subjektívne. Ale stále musíte myslieť na prednú stranu divadla, čo vlastne diváci vidia. Potrebujem vedieť, čo publikum uvidí a o aké charaktery ide.

Teraz prichádza situácia, keď vieme, že sú tu na jednej strane variácie na Chopinove Prelúdium ako charakterová hudba, moja originálna hudba a hudba Ballet Rousse, ktorá sa bude citovať podľa môjho návrhu, teda podľa toho, aké úseky z Fauna, Šeherezády a ďalších diel vyberiem. Toto je podstatné, pretože napríklad Šeherezáda trvá takmer 30 minút. Po tomto môžem ponúknuť hudbu choreografovi. Máme stretnutia, kde hrám a ukazujem mu svoju prácu. Rozmýšľame – „Toto je dobré, toto nie je až tak dobré…“ Je to aj istý druh zábavy, situácia sa stále mení. Potom sa môžem pokúsiť urobiť nahrávku, v ktorej hrám na klavíri všetko, čo sme vybrali z Fauna, Šeherezády atď. a moju novú hudbu. V súčasnosti už existujú technické možnosti simulovať partitúru tak, ako by mala znieť, teda okrem toho, čo som napísal pre zbor… Takže máme tri druhy hudby, Chopina na jednej strane, moju novú hudbu napísanú osobitne pre dané situácie a repertoár Ballet Rousse – tieto tri prvky.

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij - Boh tanca, Balet SND, 2015, Artemyj Pyzhov (Nižinskij), foto: Peter Brenkus

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij – Boh tanca, Balet SND, 2015,
Artemyj Pyzhov (Nižinskij),
foto: Peter Brenkus

Prečo ste vo svojom diele použili aj miešaný zbor? V balete je to trochu neobvyklé…

Áno, teraz prichádza úžasná idea – v divadle mi povedali „Máme tu Operný zbor. Chcete ho využiť, pretože v tomto čase nie je až tak zaneprázdnený. Čo na to poviete?“ Povedal som „Dobre, je tu tradícia Ďagileva s Borisom Godunovom a Poloveckými tancami.“ Jedným z prvých veľkých úspechov, ktorý Ballet Rousse dosiahol, nastal, keď prišli do Paríža nielen s tanečníkmi, ale Ďagilev vzal so sebou aj zbor z Mariinského divadla spolu s opernou spoločnosťou. Nuž, mal veľké výdavky.

Myslím, že toto je dosť dôležité, pretože robíme pre balet čosi veľmi zaujímavé kvôli jedinečnej situácii vo Východnej Európe, kde býva balet, opera a činohra v jednom divadle, v tej istej inštitúcii. Máte skutočne veľa priestoru pre hereckú akciu v Historickej budove, Novej budove, v Čiernej skrinke (myslí sa tým štúdio, pozn. red. – smiech). Naozaj máme fantastickú možnosť urobiť dielo ako operu-balet integrujúce jeden z prvkov Slovenského národného divadla – Operný zbor. Viete, ste aj operným domom, takže máte, pochopiteľne, aj zbor, ale baletné spoločnosti ho zvyčajne nemajú, azda, ak robia Luskáčika, je pekné zaradiť zbor spievajúci v snehu na konci Druhého dejstva, ale toto je celkom zriedkavé s výnimkou okolností typu Ďagilevovej koncepcie, v ktorej sa rozhodol urobiť Druhé dejstvo Kniežaťa Igora s Poloveckými tancami a podobne. Naozaj to urobil na tom istom predstavení po premiére Svätenia jari v roku 1913, pretože finále večera patrilo Poloveckým tancom s ruským operným zborom, ktorý spieval Borisa Godunova v iný večer. Takže ich predviedol so zmiešaným tímom Ballet Rousse a operného zboru.

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij - Boh tanca, Balet SND, 2015, Andrej Szabo (Ďagilev), zbor Opery SND, foto: Peter Brenkus

C. Davis, D. de Andrade: Nižinskij – Boh tanca, Balet SND, 2015,
Andrej Szabo (Ďagilev), zbor Opery SND,
foto: Peter Brenkus

Nepridal som ľudské hlasy do Svätenia jari, pretože podľa môjho názoru Stravinského javiskové diela nemajú rady zásahy do inštrumentácie, teda prearanžovanie. Ale v našej koncepcii ako takej je zbor zaradený – možno je to z mojej strany opäť žart trochu na úkor zborových spevákov „Och, chcú ma do baletu, prídem o ďalší večer…“ Mohol som povedať, že zbor nepotrebujem, ale ja vravím „Aká fantastická idea!“ – aj preto, lebo vieme, že Slovenské národné divadlo robilo Musorgského aj Borodina. Súčasťou histórie vášho divadla je aj to, že ste použili hudbu Ravelovho Dafnis a Chloe a ja viem, že ju idete znovu oživiť v budúcom roku.

Potom som si vymyslel fantáziu o Debussym, či náhodou nemal pôvodne ideu urobiť Faunovo popoludnie najskôr ako dielo so zborom. Tak som spravil žart, ktorý som už spomínal. Viete, aj Debussy rozmýšľal, či pridať zbor do Fauna, je to on sám, kto napísal nádherné dielo Sirény pre ženský zbor a orchester. Napísal aj kantátu La Demoiselle élue. Je to veľmi rané dielo tiež pre ženský zbor a orchester. Takže počúvať ženské hlasy v jeho vlastných prácach má tradíciu a to je tiež príčina, prečo som to urobil aj ja. Myslím, že príbeh, ktorý rozprávame popri Faunovom popoludní je tak trochu miešaný – mužský aj ženský – pridal som teda miešaný zbor. Napísal som ho podľa tradície, ako sa to robilo pre tento druh hudby. Hoci to na tomto mieste Debussy nespravil, pomyslel som si, že by sme sa touto tradíciou mohli inšpirovať. Je to veľmi sexy a naozaj to má úžasný účinok.

Ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor.

Aj ja ďakujem a pre mňa je toto stretnutie začiatkom celého príbehu.

Pripravil: Ján Marták

CARL DAVIS, hudobný skladateľ
Carl Davis sa narodil v New Yorku v roku 1936. Už v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch pôsobil na tanečnej scéne a jeho meno sa spája s inštitúciami ako Americké divadlo baletu/American Ballet Theatre, Ballets Russes de Monte Carlo, vznikajúci Balet New York City, Martha Graham, spomedzi muzikálov najmä West Side Story. V šesťdesiatych rokoch sa Davis etabloval v kultúrnom živote Londýna, zameriavajúc sa na divadlo, film a televíziu. Skomponoval svoje prelomové diela – hudbu k filmom Svet vo vojne/The World at War (1972) a Pýcha a predsudok/Pride and Prejudice (1995). Do osemdesiatych rokov mal za sebou hudbu pre Londýnske divadlo súčasného tanca/London Contemporary Dance Theatre, Kráľovský balet Sadler’s Wells/Sadler’s Wells Royal Ballet a Divadlo Northern Ballet/
Northern Ballet Theatre. Spolupracoval s takými choreografmi ako Robert North, Robert Cohan, Gillian Lynne, Ronald Hynd či Derek Deane. V deväťdesiatych rokoch zložil pre Northern Ballet celovečernú Vianočnú koledu a balet na ľade pre Jane Torvillovú a Christophera Deana. Pre Anglický národný balet/English Naitonal Ballet to bola zas Alica v krajine zázrakov v choreografii Dereka – ten v roku 2008 vytvoril pre Chorvátsky národný balet Dámu s kaméliami. Davisova spolupráca s Davidom Bintleym sa začala obnovením a novou verziou jeho baletu v troch dejstvách Cyrano pre Kráľovský balet v Birminghame. V polovici skúšok vydal Davis aktuálnu nahrávku svojho staršieho baletu Aladin. Bintley na toto úsilie vzápätí zareagoval, výsledkom čoho bola v roku 2008 inscenácia v Novom národnom balete v Tokiu/New National Ballet of Tokyo, ktorú v roku 2013 obnovil Kráľovský balet v Birminghame/Birmingham Royal Ballet.

Carl Davis študoval kompozíciu pod vedením Paula Nordoffa a Huga Kaudera‚ neskôr u Pera Nørgaarda v Kodani. Jeho rané diela v Spojených štátoch mu priniesli skúsenosti dirigenta v inštitúciách ako Opera v New York City a Robert Shaw Chorale. Revue Diversions v roku 1959, ktorej je Davis spoluautorom, získala Emmy za inscenácie mimo Broadwaya a v roku 1961 bola prezentovaná na Festivale v Edinburgu. Priamym dôsledkom úspechu bolo, že Ned Sherrin oslovil Davisa, aby skomponoval hudbu pre To bol ten týždeň/That Was The Week That Was. Nasledovali ďalšie rozhlasové a televízne objednávky, ktoré odštartovali Davisovu kariéru. Odvtedy bol mimoriadne úspešný vo svete divadla, komponujúc pre Kráľovský shakespearovský súbor/Royal Shakespeare Company a pre Národné divadlo, pričom úzko spolupracoval s umelcami ako Laurence Olivier‚ John Gielgud‚ Joan Littlewood‚
Jonathan Miller‚ John Wells‚ Barry Humphries a Billy Connolly.

Medzi najnovšie veľké diela patrí hudba k nemému filmu Napoleon od Abela Gancea z roku 1927, ktorú Davis skomponoval a spolu s Filharmóniou, ktorú dirigoval, predstavil v Royal Festival Hall a na Holandskom festivale v Amsterdame. Tu treba spomenúť aj novú hudbu k filmu Nováčik/The Freshman od Harolda Lloyda, ako aj Steamboat Bill Jr. od Bustera Keatona na Turnerovom festivale filmových klasík v Hollywoode. Ďalšie filmy a koncerty zahŕňajú nové verzie Jamesa Bonda a programov na udeľovanie Oscara, ako aj celosvetové nové orchestrálne koncerty skladieb ABBA a Beatles. Davisova tvorba pre film a televíziu je rozsiahla a a oceňovaná. Za hudbu k filmu The French Lieutenant’s Woman získal cenu BAFTA a Ivora Novella. Produkciu BBC Pýcha a predsudok nominovali na cenu BASCA Ivor Novello za najlepšiu hudbu k televíznej inscenácii (1996) a stala sa jednou z Davisových najpopulárnejších skladieb. Hudba k nemým filmom je jednou zo stálych oblastí jeho tvorby: projekt na obnovu Chaplinových filmov sa zameral na The Mutuals‚ cyklus dvanástich filmov, všetky s pôvodnou hudbou Carla Davisa. Jeho hudba z roku 1980 k nemému filmu Napoleon od Abela Gancea spustila novú vlnu záujmu o nemý film. Davisova tvorba v tejto oblasti predstavuje vyše päťdesiat kompozícií vrátane hudby k filmom Telo a Diabol/Flesh and the Devil‚ Ben-Hur‚ Zlodej z Bagdadu/The Thief of Bagdad‚ Chamtivosť/Greed‚ Neznášanlivosť/Intolerance‚ Bezpečnosť až na koniec/Safety Last a Generál/The General‚ za ktorý získal medzinárodné uznanie. Fantóm opery bol prvý nemý film, ktorý uviedla pod Davisovou taktovkou Kráľovská opera/Royal Opera House (2006).

Počas svojho života skomponoval Carl Davis koncertné diela, spomedzi ktorých treba spomenúť najmä Koncert pre klarinety/Clarinet Concerto, Fantázia pre flautu, sláčikové nástroje a čembalo/Throughout Fantasy for Flute‚ Strings and Harpsichord‚ Baladu pre violončelo a orchester/Ballade for cello and orchestra a Symfónia (Londýnske línie)/Symphony (Lines on London). Skomponoval tiež množstvo suít, ktoré vychádzajú z hudby k filmom, vokálnych skladieb, zborov, inštrumentálnej a komornej hudby, ako aj opery. V roku 1991 spolupracoval s Paulom McCartneym, aby vytvoril jeho Liverpoolske oratórium/Liverpool Oratorio‚ ktoré odznelo na javiskách po celom svete a tešilo sa rekordnému predaju CD nosičov. Dokumentárny film BBC a komerčné video EMI prispeli k mimoriadnej publicite tohto žánru, ktorý bol novým pre oboch skladateľov. Za svoju činnosť hudobného skladateľa
a dirigenta získal Davis pocty na obidvoch brehoch Atlantiku. V roku 2003 mu bolo udelené Mimoriadne ocenenie BAFTA za celoživotné dielo a v roku 2005 sa stal Čestným veliteľom Britského impéria za príspevok k hudbe. V roku 1983 ho francúzska vláda po parížskom uvedení filmu Napoleon vymenovala za rytiera umenia a literatúry. Carl Davis je ženatý s herečkou Jean Bohtovou, spolu majú dve dcéry a tri vnúčatá.

email

About Author

Leave A Reply