Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Dr. Gustáv Papp – ojedinelý interpret dramatických postáv s expresívnym hereckým výrazom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 7. októbra tohto roku si pripomíname dvadsiate výročie úmrtia slovenského operného speváka Dr. Gustáva Pappa (narodil sa 28. septembra 1919 v Čiernom Balogu, okres Brezno, zomrel v Bratislave), tenoristu, dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1955 – 1985, jedinečného interpreta so strhujúcim dramatickým výrazom.

Gustáv Papp vyrastal v muzikantskej rodine a jeho spevácky talent sa rozvíjal už počas školských rokov v ochotníckych divadelných predstaveniach a na školských slávnostiach. Hral na klavíri, harmonike, účinkoval v speváckom krúžku. Po maturite na reálnom gymnáziu v Košiciach (1938) sa  rozhodol pre lekárske povolanie, štúdium na Lekárskej fakulte UK ukončil v roku 1944. Lekársku prax začal v sanatóriu vo Vyšných Hágoch (1944 – 1945), pokračoval v bratislavskom Charitase (1946 – 1951) a v rokoch 1951 – 1954 bol lekárom na Chirurgickej klinike v Bratislave. Počas štúdia medicíny spieval v spevokole a na naliehanie blízkeho priateľa začal paralelne študovať spev na konzervatóriu u prof. Dariny Žuravlevovej, ktoré absolvoval v roku 1948. V rokoch 1957 – 1959 bol na študijnom pobyte u Adofa Vogela na Hudobnej akadémii vo Viedni. V Slovenskom národnom divadle vystupoval pohostinsky (1948 – 1954), sólistom operného súboru bol v rokoch 1955 – 1985, v sezóne 1990 – 1991 inšpicientom opery. V rokoch 1960 – 1966 pôsobil v opere v Lipsku.

Gustáv Papp (1919 – 1997),
foto: M. Robinsonová, archív SND

Na javisko Slovenského národného divadla Dr. Gustáv Papp prvý raz vstúpil ako hosť v postave Dona Josého z Bizetovej Carmen 6. júna 1948. V predstavení pod taktovkou Ladislava Holoubka sa v titulnej úlohe sa predstavila ďalšia debutantka, talentovaná mezzosopranistka Jela Krčméry a Escamilla prvý raz spieval Bohuš Hanák. Úspešný a sľubný debut mladého tenoristu upútal šéfa opery Milana Zunu a na jeho odporučenie mu vedenie divadla ponúklo angažmán. Dr. Papp sa nechcel vzdať lekárskeho povolania a spieval iba pohostinsky, dokázal však harmonicky zosúladiť dve celkom odlišné profesie, povolanie chirurga a umelca. Stálym hosťom bol až do roku 1955, kedy sa definitívne rozhodol vstúpiť do služieb Slovenského národného divadla. Na jeseň v roku 1948 doštudoval Rudolfa v Pucciniho Bohéme, prvú premiéru so súborom absolvoval postavou Fausta v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1948). Na začiatku svojej speváckej kariéry bol Dr. Gustáv Papp predstaviteľom klasických, prevažne romantických lyrických postáv, pre ktoré ho predurčoval nielen hlas, ale aj jeho divadelný zjav, postupne sa jeho hlas rozvinul do dramatických polôh až k veľkým wagnerovským partom. Z ruskej tvorby spieval Dr. Gustáv Papp Lenského (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1949, 1952, 1963, 1972), Vladimíra Igorieviča (Borodin: Knieža Igor, 1952), v Musorgského Borisovi Godunovovi Grigorija (1954), neskôr i herecky výrazného Šujského (1977). Bol muzikálne brilantný Sadko (Rimskij-Korsakov Sadko, 1960), dramaticky vervný Herman (Piková dáma, 1964). Naštudoval Princa z Dvořákovej Rusalky (1950, 1953, 1972), Smetanov hlasovo dramatický Dalibor (1957, 1982) bol jednou z vrcholných kreácií Gustáva Pappa. Česká kritika ho pri zájazde opery v Prahe v roku 1958 označila za ideálneho predstaviteľa tejto postavy. Stvárnil aj Šťáhlava z Libuše (1961), krásnym hlasovým prejavom a hereckým stvárnením upútal ako Laca v Janáčkovej Jej pastorkyni (1966), zaujal vynikajúcim speváckym výkonom v javiskovom stvárnení piesňového cyklu Zápisníka strateného (1969) toho istého skladateľa.

J. Haydn: Svet na Mesiaci, Opera SND, 1967,
Gustáv Papp (Ecclitico),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Z klasického repertoáru Giuseppe Verdiho naštudoval Vojvodu z Mantovy (Verdi: Rigoletto, 1951), Alfréda (Verdi: Traviata, 1955), spevácky výborného a herecky pôsobivého Dona Carlosa (Don Carlos, 1956), jedinečnou herecko-speváckou kreáciou bola postava Otella (Otello, 1958), bol presvedčivým, hrdinným vojvodcom Radamesom (Aida, 1959; 1983, insc. 1978), Macduffom (Macbeth, 1968), popasoval sa i s Manricom (Trubadúr, 1975, insc. 1974). Pappov kvalitný a vyrovnaný hlas sa uplatnil i v Pucciniho operách ako Cavaradossi (Tosca, 1957, 1973), Des Grieux (Manon Lescaut, 1958), bol výrazne dramatický a herecky presvedčivý Kalaf (Turandot, 1965) i Luigi (Plášť, 1968) a Canio v Leoncavallových Komediantoch (1961). Z ďalších postáv svetového repertoáru naštudoval po Donovi Josém (Carmen, 1954, 1973) Eleazára (Halévy: Židovka, 1965), vytvoril aj herecky presvedčivého Hoffmanna (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), Guillota de Morfontaina (Massenet: Manon, 1980). K profilovým postavám patril psychologicky premyslený i bohato spevácky nuansovaný, odbojný a expresívny Florestan v Beethovenovom Fideliovi (1951, 1960, 1970, 1974), stvárnil Maxa (Weber: Čarostrelec, 1963, Ecclitica (Haydn: Svet na mesiaci, 1967), Achilla (Gluck: Ifigénia v Aulide, 1970). Z významných úloh Richarda Straussa vytvoril Bacchusa (Ariadna na Naxe, 1966), charakterové a markantné party Herodesa (Salome, 1976) a Aigistha (Elektra, 1980). Vysoké interpretačné majstrovstvo a inteligentnú muzikalitu prejavil v postavách wagnerovských hrdinov. Na ich začiatku bol Erik (Blúdiaci Holanďan, 1960. insc. z 1957, 1984), hlboko precítený, vášnivý a herecky vyrovnaný Tannhäuser (1963), mimoriadne silným dojmom zapôsobil jeho monológ v záverečnom obraze. Ako Rienzi (1967) imponoval svojím zjavom a kovovým leskom zafarbeným hlasom, v Lohengrinovi (1976) prekvapoval hlasovou sviežosťou a zvládnutím náročnej lyrickej polohy.

R. Wagner: Rienzi, Opera SND, 1967,
Gustáv Papp (Cola Rienzi), Elena Kittnarová (Irena),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Spolupráca opery v Lipsku s Dr. Gustom Pappom začala po zájazde opery SND v Drážďanoch (1959), kde Dr. Papp spieval excelentného Dalibora a prijal ponuku na naštudovanie postavy Walthera von Stolzinga v opere Majstri speváci norimberskí Richarda Wagnera v opere v Lipsku. Wagnerova hudobná dráma bola súčasne slávnostným otváracím predstavením znovuotvorenia opery v Lipsku v roku 1960. Režisér Joachim Herz sa pokúsil zbaviť operu historického realizmu a inscenoval operu v štýle renesančnej komédie shakespearovského divadla Globe. V poslednej scéne Dr. Papp spieval áriu Walthera na vyvýšenej scéne s bočnými prístavbami galérií. Po skvelom výkone vytvoril pôsobivého Rienziho (1962) a nemecká kritika písala: „Bolo obdivuhodné, že Dr. Papp si mohol dovoliť nasadiť svoj hlas v plnej sile hneď na začiatku, bez obavy, že by mu azda na konci trojhodinového spievania zlyhal.“ (Mitteldeutsche Neueste Nachrichten, 1. 3. 1962. č. 51, s. 4). Pappova spolupráca s lipskou operou trvala sedem rokov, naštudoval tu aj Tannhäusera (1963) a Lohengrina (1965). Inscenácia lipského Tannhäusera v parížskej verzii sa paralelne pripravovala aj v Bratislave, kde ju uvádzali vo verzii drážďanskej (k 150. výročiu narodenia Richarda Wagnera). S obdivom možno hovoriť o nezvyčajne fyzickej, psychickej a intelektuálnej dispozícii Dr. Pappa, ktorý zvládol obe premiéry s päťdňovým odstupom v Bratislave i v Lipsku, samozrejme na domácom javisku v slovenčine a na lipskej scéne v nemčine.

Dr. Gustáv Papp našiel uplatnenie v náročných úlohách opery dvadsiateho storočia ako Loňka (Chrennikov: V búrke, 1956), Kukuškin (Prokofiev: Príbeh ozajstného človeka, 1961), Gonzalvo (Ravel: Španielska hodinka, 1961), Lysander (Britten: Sen noci svätojánskej, 1962), Mladý gavalier (Hindemith: Cardillac, 1964), Peter (Gershwin: Porgy a Bess, 1974). K jeho znamenitým kreáciám patril spevácky a herecky vyrovnaný Lukullus (Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962). Autor Paul Dessau, prítomný na predstavení opery SND v rámci Pražskej jari v roku 1962 sa o Pappovi vyjadril ako o ozajstnom interpretovi brechtovského štýlu. Nezabudnuteľný bol Pappov duchovne prežiarený Manolios vo vrcholnom diele Bohuslava Martinů Grécke pašie (1969).

J. Cikker: Hra o láske a smrti, 1973,
Gustáv Papp (Donald Grobe), Magdaléna Hajóssyová (Sophie),
foto: Archív SND

Dr. Gustáv Papp bohato uplatnil svoje danosti a interpretačné majstrovstvo v pôvodnej slovenskej opernej tvorbe. Bezprostredne po svetovej premiére Krútňavy vstúpil pre dlhodobejšiu chorobu Štefana Hozu do inscenácie v postave Ondreja v januári 1950 (v druhej repríze). Kritika jeho výkon hodnotila pozitívne „ …naštudovaním prejavil svoju vyspelosť a muzikálnosť“, na rozdiel od Hozovho bol jeho Ondrej „menej výbušným, povahove vyrovnanejším, ľudskejším. Pozoruhodný bol spevácky výkon Pappov, aj keď je vlastne lyrický tenor, predsa našiel pre vrcholné miesta zvučnú hlasovú plnosť.“ (z. b. = Zdenka Bokesová, Ľud, 25. 1. 1950). Doštudovaná postava Ondreja stala historickým medzníkom pre Pappovu umeleckú biografiu: „Bola to jedna z jeho životných rolí, ktorej vtlačil pečať vzorovej interpretácie, čo ťažko prekonať. Papp sa tu ukázal ako silná umelecká individualita. Svoj interpretačný model založil na syntéze vzorového spevácko-deklamačného, hereckého a zemito štylizovaného hrdinu, so silne vyhrotenými dramatickými akcentami a jemnými, tlmenými citovými túžbami,“ (Marián Jurík, Hudobný život, 29. 10. 1997, roč. 29, č. 20, s. 10). Ondreja spieval Gustáv Papp aj v ďalších uvedeniach opery (1952, 1965), stal sa jeho klasickým a reprezentatívnym predstaviteľom, jeho spevácky a herecký výkon sa gradačne stupňoval až vrcholnému piatemu obrazu. Dr. Gustáv Papp sa zaslúžil o úspech veľkých cikkerovských postáv Jura Jánošíka (Juro Jánošík, 1954, 1961,1972), Bega Bajazida (Beg Bajazid, 1957), Simonsona (Vzkriesenie, 1962), Fred (Mister Scrooge, 1963), Clauda Valléeho (Hra o láske a smrti, 1973). Zaujal najmä vzorovou interpretáciou Jura Jánošíka: „jeho strunistá postava, strhujúci temperament, suverénny pohyb na javisku (i tanec) a dramatický, nosný fond sa nezmazateľne zapísali do pamäti tých, ktorí sledovali verejnú generálku a premiéru opery.“ (Igor Vajda, Predvoj, 5. 5. 1966).

J. Cikker: Juro Jánošík, Opera SND, 1954,
Mádia Hubová (Zuza), Gustáv Papp (Juro Jánošík),
foto: Archív SND

Vynikajúco stvárnil náročnú postavu Záboja v Suchoňovom Svätoplukovi (1960, 1970):„… nezabudnuteľné sú piesne Záboja v podaní dr. Gustáva Pappa, prekrásne deklamačne vypracované, s najjasnejšou slovnou dikciou, strhujúce v svojej prostote a nadšení, ktoré vie vložiť tento umelec do každej svojej postavy.“ (Dr. Z. Nováček, Pravda, 15. 3. 1960). Naštudoval hlavné tenorové úlohy v premiérach ďalších slovenských opier, v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi Paľa (1958), jednou z Pappových životných úloh po hereckej a speváckej stránke bol Profesor Sigelius v jeho druhej opere Biela nemoc (1968). V operách Ladislava Holoubka stvárnil Tóna (Holoubek: Rodina, 1960), štylizovaného a spevácky presvedčivého Dr. Hellpacha (Profesor Mamlock, 1966). Keď v  roku 1958 uvádzalo košické Štátne divadlo prepracovanú verziu prvej Holoubkovej opery Stella (réžia Kornel Hájek, dirigent Ladislav Holoubek), doštudoval Dr. Papp na pozvanie autora postavu Morrisa Monka a svoju premiéru spieval bez jedinej orchestrálnej a režijnej skúšky. Z pôvodnej slovenskej tvorby stvárnil aj Britwalda v opere Alexandra Moyzesa Udatný kráľ (1967), v operách Bartolomeja Urbanca Martina (Pani úsvitu, 1976) a výrazovo strhujúcu postavu básnika (Tanec nad plačom, 1979), v premiére Benešovej Hostiny (1984) interpretoval aj náročný part Filipa.

Pappova nadpriemerná muzikalita a pohotovosť sa prejavila aj v záskokovom odspievaní basového partu Hortenzia (pre náhle onemocnenie predstaviteľa postavy Václava Nouzovského) v celoštátnej premiére Šebalinovej opery Skrotenie zlej ženy (1959). V roku 1977 spoľahlivo zaskočil (namiesto Petra Dvorského) v titulnej úlohe Fausta v Gounodovej opere s maďarskou speváčkou Adrienne Csengeryovou ako Margarétou. A na koncertnom pódiu premiéry cyklu Spevy o živote pre soprán a tenor Dezidera Kardoša (1975) s dirigentom Ľudovítom Rajterom pre ochorenie speváčky Viktórie Stracenskej musel Dr. Gustáv Papp prevziať aj sopránový part a „s touto neočakávanou zmenou sa vyrovnal s obdivuhodnou pohotovosťou“ (Vladimír Čížik, Hudobný život, roč. 7, 3. 2. 1975, s. 4). Dr. Gustáv Papp sa postupne úspešne zmocňoval aj epizódnych a charakterových postáv: Majiteľ (Taktakišvili: Tri životy, 1974), Notár (Cikker: Rozsudok, 1980, insc. z 1979). Sellem (Stravinskij: Osud zhýralca, 1982), Nitrabor (Suchoň: Svätopluk, 1985, 1990), Prvý inžinier (Cikker: Zo života hmyzu, 1987). Po ukončení bohatej aktívnej umeleckej činnosti v roku 1985 spieval ešte pohostinsky a symbolicky ukončil svoju činnosť postavou Dona Josého z Carmen  4.  júna 1988. Definitívne sa s javiskom rozlúčil postavou ceremoniára z Čajkovského Pikovej dámy 21. februára 1990.

Na začiatku svojej umeleckej činnosti Dr. Gustáv Papp pohostinsky účinkoval aj v spevohernom súbore Novej scény v klasických operetách ako Boleslav Baranski (Nedbal: Poľská krv, 1953) a Ottavio (Lehár: Giuditta, 1955). Vystupoval aj na domácich scénach v Štátnom divadle v Košiciach a Banskej Bystrici. V pražskom Národnom divadle spieval Florestana (Beethoven: Fidelio, 1953, 1954), Grigorija (Musorgskij: Boris Godunov, 1954), Dalibora (Smetana: Dalibor, 1967). V roku 1964 spieval Ondreja na premiére Suchoňovej Krútňavy (v réžii Václava Kašlíka v hudobnom naštudovaní Jaroslava Krombholca, ktorého pre náhle ochorenie nahradil dirigent Josef Kuchinka) a Kalafa v Pucciniho Turandot (1968) s talianskym dirigentom Danilom Belardinellim.

Krútňava, Opera SND, 1965,
Margita Česányiová (Katrena), dr. Gustáv Papp (Ondrej)
foto: Jozef Vavro

V Brne spieval druhú premiéru Verdiho Otella (réžia Miloš Wasserbauer, dirigent František Jílek, 1967) a Radamesa v Aide, v Ostrave okrem Hermana v Čajkovského Pikovej dáme s opavskou operou aj Radamesa v Aide. Pohostinsky často na účinkoval na zahraničných scénach nielen so súborom opery SND, ale aj ako sólista, napr. v roku 1958 spieval Dona Josého z Bizetovej Carmen pod taktovkou Edgarda Doneuxa v belgickom meste Charleloi (Palais des Beaux-Art), množstvo vystúpení absolvoval vo viacerých mestách bývalého Sovietskeho zväzu: Tbilisi, Kyjev (1958), Ľvov, Charkov, Odesa, Minsk, Jerevan (1959), Riga, Leningrad (dnes St. Petersburg), Jerevan, Tallin (1962), hosťoval aj v Budapešti (1965). Okrem lipskej opery bol častým hosťom operných scén v Drážďanoch, Dessau, Weimare, Berlíne a Bitterfelde.

Bohatá bola aj koncertná činnosť Dr. Gustáva Pappa, ako koncertný spevák prispel významne k propagácii súčasnej slovenskej piesňovej tvorby. Spoluúčinkoval so Slovenskou filharmóniou, spieval tenorové party v Beethovenovej 9. symfónii s Václavom Talichom, Zimmerovej Symfónii č. 4 s Ladislavom Slovákom (1961), Suchoňovej kantáte Žalm zeme podkarpatskej (pri príležitosti šesťdesiatych narodenín skladateľa, 1968), v premiére laudatória Andreja Očenáša Miloval som ťa s Ladislavom Slovákom (1975), v premiére Poémy pre tenor, miešaný zbor a orchester Zdenka Mikulu s Ľudovítom Rajterom (1977), Dvořákovom oratóriu Stabat mater, Janáčkovej kantáte Amarus, Lisztovej Faustovskej symfónii, Bartókovej kompozícii Cantata profana, Stravinského oratóriu Oidipus Rex a v ďalších. Mnohé komorné koncerty absolvoval Dr. Papp aj v Prahe, napr. už v roku 1956 mal koncert s Margitou Česányiovou vo Valdštejnskej záhrade, vianočný koncert v Smetanovej sieni v Prahe so Soňou Červenou, Slávkou Procházkovou a Hanušom Theinom s klavírnym sprievodom Jana Malého, v Karlových Varoch opäť s Česányiovou (1958) a mnohé ďalšie nespočetné koncerty. Slovenskí skladatelia Bartolomej Urbanec a Ján Cikker venovali Dr. Pappovi k šesťdesiatym narodeninám piesňové cykly. Pri príležitosti šesťdesiatin umelca v roku 1969 usporiadal Mestský dom kultúry a osvety v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave recitál umelca zostavený z piesňovej z tvorby Beethovena, Schuberta, Smetanu a operných árií Verdiho Otella, Wagnerovho Walthera Stolzinga z Majstrov spevákov norimberských, Hermana z Čajkovského Pikovej dámy, Smetanovho Dalibora, Leoncavallovho Cania, Bizetovho Dona Josého s klavírnym sprievodom manželky Evy Pappovej, ktorá ho často sprevádzala na piesňových koncertoch.

Realizoval množstvo rozhlasových nahrávok, spolupracoval s televíziou, nahral niekoľko nahrávok na gramoplatne. Hudobné vydavateľstvo Opus vydalo v roku 1980 profilovú platňu Dr. Gustáva Pappa s áriami z opier (Beethoven: Fidelio, Halévy: Židovka, Bizet: Carmen, Smetana Dalibor, Leoncavallo: Komedianti, Wagner: Lohengrin, Majstri speváci norimberskíTannhäuser). Na realizácii nahrávky sa podieľal Symfonický orchester Československého rozhlasu pod taktovkou Ondreja Lenárda. V televíznej inscenácii opery Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland (réžia Tibor Rakovský, dirigent Gerhard Auer, 1971) vytvoril postavu Gramma. V sedemdesiatych rokoch bol člen redakčnej rady časopisu Hudobný život a príležitostne člen porôt speváckych súťaží. V osemdesiatych rokoch pôsobil krátky čas ako pedagóg na Katedre spevu VŠMU. V roku 1984 prevzal v Nemecku cenu Roberta Schumanna mesta Zwickau za mimoriadne zásluhy o pestovanie Schumannovho diela, v roku 1991 mu prezident republiky Václav Havel udelil Rad T. G. Masaryka IV. triedy pri príležitosti 73. výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

G. Verdi, Otello, Opera SND,
Gustáv Papp (Otello),
foto: Archív SND

Dr. Gustáv Papp si pri svojich dvoch náročných a špecifických profesiách stihol viesť štatistiku a dokumentáciu nielen umeleckú, ale aj chirurgických operácií a zákrokov. V niekoľkých zošitoch má pedantne, presne a dopodrobna, so zručnosťou precízneho kronikára zmapovanú celú svoju nesmierne bohatú umeleckú činnosť, autorov, názvy diel, postáv a počet predstavení, ale aj mená dirigentov, režisérov, partnerov a názvy miest, kde vystupoval a ďalšie poznámky súvisiace s umeleckými vystupovaniami. Naštudoval 75 operných postáv 115 v inscenáciách, absolvoval 1 668 predstavení na domácich i zahraničných scénach takmer v celej Európe, absolvoval 832 koncertných vystúpení. Z celkového počtu predstavení bolo 447 predstavení v operách slovenských skladateľov, 173 českých, 245 talianskych, 269 nemeckých, 189 francúzskych a 208 ruských autorov. V bilancii postáv je na prvom mieste Cikkerov Juro Jánošík, ktorého Dr. Papp spieval 109-krát vo viacerých naštudovaniach. Podobne vo viacerých inscenáciách, vrátane pohostinských vystúpení, spieval Dona Josého z Carmen 102, Ondreja v Krútňave 97, Princa v Rusalke 86, Lenského v Eugenovi Oneginovi 81, Cavaradossiho v Tosce 64, Florestana vo Fideliovi 55, Fausta 48, Tannhäusera 45 a Otella spieval 38 krát. Z operných postáv naštudovaných iba raz spieval Petra z Gershwinovej opery Porgy a Bess vo všetkých 77-ich reprízach a Dalibora 34 krát (z celkových 43 predstavení v deviatich predstaveniach účinkovali hostia z Prahy a Brna, pozn.). A ako sa dá zvládnuť umelecká práca, lekárska prax a mapovanie života i oboch náročných a rozdielnych povolaní? „Za úspechom operného umelca je železná životospráva, disciplína a tvrdá práca po celý život, “ vyjadril sa Dr. Gustáv Papp v jednom z rozhovorov.

Poznámka: Za nezištné poskytnutie vzácnych informácií a štatistických údajov chcem poďakovať umelcovmu synovi Ing. arch. Petrovi Pappovi.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

V roku 2014 pripravil Divadelný ústav výstavu fotografií javiskovej tvorby Dr. Gustáva Pappa. Kurátorom výstavy bol Jaroslav Blaho. Fotografie z výstavy si môžete vo formáte PDF pozrieť TU…

video

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply