Dnes je: pondelok, 27. 3. 2017, meniny má: Alena , zajtra: Soňa

Dana Dinková: Donizettiho Don Pasquale je komédia o rôznych úskaliach lásky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátna opera v Banskej Bystrici pripravuje premiéru komickej opery Gaetana Donizettiho Don Pasquale (17. a 18. marca 2017) v hudobnom naštudovaní Igora Bullu a v réžii slovenskej režisérky Dany Dinkovej, s ktorou sme sa pred premiérou porozprávali nielen o pripravovanej inscenácii a jej režijnom pohľade na toto operné dielo, ale aj o komickej a talianskej opere vo všeobecnosti. Pre Opera Slovakia taktiež prezradila, že ako autorka rada spracúvava životopisné príbehy, cez ktoré spoznáva osudy a životy ľudí. 

V banskobystrickej Štátnej opere inscenujete belkantovú komickú operu Gaetana Donizettiho Don Pasquale. O čom je tento príbeh?

Aj napriek tomu, že Donizetti skomponoval operu Don Pasquale len za necelých jedenásť dní (pravdepodobne za taký krátky čas napísal iba spevné party, orchestrácia si akiste vyžiadala svoj nevyhnutný čas) a libretisticky sa dielo neopiera o odkaz na veľkú literatúru, nič to neuberá na jej kvalite či jedinečnosti. Rozpovedať tento príbeh však nie je vôbec jednoduché, lebo je trochu komplikovanejší a zavádza nás do zamotaných ľúbostných situácií. Ale taká je a vždy bola väčšina ľúbostných vzťahov. Vyrovnať sa s nimi musíme v reálnom živote a veru bravúrne ich v librete zvládol sám Donizetti. Nielenže sa humorne dotkol rôznych peripetií lásky, ale so zmyslom pre humor načrtol aj byrokratické problémy okolo týchto vzťahov, ako je napríklad svadobná zmluva a k zmluvám patriaci notár. Je to príbeh lásky dvoch mladých ľudí – Ernesta a Noriny, ktorí musia čeliť rôznym úskaliam lásky. Ernestov strýko Don Pasquale má totiž celkom inú predstavu o neveste, mala by byť predsa bohatá. Ernersto sa však nechce vzdať svojej Noriny a tak ho Pasquale vydedí a vyhodí z domu. Oznámi mu, že on sám, starý mládenec sa chce oženiť. Našťastie lekár Dona Pasquala je dobrý priateľ i samotného Ernesta a vymyslí hru, v ktorej má hrať Norina nastávajúcu ženu D. Pasquala. Po falošnom sobáši ho má Norina tak týrať, že starec nakoniec oľutuje svoju voľbu ženby a dožičí Ernestovi aj sto Norín, len aby mal už pokoj. A čo je vlastne odkazom tejto zamotanej komédie? Možno len to, že nie je vždy všetko zlato, čo sa blyští.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Ján Galla (Don Pasquale), Katarína Procházková (Norina), Dušan Šimo (Ernesto),
foto: Peter Mráz

Aký je váš vzťah k opere buffa, ale aj ku komickým námetom všeobecne – váš osobný, ako aj z pohľadu tvorcu?

Kým som ešte dostatočne neovládala taliančinu, neuvedomovala som si až natoľko neobyčajnú hĺbku Donizettiho komických opier, najmä však výnimočný zmysel pre humor samotného skladateľa a Talianov vôbec, humor, ktorý v sebe nesie nefalšovanú prirodzenosť, ľahkosť i bezprostrednosť, skrátka, to typické talianske dolce vita. Talianska komédia vie zájsť do zákutí akejsi, až ťažko definovateľnej absurdity, neskĺznuc pritom do prehnane vulgárnej či primitívnej prvoplánovosti. Možno to vidieť v divadle, vo filme, ale aj na ďalších umeleckých artefaktoch. Donizettiho zmysel pre humor je zreteľný už z jeho súkromnej korešpondencie, výrazne sa však prejavuje v skladateľových operách. Pred dvoma rokmi som v Opave inscenovala jeho Nápoj lásky, už vtedy som obdivovala schopnosť, s akou dokonalosťou, prirodzenou nevtieravosťou a humorom vedel pretaviť do hudobnej polohy taliansku mentalitu. Ak vyzdvihujem Donizettiho zmysel pre humor, neznamená to, že jeho tragédie majú menšiu umeleckú hodnotu – jednoducho okrem veľkého skladateľa belcanta je zároveň aj (aspoň pre mňa) veľký divadelník. Donizetti, tak ako je to tradíciou pri komických operách, vychádza z Commedie dell´arte (Pasquale – Pantalone, Ernesto – Pieroto, Norina – Colombina a doktor Malatesta – Scapino).

Je pre vás náročnejšie zinscenovať silnú drámu, alebo komický príbeh? Čo je vám bližšie?

Ku komédií mám veľký rešpekt, pretože v nej môžete veľmi rýchlo skĺznuť k trápnosti. Rozosmiať diváka je pre mňa určite ťažšie, ako ho rozplakať, preto sú mi drámy asi bližšie. Ale i ja sama som typ človeka, čo nemá problém vypustiť slzu pri emocionálnom umeleckom zážitku.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Ján Galla (Don Pasquale),
foto: Peter Mráz

Ste režisérkou hudobného divadla. Preto by ma zaujímalo, ako ste z hudby režisérsky prečítali toto Donizettiho dielo, ktorého dej sa odohráva v Ríme v polovici 18. storočia. Zostávate v tom období?

Z opery Don Pasquale zreteľne cítiť skladateľove výnimočné schopnosti detailne priblížiť talianske prostredie, mestskú a meštiacku atmosféru a život v nej, schopnosť čerpať z jeho vnútornej klímy. Na absurdnom pozadí deja, v gradujúcich humorných i komických situáciách, v striedaní lyrických a sentimentálnych tém, v plnokrvnom hudobnom vystihnutí charakterov postáv, sa pred nami po každej stránke roztvára pestrofarebnosť, ba až dokonalosť tohto diela. Osobne som pri koncipovaní inscenácie hľadala zlatú strednú cestu – nevzdialiť sa od talianskej absurdnej komédie a nevzdialiť sa ani od súčasného diváka. Kostýmovo i scénicky sa preto ocitáme kdesi medzi barokom a rokokom (možno s menším dekadentným nádychom), výrazovo by sme mohli byť aj v 21. storočí, stačilo by len zameniť kostýmy. Umožňuje to sám príbeh, ktorý je svojím obsahom vhodný do akéhokoľvek obdobia. Polemizovať a mudrovať v ňom by bolo podľa mňa zbytočné.

Ktoré časti tejto opery sú kľúčové, napríklad z pohľadu posunu deja?

Pre mňa boli v rámci nosnosti deja kľúčové takmer všetky, okrem jednej, a to Ernestovej árie Cercheró lontana terra. Akoby Donizetti obľuboval vsunúť do opery niektoré lyrické momenty, ktoré sú nezávislé od príbehu a od nosnosti deja. Pripomína mi to totiž rovnakú situáciu, akú v sebe nesie aj ária z Nápoja láskyUna furtiva lacrima, ktorú dokonca vraj Donizetti vložil do opery aj proti vôli samotného libretistu.

Odborná kritika často režisérom vyčíta, že pôsobia, akoby neverili komike napísanej už v hudbe opery a usilujú sa ju scénicky ešte vylepšiť. Ako vnímate tento pohľad?

Ťažko sa mi na túto otázku odpovedá, aby som si neprotirečila. Donizettiho hudobnej komédii, ako som už spomínala, verím na sto percent. Vôbec nepochybujem o jej kvalitách, práve naopak, beriem si z nej príklad. Neznamená to však, že sa neusilujem priniesť niečo nové, svoj pohľad. Ak to mám tak nazvať, áno, usilujem sa v určitom zmysle aj „vylepšovať“, ale s úctou k partitúre i libretu, k režijným poznámkam v klavírnom výťahu, ktoré si vždy čítam i keď zvolím inú situáciu. Snažím sa dopátrať k informáciám, ktoré by mi povedali, čím a kde sa pri písaní inšpiroval sám skladateľ. Najskôr treba pochopiť jeho zámer, aspoň sa o to pokúsiť, zžiť sa s jeho inšpiračnými zdrojmi (prečítať si pôvodné dielo, podľa ktorého bolo libreto napísané). Až potom si dovolím postupne popúšťať uzdu svojej fantázii a vnášať svoje názory.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
J. Galla (Don Pasquale), K. Procházková (Norina), S. Macák (Notár), M. Popovič (Malatesta),
foto: Peter Mráz

Doba sa neustále vyvíja, rýchlo sa menia divácke nároky, požiadavky, ale aj humor. To, čo sa zdalo komické kedysi, dnes už môže vyznieť ako obohraná platňa. Dosť som si tento fakt uvedomil pri nedávnej premiére operety v jednom zo slovenských operných divadiel, kde diváci na ,,komické situácie“ ubehaných hercov reagovali len zdvorilostne. Naopak som zažil predstavenie nabité elegantným a súčasným sviežim vtipom s rešpektom k hudbe, z ktorého diváci odchádzali s veľkým zážitkom. Ako pristupujete vy, ako inscenátor komického diela, k vytvoreniu komiky na javisku pre súčasného, dnes už veľmi náročného diváka? Snáď je to neustála výzva pre každého režiséra.

Áno, je samozrejmé, že divák má iné nároky, doba sa naozaj rýchlo vyvíja. I sám maestro Verdi na sklonku života poznamenal, že sa všetko zmenilo: zrazu sa ocitol v novej ére – ére elektriny, ktorá vystriedala petrolejové lampy. Dnes žijeme epochu, v ktorej sme už takmer všetkým presýtení a obklopení: televíziou, počítačmi, mobilmi, či prepychovo osvetlenými mestami, našu myseľ i zrak môže ťažko niečo prekvapiť. Všetko ide dopredu, vznikajú nové výrazové prostriedky, niektoré sú veľkým prínosom, niektoré už menej. Problém je však v tom, že nie vždy sa využijú na pravom mieste, vo vhodnej situácii a najmä v súlade s myšlienkou. Ak má behanie hercov význam, myšlienku, posúva príbeh, tak nech behajú i celé predstavenie. Ak herec bez pohybu stojí a vo mne to vyvolá emócie, tak nech stojí i hodiny. Či už ako inscenátor komédií, alebo tragédií, vždy sa riadim emóciami daného momentu, danej situácie, tým, čo vo mne vyvoláva hudba, obsah slov, mysliac však vždy na diváka, ktorému je dielo adresované. Nebudem hovoriť o divákoch, ale o nás, o spoločnosti, naozaj sme takí nároční, keď sa veľkou sledovanosťou vyznačujú niektoré televízne sitcomy a reality šou? Kto dnes naozaj určuje, že je niečo dobré, kvalitné? Je to naozaj divák, alebo reklamné pútače?

Opera Don Pasquale zaznie v Štátnej opere v slovenskom jazyku. Ako by ste, ako taliansky hovoriaca režisérka, zhodnotili libreto tejto opery autorov Giovanniho Ruffiniho a Gaetana Donizettiho a ako by ste ho porovnali s prekladom Jely Krčméryovej?

Ako som už spomínala, v diele cítiť typickú taliansku mentalitu a počuť ich typické talianske slovné „hračky“. Práve z týchto dôvodov vždy trochu vnútorne bojujem s preloženým textom. Pravú krásu opery si možno vychutnať najmä v taliančine, jej zvraty a humorné nuansy nedokáže vyjadriť nijaký iný jazyk. Preklad nemôže byť originál, ostáva vždy len kópiou. Nech je akokoľvek kvalitný, zakaždým mi v ňom chýba príznačný taliansky esprit. Napokon si však poviem, že ak človek nerozumie po taliansky a bližšie nepozná taliansku mentalitu, poznanie jazyka by mu bolo z hľadiska pochopenia deja zrejme aj tak zbytočné; iné je to však s ľubozvučnosťou a farebnosťou taliančiny v samotných operách. Nechcem byť však priveľmi kritická k prekladu, lebo sama viem, aké je to náročné. Dovolila som si totiž sama preložiť a prebásniť jednu časť opery Dona Pasquale. Bola to Ernestova ária Cercheró lontana terra. Pôvodne bola ária v klavírnom výťahu vyškrtnutá, lebo jej chýbal preklad a prebásnenie, mne sa však veľmi páčila, nechcela som sa jej vzdať – a tak som sa pustila do prekladu. Bola to naozaj veľká zodpovednosť, najmä voči spevákom, lebo s kožou na trh idú predovšetkým oni.

Pristúpili ste k nejakým úpravám libreta?

Nie, to som si nedovolila, opera je výborná po každej stránke.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Katarína Procházková (Norina), Dušan Šimo (Ernesto),
foto: Peter Mráz

Pre aký vizuál ste sa s inscenačným tímom rozhodli?

Práve preto, že príbeh je veľmi aktuálny i pre dnešného diváka, netúžila som po nejakom výtvarnom posune. Pri tak banálnom príbehu som nechcela nastavovať zrkadlo spoločnosti a obliecť hercov do súčasných kostýmov. Práve naopak, išlo mi o to, aby divák cítil, že je naozaj v divadle – veď vlastne aj Norina hrá v príbehu pred Pasqualom divadlo. A tak som zvolila, ako som už spomínala, veľké rokokové róby. V komornejšej opere nemôžu predsa grandiózne kostýmy „prekážať“. Pod kostýmy sa podpísala Adriena Adamíková a pod scénu pán Marek Šafárik. S oboma výtvarníkmi sme sa dohodli, že obdobie neskorého rokoka nebudeme striktne dodržiavať, veď ide predsa o komédiu a v tej sa treba „vyšantiť“.

Pracujete na talianskom opernom diele, nedávno ste absolvovali štúdium opernej réžie na Opera Academy v talianskej Verone (2013), kde ste spolupracovali s významnými osobnosťami. Čo by ste našim čitateľom prezradili o inscenovaní operného diela? Ako učia Taliani inscenovať operné diela?

Verona mi dala naozaj veľa, a to nielen po profesijnej stránke, ale aj po ľudskej. Mojím hlavným pedagógom réžie bol maestro Gianfranco De Bosio, jedna z najvýznamnejších osobností réžie talianskej opery. Mala som to šťastie stáť pri ňom pri inscenovaní jeho Nabucca vo veronskej Arene. Už prebiehajúce skúšky ma nadchli, ako bolo všetko do detailu pripravené a naplánované, úžasná koordinácia ľudí, ktorí dokázali zorganizovať okolo 400 účinkujúcich. Preto sa skúšky uskutočňovali vo výstavných halách mesta Verona. A keď prišla premiéra a videla som hľadisko zaplnené vyše 10 000 divákmi, behal mi mráz po chrbte. Pamätám si na nočné svetelné skúšky s maestrom De Bosiom. V pokročilom veku vybehol takmer na vrchol kolosea a kričal na mňa, vraj, nech sa idem pozrieť, či je scéna dobre nasvietená. Potom bez problémov opäť zišiel dolu k režijnému pultu a ja, s pocitom strachu, som sa z onej výšky nebodaj po kolenách doteperila za ním. Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bolo pre mňa absolvovanie niekoľkých skúšok pri príprave Marie Stuardy v Teatro Filarmonico vo Verone, nielen pre zaujímavú réžiu, no najmä pre navonok veľmi nenápadnú, priateľsky pôsobiacu a sympatickú opernú divu Mariellu Deviu. Aj napriek tomu, že skúška prebiehala v civilnom oblečení spevákov, sledovať a počúvať ju bol neobyčajný zážitok, hotové predstavenie. A ako učia Taliani inscenovať operné diela? Neviem, či to bolo práve mojím hlavným pedagógom, ale ich krédom je predovšetkým úcta nielen k hudbe, lež aj k sebe navzájom. Pamätám si, ako mi maestro povedal: „Dana, spevák nesmie byť nikdy tvojím režijným nástrojom, musí byť pre teba partnerom.“ A tak sa správal maestro aj k nám, študentom. Viem, že Arena mala v tom čase a dodnes má ekonomické problémy; maestra to veľmi mrzelo, lebo ak veci možno nefungujú tak, akoby mali, postupne sa začne vytrácať i posolstvo úcty. S týmito ťažkosťami však zápasí v Taliansku takmer každá druhá umelecká inštitúcia.

Dana Dinková spolu s Gianfrancom de Bosiom
vo veronskej Aréne počas spolupráce na opere Nabucco
foto: súkromný archív D. Dinkovej

Má talianska opera nejaké špecifiká, ktoré si Taliani nekompromisne strážia?

Je to vždy na tvorcovi a inštitúcii, na ich špecifikách. Keď som hovorila o maestrovi De Bosiovi, zaujal ma napríklad aj tento fakt: ako režisér hosťoval v Štátnej opere Banská Bystrica (asistovala som mu pritom). Počas skúšky, v debate s dirigentom, mu povedal: „Nie ako chcem ja, ale ako vy chcete, lebo v opere je na prvom mieste dirigent.“

Ste autorkou, ktorá má za sebou viacero autorských diel, a v apríli 2016 uzrelo svetlo sveta na javisku Štátnej opery v Banskej Bystrici vaše tanečné dielo Nemé tváre/Výkriky do ticha (písali sme o ňom TU…). Aké témy vás ako autorku zaujímajú?

Nemé tváre/Výkriky do ticha bola azda jedna z najťažších tém, akú som mala vôbec možnosť spracovať. Keď som prijala ponuku od Štátnej opery vytvoriť tému pre školy – vybrala som si problém šikanovania – vonkoncom som nemala predstavu, do čoho sa púšťam. Podobné témy určené mladým ľuďom – rasovú neznášanlivosť i drogovú závislosť – som riešila v predchádzajúcich autorským projektoch. Až keď si človek otvorí internet a nazrie vo vyhľadávači do tém, o ktorých si mnohí myslia, že ani neexistujú, zrazu pochopí, koľko mladých žiada o pomoc cez sociálne siete. Ako matka dvoch detí som po prečítaní niektorých viet a statusov nemohla ani spávať. Ale nezľakla som sa a písala ďalej. Teraz ma to teší, lebo predstavenie si objednávajú školy ako na bežiacom páse. Máme tak možnosť spolu s hercami i tanečníkmi šíriť posolstvo, aby sa o daných problémoch nemlčalo, no nahlas hovorilo. Kričalo! Rada však spracúvam i životopisné príbehy. Cez ne totiž spoznávam osudy a životy ľudí – a pri takej práci ich musím spoznať do detailov. A to ma ozaj priťahuje – pátranie, objavovanie, cestovanie a najmä čítanie. Takto som sa dôverne zoznámila s viacerými osobnosťami: pred 18 rokmi to bola najskôr Edith Piaf, potom po niekoľkých rokoch Mozart, neskôr Jack de Molay z Rádu templárov a v roku 2013 maestro Verdi.

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Dana Dinková

Dana Dinková

Autorka, režisérka a choreografka Dana Dinková pochádza z Bratislavy. V roku 1995 sa stala laureátkou Česko-slovenskej choreografickej súťažnej prehliadky s tanečnou drámou Zjazvené spomienky. Od roku 2000 pôsobí ako umelecká šéfka baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde realizovala viacero divadelných predstavení vo vlastnej réžii a choreografii, ako napríklad Gypsy roots – čilli – cigánske korenie, ktoré je už viac ako 16 rokov v repertoári divadla. V roku 2008 uviedlo tento titul Severočeské divadlo opery a baletu v Ústí nad Labem pod názvom Cigánske kořeny/í . Ústecký balet dostal za predstavenie hneď dve ocenenia a hlavný interpret získal za stvárnenie hlavnej roly prestížne české ocenenie − Cenu Thálie.

Po veľkom úspechu predstavenia Gypsy roots na Medzinárodnom festivale v Bukurešti si organizátori aj v roku 2009 vybrali Dinkovej predstavenie. Tentoraz to bola jej réžia a choreografia operety Franza Lehára Veselá vdova. Dinková je autorkou námetu, spolulibretistkou, režisérkou a choreografkou multižánrového diela Archa templárov, na ktorom spolupracovala s hudobným skladateľom Henrichom Leškom.

V roku 2013 Dana Dinková dokončila štúdium opernej réžie na Opera Academy v talianskej Verone – pri tejto príležitosti pripravila svoje autorské predstavenie venované opernému géniovi Giuseppe Verdimu pod názvom Verdi. Na poli opery sa uviedla réžiou diela Pietra Mascagniho Priateľ Fritz, ktorý banskobystrické divadlo inscenovalo v slovenskej premiére. Na domácej scéne s úspechom režírovala detskú operu X. Montsalvatgeho Kocúr v čižmách a v Slezskom divadle v Opave (ČR) Nápoj lásky G. Donizettiho.

Ako choreografka spolupracovala s operetným divadlom v rakúskom Badene, Slovenským národným divadlom, Štátnym divadlom Košice, Divadlom Nová scéna v Bratislave, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Aréna v Bratislave atď. Divákom je známa aj ako herečka z celovečerných filmov Šípová Ruženka, Tábor padlých žien, Knieža a Duchovia.

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply