Dnes je: utorok, 17. 10. 2017, meniny má: Hedviga , zajtra: Lukáš

Čierna Aida jubiluje

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Umeleckú dráhu jubilujúcej Leontyne Price (narodenej 10. februára 1927 v Laurele, štáte Mississippi) by sme mohli rozdeliť do troch období. Prvým sú „čierne“ začiatky poznačené rasovou segregáciou v „krajine najväčších slobôd“, druhým sú jej „zlaté roky šesťdesiate“, kedy bola najvyhľadávanejším sopránom svetových javísk. Nasledovalo obdobie jej postupného ústupu z pozícií sprevádzané aj nástupom „nových operných hviezd“, ktoré operný kolotoč strieda až s prehnanou rýchlosťou. Speváčka sa s opernými javiskami rozlúčila v MET 3. 1. 1985 a posledný koncertný recitál absolvovala v roku 1997 na pôde Univerzity Severnej Karolíny. Ale poďme po poriadku.

Ako v prípade všetkých Afroameričanov ani jej začiatky neboli ľahké. Už od raného detstva však spievala v metodických kostolných zboroch. Jej talent správne odhadla bohatá rodina Chisholmovcov, u ktorej slúžila, a spolu s „najhlbším basom histórie“ Paulom Robesonom zorganizovala benefičný koncert v prospech jej štúdií. Ukončila ich v New Yorku na Juilliard School pod vedením hlasovej pedagogičky Florencie Page Kimball. V absolventskom študentskom predstavení vytvorila úlohu Alice Fordovej z Verdiho Falstaffa. V roku 1952 absolvovala turné po USA i Európe s černošskou spoločnosťou uvádzajúcou Gershwinovu operu Porgy a Bess. Predstaviteľ mužskej postavy (William Warfield) sa potom na necelých dvadsať rokov stal jej životným partnerom. Hoci prvou černoškou, ktorá spievala v MET bola mezzosopranistka Marianne Anderson (1955), Priceová už dva roky predtým spievala s orchestrom MET Gershwinovo Sommertime na koncerte v hoteli Ritz na Brodway. V nasledujúcich rokoch (1955-60) spolupracovala s NBC Opera Theatre – spoločnosťou, ktorá sprostredkúvala televízne prenosy operných predstavení, najmä repertoárových noviniek. Tu speváčka vytvorila niekoľko operných postáv: Toscu, Paminu, Lidoine v Dialógoch karmelitánok a Mozartovu Donnu Annu. V prípade Toscy (1955) však viaceré pobočky televíznej spoločnosti zrušili vysielanie, aby zabránili pobúreniu divákov nad účinkovaním „černošky“. V rovnakom období sopranistka podnikla turné po Indii a Austrália, kde nebolo rasových predsudkov. Jej prvým veľkým triumfom na amerických javiskách bola práve spomínaná Poulencova Lidoine (20. 9. 1957). V máji 1958 už zaskakovala za chorú Antoniettu Stellu vo Viedenskej štátnej opere ako Aida, ktorú potom v nasledujúcom roku už vytvorila aj v Londýne a vo Verone. Jej veľká medzinárodná kariéra sa začínala, hoci v roku 1958 ešte odmietla ponuku, aby spievala v MET.

Leontyne Price ako Aida z roku 1969,
foto: AP Photo

Jej prienik do absolútnej speváckej špičky uľahčil Herbert von Karajan, ktorý ju už dávnejšie počul predspievať v USA a ktorý jej v Salzburgu zveril sopránový part v Beethovenovej Misse solemnis. Následne 21. mája 1960 sa stala prvou černošskou speváčkou spievajúcou v Teatro alla Scala a nie je náhoda, že to bolo zasa v ňou milovanej Aide. Začiatkom roka 1961 už neodolala ponuke Rudolfa Binga a spolu s Francom Corellim vystúpila v MET ako Leonora v Trubadúrovi. Historici sa sporia, či záverečný potlesk trval len 35 alebo až 42 minút. V tom istom roku ešte v MET vytvorila Madamma Butterfly, Paminu a Donu Annu, v ďalšom priebehu Elviru v Ernanim, Fiordiligi, Tatjanu, Barberovu Kleopatru (Antonius a Kleopatra), Verdiho Ameliu v Maškarnom bále a Leonóru v Sile osudu, Pucciniho Minnie a Toscu. Celkovo v MET vytvorila 16 operných postáv a odspievala tam 201 predstavení. V Európe sa stala Karajanom preferovanou sopranistkou (popri Mirelle Freni) či už vo Viedni alebo na Salzburgských slávnostiach. Pamätáme si na jedinečný rozhlasový prenos Verdiho Trubadúra v roku 1963, kde popri nej spievali Franco Corelli, Ettore Bastianini a Giulietta Simionato, čiže to najlepšie, čo v tých časoch sa dalo opernému divákovi ponúknuť. Hoci najmä neskôr Priceovej príliš nesedeli party s vokálnymi ozdobami (nebola soprano drammatico d´agilitá, ale skôr soprano spinto než soprano lirico-spinto) jej Leonora vyrážala dych. Jedinečná bola v tercete s Lunom a Manricom, v duete s Lunom, vo finále kláštorného obrazu, ba aj v lyrickej D´amor sull´ ali rose, kde ukázala, že vie spievať aj mäkko, plynule a s pôsobivým zábalom tónu. Za vrchol jej Leonóry však jednoznačne treba považovať to, ako zvládla náročné miserere (Quel suon, quelle preci), ktoré sa začína pomerne hlboko a pomaly stúpa po as 2. Speváčke to však nestačilo a v závere (Di te scordarmi) štyri razy namiesto as2 zaspievala c3.

Leontyne Price ako Cleopatra

V sedemdesiatych rokoch začala Price pred opernými predstaveniami mierne uprednostňovať koncerty, ale okrem MET sa objavila na javisku aj Hamburgu, Covent Garden, Paríži a Salzburgu. Až do ukončenia speváckej dráhy však už naštudovala len tri nové úlohy: Pucciniho Giorgettu, Manon Lescaut a Straussovu Ariadnu na Naxe. V tomto období ju prenasledovali vírusové infekcie, takže pomerne často odriekala predstavenia. Jej hlas trocha strácal na ohybnosti, no nie na rozsahu. Umenie speváčky však zostáva pre nasledujúce generácie zachytené na množstve zvukových nosičov, nahraných najmä v jej vrcholnom období.

Väčšinu zvukových nahrávok realizovala so spoločnosťou RCA Victor. Keďže naživo nám ju nebolo dopriate počuť, pozrime sa bližšie na jej gramonahrávky. Verdiho Trubadúra naspievala trikrát. V roku 1959 (dirigent Arturo Basile, partneri Rosalind Elias, Richard Tucker, Leonard Warren), v roku 1962 (spomínaná Karajanova nahrávka) a v roku 1969 (Zubin Mehta, Fiorenza Cossotto, Placido Domingo, Sherrill Milnes). Dva razy v štúdiu naspievala Leonoru di Varga (1964, dirigent Thomas Schippers, Richard Tucker, Robert Merrill, Giorgio Tozzi, Shirley Verret) a 1976 (James Levine,  Placido Domingo, Sherrill Milnes, Bonaldo Giaiotti, Fiorenza Cossotto). Hoci part Leonóry naspievali také významné sopranistky ako Callas, Tebaldi, Milanov, Arroyo, Freni, vo svojej knihe Opere in disco Rodolfo Celletti považuje Priceovej Leonóru na jednu z najlepších v histórii nahrávok. Trikrát možno počuť hlas sopranistky na gramonahrávkach Verdiho Aidy. Práve Aidu a Ameliu z Maškarného bálu považujeme za jej najlepšie verdiovské kreácie. Už na prvej nahrávke Aidy (1961, dirigent Georg Solti, partneri John Vickers, Rita Gorr a Robert Merrill) nádherným spôsobom kreuje áriu Ó cieli azzurri i záverečný duet opery. V zázname z Viedenskej štátnej opery (dirigent Lovro von Matačič, Dimiter Uzunov, Ettore Bastianini, Giulietta Simionato) sopranistka vyniká dokonalým zvládnutím verdiovského štýlu. V poslednej nahrávke (1970, Erich Leinsdorf, Placido Domingo, Sherrill Milnes, Grace Bumbry) cítiť už menšiu farebnosť tónov prsného registra a nepatrnú ťažkopádnosť v tvorbe vokálnej línie. Ameliu z Maškarného bálu nahrala len v roku 1966 (Erich Leinsdorf) a jej silné miesta (rovnako ako v tom istom čase u Margity Česányiovej v SND) boli scény pod šibenicou a sopránove sólo v scéne sprísahancov v predposlednom obraze. Hoci úlohy z prvej etapy Verdiho tvorby jej tak nesedeli ako jeho diela stredného obdobia, až trikrát nahrala part Elviry v opere Ernani, zhodou okolností všetky s dirigentom Thomasom Schippersom. Dvakrát jej bol tenorovým partnerom Carlo Bergonzi (1962 a 1967), raz Franco Corelli (1965). V prvej nahrávke sa trocha potrápila s úvodnou cabalettou, no potom už spievala výborne, dodala partu potrebnú vášnivosť, vo výškach istotu. Aj v poslednej z nahrávok Ernaniho jej chýbala l´agilitá, ale v duete s Ernanim či záverečnom trojspeve je už „doma“. Okrem Verdiho opier speváčka dvakrát nahrala aj majstrovo Requiem. Svojho času spôsobila veľký rozruch Karajanova viedenská nahrávka Bizetovej Carmen (1962), v ktorej popri Francovi Corellim a Mirelle Freni triumfovala práve Leontyne Price. Jej Carmen nie je tak chladne vypočítavá ako Carmen Marie Callas, naopak, je plná vášne s démonickými hĺbkami a trblietavými výškami.

Leontyne Price

Z pucciniovských kompletov speváčka dvakrát nahrala Toscu (1962 s Karajanom a 1972 s Mehtom). Druhú z nich sme nepočuli, no v prvej je spolu s dirigentom skvelá, bohužiaľ Giuseppe di Stefano v už hlbokej kríze kazí dojem. Speváčka nádherne spieva jedno z menej známych no prekrásnych miest partitúry (Ed io venivo a lui tutta dogliosa) a celé tretie dejstvo. V roku 1963  a 1970 Price ešte nahrala s Erichom Leinsdorfom Madama Butterfly (s partnerom Richardom Tuckerom, kým maličkú úlohu Yakusidého spieval v Taliansku emigrovaný Slovák Leo Pudiš) a Plášť (s partnermi Domingom a Milnesom). Keď spievala Price s Karajanom, ťažko jej bolo niečo vytknúť. Platí to aj o jej Done Anne z Mozartovej opery opier (1960). Pravda, nebola celkom ideálnou mozartovskou speváčkou, v čom ju v nasledujúcom desaťročí predstihla britská menovkyňa Margaret Price (je to zjavné pri porovnaní interpretácie Fiordiligi z roku 1967 resp. 1971). Posledným operným kompletom (zhodou okolností z nemeckej pery) je Straussova Ariadna na Naxe (1978). Price však nahrala päť veľkých kompletov operných árií či scén, ktorými akoby nahrádzala, že jej javiskový repertoár nebol príliš široký. Napríklad z milovaného Verdiho počiatkom 80. rokov nahrala úryvky z Traviaty (Sempre libera s es3) a Rigoletta (Gualtier Malde dokonca s nepísaným e3), ale aj superdramatickú Lady Macbeth či áriu Griseldy z Lombarďanov. Z „verizmu“ okrem Maddaleny zo Cheniéra a Adriany Le Couvreur, Zandonaiovej Francescy da Rimini aj áriu Pucciniho Angeliky a Lauretty. Na opačnom póle sú jej naturelu vzdialenejšie árie z Gluckovej Alcesty, Purcelovej Dido, Wagwerovej Elizabethy z Tanhäusera a Izoldy, Weberovej Agáty z Čarostrelca, Flotowovej Marthy, populárna pieseň Marielly z Kornglodovho Mŕtveho mesta ale aj Dvořákova Rusalku. Z Gershwinovej opery nahrala nielen part Bess ale aj scénu Sereny. Venovala sa aj piesňovej literatúre, čo dokumentujú nahrávky piesní Samuela Barbera, dva albumy piesní Richarda Straussa a dva albumy spirituálov.

Leontyne Price

Do dejín opernej interpretácie sa zapísala predovšetkým ako interpretka Verdiho sopránových postáv, hoci označenie za „najlepšiu“ sa mi zdá prisilné. Aj v jej najúspešnejšom období pri interpretácií sopránových partov Verdiho opier stredného obdobia mnohí dávajú pred ňou prednosť lyrickejšej Renate Tebaldi. V roku 2007 pri hlasovaní 21 britských hudobných kritikov sa jej medzi sopránmi druhej polovice minulého storočia ušlo štvrté miesto za Callasovou, Sutherlandovou a Victoriou de los Angeles. Práve uprednostnenie poslednej z nich poukazuje na značnú subjektivitu takéhoto hodnotenia, pretože Španielku napríklad v Taliansku nepokladali nikdy za mimoriadny zjav. Priceovej Aida, Tosca a Carmen však majú len málo rovnako kvalitných konkurentiek.

Autor: Vladimír Blaho

video

 

email

About Author

Leave A Reply