Dnes je: utorok, 17. 10. 2017, meniny má: Hedviga , zajtra: Lukáš

Dirigentská legenda Arturo Toscanini

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Šestnásteho januára t. r. uplynie šesťdesiat rokov od smrti veľkej dirigentskej legendy Artura Toscaniniho (narodeného 25. marca 1867 v Parme). Legendou sú už jeho dirigentské začiatky, keď 25. júna 1886 v brazílskom Riu ako asistent zbormajstra zaskočil za dirigenta a oddirigoval spamäti celú Verdiho Aidu. Potom do konca tamojšej sezóny stál za dirigentským pultom ešte pri ďalších osemnástich operách. O pol roka neskôr (4. novembra 1886) absolvoval svoj taliansky debut v turínskom divadle Carignano, kde uviedol dnes zabudnutú Catalaniho operu Edmea. Tento taliansky skladateľ sa stal dirigentovým miláčikom, takže svoju prvú dcéru pomenoval po skladateľovej najznámejšej opere Wally.

V roku 1898 uviedol v Turíne cyklus štyridsiatich troch symfonických koncertov a následne desať rokov bol šéfdirigentom milánskej La Scaly (v rokoch 1921 – 1929 jej hudobným riaditeľom). Pri premiestnení zostatkov Giuseppe Verdiho a Giuseppiny Strepponi 26. februára 1901 dirigoval Zbor židov s účasťou 120 hudobníkov a 900 zborových spevákov. V Taliansku maestro dirigoval mnohé významné premiéry reprezentanov „mladej talianskej školy“. Spomeňme tie najvýznamnejšie: Pucciniho Bohému, Fanciullu del West (tú však v MET), nedokončenú Turandot, Leoncavallových KomediantovZazu, Mascagniho Maschere, Franchettiho Germaniu, Cileovu Gloriu a Giordanovu Madame Sant Géne, Il reLa cena delle beffe (v tomto roku po dlhom čase opäť uvedená v La Scale), Pizzettiho Fra Gherarda, Zandonaiových Cavalieri di Ekkebu, ako aj ním zrevidovanú verziu Boitovho Nerona. V Európe vystúpil na dvoch najvýznamnejších operných festivaloch: ako vôbec prvý taliansky občan v Bayreuthe (1930/31) a v Salzburgu (1934-37).

Arturo Toscanini
(1867 – 1957)

Jeho umelecká činnosť je však hádam ešte viac spätá s newyorskou MET (1908-15 a celkovo 446 predstavení) a vôbec pôsobením v USA ako šéf Newyorskej filharmónie (1926-36) a NBC symfonického orchestra (1937-54). Súvisí to však aj s jeho politickou orientáciou. Hoci v roku 1919 kandidoval za Mussoliniho stranu (neúspešne) a priatelil sa s pomerne extrémistickým nacionalistom Gabrielom D´Anunziom, po Mussoliniho Pochode na Rím a jeho odklone od socializmu a nacionalizmu k tvrdému fašizmu, na rozdiel od mnohých talianskych umelcov sa postavil na stranu oponentov režimu. Pred posmrtnou premiérou Pucciniho Turandot (1926) prehlásil, že ak v hľadisku bude Mussolini, odmietne predstavenie dirigovať. Na Pucciniho pohrebe maestro dirigoval smútočný pochod z Pucciniho Edgara. V roku 1931 v Teatro Comunale v Bologni odmietol pred predstavením zahrať kráľovskú i fašistickú hymnu (La giovinezza) napriek prítomnosti Mussoliniho zaťa a ministra zahraničia grófa Ciana, v dôsledku čoho ho fanatickí mladí fašisti inzultovali. V roku 1946 hlasoval v Taliansku za premenu monarchie na republiku. V Amerike vytvorili dirigentovi skvelé podmienky nielen v divadelnej a koncertnej prevádzke, ale jeho umenie sa šírilo do sveta vďaka veľkej sérii gramonahrávok spoločnosti RCA Victor.

Metropolitan Opera New York
Giulio Gatti-Casazza (General Manager), David Belasco (Riaditeľ MO), Arturo Toscanini a Giacomo Puccini
pri svetovej premiére opery La fanciulla del West v roku 1910

Celkovo umelec nahral 191 platní a dirigoval 150 orchestrov. V roku 1942 dirigoval Šostakovičovu Siedmu symfóniu, nahral päť Beethovenových a štyri Brahmsove symfónie, ale aj diela Debussyho, Straussa a Wagnera. Pokiaľ ide o operu nahral sedem operných kompletov. Priamo na festivale v Salzburgu (1936-37) nahral Fidelia, Wagnerových Majstrov spevákov a Verdiho Falsfaffa. Štúdiovými sú nahrávky Bohémy (1946) Traviaty (1949), Otella (1947) a Maškarného bálu (1954). Okrem toho štyrikrát nahral Verdiho Requiem. V sopránovom parte sa vystriedali Zinka Milanov (dvakrát), Renata Terbaldi a dirigentova obľúbenkyňa Herva Nelli, zo štyroch mezzosopranistiek bola známejšia len Fedora Barbieri, tenorové sólo postupne spievali Helge Roswaenge, Jussi Bjoerling, Giacinto Prandelli a Giuseppe di Stefano a po dvakrát spievali basový part Nicola Moscona a Cesare Siepi.

Bruno Walter, Thomas Mann, Arturo Toscanini,
fotografia z roku 1929,
foto: internet

Keďže živí pamätníci jeho umenia už nie sú medzi nami, obraz o jeho dirigentskom umení si môžeme utvoriť práve vďaka jeho zvukovým nahrávkam. Prvou základnou kvalitou jeho dirigentského umenia bola úžasná precíznosť, ktorú mimoriadne autoritatívnym spôsobom vyžadoval od všetkých orchestrálnych hráčov. Ďalšou významnou charakteristikou bol sklon k dramatizácii partitúr, čo dosahoval jednak dynamikou pohybujúcou sa prevažne len medzi mezzoforte a forte, ale aj závratnými tempami. Práve z tohto dôvodu znalec belcanta Rodolfo Celletti hodnotí jeho nahrávku Traviaty menej pozitívne než Otella, v ktorom je lyrických plôch pomerne menej. Dirigent ďalej vyžadoval, aby sa jeho koncepcii prispôsobili do detailov aj sólisti. V Bohéme to boli Licia Albanese, Jan Peerce, v Traviate Licia Albanese, Jan Peerce a Robert Merrill, v Otellovi Ramon Vinay, Herva Nelli, Giuseppe Valdengo (dirigentov obľúbený barytón) a v Aide Herva Nelli, Richard Tucker a Giuseppe Valdengo. Dramatická koncepcia jeho nahrávky Fidelia potlačila v prvej časti diela nábeh k siengspielu a bola skôr veľkou dramatickou freskou.

Toscanini sa po vojne vracal aj do Európy a v roku 1946 dirigoval koncert pri znovuotvorení La Scaly zostavený takmer výlučne (s výnimkou árie Boitovej Margaréty v podaní Renaty Tebaldi) z operných predohier a medzihier (Straka zlodejka, Guglielmo Tell, Nabucco, Sicílske nešpory, Manon Lescaut).

Arturo Toscanini diriguje koncert v La Scale,
koncert 11. mája 1946 sa konal pri príležitosti znovuotvorenia zrekonštruovanej La Scaly,
ktorá bola počas vojny zničená

V apríli 1949 bol v Taliansku vymenovaný za doživotného senátora. Na jeho pohrebe na Cimitero Monumentale v Miláne spievala Leyla Gencer Verdiho The Deum.

Na dokreslenie charakteru umelca spomenieme dve príhody.  Pri skúške v MET sa častá Carusova partnerka Geraldine Farrar ohradila, keď ju maestro prerušil, slovami: „Maestro, ale ja som hviezda!“ A dirigent jej odpovedal: „Keď slnko svieti, hviezdy nevidno“. Vzťahy medzi Puccinim a Toscaninim bývali často napäté (maestro neznášal Madame Butterfly a Plášť). Puccini mu jedny Vianoce poslal koláč a na druhý deň ospravedlňujúci list: „Koláč bol zaslaný omylom.“ Toscanini mu vtipne odpísal: „Koláč bol zjedený omylom“.

Múzeum Artura Toscaniniho v Parme,
foto: museotoscanini.it

Pri posudzovaní Toscaniniho nahrávok musíme brať do úvahy, že technická stránka registrácie vtedy ďaleko zaostávala za dnešnou, ale aj to, ako sa za čas od jeho smrti zmenil umelecký vkus. Na veľkosti to však maestrovi nič neuberá.

Autor: Vladimír Blaho

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

Arturo Toscanini, audiozáznam skúšky Verdiho opery La traviata
NBC Symphony Orchestra e Coro, New York – 1946

email

About Author

Leave A Reply