Dnes je: streda, 23. 8. 2017, meniny má: Tichomír , zajtra: Filip

Charizmatický 75-ročný mladík – Jaroslav Blaho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Okrúhle životné jubileá sa končia nulou. Azda s jedinou výnimkou, číslom sedemdesiatpäť. Tri štvrtiny storočia v pozemskom bytí sú hodné pozastavenia, prípitku i tejto symbolickej kytice na opernom portáli. Keď mi šéfredaktor Opera Slovakia ponúkol možnosť PhDr. Jaroslavovi Blahovi zablahoželať – nielen za seba, ale aj v mene jeho mnohých priateľov, kolegov a obdivovateľov – premýšľal som, ako zdravicu poňať. Pri šesťdesiatke sme sa rozprávali na stránkach časopisu Hudobný život, o desať rokov neskôr zasa v inom internetovom médiu. Všeličo sme v spomenutých rozhovoroch prebrali. Nuž, niečo sa pokúsim zrekapitulovať. A trocha aj pátrať po tom aktuálnejšom, z ostatných piatich rokov.

Milý Jaro,

šiesty máj je Tvojím dňom. Už Ťa nebudem spovedať v novom rozhovore, dovoľ len zhrnúť najpodstatnejšie myšlienky z tých predchádzajúcich. Vyjadril si v nich svoje profesionálne i osobné, žiadnou straníckou legitimáciou nezdeformované krédo, postoj k životu, k umeniu. Najmä k opere, Tvojej celoživotnej doméne. Ako polyhistor ju vždy vnímaš v kontexte s inými druhmi múz a nemenej i vo vzťahu k spoločenskému a politickému dianiu. Ba dakedy – s humorom Tebe vlastným – i k športu, Tvojej ďalšej srdcovke.

Jaroslav Blaho, 70-te roky
foto: súkr. archív Jaroslava Blahu

Počas vyše polstoročnej profesionálnej činnosti si takmer nezmenil zamestnávateľa. Po škole to bola nakrátko Československá televízia, po nej na dlhé desaťročia Divadelný ústav. Medzitým si dva roky viedol Divadlo J. G. Tajovského, neskôr si si odskočil na nedlhú etapu do Opery SND na post šéfdramaturga. To bolo práve v období, keď sa „zamatovo“ lámal režim. Od roku 1991 si bol opäť v Divadelnom ústave, tento raz na jeho čele. Až kým Ťa z riaditeľskej stoličky nezhodili mečiaristi. Prichýlila Ťa Komorná opera, využívajúc Tvoje nielen dramaturgické skúsenosti. Vtiahol si ju, aj vďaka plodnej spolupráci s Mariánom Vachom, do diania Zámockých hier zvolenských, čím si odštartoval na naše pomery smelý, ba až „donkichotský“ pokus o oneskorenú renesanciu predverdiovskej vážnej opery.

Zámocké hry zvolenské, 2010,
Jaroslav Blaho, Marián Vach, Michael Tanzler,
foto: Archív Štátnej opery

Väčšina Tvojich aktivít sa sústredila v prvej fáze na publikovanie recenzií, odborných štúdií a úvah. Pravidelne si navštevoval premiéry nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach a Banskej Bystrici. Tvoje recenzie vždy mali silnú výpovednú hodnotu a mladí, opere sa venujúci muzikológovia (profesia, ktorá u nás akosi vyhynula), v nich nájdu jasne sformulovanú esenciu hodnotenej inscenácie. S pevnými kritériami. Hádam po celý čas si bol zároveň živým hlasom operného Slovenského rozhlasu. Dlhoročná spolupráca s redaktormi Milicou Zvarovou, Slávom Jakubekom a krátky čas aj so mnou, prinášala radosť nielen Tebe, ale najmä nesmierne obohacovala poslucháčov. Keď sa na Rádiu Devín začali vysielať priame satelitné prenosy zo svetových divadiel, sedával si pravidelne za moderátorským mikrofónom. Zavše som bol Tvojím hosťom cez prestávku, zopár raz sme si vymenili stoličky, no zakaždým to bola radostná spolupráca s nezabudnuteľnými spomienkami. V istých časových etapách, ako som spomenul vyššie, si pôsobil ako dramaturg, no zväčša si – tak trocha z ústrania – bol rešpektovaným a inšpiratívnym konzultantom. Si azda na Slovensku jediný, ktorého pohltila operná prax z oboch jej brehov. Je to preto, lebo všade Ťa chceli pre Tvoje vedomosti, invenciu, cezhraničný rozhľad, komunikačné schopnosti. Pokračujem ďalej? Pre argumentačnú výbavu, ale aj tolerantnosť voči oponentom a nezištnú, priateľskú, humorom prichutenú povahu.

Vernisáž výstavy v SND – Nina Hazuchová, 2016,
Jaroslav Blaho, Nina Hazuchová,
foto: Ľudovít Vongrej

Jaroslav Blaho, Edita Gruberová, 2003
foto: súkr. archív Jaroslava Blahu

Keď si oslavoval šesťdesiatiny, v interview si priznal svoje publicistické krédo „vnímať operné dianie v kontexte – historickom i medzinárodnom“. Naopak, žitie v izolácii a alibizme si prezieravo odsúdil na slepú koľaj. Upriamoval si pozornosť na domáce historické fakty, na nedbalovskú dramaturgiu, na osobnosti, ktoré v tom čase v Bratislave pôsobili či hosťovali, na úzku spoluprácu nášho divadla s Viedňou. Si azda jediný, kto vysype z rukáva nielen mená dobových speváckych hviezd, stojacich v dávnejšej minulosti na javisku SND. Navyše, aj s údajom v ktorej úlohe a kedy to bolo! Spomenul si, že keď si už v 70. rokoch presadzoval spievanie v origináloch, napadli Ťa z buržoázneho formalizmu a kozmopolitizmu. Pre dnešných mladých asi historka z rodu sci-fi. Zaspomínali sme si na naše spoločné ciele zahraničných ciest, ktoré nám „železná opona“ nasmerovala do východného Nemecka či Budapešti. U Teba to bola aj Sofia. Všade sa dali načerpať skúsenosti, raz zážitky hudobné, raz vizuálne, inokedy komplexné.

Samozrejme, naše oba rozhovory nemohli minúť Tvoju srdcovku – Zámocké hry zvolenské. Opernému umeniu festival otvoril brány práve pod Tvojím vedením v roku 1979. Napriek presvedčivým argumentom a už od začiatku rukolapným výsledkom, musel si neustále bojovať o presadenie podujatia v domácom i cezhraničnom kontexte. Záujem verejnosti, vrátane odbornej, nebol adekvátny prezentovanej úrovni s plejádou umelcov, ktorých výpočet by zabral veľa priestoru. Boli medzi nimi dve či tri desiatky takých, čo zdobia plagáty svetových operných domov a festivalov. Len pre naše publikum akosi neboli atraktívni. Práve vďaka ZHZ pod Tvojou gesciou a v spolupráci so Štátnou operou v Banskej Bystrici, si môže Slovensko zaknihovať celý rad slovenských premiér opier (raný Verdi, jeho dominantní predchodcovia), ktoré vo svete zväčša nie sú vyslovenými raritami. U nás, ako vidno, by ostávali naďalej utajenými. Vedno s radosťami si prežíval neustály boj o podporu festivalu zo strany štátu a po zmene režimu i súkromných sponzorov. Obával si sa, či neskoro schválené dotácie ekonomicky pokryjú pripravovaný ročník. Nevzdával si sa. Ale treba dodať, že „štát“ bol kedysi zrejme štedrejší než v ostatných rokoch. Napokon, inak by ZHZ nemuseli dodýchať.

DOSKY 2015,
Odovzdávanie Ceny za mimoriadny prínos v oblasti divadla,
Jaroslav Blaho a spevácky zbor Pressburg Singers,
foto: SITA/Marko Erd

O čom sme sa ešte bavili? O tom, ako si si pod strechou „blahovského“ domu na bratislavskej Lermontke formoval vzťah k opere, ako ste s bratom Vladom nasávali rozhlasové prenosy z veľkých svetových divadiel, ako ste sa sporili, či je lepší Del Monaco či Di Stefano, ako ste od detstva navštevovali predstavenia v našej opere. Ako si bol svedkom rozmachu dramaturgie a interpretačných výkonov, ale aj návštevníckych a umeleckých kríz. Slovenské národné divadlo bude mať onedlho stovku. Ty si o štvrťstoročie mladší a zároveň najstarší zo žijúcich pravých odborníkov na operu.

A čo sa za ostatných päť rokov zmenilo? Je to málo, nemálo? To podstatné je, že si ostal, aj napriek mnohým vážnym zdravotným komplikáciám, v plnej tvorivej aktivite. Oddaní návštevníci pravidelných predpremiérových matiné v Opere SND naďalej hltajú Tvoje poučné a zrozumiteľné približovania pripravovaných inscenácií (žiaľ, stále v ich radoch absentujú mladí, pre ktorých by boli Tvoje rozprávania najcennejšou a najľahšie dostupnou učebnicou), pokračuješ v cykle Kontinuity, oživujúcom slovenskú, tak trocha lenivú, historickú pamäť. Aj v nich prichádza Tvoj čas. Pútavým, faktograficky verným, vtipom a šarmom okoreneným spôsobom nám priblížiš kapitoly z histórie Slovenského národného divadla, nezadržateľne kráčajúceho k najväčšiemu jubileu. Pracuješ na pripravovanej knihe Dejiny slovenského divadla 20. storočia, dúfam, že si nezabudol na sľub spísať „pamäti“, z času na čas poskytneš zaujímavý text pre Hudobný život, časopis, s ktorým si intenzívne spolupracoval od jeho zrodu roku 1969. Nestratil si zmysel pre humor, ani životný optimizmus. Stále rovnako sa tešíš na občasné stretnutia s najmladšími vnukmi, žijúcimi vo Francúzsku.

Peter Dvorský, Jaroslav Blaho,
foto: Alena Klenková

Jaroslav Blaho pri preberaní vyznamenania Rádu talianskej hviezdy z rúk veľvyslanca Talianskej republiky Gabriela Meucciho. Vyznamenanie udelil Jaroslavovi Blahovi prezident Talianskej republiky Sergio Mattarella v roku 2017 za osobitnú pozornosť veľkým talianskym skladateľom.
foto: Talianske veľvyslanectvo v Bratislave

Áno, veľa sa aj zmenilo. V osobnom živote si sa navždy rozlúčil s milovanou manželkou, sopranistkou Hankou Starostovou. S nesmiernou láskou si ju opatroval počas ťažkej a bezperspektívnej choroby. A to aj vtedy, keď Tvoje zdravie bolo tiež podlomené. Zaniklo aj Tvoje – ako si zvykol hovoriť – „tretie dieťa“, operná časť Zámockých hier zvolenských. Ty si sa zaslúžil nielen o ich zrod, ale s výnimkou pár ročníkov si kreoval ich formu a obsah. Ako prvý (a žiaľ posledný) si pochopil, že krajina bez letného operného festivalu nemôže byť kultúrne plnohodnotná. Tešil si sa – a nebol si sám, hoci zasa až tak veľa nás nebolo – že na pódiu ZHZ vystupovali tí istí sólisti ako napríklad v prestížnej aréne vo Verone, v La Scale, Viedni, Londýne či MET. Pred troma rokmi, keď nad festivalom zaviala čierna vlajka, si priam vizionársky zapochyboval, či snaha vedenia banskobystrickej Štátnej opery nadviazať na ich tradíciu modifikáciou na nádvorí neďaleko sídla divadla, bude mať trvanlivosť. Mal si pravdu. Slovensko opäť je bez opery pod voľnou oblohou. Aj keď Tvoj zdravotný stav zakolísal, statočne si bojoval s diagnózami. Aby si im odkázal v plnom kovovom lesku ono známe Calafovo „vincerò!“

Jaroslav Blaho
foto: Alena Klenková

Milý Jaro, dovoľ mi malú parafrázu. Hans von Bülow svojho času vyslovil legendárnu myšlienku: Richardom I. bol Wagner, Richardom III. Strauss a Richard II. neexistoval. Ty si v slovenskej opernej hierarchii Jaroslavom prvým, druhého nemáme a tých tretích (hoc nositeľov iných mien) je viacero. Mohol by som Ti vysloviť sto prianí. Poviem len jedno. Obaja vieme, že to najdôležitejšie: dobré zdravie!

Paľo Unger

S prostou otázkou, „Čo pre vás (teba) znamená Jaro Blaho?“, som sa obrátil na zopár kolegov z oboch prostredí – novinárskeho i divadelného. Tu sú ich úprimné vyznania:

Terézia Ursínyová, muzikologička, hudobná kritička:

S Jarkom som sa zoznámila v Hudobnom živote, na začiatku existencie tohto časopisu. Redakciu sme mali na bývalej Volgogradskej, v malej miestnosti so stolom, stoličkou, písacím strojom – a jedinou internou redaktorkou. Externým šéfredaktorom bol Marián Jurík, súčasne riaditeľ bývalého Slovkoncertu. S ním sme hľadali prispievateľov do nového dvojtýždenníka najmä v radoch mladých. Medzi prvými boli znalci operného života na Slovensku: Igor Vajda a Jarko Blaho. Hoci Igor – podobne ako Marián, nás už sledujú „zhora“ – bol redaktorom Slovenskej hudby, nezištne pomáhal aj nám. Jarko, na rozdiel od nás, absolventov FFUK, vyštudoval divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Ako výhonok „blahovskej rodiny“ bol však úzko spätý s operným umením. Prišiel do redakcie s nápadom pravidelne napĺňať rubriku Operný zápisník. V nej uverejňoval výstižné, kritické poznámky k aktuálnym predstaveniam a vokálnym výkonom mladých i zrelých umelcov, či spomienky na tých, čo tvorili celú slovenskú opernú históriu. Vďaka rozhlasu a televízii však prinášal aj poznámky o zahraničných speváckych hviezdach. V tých časoch sme sa cez tak blízke západné hranice nemohli dostať, mali sme však signál rakúskeho rozhlasu a televízie. K pravidelným „donáškam“ od Jarka Blahu patrili aj recenzie premiér na Slovensku, vďaka dvojtýždennej periodicite HŽ aktuálne konkurujúce denníkom. K nim sa pripájali nekonečné debaty o otázkach divadla, nielen operného. Jarko všetko komentoval s evidentnou znalosťou problematiky, ale aj s vtipom a priateľskými dodatkami. Mal totiž „záľubu“ aj v drobných, mimoscénických zážitkoch, ktoré boli odjakživa korením umeleckého života. Ja si na jeho osobnosti najviac cením dlhoročné nezištné priateľstvo a žičlivosť, ako aj to, že ani po smutnejších etapách života nestratil chlapčenskú hravosť a ľahkosť bytia. Nech mu to teda i s tvorivou iskrou zostane aj naďalej.

Michaela Mojžišová, muzikologička, operná kritička:

Jara Blaha volám svojím guru. A nijako nepreháňam. V profesionálnom živote ma ovplyvnil ako nikto iný. Mala som dvadsať rokov, keď ma nebohý Janko Kákoš odprevadil do Jarovej pracovne v Divadelnom ústave. Bolo mojím šťastím, že sa mu v tom čase už chcelo odovzdávať bohaté skúsenosti a znalosti zvedavej začínajúcej kolegyni. A tak ma, sťaby vzornú „žákyňku“, očkoval svojimi estetickými kritériami, svojím obdivom k výrazovo obsažným, farebným hlasom, aj svojou láskou k predverdiovskej či veristickej tvorbe. Naučil ma vnímať operu ako divadlo, no nezabúdať pri tom, že bez adekvátnej speváckej zložky je prázdnou formou bez obsahu. A keďže som vždy obdivovala jeho schopnosť rozprávať (písať) o zložitých veciach jednoducho a pútavo, mojou neskromnou ambíciou je kráčať v jeho šľapajách inteligentnej popularizácie operného umenia.

Vernisáž výstavy v SND – Nina Hazuchová, 2016,
Michaela Mojžišová, Jaroslav Blaho, Viera Burešová,
foto: Ľudovít Vongrej

Jozef Červenka, operný kritik, rozhlasový moderátor

Jaro Blaho je svojím spôsobom Hansim Albrechtom slovenského operného života. Jeho pevným bodom. Je príkladom fungovanie princípov starej školy v tom dobrom slova zmysle: so všetkým kvalitným, čo prináša, a čo tej novej často chýba. Stará škola vie robiť veci aj nezištne, len pre radosť, alebo z princípu – pretože vie, že by jednoducho mali byť. Patrí ku generácii, ktorú vedomosti tešia a rada ich má na svojom „internom harddisku“ čo najviac. Nehovoriac o tom, že ich vie pútavo a s neopakovateľným šarmom rád poskytnúť aj iným. V novom svete prevažuje skôr opačný trend, zálohovať vedomosti mimo hlavy, externe. Iste, aj to má svoje výhody, ale čo keď vypnú elektrinu alebo nie je signál? Ak mi pri písaní chýba dôležitá informácia a mám si vybrať zdroj na jej vyhľadanie, mám k dispozícii internet alebo Jara Blaha. Vyberiem si pána Blaha. Je spoľahlivejší, príjemnejší, informáciu mi podá v súvislostiach a má radosť z toho, že ju môže niekomu poskytnúť. Na rozdiel od internetu, pri ktorom mám stále akosi pocit, že som mu ukradnutý.

Ľudovít Vongrej, šéfredaktor Opera Slovakia

Každá krajina má v jednotlivých oblastiach svoje kľúčové osobnosti. Pokiaľ ide o operu, u nás je to Jaroslav Blaho, ktorého vnímam predovšetkým ako silnú autoritu. Za touto autoritou nie je marketingom umelo vyprofilovaný imidž, ale poctivá práca, poznatky, rozhľad, sčítanosť, skúsenosť, kreativita, spôsob racionálneho myslenia a kontinuita v odovzdávaní poznatkov. Jeho silný vzťah k opere a divadlu je pre mňa obdivuhodný a motivačný zároveň. Jeho vyjadrovanie je kultivované a podložené skúsenosťami, má hlboký obsah, výpovednú hodnotu a neplytvá zbytočnými slovami na „vyplnenie fráz“. Vážim si každú príležitosť porozprávať sa s ním nielen ako operný nadšenec, ale aj ako šéfredaktor Opera Slovakia. Pretože jeho cenné rady a konzultácie sú pre mňa dôležité pri profilovaní nášho internetového časopisu. Jaroslavovi Blahovi želám k životnému jubileu pevné zdravie a ešte veľa operných zážitkov.

Jaroslav Blaho,
foto: Ľudovít Vongrej

Marián Chudovský, režisér, generálny riaditeľ SND

PRIATEĽSTVO: Poznáme sa už dlhé veky. Ako gymnaziálny študent som za ním zašiel, keď vykonával funkciu riaditeľa banskobystrického DJGT, s otázkou, čo by povedal, keby som sa prihlásil na opernú réžiu. Vyjadril sa dosť nejednoznačne, váhavo, neurčito. No asi mal trocha pravdy… No keď sme sa neskôr stretávali a to som už bol začínajúci režisér v Opere ŠD v Košiciach, považoval ma za rovnocenného partnera do debaty. Potom sme sa už viac-menej vyhľadávali, aby sme si mohli niečo zmysluplné povedať o divadle. A je to tak dodnes.

VEDOMOSŤ: Je majiteľom skvele fungujúceho mozgu. Obsahuje priam encyklopedické údaje. Pamätá si všetky udalosti a letopočty, vie citovať dávnejšie povedané… V tom je vierohodnejší ako akýkoľvek webový vyhľadávač. V jeho prípade netreba „googlovať“…

KAVIAREŇ: V nej sme sa spolu nasedeli dosť a dosť. Pri vášnivých debatách o opere a divadle. Vyfajčili sme spolu mraky cigariet. No tie „jeho“ už dávnejšie prestali vyrábať a na inú značku si nevedel zvyknúť.

SLNKO: Má rád slnečné počasie, leto, horúčavy… Vtedy je optimistický. Asi to súvisí s jeho fanatickou obľubou belcanta. Má rád slnečné hlasy…

ŠĽACHETNOSŤ: S obdivom sa skláňam nad jeho starostlivosťou a láskou, s akou do posledných chvíľ doopatroval svoju milujúcu manželku, postihnutú ťažkou a nevyliečiteľnou chorobou. Trvalo to viac ako desaťročie…

HLAS V TELEFÓNE: Voláme si dosť často. Potrebujeme sa navzájom. Už po prvých slovách viem, či je šťastný a plný optimizmu, alebo či znáša utrpenie choroby…

Slavomír Jakubek, riaditeľ Opery SND

My Slováci máme často pri posudzovaní jedinečnosti človeka sklon hovoriť o tom, ako je každý z nás nahraditeľný. Akoby sme sa chceli vyhnúť priznaniu výnimočnosti druhého, alebo nebodaj usilovali a priori odstrániť už vopred všetky možné dôvody závisti na jednej, či pýchy na druhej strane. A pritom práve zásluhou výnimočných osobností sa náš osobný i spoločenský život stáva obsahovo bohatým, hodnotným a neopakovateľným. Tento pocit, či skôr poznanie, prežívam už desaťročia v mimoriadnej intenzite vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému blízkemu priateľovi a spolupracovníkovi Jarkovi Blahovi. Teatrológovi par excellence, rozhľadenému historikovi, skvelému znalcovi opery, vzdelancovi s neuveriteľne širokým záberom a vedomosťami, a výnimočnému človeku. Vnímam to ako privilégium, že sa môžem dlhé roky pohybovať v jeho blízkosti a zdieľať s ním napríklad na pôde umenia to najpodstatnejšie: bázeň pred skutočnou umeleckou výpoveďou, nedôveru k akademickým kánonom, schopnosť spontánne sa nadchnúť a pripravenosť nechať sa uniesť jedinečnosťou emocionálneho zážitku. Blahoželám k jubileu a verím, že máme pred sebou ešte dlhý spoločný čas!

Pavol Smolík, Jaroslav Blaho, Slavomír Jakubek,
foto: Alena Klenková

Rudolf Hromada, riaditeľ Štátnej opery Banská Bystrica

S Jarom Blahom sa poznáme už viac ako tridsať rokov a počas nich sa moje vnímanie jeho osobnosti vyvíjalo a menilo vždy v kontexte s festivalom Zámocké hry zvolenské. Moje prvé stretnutie s týmto výnimočným človekom bolo ešte z pozície ja – hudobník čakajúci na predstavenie, sediaci pred zámockým javiskom a on – na javisku otvárajúci tretí ročník ZHZ. Tak, ako vždy dokázal zaujať divákov svojím rečníckym talentom, zaujal aj mňa. Stál pred nami človek s úžasnými znalosťami, ktoré dokáže prezentovať neuveriteľne ľudským spôsobom a zanietením, bez nánosu akademickej strohosti a nezáživnosti. Stal sa pre mňa, a stále je, vzorom prezentácie operného umenia spôsobom, ktorý dokáže nadchnúť a motivovať k poznaniu a láske k opere. Mám rád Jarka, a to nielen pre to všetko čo vie a spravil pre slovenskú operu, ale aj preto, lebo je priateľ a spriaznená duša vo všetkých problémoch a radostiach života. Všetko najlepšie, Jarko!

Pripravil: Pavel Unger

email

About Author

Leave A Reply