Dnes je: utorok, 17. 10. 2017, meniny má: Hedviga , zajtra: Lukáš

Dagmar Hlubková: „Vytvorili sme si vlastnú verziu Noci v Benátkach“

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Už onedlho na javisku košického Štátneho divadla ožije Straussova opereta Noc v Benátkach. Premiéru bude mať 24. februára, réžie sa ujala česká režisérka Dagmar Hlubková, ktorá sa do Košíc vrátila po dvoch rokoch. V rozhovore prezradila, ktorú verziu operety sa košickí inscenátori rozhodli spracovať a prečo museli robiť mnoho kompromisov.

Vy ste si vybrali titul, alebo si titul vybral vás?

Niečo medzi tým. Pôvodne plánoval šéf opery Karol Kevický iný titul, no keď sa hľadala náhrada, spolu sme hovorili aj o Noci v Benátkach. Viac-menej rozhodlo aj to, že sa v Košiciach táto opereta nehrala 50 rokov.

Poznali ste už pred tým dobre toto dielo?

Ako režisérka ho pripravujem prvý krát, no mnohokrát som v ňom účinkovala, takže ho viem aj odzadu… Veľmi dobre viem, aké úskalia táto opereta prináša, takže som sa snažila dramaturgickými zásahmi týmto úskaliam vyhnúť a trúfam si povedať, že sa mi to podarilo. Či však dostatočne dobre, to posúdi zrejme až divák. Ale poviem pravdu, že keď sme sa už dohodli na tomto titule, tak som si povedala – v poriadku, ale bude to riadne ťažký oriešok. Na druhej strane – myslím si, že tvrdý oriešok netreba zahodiť, ale rozlúsknuť! V prvom rade si treba uvedomiť, že Noc v Benátkach, ak by sa robila tak, ako je napísaná, tak by bola nesmierna nákladná. Malo by to totiž byť benátske rokoko, čo znamená veľké biele parochne pre každého, kto je na scéne, veľkolepé kostýmy.

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
Danica Hanáková, Dagmar Hlubková, Václav Morys,
fotografia zo skúšky predstavenia,
foto: Dáša Juhanová

Na rad teda prišli kompromisy…

Nuž, bola tu výzva – urobiť to tak, aby divák nepoznal, že sme sa museli pokúsiť o kompromis. Inak by táto inscenácia bola nesmierne nákladná. Striedajú sa tam rôzne prostredia, viackrát musíte prezliecť celý zbor aj tanečníkov a to nie do hocijakých ´handier´, ale do maškarných kostýmov. A ani to nemôžu byť obyčajné kostýmy, lebo hovoríme o karnevale v Benátkach. A ten si už storočia drží istú tradíciu, isté postavenie. Preniesť benátsky karneval so všetkým jeho leskom a pestrosťou na javisko – to nie je lacný špás. A to ešte nehovorím o scéne, ktorú bolo treba urobiť tak, aby skutočne pripomínala Benátky, aby na nej plávali gondoly…

Trvalo vám dlho vytvoriť si nejakú víziu toho, ako teda prenesiete Benátky na javisko?

U mňa to funguje tak, že keď sa povie nejaký titul, hneď mi v mysli prebleskne predstava toho, ako by to mohlo vyzerať. Ak sa tak stane, tak vtedy súhlasím s tým, že daný titul budem robiť. Ak sa tak nestane, tak titul nevezmem. Bola mi napríklad ponúknutá Bajadéra, ale toto dielo ku mne vôbec neprehovorilo. Vedela som, že ho robiť nemôžem, lebo ma k nemu vnútorne neťahá. Myslím si, že keď sa človek necíti vnútorne naladený na nejakú vec, nemal by ju robiť, lebo sa na tom akurát tak nadrie a výsledok aj tak nebude dobrý. Je to rovnaké, ako keď stretnete človeka a hneď viete, či nájdete spoločnú reč, alebo nie. Myslím si, že nemá zmysel tvrdo pracovať na niečom, čo je odsúdené k zániku. A ďalšia vec – čo si čo budeme klamať – existujú tu operety, ktoré nie len že dej majú mizerný, ale nemajú ani zaujímavú muziku. A takými mi príde zbytočné sa zaoberať. Keď sa však povedalo – Noc v Benátkach – presne som vedela, ako sa do toho pustím a dá sa povedať, že vízie, ktorú som mala od začiatku, sa aj držím. Skvelé je, že s choreografkou Ivanou Kučerovou sme našli spoločnú reč. Diváci sa majú na čo tešiť, tancovať bude na javisku všetko, čo má ruky a nohy.

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
Igor Dohovič, Dagmar Hlubková,
fotografia zo skúšky predstavenia,
foto: Dáša Juhanová

V Košiciach ste pred dvoma rokmi robili operetu Grófka Marica. Že tunajší súbor už poznáte, je zrejme pre vás výhoda…

Keď sme so šéfom opery hovoril o obsadení, presne som vedela, kto sa na akú postavu hodí. Je to oveľa lepšie, ako keď idete do neznámeho prostredia a musíte sa spoliehať na to, že niekto iný urobí dobré obsadenie.

O Noci v Benátkach sa všeobecne vie, že najprv nemala úspech, prerábala sa niekoľkokrát…

Neexistuje podľa mňa opereta, ktorá by sa viackrát prerábala. Príbeh ostáva vždy zhruba ten istý, ale zmeny sa robili nespočetne veľakrát. Práve preto som si povedala, že vezmeme do rúk tú pôvodnú verziu, pretože nánosov na nej je tak veľa, že je v tom už zmätok. Takže sme vzali tú prvotnú verziu, prestrihali ju, urobili z nej svižné dielo, ktoré nebude mať viac ako dve hodiny. Takže môžem povedať, že sme si tiež urobili vlastnú verziu (smiech). Hudobne sme nechali v operete to najlepšie, čo do nej Strauss vložil. Texty sme sa snažili urobiť rýchle, vtipné a celkovo ich skrátiť. Ono to je totiž tak, že dej v Noci v Benátkach je taký komplikovaný, plný zámien postáv a omylov, že sa môže pokojne stať, že sa v tom stratí nie len divák, ale aj účinkujúci. Z režijného hľadiska je dôležité divákovi zrozumiteľne vysvetliť, prečo postavy konajú tak, ako konajú.

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Na mníchovskej premiére diváci vypískali najmä kostrbaté rýmy, ktoré opereta obsahovala. Slovenský preklad to zachránil?

Vtipné je, že diváci vtedy vypískali lagúnový valčík, ktorý je obrovským hitom. Ale je pravda, že pôvodné rýmy, ktoré obsahoval, nestáli za veľa. Nuž a čo sa týka prekladu – slovenské preklady, ktoré sú k dispozícii, sú veľmi staré. Nové sa nerobia. V Čechách, kde sa opereta hrá pomerne často, vznikajú aj nové preklady, ale tu ich je málo. Takže texty som upravovala sama, neraz presne s ohľadom na to, čia to bude replika. Poznám tunajší súbor i hostí, viem, kto je viac disponovaný na to, aby mal veľa hovoreného textu, komu to naopak nesedí. Niekomu radšej textu uberiem, niekomu viem, že môžem pridať a pri niekom môžem nechať voľnú ruku aj pri improvizácii. Dá sa povedať, že texty som šila hercom na mieru. Myslela som na spevákov a na to, aby sa v tejto operete cítili dobre. Keď vezmete do rúk pôvodnú textovú knihu k Noci v Benátkach, tak máte k dispozícii 90 strán. My sme ju zoškrtali tak, aby v nej ostalo to, čo je nevyhnutné a zároveň aby tam nebolo nič, čo je zbytočne navyše. Nevýhodou mnohých starých operiet je to, že sú ´ukecané´. Niečo sa udeje, povie sa to, potom sa o tom spieva a ešte raz sa to povie. Zbytočne. Pre dnešného diváka je to únavné. Kto sa dnes vyberie na operetu, chce sa zabaviť a popočúvať skvelú hudbu a nie tri hodiny sedieť a dívať sa na niečo, čo sa pomaly vlečie.

Takže divák na prvom mieste?

Áno a to dokonca aj pred ambíciami spevákov (smiech). Táto opereta je totiž napísaná veľmi nízko, špeciálne v ženských partoch. Lenže – Strauss to napísal tak, že hlavná ženská postava je rybárske dievča, takže si len tak pospevuje. A potom sa stáva, že príde sopranistka a povie, že ona videla a počula iné speváčky, ako si tam pridali vysoké tóny. Nuž, to je síce pravda, ale nemajú tam čo hľadať – Stratuss to takto nemyslel!

Takže bolo treba robiť veľa kompromisov…

Cesta k predstaveniu je dláždená kompromismi, padlými nápadmi a neraz aj padlými režisérmi (smiech).

Čajka, foto Dáša Juhanová

Táto košická inscenácia už teraz má aj svojho maskota…

Áno. Je to čajka. Vo výtvarných návrhoch bol totiž popri makete gondoly nakreslený aj tento vták. A napísané pri ňom bolo, že ho treba 4-krát zväčšiť. Lenže – nejako sa tam priplietla nula, a tak čajku zväčšili 40-krát. Priniesli nám toto čudo na skúšku a my sme sa nevedeli prestať smiať. Povedali sme si, že by bola obrovská škoda ho vyhodiť, takže sme mu našli čestné miesto na lóži. Sólistom som povedala, že má v hlave skrytú kameru a budem pomocou nej sledovať každú reprízu. Ak nebudú dodržiavať moje režijné pokyny, tak im to prídem spočítať (smiech).

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Dáša Juhanová

Dagmar Hlubková

Operná a operetná režisérka D. Hlubková pochádza z Ostravy, z divadelníckej rodiny – jej otec bol uznávaný tenorista. V Ostrave vyštudovala na konzervatóriu operný spev, potom strávila štyri roky v opavskom divadle ako členka zboru a ďalších tridsať rokov ako sólistka ostravského divadla. V Ostrave stvárnila desiatky operných a muzikálových postáv. Následne začala pracovať ako asistentka réžie a neskôr aj režisérka. Inscenovala napríklad Zem úsmevov, Grófku Maricu, Perly panny Serafínky, Orfeus v podsvetí, Cigánskeho baróna či Cáreviča.

Článok dramaturga Petra Hochela k operete Noc v Benátkach si prečítate TU…

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply