Dnes je: piatok, 22. 6. 2018, meniny má: Paulína, zajtra: Sidónia

Dlhý koncert, ktorý stál zato

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
,,Lepšie je zapáliť sviečku, ako nadávať na tmu“
Týmto sibírskym príslovím pripomenul 26. mája t. r. duchovný otec občianskeho združenia Albrechtina – skladateľ, muzikológ a organizátor koncertov (pod každým z pojmov sa skrýva mnohoraká aktivita tejto osobnosti) Vladimír Godár – päť rokov existencie o. z. Albrechtiny. Povedal to stručne, metaforicky, zato obsahovo bohato a s odkazom na prítomnosť…

Keďže čas nezastavíš, tentokrát išlo nielen o jubilejný koncert, ale súčasne aj o 7. koncert prebiehajúceho 6. ročníka (!) cyklu (NE)ZNÁMA HUDBA. Uskutočnil sa v Pálffyho paláci – stálom „príbytku“ Albrechtiny, medzi 76 obrazmi maliara Milana Tvrdoňa, ktorý tu mal vernisáž iba 4. mája t. r. – pri príležitosti svojich sedemdesiatin.

Obrazy

Prevažne okrovo-červené variácie Milana Tvrdoňa, orientované tematicky na hudbu a piesne, tvorili v hlavnej sále i vo foyeri paláca adekvátne pozadie na prežívanie hudby. „Spirituál, gospel, rekviem, prelúdium, sonet i hudba majálesov a horskej krajiny. Obrazy vnútornej energie a nežnej sily, signály vyžarujúce navonok. V ich vnútri ticho i fortissimo, pohyb a plynutie. Často aj výzva na zastavenie a pokojnú i pokornú meditáciu,“ tak charakterizoval na vernisáži maliarovu tvorbu kurátor výstavy dr. Bohumír Bachratý. Fauvizmus pripomínajúce, farbou hýriace obrazy Milana Tvrdoňa boli duchovným kontrapunktom hudbe, ktorá znela počas takmer trojhodinového jubilejného koncertu v Pálffyho paláci na Zámockej ulici.

Panely

Vo foyeri paláca bolo inštalovaných šesť výtvarne vkusných panelov, na ktorých je dôkladne zmapovaný prierez históriou existencie a činnosti o. z. Albrechtiny. Škoda, že o nesmierne bohatej aktivite Albrechtiny, ktorá je „prekopávačom“ našej zabudnutej hudobnej histórie, nevyšiel k jubileu skromný zborník: podklady sú priam „na podnose“ – na spomínaných paneloch. Zborníka sa azda dočkáme v niektorom z ďalších jubileí…(?) – podporu z MK SR i Hudobného fondu by na to určite mal dostať, pričom takejto zaujímavej, pritom záslužnej práce by sa mohla ujať jedna z početných doktorandských osobností na vedecko-pedagogických ustanovizniach. Pravdu povediac, celú aktivitu zastrešuje a dramaturgicky doťahuje po každej stránke manželská dvojica Godárovcov. Iní by na to potrebovali celú mnohopoočetnú agentúru.

Z histórie

Albrechtina je pomenovaná podľa dvoch významných osobností, ktoré v 20. storočí v Bratislave vytvorili priestor pre živé umenie. Vedeli osloviť predovšetkým vnímavú dušu mladého človeka v čase jej formovania. Boli to skladateľ, dirigent, organizátor hudobného života a pedagóg Alexander Albrecht (1885–1958) a jeho syn Ján Albrecht (1919–1996), pedagóg, organizátor a človek pera. Jánovi Albrechtovi sa navyše podarilo v dobe normalizácie vytvoriť priestor pre objavné chápanie hudby. Najmä vďaka nemu sa súčasťou hudobného života Bratislavy stala aj historická hudba.

Koncert (Ne)znamej hudby, foto: Roman Spišiak

Koncert (Ne)znamej hudby,
foto: Roman Spišiak

Hlavným cieľom Albrechtiny sa stala resuscitácia hudby, na ktorú naše inštitúcie zabudli, alebo bola celkom zrejme z nášho hudobného života vyhnaná z najrozmanitejších dôvodov. Albrechtina teda akcentuje najmä objavnosť koncertnej dramaturgie, ktorá chce „oživiť“ zvlášť hudbu, na ktorú oficiálne inštitúcie zabudli. Rovnako významným cieľom Albrechtiny je vytvorenie koncertného priestoru pre recitály najmä interpretov mladších generácií, keďže pódiová skúsenosť je nenahraditeľnou devíziou pri formovaní ich umeleckého profilu. Členmi združenia sú Magdaléna Bajuszová, Xénia Jarová, Eva Šušková, Ján Slávik, Martin Krajčo, Juraj Tomka, Vladimír Godár, Tomáš Šelc – a možno pribudli aj ďalší, lebo Albrechtina je živý organizmus, ktorej aktivita predbieha zafixované heslá na internete…

Koncert

Dôkazom toho bol aj jubilejný koncert 26. mája, ktorý predstavil nielen členov Albrechtiny, ale aj Mucha Quartet a medzi klaviristami dobre známe mená popredných slovenských umelcov (Dana Hajóssy, Dana Varínska, Maroš Klátik).

Menšou výčitkou je neúmerne široká a pripestrá dramaturgia, ktorá diela, skladateľské štýly a osobnosti spájala nie raz pomyselnými umelými „mostíkmi“. Len tak si možno vysvetliť, že po prestávke sa rady spomedzi starších poslucháčov pretriedili… Ospravedlnením je iba oslavnosť koncertu – čo chápeme my, čo hudbu milujeme aj v trojhodinovom rozpätí.

Vladimír Godár, ktorý pripravuje nielen dramaturgiu, ale aj poučené heslá do bulletinu, kde približuje takmer úplne neznáme mená v Uhorsku žijúcich, no zo Slovenska pochádzajúcich umelcov, supluje jednu samostatnú vedeckú osobnosť akademikov, ktorá by mohla na „roli dedičnej“ vystavať svoju kariéru. Godár to však robí s láskou a priam detektívnym pátraním po archívoch. Len vďaka nemu sme mohli počuť na jubilejnom koncerte najprv skvele zahrané diela rodáka z Bratislavy, virtuóza – gitaristu a skladateľa romantického štýlu Caspara Josepha Mertza (1806-1856) v podaní gitaristu Martina Krajča a sopranistky Evy Šuškovej. Najprv totiž zaznelo oduševnene zahrané, náladovo pestré, dynamicky náročné 5 – časťové dielo pre gitaru Vaterlands-Blüthen, Origielle Ungarische, op. 1 – vo výbornom, virtuóznom, no najmä muzikantsky presvedčivom prednese Martina Krajča. Po tejto skladbe zaznel – od toho istého bratislavského rodáka – v podaní Evy Šuškovej a Martina Krajča „knižničný objav“ spomínaného gitaristu: Tri piesne pre hlas a gitaru. Gitara, ako zrejme obľúbený a ľahko dostupný sprievod piesňových produkcií kultivovaných dám v salónoch 19. storočia, bol pre nás už trochu nezvyčajným, no príjemne počúvaným „podkladom“ jednoduchých vokálnych piesní v duchu zhudobnenia romantických básnikov (medzi ktorými figuruje aj Walter Scott). V piesňach podala Eva Šušková zanietený, vokálne istý prejav – no ani ona nemohla prekročiť nedostatočnú inšpirovanosť autora. Mertz bol v prvom rade nadaným autorom gitarových skladieb, čo dokumentoval aj jeho opus 6: Le Carnaval de Venise, air varié (napísaný pred r. 1840). Intimita sa v tomto sólovom gitarovom diele – najstaršej publikovanej verzii obľúbených variácií romantických virtuózov na benátsku tému, známu vďaka N. Paganinimu – striedala s virtuóznymi prvkami a variačný princíp s vyslovene brilantnými sólistickými časťami, v ktorých Martin Krajčo zasvietil ako plnokrvný muzikant.

Koncert (Ne)znamej hudby, foto: Roman Spišiak

Koncert (Ne)znamej hudby,
foto: Roman Spišiak

Eva Šušková zaspievala po Mertzovi aj dve „mačacie“ piesne od ukrajinského skladateľa Valentina Silvestrova )1937) a Peterburgčana Sergeja Slonimského (1932). Mimoriadne vkusne, technikou portamenta, či jemného glissanda ozdobila najmä pôvabnú, krehkú uspávanku Silvestrova „Kolybeľnaja Emiliju – kotu i pianistu“ – dielko uspávania, ale i stotožnenia sa s mačacou hebkosťou. Škoda, že klavirista – tentokrát Vladimír Godár – trochu prepedalizoval skladbičku Silvestrova a ešte viac ju posunul do „oparu“ zaspávania… Slonimského rázna, kratučká pieseň „U koški četyre nogi“ bola „drsnejšia“ a imperatívnejšia bodka za „rusko-ukrajinským mostíkom“ dramaturgie. Tým francúzskym mostom boli tri piesne od Erika Satieho (1866-1925), antikonvenčného otca Parížskej šestky. Jeho kabaretné piesne dostali v podaní Evy Šuškovej „parížsky“ šarm – čím táto všestranná umelkyňa dokázala, že nepozná hranice štýlov a vybočení do klasiky či absolútnej modernosti. Valčíkove tempo s ľahkým „odpichom“ na prvej dobe a francúzsky text jej svedčali – bez umelo tvoreného „klasického“ tónu. Ako pravá kabaretná hviezda! Sprevádzal opäť pravý pedál klavíra milujúci Vladko Godár.

Celkom neznámou osobnosťou pre nás je prešporský rodák Miska Hauser (1820? – 1887) – židovský hudobník, ktorého otec sa poznal s Beethovenom a svojho syna podnietil k štúdiu husľovej hry v Prešporku i vo Viedni- a tiež k štúdiu skladby. Patril k prvým židovským umelcom, ktorí využili v 19. storočí novú slobodu pohybu a koncertovania po všetkých kontinentoch. Z dojmov vo Varšave vznikla jeho husľová skladba – nokturno „Mes adieux á Varsovie, op. 5“, ktorú – ako objav dramaturgie – čisto, intonačne precízne, technicky bezproblémovo zahral huslista Juraj Tomka a klavirista Maroš Klátik.

Ďalšie objavené meno na koncerte bol bardejovský rodák Adalbert/Béla Kéler (1820-1882), po štúdiach na nemeckom lýceu v Levoči, evanjelickom kolégiu v Prešove a práva v Debrecíne zakotvil napokon ako huslista vo Viedni, kde študoval kompozíciu. Bol jedným z tvorcov štýlu zábavnej hudby v 19. storočí – hoci nie na úrovni (a s valčíkovými ambíciami) Straussovcov… Jeho „Drei ungarische Idyllen (Tri uhorské idyly pre husle a klavír, op. 134“ silne pripomínajú spracovanie Brahmsovho Uhorského tanca č. 5. Ako vypátrala Melánia Puškášová zo Slovenského rozhlasu v Šarišskom múzeu, 32 taktov Kélerovho čardáša „ukradol“ J. Brahms nášmu bardejovskému rodákovi do svojho populárneho Uhorského tanca č. 5. Hoci inšpirácie inými skladateľmi v Uhorských tancoch Brahms doslova uvádza, z neznámych dôvodov u Kélera tak nespravil… Nech je tak či onak, Tri uhorské idyly pre husle a klavír zazneli v typicky novouhorskom štýle, s náležitým sentimentom v interpretácii, akoby sme počúvali primáša, ktorý svojou virtuozitou prekročil zenit kaviarenských produkcií. Brilantné, virtuózne vystavané dielo s efektnými kódami na záver jednotlivých častí (Rozlúčka s Dolným Uhorskom – Syn pusty – Túžba po domovine) zahrali Juraj TomkaMaroš Klátik na vysokej interpretačnej úrovni.

Koncert (Ne)znamej hudby, foto: Roman Spišiak

Koncert (Ne)znamej hudby,
foto: Roman Spišiak

Ach, tie oslie mostíky!

Nevedno, aký mostík spojil po prestávke Bélu Kélera s Jaroslavom Ježkom, Jiřím Voskovcom a Janom Werichom. Zrejme len obľúbenosť troch známych Ježkových blues z ich hier z tridsiatych rokov i dramaturga koncertu. Lebo za klavír k barytonistovi Tomášovi Šelcovi si znovu sadol Vladimír Godár, aby v blues sprevádzal barytonistu. Príjemný hlas speváka však akosi nepriniesol nový pohľad na českú zábavnú klasiku. Niekedy vadili i slovenské dlhé hlásky na krátke české – a opačne, nehovoriac o absencii „odpichu“ a rytmického bluesového kolísania, ktoré máme zafixované z geniálnych interpretácií najznámejších Ježkových piesní najmä v podaní Jana Wericha (Svět naruby, Tmavomodrý svět, Život je jen náhoda).

Návratom k uhorským koreňom bol ďalší autor Lajos Serly (1855-1939), pochádzajúci z Lučenca, od r. 1905 žijúci v New Yorku, ktorý ešte v Budapešti r.1894 vydal tlač Uherská krajina v spevoch – obsahujúcu úpravy ôsmich piesní z matičných Slovenských spevov pre soprán, tenor a klavír. Hoci Serly nebol upravovateľom na úrovni nášho klasika – M. Schneidra-Trnavského (najmä čo sa týka Serlyho prostoduchého klavírneho sprievodu), jeho záujem o slovenskú ľudovú pieseň je obdivuhodný. Piesne zaspievali Eva ŠuškováTomáš Šelc za klavírneho sprievodu Vladimíra Godára. Najmä duetá Tečie voda z javora, Lastovička lietala zazneli harmonicky pôvabne, melodicky ušľachtilo, farebne pestro. Ale aj jednohlasné úpravy pre soprán a barytón uchvátili neštylizovanou krásou melodiky, kompozičnou pietou, lyrikou a celkovou sviežosťou v kompozičnom aj interpretačnom podaní.

Bartók je Bartók

Majstrovstvo v úprave ľudových piesní v cykle Bélu Bartóka „Štyri slovenské ľudové piesne“ z r. 1907 zaznelo zvlášť vo vynikajúcej interpretácii Tomáša Šelca a kongeniálnom klavírnom sprievode Dany Hajóssy. Bolo dôkazom, čoho je schopný ozajstný umelecký majster. Po bezduchom klavírnom spracovaní piesní Serlym odrazu zazneli autorsky prekomponované piesne Bartóka – s dovetkami čisto autorskej licencie, nehovoriac o nálade a rešpekte skladateľa voči originálu. Pohrebná pieseň Dolu dolinami, ej, čierny havran letí doslova vohnala slzy do očí nádherným podaním a pianissimami Tomáša Šelca, aby vzápätí vysoko dramatický Priletel pták preukázal schopnosť oboch interpretov vkročiť do celkom inej náladovej rieky. Bartók je prosto majster – Serly iba žiak.

Zoltán Kodály napísal svoje violončelu venované Adagio ako ponurú skladbu, ponorenú do hĺbky srdca. Zamatový, vrúcny prejav Jána SlávikaDany Varínskej vystihol všetky znaky tohto diela, ba povýšil ho na klenot koncertu. No vrcholom, interpretačnej dvojice boli predsa len „Variations sur un théme Slovaque púre violomnčelo a klavír“ od Bohuslava Martinů. Dielo napísal skladateľ vo Švajčiarsku – ako posledné. Je to výkrik duše, ponorenej do spomienok. Variácie na pieseň „Kebych ja vedela“ z druhého zväzku Slovenských spevov, zaznamenanej v Štrbe r. 1882, našla v moravskom géniovi r. 1959 jedinečne cítiaceho umelca, ktorý viacnásobne variuje tému – cez ľahkú citáciu, po brilantné interpretačné chodníčky, elegické nálady až po virtuózne finále. Ján Slávik s Dankou Varínskou podali jeden z vrcholov svojho koncertného kumštu – úplne ponorení do prekrásnej skladby, ktorá nekoketuje ani s modernizmom, ani s tradíciou, ale ide cestou absolútneho muzikanstva a citového vzplanutia.

Bravó, Muchovci!

Na záver dlhé koncertu si dramaturg Vladimír Godár „neodpustil“ ešte exkurziu do domu Albrechtovcov – veď sa to Albrechtine aj patrí. K slovu sa dostalo mladé Muchovo kvarteto: najprv zaznelo Andante amoroso pre sláčikové trio – dielo, ktoré napísal celkom hluchý a slepý skladateľ (!) ako svoje posledné. Obdivuhodné ponorenie do absolútna duše. Dojímavé, krásne. Následné Scherzo pre sláčikové kvartetoSlovenské kvartetíno z konca štyridsiatych rokov boli predvedené Muchovým kvartetom s maximálnou zaujatosťou, bezhraničnou vnútornou zaangažovanosťou a s maximálnym pochopením neskoro – romantického štýlu autora, ktorý oživil v sebe nielen ozveny konkrétnej ľudovej piesne (A ty dievča, luteránča – v Scherze pre sláčikové kvarteto), ale aj ďalšie folklórne archetypy či bartókovské echá.

Mucha Quartet

Mucha Quartet

Muchovci – hrali ste skvele! Dĺžkou koncertu trochu unavené publikum, ožilo pod vašou mladou energiou a absolútnou oduševnenosťou.

Autor: Terézia Ursínyová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 77
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár