Dnes je: nedeľa, 23. 7. 2017, meniny má: Oľga , zajtra: Vladimír

Drahomíra Bargárová – prvá slovenská operná režisérka

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po monografiách o speváčkach Magde Móryovej-Szakmáryovej (r. 2009), ktorá bola aj vokálnou pedagogičkou a Anne Polákovej-Hadravovej (r. 2012), napísala muzikologička a dlhoročná redaktorka košického Slovenského rozhlasu PhDr. Lýdia Urbančíková (7. 1. 1942) ďalšiu zaujímavú publikáciu s názvom: Drahomíra Bargárová – prvá slovenská operná režisérka (vydala Hudobná spoločnosť Hemerkovcov v Košiciach r. 2016). Aj touto knihou dokazuje tohtoročná jubilantka Lýdia Urbančíková, že staršia generácia slovenských muzikológov najviac prispela k hodnoteniu osobností našej opernej scény.

Zásluhou Spoločnosti Hemerkovcov vyšli aj predchádzajúce tituly autorky. Iné je, že knihy s podobnou tematikou vychádzajú v symbolickom, cca 300 kusovom náklade, čo je určené iba úzkemu okruhu profesionálnych záujemcov. Do predaja sa, žiaľ, podobné tituly ani nedostanú. (Pozn.: promócia knihy bude 29. 5. o 15.30 na VŠMU – za účasti autorky i režisérky – o čom  bude Opera Slovakia ešte informovať).

Je otázkou, prečo Divadelný ústav neoslovuje viacerých autorov, aby písali a vydávali knihy s divadelno-opernou tematikou v tejto štátom podporovanej inštitúcii (ktorá má navyše špecializovanú predajňu kníh na Jakubovom námestí v Bratislave).

V prípade Drahomíry Bargárovej (nar. 13. 6. 1936 v Moravskom Jáne, okr. Senica), ide o vzácnu osobnosť hudobného divadla, ktorá pôsobila najprv v novozaloženej Opere Divadla J. Gregora – Tajovského (dnes Štátnej opere) v Banskej Bystrici (od r. 1959 do r. 1969) a potom dvadsať rokov v opere Štátneho divadla v Košiciach (1969 – 1989).

Drahomíra Bargárová

Draha (ako ju oslovujú jej priatelia a umelci) už veľa rokov býva neďaleko Banskej Bystrice, v obci Králiky, týčiacej sa nad Tajovom. Tu vznikla i časť monografie L. Urbančikovej – prinajmenšom kapitola nazvaná Rozhovor v tieni platanu. V autentickom interview autorky s režisérkou sa čitateľ dozvie veľa zaujímavostí o umeleckej práci, režijnej príprave, tvorivosti, invencii, nutnej vzdelanosti, ale aj o vzťahu k jednotlivým speváckym osobnostiam tejto stále duševne sviežej jubilantky, ktorú pozná najmä staršia generácia operných divákov.

Ako 17-ročná sa prihlásila na opernú réžiu na VŠMU, po smrti prof. Otakara Zítka odišla na JAMU do Brna k prof. Milošovi Wasserbauerovi, kde vysokú školu aj absolvovala (r. 1960). V detstve získala základy baletu, zaberala sa sedem rokov bábkovým divadlom, maturovala na gymnáziu v Bratislave, súkromne študovala nemčinu, francúzštinu, osem semestrov externe taliančinu na FFUK v Bratislave – čo sa jej zišlo nielen v režijnej práci, ale aj počas ročnej študijnej stáže v Taliansku (r. 1973). Tú dostala z talianskeho ministerstva kultúry. Oproti iným režisérom – aj tým súčasným – bola skvele pripravená na povolanie hudobným vzdelaním, čo ocenila kritika, hodnotiaca v jej inscenáciách spätosť hereckého prejavu s celkovou hudobnosťou. Drahomíra Bargárová študovala hru na husle na l. hudobnej škole v Bratislave, potom absolvovala dva cykly klavírnej hry (pre 1. – 7. ročník a ešte dva ročníky vyššej hudobnej školy). Hrala výborne z listu, opery študovala z partitúry, porovnávala rôzne nahrávky, bola spätá s vnútorným rytmom diela a predstavou dirigenta.

Ovládala operné party tak, že na skúške ich dokázala odspievať za nemocného sólistu. Zaujímala ju technika bel canta – tak študovala a „vyskúšala“ na vlastnom hlase. Už na JAMU režírovala úspešne Pergolesiho operu Slúžka paňou. Na Medzinárodný festival Leoša Janáčka pripravila ako poslucháčka Janáčkovu operu Počátek románu. Absolvovala JAMU inscenáciou opery Dido a Aeneas od Henryho Purcella, za čo dostala od rektora JAMU červený diplom. Počas tridsiatich rokov režijnej práce v dvoch profesionálnych operných divadlách naštudovala 9 operných inscenácií v Banskej Bystrici a 34 operných i operetných titulov v Košiciach. Pre Česko-slovenskú televíziu v Bratislave realizovala 10 opier a adaptácií hudobných diel, pričom najviac spolupracovala s dramaturgičkou Gabrielou Vyskočilovou a kameramanom Františkom Trutzom. R. 1969 vytvorila pre bratislavské štúdio Čs. televízie svetovú premiéru adaptácie opery slovenského skladateľa Jána Zimmera Kráľ Oidipus, ktorá v televíznej podobe získala prvenstvo na republikovej úrovni, aby následne reprezentovala Česko-Slovensko na Salzburger Opernpreis (súťaž opier na festivale v Salzburgu). Režisérka a skladateľ sa na základe umiestnenia (hneď za oceneným švédskym televíznym dielom) stali čestnými členmi IMZ – Medzinárodného hudobného centra. V roku 1965 na scéne Elbe Elster Theater vo Wittenbergu naštudovala prvé zahraničné uvedenie Pauerovej opery Slimák táradlo. Absolvoval študijné pobyty v Taliansku, Nemecku, Španielsku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku i v Rakúsku. Po víťazstve na prvom celoštátnom konkurze na miesto interného režiséra a po naštudovaní Verdiho Maškarného bálu nastúpila r. 1969 do opery Štátneho divadla v Košiciach, kde umelecky pôsobila plných dvadsať rokov. O tom všetkom hovorí poučene a zaujímavo autorka knihy v rozhovore s režisérkou – i v hodnotiacich kapitolách najnovšej monografie.

G. Verdi: Rigoletto, Opera ŠD Košice, réžia Drahomíra Bargárová,
foto: Archív ŠDKE

Paradoxom je, že hoci táto prvá dáma slovenskej opernej réžie presadila (okrem českých režisérov) do Štátneho divadla za hostí operných režisérov zo SND (B. Kriška, M. Fischer, J. Gyermek), naša národná scéna ju nikdy nepozvala hosťovať do Opery SND. A tak bratislavské publikum jej prácu spoznávalo iba prostredníctvom recenzií kritikov, ktorí vycestovali na premiéry do Banskej Bystrice, alebo Košíc, resp. z hosťovania Košičanov v Bratislave. Možno i preto jej životné jubileum – osemdesiatiny – zostali takmer nepovšimnuté našou kultúrnou verejnosťou. Pritom by si zaslúžila najvyššie ocenenie za svoju umeleckú prácu, ktorú tak podrobne približuje vo svojej monografii autorka.

Kniha je uvedená heslom z Encyklopédie Slovenska, nasledujú  autorsky upresnené životopisné dáta o Drahomíre Bargárovej (jedno je duplicitou druhého), nasleduje autorský úvod – s odôvodnením knižnej témy, zaujímavé sú nasledujúce Spomienky a korešpondencia osobností hudobnej kritiky i bývalých kolegov umelkyne, potom spomínaný rozhovor Lýdie Urbančíkovej s režisérkou, podčiarknutý životnými pocitmi Drahomíry Bargárovej: „Túžba vysvetľovať, riadiť, tvoriť…“. Väčšiu kapitolu venuje autorka pôsobeniu Bargárovej v opere Štátneho divadla Košice, kde sa odohrala podstata umeleckej práce zrelej osobnosti režisérky. Knihu uzatvára kapitola o spolupráci s televíziou, zoznam televíznych adaptácií v réžii D. Bargárovej, prehľad premiér v jej réžii a menný register. Kniha je doplnená bohatým fotografickým dokumentačným materiálom. Dodajme, že D. Bargárová bola pri operných štartoch Edity Gruberovej (v banskobystrickej inscenácii Verdiho Traviaty, ktorú režírovala a existuje z nej vzácny historický záznam v archíve televízie), Sergeja Kopčáka (v Košiciach, kam prišiel mladý basista po štúdiách v Bulharsku), vytvorila tu veľa krásnych inscenácií so „svojím tenorovým objavom“ Jozefom Konderom, mladým Š. Margitom a s takmer všetkými poprednými sólistami Štátneho divadla: E. Šmálikovou, A. Mrázovou, E. Malatincovou, M. Adamcovou, J. Regecom, J. Šomorjaiom, F. Balúnom, E. Pappovou, S. Váradiovou, I. Olejčekovou-Neshybovou, L. Neshybom, s dirigentmi L. Holoubkom a B. Velatom a mnohými spoluinscenátormi. Zoznam televíznych adaptácií a prehľad všetkých premiér D. Bargárovej – s detailnými informáciami o autorovi, titule, dátume premiéry, dirigentovi, scénickom výtvarníkovi, resp. choreografovi sú zoradené prehľadne – chronologicky. Menný register a zoznam skratiek dopĺňajú precíznu prácu autorky L. Urbančíkovej. Škoda menších chýb (správne písanie mena Edity Gruberovej – str. 6, Maria del Monaca – str. 74), dvojnásobné uvádzanie kritík (v ťažko čitateľnej fotoreprodukcii a v následnom prepise textu, no niekedy bez autora a prameňa – str. 34 a 36, čomu sa dalo vyhnúť aspoň v prípade Hudobného života, archívovaného v knižnici Hudobného centra), oslovovanie režisérky veľkým písmenom, čo je úzus iba v listovom kontakte, neuvádzanie mien fotografistov – hoci z archívu umelkyne, tobôž ŠD).

G. Verdi: La traviata, DJGT Banská Bystrica, 1968, réžia Drahomíra Bargárová,
Edita Gruberová (Violetta),
foto: archív Opera Slovakia

Osobne som „drahú Drahu“ a jej prácu v banskobystrickej opere poznávala od druhej polovice šesťdesiatych rokov. Už vtedy sme so vzrušením sledovali princípy jej modernej réžie, ktoré s nekompromisnosťou mladosti vírili vody ustálených režijných istôt. Veľa sa hovorilo o jej búrlivej povahe, postupne však čoraz viac o úspechoch jej režijne práce. V Košiciach robila so zlomkom rozpočtu bratislavských inscenácií, niekedy dokonca odkupovala pre svoje inscenácie staré kostýmy zo skladu SND (ako to spomína v rozhovore s autorkou), aby ich v Košiciach poprešívali do nových podôb – a tak neprekročili skromný finančný limit. Napriek všetkým ťažkostiam, nárokom a umeleckým hľadaniam mimobratislavských operných scén Drahomíra Bargárová bola a zostala PRVOU OPERNOU REŽISÉRKOU A DÁMOU medzi samými mužmi: nielen na Slovensku, ale v celom bývalom Česko-Slovensku. Kto ju bližšie poznal, musel byť očarený jej intelektom, iskrivou povahou, vedomosťami a silou výpovede. Z interview s ňou – pri príležitosti jej šesťdesiatin – viem, ako túžila po inscenovaní Verdiho Nabucca v SND, ktorého koncepciu mala premyslenú do detailov. Nestalo sa. Preto, že bola žena, alebo príliš silná osobnosť…? Jedno i druhé. „Svojho“ Nabucca napokon inscenovala v opere ŠD Košice, rok pred odchodom na zaslúžený umelecký dôchodok. Sumarizáciu svojej veľkej práce pre slovenskú operu si plne zaslúži.

PhDr. Lýdia Urbančíková touto monografiou vložila ďalší vzácny kamienok do mozaiky našej opernej histórie. Ten, kto vie, aké náročné je písať knihu v autorskom osamotení, dokáže oceniť ďalšiu knihu našej vzácnej autorky.

Autor: Terézia Ursínyová

video

G. Verdi: La traviata, DJGT Banská Bystrica, réžia Drahomíra Bargarová z roku 1968

 

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply