Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Deutsche Oper Berlin: Skladatelia a diktátori

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zázrak HelianyLady Macbeth Mcenského újezdu. Dve opery, ktoré ponúkla berlínska Nemecká opera divákom behom minulého víkendu (6. a 7. 4. 2018), spolu zdanlivo nijak nesúvisia, ani štýlom, ani námetom, ani hudobným jazykom, hoci obe vznikli s rozpätím len pár rokov. Čo ich však spája, je osud skladateľov (a tým aj ich titulov), ktorí mali tú smolu, že do ich života zasiahli dvaja najväčší diktátori minulého storočia – Hitler a Stalin.

Meno Erich Wolfgang Korngold (1897 – 1957) sa na programoch operných divadiel udomácňuje len pozvoľna po mnohých rokoch zabudnutia. Skladateľ židovského pôvodu, rodák z Brna, bol v dvadsiatych rokoch minulého storočia hviezdou viedenského hudobného života. Svoje dve operné prvotiny skomponoval už ako tínedžer. Úspech mu však priniesli až ďalšie dva tituly – Mŕtve mestoZázrak Heliany. Po nástupe fašizmu bol donútený k odchodu do Ameriky, kde sa už venoval predovšetkým filmovej hudbe.

E. W. Korngold: Zázrak Heliany, Deutsche Oper Berlin, 2018,
foto: Monika Rittershaus

Zázraku Heliany sa prelína mysticko-religiózny príbeh s klasickým milostným trojuholníkom. Vládca, manžel Heliany, je tyranom, ktorý zakázal v celej krajine lásku, pretože ho panenská Heliana odmieta. Cudzinec-Mesiáš prišiel do Vládcovej krajiny hlásať lásku a radosť, za čo je odsúdený na smrť. V cele ho potajomky navštívi Heliana a dovolí mu dotknúť sa jej vlasov, nôh a napokon aj uzrieť jej nahé telo. Pristihnutá Vládcom v tejto chúlostivej situácii je súdená a odsúdená dokázať svoju nevinnosť a čistotu tak, že vzkriesi z mŕtvych Cudzinca, ktorý sa v jej náručí prebodol. Keď Heliana učiní tento zázrak, Vládca ju z pomsty zabije. Vtedy Cudzinec sám preukáže svoje mesiášske schopnosti a vzkriesi Helianu, s ktorou spoločne vstúpi do iného, nepozemského, sveta.

V postavách, ich vzťahoch a symbolike Heliany je prítomný silný wagnerovský vplyv, ako tomu bolo napokon vo viacerých operách skomponovaných na začiatku dvadsiateho storočia. Pred divákom defiluje podobnosť s tristanovskou nocou lásky, brűnnhildovská voľba medzi božským a ľudským, lohengrinovský boží súd aj podobnosť so svätou Alžbetou. Pre Deutsche Oper Berlin (kde sa táto opera hrá po prvýkrát) však renomovaný režisér Christof Loy vytvoril inscenáciu, ktorá sa vyvarovala okázalých scénografických postupov, bežných pre neskororomantické mystické diela. Jeho príbeh je predovšetkým do detailov prepracovanou analýzou psychológie jednotlivých postáv, vrátane masívneho zboru, ktorý od druhého dejstva výrazne vstupuje do deja. Loyova inscenácia je pôsobivým kaleidoskopom záberov, v ktorých viac než akcia prevažuje atmosféra. To podčiarkuje aj veľmi jednoduchá, pre všetky tri dejstvá nemenná scéna Johannesa Leiackera: vyprázdnený priestor s jediným stolom uprostred, z troch strán obložený dreveným tmavým obkladom, ktorý je dostatočne pochmúrny pre väznicu, dostatočne oficiálny pre súdnu sieň, a zároveň dostatočne elegantný pre vladársky dvor. V časti obloženia je niekoľko dverí, jedny s portálom a malým krížikom, naznačujúcim kaplnku vedľa väznice. Na stene hodiny so stojacimi ručičkami – výstižný symbol toho, že tento príbeh sa odohráva v neurčitom čase (dá sa povedať v bezčasí) a na neurčitom mieste. Podobne ako civilné kostýmy všetkých účinkujúcich z dnešnej doby zdôrazňujú, že takýto príbeh je aktuálny kedykoľvek. Všetci v tmavých oblekoch, s výnimkou Heliany, ktorá ma na sebe vždy aspoň časť odevu bielu. Je tým podčiarknutá jej čistota (podobne ako Korngold podčiarkol jej výnimočnosť tým, že ako jediná z postáv má svoje meno). Výrazným náladotvorným prvkom je svetelný dizajn Olafa Wintera; či už éterické, takmer nadprirodzené svetlo v ľúbostnej scéne medzi Helianou a Cudzincom alebo surové, studené svetlo počas súdneho líčenia, vždy výrazne dopĺňa celkovú atmosféru.

E. W. Korngold: Zázrak Heliany, Deutsche Oper Berlin, 2018,
foto: Monika Rittershaus

Americká sopranistka Sara Jakubiak je pre rolu Heliany akoby stvorená. Jej prirodzené herectvo pod režijným vedením takého detailistu, akým bezpochyby Loy je, spolu s pôsobivým okrúhlym hlasom vytvára vzácnu jednotu. Jakubiak disponuje krásnymi výškami, ktoré sa dokážu bezproblémovo klenúť nad hutnou orchestráciou takmer straussovského orchestra aj v pôsobivých piánach. To preukázala aj v Helianinej slávnej árii Ich ging zu him, v ktorej zaznel sladký i vášnivý tón, zastreté spomienky i éterická dojímavosť. V hereckej kreácii Vládcu predovšetkým zúfalý, pochybujúci, žiarlivosťou posadnutý Josef Wagner zaujal pevným, sýtym barytónom so znelými hĺbkami. V role Cudzinca sa predstavil na európskych scénach čoraz viac sa udomácňujúci Američan Brian Jagde. Pre rolu, vyžadujúcu takmer wagnerovského dramatického tenora, má jeho spinto tenor pevné, sýte a objemné výšky (niekedy sa možno necháva spevom v tejto polohe opájať až na hranicu určitej exhibície), ak si upevní a prehĺbi aj strednú polohu, môžeme sa s ním o pár rokov stretnúť snáď aj v ozajstných wagnerovských hrdinných partoch. Popri vedľajších, kvalitne obsadených rolách, sa dobre uviedol aj Zbor Deutsche Oper Berlin v masívnych výstupoch, ktoré posilňujú raz Helianu zatracujúcu, raz oslavujúcu atmosféru.

E. W. Korngold: Zázrak Heliany, Deutsche Oper Berlin, 2018,
foto: Monika Rittershaus

Hudobné naštudovanie Marca Albrechta presvedčivo tlmočilo všetky rafinované nuansy partitúry, v ktorej sa už akoby odráža neskorší Korngoldov cit pre filmovú hudbu a v postupne sa zhusťujúcej atmosfére prispelo k dramatickému klimaxu diela. Rovnako sa však orchester pod taktovkou Albrechta správal veľmi ohľaduplne ku spevákom v ich lyrickejších výstupoch, predovšetkým výborne súznel s hlasom protagonistky.

Na rozdiel od zabudnutej Korngoldovej partitúry je Šostakovičova Lady Macbeth často inscenovaným dielom. V časoch svojho vzniku si však vyslúžila ostrú kritiku sovietskeho vládneho aparátu (ktorý zas kritizovala opera) a dva roky po premiére, po tom, ako predstavenie zhliadol sám Stalin, aj zákaz uvádzania.

D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Deutsche Oper Berlin, 2015,
foto: Marcus Lieberenz

Príbeh Kateriny Izmailovej odráža sociálne i politické pomery sovietskeho štátu, ktoré Šostakovič podrobil nemilosrdnej kritike, výsmechu a satire. Z tohto dôvodu je prenášanie deja v inscenácii Oleho Andersa Tandberga z Ruska kamsi do severného Nórska nepatričné. Navyše, táto „aktualizácia“ nepriniesla v zásade nič nové, okrem toho, že Izmailovovci nekupčia s obilím, ale s rybami. Základom scény Erlenda Birkelanda je kamenný útes, na ktorom stojí dom starého Izmailova. Tvorený len dvomi stenami umožňuje pohľad na dianie vnútri, ktorý sa vďaka točni strieda s pohľadom do exteriéru. Vyzerá to, že veľké ryby, ktoré stále všetci robotníci vláčia v rukách, sú nielen ich údelom ale aj prekliatím. Sú obživou i príťažou, symbolizujú život, ktorého sa nedá zbaviť. Celá scéna je utopená v beznádejnej šedi, rovnako ako kostýmy nájomných robotníkov na Borisovom majetku. Len v záverečnom akte vyzlieka réžia všetkých trestancov do negližé. Zbavení majetku, dôstojnosti, obnažení vo svojich hriechoch, sú si v spodnom prádle všetci rovní.

D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Deutsche Oper Berlin, 2015,
foto: Marcus Lieberenz

Tandberg strieda chmúrne výjavy s grotesknými. Predovšetkým scéna na policajnej stanici je dokonalou satirou (ne)schopnosti jej osadenstva. Duch starého Borisa, okiadzaný divadelnou hmlovinou ako z „klasického“ Macbetha, už pôsobí popri týchto režijných intenciách nepatrične. Najväčším vkladom režiséra je vyňatie štrnástich hráčov na dychy z orchestrálnej jamy do samostatnej kapely. Tá sa na spôsob nórskych mládežníckych kapiel, odetá do bordových uniforiem s kabelkami, zjavuje na scéne zakaždým, keď sa v Katerininom živote odohráva zásadný moment. Súčasne je však jej hudba Šostakovičovou kritikou akejkoľvek tyranie – vidíme ju na javisku počas scény bičovania, znásilnenia Aksinije, terorizovania ľudí políciou predstavujúcou štátnu moc aj v samotnom závere, kedy udusí ľudské vzlyky ráznymi akordmi.

D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Deutsche Oper Berlin, 2015,
foto: Marcus Lieberenz

Evelyn Herlitzius v hlavnej role je typovo dobrá voľba. Krehká, útla (kde len sa v tom drobnom tele berie taký obrovský hlas!?), vyzerá z diaľky aj napriek svojmu veku ako bezbranná dievčina, ktorá sa zbytočne chúli do svojej obrovskej vetrovky, čo jej nevie nahradiť ľudské teplo. Jej spev je, napriek vysokodramatickým dispozíciám hlasu, celkom lyrický, získava si divákove sympatie od samotného začiatku. Bezbranná, nemilovaná, len využívaná, je hračkou v rukách osudu. Jej zvodcom, Sergejom, je ruský spinto tenor Sergey Polyakov. Skvelý herec s impozantným hlasom a prirodzene, s perfektnou ruštinou, až na výnimky voči mase orchestra výborne zrozumiteľnou. Pôvodne avizovaného, onemocneného Kurta Rydla, nahradil Wolfgang Bankl. S ruským libretom si celkom nesadol, ale postavu despotického svokra Borisa, ktorý neváha chrániť česť domu pred prišelcom, zato by pokojne znásilnil vlastnú nevestu, vystihol dokonale. V neveľkej role Katerininho manžela, slabošského hlupáka Zinovija sa „našiel“ Thomas Blondelle. Pekným sýtym tmavým altom zaujala Vasilisa Berzanskaya ako Sergejova nová láska v trestaneckom tábore, Sonjetka.

D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Deutsche Oper Berlin, 2015,
foto: Marcus Lieberenz

V hudobnom naštudovaní šéfa opery Donalda Runniclesa dominovala nevšedná mäkkosť. V súlade s režijnou koncepciou mäkký zvuk s prevažne obrúsenými hranami podčiarkoval súcit ku Katerine, súčasne však z jeho čítania partitúry prebleskovali početné miesta pichľavej satiry. Dychová kapela si vyslúžila veľký potlesk nielen za bezchybný zvuk, ale aj za herecké nasadenie.

Autor: Vladimíra Kmečová

Zázrak Heliany (Das Wunder der Heliane): Písané z reprízy 6. 4. 2018

Lady Macbeth Mcenského újezdu (Lady Macbeth von Mzensk): Písané z reprízy 7. 4. 2018

www.deutscheoperberlin.de

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 13
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár