Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Draho vykúpený smútok Sergeja Polunina

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenské národné divadlo odprezentovalo 26. a 27. septembra 2017 slávnostnú projekciu filmu v réžii Stevena Cantora a tanečné vystúpenie Sergeja Polunina pod názvom Sergej Polunin Live, Dancer. Večer bol vystavaný z 85. minút dokumentárneho filmu o tanečníkovi a dvoch tanečných vstupov Silent Echo a Take me to Church. Druhá choreografia je aj súčasťou filmu, je však predovšetkým materiálom, ktorý bol na YouTube sledovaný s enormným množstvom pozretí. Záver večera ešte doplnila krátka diskusia s Poluninom a jeho mamou.

Tanečný večer (alebo lepšie – tanečné kino) stálo na slovenské pomery kuriózne veľa (od 75 po 500 €) za projekciu a dve krátke choreografie akokoľvek populárneho a vo svete známeho tanečníka. Tým pádom sa podujatie stalo skôr akciou pre snobov, ktorí nielen, že na to majú, ale aj „museli“ byť videní. Večer teda vyvolal pomerne zmiešané pocity – na jednej strane sympatie k tanečníkovi, ktorý vo filme pôsobí nielen ako veľká tanečná hviezda, ale predovšetkým ako trpiaci človek – fyzicky aj psychicky, ktorý postupne stráca vzhľadom na rodinné pomery, motiváciu tancovať a svoj postoj v istom období života deklaruje rebéliou – ostentatívnym tetovaním, drogami, bohémskym životom a nezodpovedným prístupom k tancu, ergo Bad Boy of the Ballet. Najmladší sólista Kráľovského baletu v Londýne, ktorý 2012 odstúpil sa stal sólistom v Moskovskom akademickom hudobnom divadle K. S. Stanislavského a V. I. Nemiroviča-Dančenka a v Štátnom akademickom divadle opery a baletu v Novosibirsku. V roku 2014 nadviazal spoluprácu s americkým fotografom a hudobným režisérom Davidom LaChapellom a vytvorili spoločne hudobno-tanečný klip, ktorý ho dostal vďaka technológiám do povedomia širokého publika. Vyvrcholením jeho rozlúčky s tancom je práve choreografia Take me to Church, avšak klip (respektíve jeho dopad) zmenil Poluninov názor a vrátil ho opäť na javisko s jeho prezentáciou.

Sergej Polunin v SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Film Dancer je dojímavým príbehom vytrvalého tanečníka od jeho talentovaných detských pokusov až po profesionálne účinkovanie, s nahliadnutím nielen do zákulisia divadla, tanečných sál, ale predovšetkým do jeho súkromia s otvorenými výpoveďami rodinných príslušníkov s použitím archívnych záberov zo súkromnej videozbierky. Sympatický, pokorný a zároveň rebelujúci tanečník vyvolá dojatie a celý dokument profiluje akýsi dekadentný smútok, rozporuplné pocity a lavírovanie medzi úprimnosťou a účelom. Obe komorné choreografie boli samozrejme zatancované profesionálne, s arzenálom skokov, elegantných gest, drámou, aj nehou a keď budem vulgárna – odtancované vskutku „ ľavou zadnou“. Človek vždy žasne nad „samozrejmou“ ľahkosťou, ktorá je daná od Boha aj vydretá zároveň. Niet pochýb, že je Polunin vynikajúci tanečník a naturálny talent. Nie je však na svete jediný. Jedine je asi jediný, ktorý má okolo seba aj vynikajúci marketing. Predovšetkým má však Polunin, okrem profi tancovania, aj zmes priam hollywoodských esencií – kombináciu silného, dojímavého príbehu ukrajinského chlapca (na tancovanie ktorého ťažko pracovala celá rodina, až sa postupne úplne rozpadla), rebéliu v podobe závislosti na kokaíne, provokatívneho tetovania na mužnom sexy tele s paradoxnou nehou baletného gesta, znovunájdenú náklonnosť k matke, ktorá ho na predstaveniach sprevádza, sympatická pokora, príjemný skromný prejav a za tým všetkým je skrytá vnútorná bolesť a profilácia nádeje a optimizmu v nových technológiách, ktoré privedú umelca svetového formátu s menšinovým druhom umenia mladým ľudom do obývačky a tabletov. Odozva širokej verejnosti inšpirovala Polunina k nadačnej činnosti, k podpore tanečníkov a baletu. V podstate by na tom nebolo nič prekvapujúce a ani zlé, keby finálny „produkt“ nebol orientovaný len pre elitných pánov, ktorí svojim mladým milenkám kúpia vstupenku za 500 éčiek, aby sa mohli plačlivým (dojatým?) hlasom spýtať nejakú hlúpu otázku, ktorej odpoveď už bola vlastne vo filme zadefinovaná, prípadne pani v dôchodkovom veku po troch vodkách zaujíma, či Sergej konzumuje ruské pirohy.

Sergej Polunin vo filme Dancer

Sergej Polunin v SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

A tak sa z večera, kde sa odprezentuje vskutku zaujímavý aj pôsobivý film a profesionálne tancovanie (hoci pár minútových choreografií) stane smutnosmiešna fraška „za pjetset“.

Osobne si Sergeja Polunina vážim, kvitujem jeho sympatický na nič sa nehrajúci prejav, talent, profesionalitu, tanečnú bravúru a „zožrala“ som jeho príbeh aj s navijakom dobrovoľne a bez nátlaku. Len je mi akosi z celej tejto „šouky“ až nemiestne smutno. Z rebela s kerkou sa stal v súčasnosti reklamný, marketingový ťahák, ktorý už zďaleka nie je len o baletnom geste. Emócie profilované vo filme sa mi v reáli kdesi vytratili a hoci je jednoznačne zážitok vidieť Polunina tancovať „live“ všetko to ostatné „šmé“ – od fotosteny až po podávanie sektu pre VIP hostí, ktorí si kúpili „kino“ a pohár bubliniek vo výške mesačného učiteľského platu v hrubom – mi amputovali všetky sentimentálne pocity. Slávnostná projekcia filmu Dancer v Slovenskom národnom divadle bola pre mňa osobne vskutku draho vykúpený smútok. Bulletin uvádza Poluninov citát: „Balet som si nevybral. Balet je to, čo som“. Po vzhliadnutí filmu, ale aj osobnom „dotyku“ s tanečníkom sa mi chce tento „slogan“ parafrázovať – „Smútok som si nevybral. Smútok je to, čo som“. Ja Sergejovi ten smútok (aj balet) naozaj verím. Len akosi ma vždy ľudsky poburuje, keď sa smútok a súcit (na akýkoľvek účel) „predáva“.

Autor: Barbara Brathová

Sergej Polunin patrí v súčasnosti k najvýraznejším osobnostiam svetovej baletnej scény. „James Dean baletu“, ako ho často označuje kritika, má tiež prívlastok „najtalentovanejší baletný tanečník svojej generácie“, prirovnávaný k legendárnemu Michailovi Baryšnikovovi. Ukrajinský tanečník – dnes najmladší sólista v histórii Kráľovského baletu v Londýne – sa z najprestížnejších divadiel dostal až na filmové plátno vďaka producentke Gabrielle Tana a americkému režisérovi Stevenovi Cantorovi. Oceňovaný film DANCER, ktorý jedinečným spôsobom podáva obraz výnimočného umelca, slávnostne uviedli v divadelnej slovenskej premiére v novej budove SND. Projekt priniesol MILOSH Limited, PAVLEYE production a Balet SND.

Sergei Polunin vzal tanečný svet útokom, obdarený ohromujúcou silou a vyrovnanosťou. Na vrchole svojej slávy a na pokraji sebazničenia balansoval so svojím talentom, ktorý sa stal v určitom období väčšou záťažou než darom.

Sergej Polunin vo filme Dancer

Program: 
Projekcia filmu DANCER / réžia Steven Cantor

SILENT ECHO 
Hudba: Scanner
Choreografia: Russell Maliphant 
Účinkuje: SERGEI POLUNIN

TAKE ME TO CHURCH 
Hudba, text: Andrew Hozier-Byrne
Choreografia: Jade Hale-Christofi
Účinkuje: SERGEI POLUNIN

fofogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

Film Dancer

ukážka z interpretačného umenia Sergeja Polunina

email

About Author

Leave A Reply