Dnes je: štvrtok, 24. 5. 2018, meniny má: Ela, zajtra: Urban

Debut Edity Gruberovej – presne pred päťdesiatimi rokmi v Opere SND

3

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
„Osmičkové“ roky hýbu nielen spoločenskými dejinami Československa a jeho nástupníckych štátov. Jeden z nich, zhodou okolností rok 1968, sa stal pamätným aj pre slovenskú opernú kultúru. Aj keď ostával nepovšimnutý, dnes nadišla chvíľa, oživiť si aspoň jeden dátum. Krátko pred kulmináciou obrodzujúcej „Pražskej jari“ sa na javisku Opery Slovenského národného divadla zrodil nie každodenný debut. Na prvý pohľad nenápadný, no v danom čase očakávaný s napätím. Dvadsaťjedenročnej študentke posledného ročníka bratislavského Konzervatória Edite Gruberovej sa pošťastilo vkročiť na javisko reprezentačnej scény v hlavnej ženskej úlohe nového naštudovania Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Premiérové večery sa jej síce neušli, no už v repríze 19.februára 1968 jej Rosina doslova zažiarila.

Edita Gruberová, neskoršia „kráľovná belcanta“, „Zerbinettissima“, „La Santa di Bratislava“, „fenomén Gruberová“… Mnoho ďalších prívlastkov, zdobiacich jej meno, pochádzajúcich z úst rešpektovaných intendantov divadiel, z pier kritikov a ohlasov divákov, by zabralo viac riadkov. V tomto texte však nejde o profil umelkyne, ktorá presne pred päťdesiatimi rokmi po prvýkrát vstúpila na profesionálne divadelné dosky. A zotrváva na nich dodnes. Po polstoročí sa jej kariéra chýli ku koncu. Aktuálne sa ešte raz vracia na javiská, ktoré nadovšetko milovala. A pred publikum, ktoré sa pred jej umením neprestalo skláňať. Vo Varšave, v milánskej La Scale či Budapešti minulú sezónu žala ovácie na piesňových recitáloch s klavírnym partnerom Petrom Valentovičom. V maďarskej metropole navyše aj v koncertnom uvedení Donizettiho Roberta Devereux, opäť pod Valentovičovou taktovkou. V tomto kalendárnom roku ju očakávajú na gala koncerte v zürišskom Opernhaus (zhodou okolností práve v predvečer bratislavského jubilea), v Mníchovskej štátnej opere zasa v kostýme Lucrezie Borgie (dirigovať bude Friedrich Haider), na prahu leta sa predstaví v sérii predstavení Belliniho Normy na javisku pražského Národného divadla, opäť pod taktovkou Petra Valentoviča. Potom sa vráti do Viedenskej štátnej opery, na gala koncert opäť do Mníchova, znova letí do Japonska, koncom roka ju uvíta Berlín.

Recitál Edity Gruberovej v Bratislave, festival Viva Musica! 2016,
Peter Valentovič, Edita Gruberová,
foto: Zdenko Hanout

V Bratislave pred päťdesiatimi rokmi začínala, do rodného mesta sa však v rámci jubilejného a azda aj rozlúčkového turné (podľa dostupného a presného termínového kalendára na webe fanúšikov) nevracia. Pokiaľ sme ju v slovenskej metropole v ostatných rokoch zažili, bolo to zväčša pod hlavičkou Bratislavských hudobných slávností, alebo naposledy letného festivalu Viva Musica! Vo vzduchu teda visí legitímna otázka. V čom tkvie dištanc medzi Editou Gruberovou a Operou SND? Oslovilo ju vedenie inštitúcie včas a s náležitou úctou? Jestvuje na to vôbec odpoveď?

Prenesme sa o polstoročie späť. V bratislavskej Rači 23. decembra 1946 narodené dieťa maďarsko-nemeckých rodičov (vtipne sa označuje za „pravý produkt monarchie“) sa vďaka hudobnému nadaniu a podpore miestneho evanjelického farára dostáva na Konzervatórium. Pod pedagogickým vedením Márie Medveckej sa panenský soprán postupne technicky upevňuje a rozširuje si rozsah. Najmä do výšav trojčiarkovej oktávy. Oťukáva sa na speváckych súťažiach, až sa v poslednom ročníku školy uchádza o hosťovanie na prvej slovenskej scéne. Tam práve pripravujú štvrtú premiéru sezóny 1967/1968 (po Giordanovom Andrea Chénierovi, Moyzesovom Udatnom kráľovi a Smetanovej Predanej neveste), novú inscenáciu Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Obľúbená komická opera sa vracia na plagát divadla len po niečo vyše štvorročnej absencii. Pochopiteľne, ako bolo v tom čase pravidlom, v slovenskom preklade. Vedenie divadla a inscenačný tím, na čele s dirigentom Ladislavom Holoubkom a režisérom Miroslavom Fischerom, hľadajú druhú Rosinu. Vypíšu predspievanie. Jedna predstaviteľka je istá, je ňou Jarmila Smyčková, ktorú o dva roky skôr angažovali do SND ako lyricko-koloratúrny soprán z opavskej opery. Komorným tónom, no s technickou bravúrou zaspievanou Straussovou Zerbinettou z Ariadny na Naxe, si razom podmanila publikum i kritiku. Počas dvoch sezón naštudovala Gluckovho Amora i Eurydiku, bez alternácie Adelu z Rossiniho Grófa Oryho či Flaminiu v Haydnovom Svete na mesiaci. A na Rosinu napokon ostala tiež sama. V bulletine uvedená Alžbeta Svobodová pre vtedajšie začínajúce zdravotné problémy do inscenácie ani nevstúpila.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1968,
Edita Gruberová (Rosina),
foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Na predspievanie si Edita Gruberová v monografii Neila Rishoia spomína takto: „V miestnosti, kde sme čakali na predspievanie, už sedeli viaceré spolužiačky z iných speváckych tried. Vo vzduchu viselo napätie a vtedy som po prvý  raz v živote pocítila blížiaci sa konkurenčný boj“. Vybrali si práve ju. Skúšok síce nemala veľa a inscenátori ju pustili až do reprízy, no triumf sa dostavil. Kto zachytil spoza múrov školy prenikajúce informácie o Gruberovej mimoriadnom talente, mohol výsledok predvídať. Pre väčšinu verejnosti bol však jej javiskový debut šokom. Novú inscenáciu kritika ohodnotila bez veľkého nadšenia. Obávaný Ladislav Čavojský v recenzii z Kultúrneho života č. 13 poznamenal, že réžia Miroslava Fischera je prešpikovaná „atrakciami, akrobaciami a klauniádami, ktoré v predvedení operných spevákov nie sú smiešne, len trápne“. Ani sólistické obsadenie mužských podľa dobových recenzií nebolo ideálne. Z premiérového označil Marián Jurík v Hudobných rozhľadoch č. 9/1968 Jozefa Raninca (Figaro) ako „technicky nedozretého“, k Jiřímu Zahradníčkovi (Almaviva) poznamenal, že sa hodí skôr do verizmu a z Novej scény hosťujúceho Štefana Jančiho (Bartolo) prijal len herecky. Edita Gruberová si po čase v Rishoiovej knihe na adresu režiséra len povzdychne: „O osobnosti Rosiny som sa od neho dozvedela rovnako málo, ako aj celkove o Barbierovi“.

Oznam z programového plagátu SND o predstavení Barbiera zo Sevilly s Editou Gruberovou.
zdroj: Archív Opera Slovakia

Inscenácia sa udržala v repertoári až do Silvestra 1971 s počtom predstavení šesťdesiatdva. Počas rekonštrukcie historickej budovy sa reprízy odohrali v Divadla P. O. Hviezdoslava. Bolo to tradičné poňatie, opreté o komické gagy (výtvarník Pavol Mária Gábor, kostýmy Helena Bezáková), otvárajúce v reprízach možnosť situačnej aktualizácie (pokiaľ to do nástupu politickej „normalizácie“ vôbec bolo možné), no zároveň v niektorých reprízach hrozilo prekračovaním mantinelov vkusu. To napokon naznačila už Čavojského premiérová recenzia. V titulnej postave popri skúsenejšom Jurajovi Oniščenkovi dostal šancu mladý Jozef Raninec, Alvavivu alternovali Pavol GáborJiří Zahradníček (ani jednému úloha nesedela, prvý bol buffo tenor, druhý dramatický), do postavy Bartola si priniesol vtedy ešte z Novej scény hosťujúci Štefan Janči (striedal sa s Jozefom Špačkom) dávku operetnej maniery. Vari najimpozantnejším bol ostravský Jan Kyzlink ako Don Basilio (častejšie ho však spieval Václav Nouzovský a do inscenácie vstúpil aj Ondrej Malachovský). Nuž a v drvivej väčšine predstavení bola Rosinou Jarmila Smyčková. Reprízy dirigoval aj Gerhard Auer. Pre zaujímavosť, vtedajšia korepetítorka Milada Synková je dodnes vo svojej profesii aktívna. V Gruberovej absolútnom debute 19. februára 1968 (ako vyplýva z plagátu, išlo o organizované predstavenie) stála na javisku premiérová zostava: Jozef Raninec, Jiří Zahradníček, Štefan Janči a.h., Václav Nouzovský a Jaroslava Sedlářová.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1968,
Jozef Raninec (Figaro), Edita Gruberová (Rosina),
foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Živým svedkom prvého vystúpenia Edity Gruberovej bol operný kritik a historik PhDr. Jaroslav Blaho. Aj dnes si na februárový večer spomína veľmi živo. Aký bol podľa neho hlas 21-ročnej Edity Gruberovej? „Dievčensky svetlý, ale objemný koloratúrny soprán bez patiny subrety, s veľkým rozsahom, vo výškach priam bezhraničným. Z technickej dokonalosti vyplynula suverenita vokálneho prejavu, priam šokujúca kadencia v árii, ale aj prirodzenosť pohybu a hereckých akcií“. Jaroslav Blaho ešte dodáva, že v uchu mal väčšmi mezzosopránovú verziu Rosiny z inscenácie roku 1960, keď ju spievali Oľga Hanáková a Nina Hazuchová. Predpoklady pre Gruberovej angažmán sa zdali byť naplnené. Obsadená je aj do ďalšej novej inscenácie, vo Verdiho Macbethovi (premiéra 27. marca 1968) spieva drobulinké party 2. a 3. zjavenia. Realita bola však úplne iná.

O Editu Gruberovú sa začína zaujímať tlač. Vo svojom prvom rozhovore sa netají prianím stať sa sólistkou, či aspoň stálou hostkou prvej slovenskej scény. Vtedajší šéf opery Tibor Frešo jej sen zamietol s argumentáciou, že v súbore má už tri koloratúrne soprány. Ťažko povedať, koho mal na mysli, lebo okrem Jarmily Smyčkovej sa v Gruberovej fachu vyslovene nepohybovala ani Alžbeta Svobodová, ani Drahomíra Královcová. Kúsok pravdy bol mohol byť azda len v tom, že vtedajší repertoár veľa titulov pre uplatnenie virtuóznej lyrickej koloratúry neprinášal. Na Frešovo odporúčanie ísť študovať do Talianska, sa Edita Gruberova – po absolutóriu školy s ocenením najlepšej absolventky roka v odbore spev – pokúsila získať štipendium. Taliansko sa však pre ňu stáva nedostupným (podľa Rishoiovej knihy „štipendium môžu v priebehu roka získať len dvaja študenti a tí sú vždy z Prahy“), no ako reálny sa rysuje študijný pobyt v Leningrade. Ten však zmarila okupácia Československa v auguste 1968.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera), 1969,
Edita Gruberová (Olympia),
foto: archív Opera Slovakia

Edtia Gruberová napokon prijala pozvanie riaditeľa opery Divadla J. G. Tajovského (dnešnej Štátnej opery) v Banskej Bystrici Jána Hadrabu. V najmenšom a najmladšom slovenskom divadle sa dostala k viacerým veľkým postavám. Hoci aj občas pre ňu nevhodným. Skúša šťastie na prestížnej medzinárodnej speváckej súťaži v Toulouse a vracia sa ovenčená tretím miestom. Prichádzajú roly v Banskej Bystrici: Rossiniho Rosina, Violetta z Verdiho Traviaty, Offenbachove Hoffmannove poviedky v koncepcii s jednou predstaviteľkou troch ženských postáv (na mieru je jej šitá len Olympia), Gilda z Rigoletta, ale aj Zuza z Cikkerovho Jura Jánošíka či muzikálová Elisa z My Fair Lady. A povinnosť zájazdov. Okrem sporadických návratov do bratislavského Barbiera (o repríze z januára 1969 píše Jaroslav Blaho, že bronzová z Toulouse spievala pred necelou stovkou divákov!) hosťuje v Opere SND aj ako Traviata. Rok 1969 je prelomový. Uchádza sa o angažmán v nemeckom Stuttgarte (úspešne, no štátna agentúra Slovkoncert jej zatají výsledok) i vo Viedenskej štátnej opere. V decembri debutuje v Slovenskej filharmónii pod taktovkou Ladislava Slováka. Spieva árie z Händelovho oratória, Bachovej kantáty a Mozartovu Kráľovú noci. V denníku Ľud som 29. 12. 1969 napísal: „V nich preukázala predovšetkým mimoriadny talent a techniku, krásnu, krištáľovo jasnú farbu sopránu a bezpečné zvládnutie koloratúrnych pasáží“.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Viedenská štátna opera, 1970,
Edita Gruberová (Kráľovná noci),
foto: Fayer

Ďalšie udalosti naberajú rýchly spád. Už v čase filharmonického koncertu mala vo vrecku podpísanú elévsku zmluvu s Viedenskou štátnou operou. Debutuje tam 7. februára 1970 v kostýme Kráľovnej noci, o päť dní neskôr na rovnakom javisku spieva po prvýkrát Olympiu z Hoffmannových poviedok. Nekompromisná viedenská kritika hovorí o „malom zázraku“. Istý čas ešte pendluje medzi hlavnými mestami, no prechody cez „železnú oponu“ a najmä normalizačné nálady v rodnej vlasti, ju tlačia k rozhodnutiu emigrovať. Stáva sa tak 23. marca 1971. Ale to už je iná kapitola.

Autor: Pavel Unger

video


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 135
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

3 komentáre

  1. Srdečná vďaka pán Unger za krásny článok. Editu Gruberovú si veľmi vážim a obdivujem. Som hrdý na našu SLOVENKU. Tiež sa pýtam, a asi nie som sám, ako je možné, že Opera SND v nej nevidela v tom roku 1968 potenciál a štafeta nezáujmu sa odovzdáva z vedenia na vedenie SND. Tento nezáujem o ňu pokračuje aj vďaka súčasnému neprofesionálnemu vedeniu tým, že dnes tento veľký deň Opera SND úplne odignorovala a nepripravila žiadnu pripomienku tejto svetovej opernej udalosti, pretože tak ako píšte na javisku Opery Slovenského národného divadla sa v 19. 2. 1968 zrodil nie každodenný debut. Veď debutovala EDITA GRUBEROVÁ!!!!!!!!! Žiadna zmienka na webe a ani na sociálnych sieťach SND, ani v časopise Portál a ani vo foyeri divadla. No asi je to pre súčasné ,,vedenie“ SND už úplne nefunkčného divadla tá najposlednejšia vec, ktorej by venovali nejakú pozornosť. Čelia škandálom a potom im uniká asi už úplne všetko, neberú ohľad na diváka, na umelcov, nezaujímavými inscenáciami nás pomyselne vyháňajú z hľadiska a hrajú si predstavenia ako keby jeden pre druhého a aj sa navzájom pochvália !!! Však to stačí. Ak by nebol tento článok, na Slovensku by si o našu slávnu Editu Gruberovú v tento deň nikto nespomenul, preto vďaka pán Unger a vďaka aj redakcii Opera Slovakia. Som váš každodenný čitateľ, obohacujete mi ducha, rozširujete obzory a veľmi veľmi vám všetkým držím palce v záslužnej práci.

  2. Pavel Unger

    Dobry den, dakujem velmi pekne za Vas komentar. Udalosti spred 50 rokov uz zmenit nemozno. No fakt, ze sucasne vedenie Opery SND ponechalo jubileum bez povsimnutia, ze nevynalozilo maximalne usilie ponuknut pani Gruberovej moznost vratit sa na dosky, kde spravila prve profesionalne krocky, nejde nijako ospravedlnit. Po „raselinovej“ kauze, najma v kontexte s postojom vedenia, bagatelizujuceho pravy dovod strajkovej pohotovosti (tym – podla mna – nie je samotna skutocnost, ze k nam prisla kontaminovana zemina, ale ze umelci neboli vypocuti, nehovoriac o tom, ze mali byt varovani pred hroziacim zdravotnym nebezpecenstvom!), je to dalsi vazny dovod k zamysleniu sa nad smerovanim nasej prvej sceny. Vdaka patri rovnako sefredaktorovi OS za systematicku iniciativu mapovat minulost a aspon trocha zmiernovat postupujucu stratu nasej historickej pamäti. P.Unger

    • Vážený pán Unger, ďakujem Vám za reakciu na môj komentár, zareagovali ste obdivuhodne rýchlo. Som milovníkom opery a už asi 5 rokov sledujem pokles návštevnosti Opery SND. Osobne chodievam na všetky premiéry, ale reprízy ma v SND nelákajú vidieť. Spomínam si na viaceré inscenácie SND, ktoré som navštívil viackrát, ale za posledných 5 rokov mi stačí vidieť kvôli prehľadu premiéra. Teraz sa tu takto verejne priznávam, že neodchádzam z opery v SND so zážitkom ako kedysi. Rád si skôr zájdem do neďalekého Brna, kde sú predstavenia kvalitnejšie a rád si zájdem aj na reprízy. Navyše oproti SND sa o divákov v Brne starajú omnoho lepšie, sú profesionálnejší. Mám tam viac info o dielach…, dostatočne rýchlo som informovaný o zaujímavom programe. V tomto sú v SND málo profesionálni a nedôslední… Čítal som o škandále v SND. Som na strane umelcov a verím, že si presadia svoje. Argumenty vedenia SND sú nepresvedčivé a amatérske. Dnes, pán Unger, vďaka Vám počúvam na youtube celý deň Editu Gruberovú, začal som Rosinou (video, ktoré je pod Vašim článkom) a pokračoval som Normou, Gildou, nemohla chýbať Zerbinetta… Takto som si pripomenul jej debut. S obdivom čítam všetky Vaše kritiky a preto ak by som bol veľmi smelý, ktoré video na youtube s Editou Gruberovou by ste mi, ako operný kritik, odporučili Vy?

Zanechajte komentár