Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Duch Anny Frank v Košiciach

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Poznáte to, pri návšteve Amsterdamu vám turistický bedeker automaticky odporučí ako jednu z atrakcií návštevu domu Anny Frankovej. Prejdete sa okolo neho peši, alebo nazriete z lode na ono povestné miesto opradené dramatickým príbehom malého dievčatka a jej rodiny. Boli sme, videli sme, odfajfknuté. Dejiny si treba pripomínať. Druhá svetová vojna nie je tak ďaleko, aby sme vo svojej rodine, alebo okolí nepoznali niekoho, kto ju live zažil. Dejiny si treba pripomínať – nie však len tak ledabolo turisticky z bedekra, a nie preto, aby sme sa v nich morbídne vŕtali. Predovšetkým  preto, že sú bližšie, než si myslíme a preto, aby sa neopakovali.

Choreograf a režisér Ondrej Šothdramaturgickom tandeme so Zuzanou Mistríkovou tému Anny Frankovej chcel otvoriť už pred desiatimi rokmi. Napriek všetkému si myslím, že dnes je aktuálnejšia, ako kedykoľvek predtým. Denník Anny Frankovej neuvádza ako kuriózny príbeh jednej rodiny (hoci tragédiu doby na ňom dokumentuje), ale ako memento proti fašizmu, rasizmu, šovinizmu, inakosti.

Inšpiroval sa skutočným príbehom židovskej rodiny, ktorá sa skrývala počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padla za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Annelies Marie Franková sa od svojich trinástich rokov spolu s rodinou počas druhej svetovej vojny skrývala v zadnej časti jednej budovy v Amsterdame. Napokon však tesne pred koncom vojny padla za obeť nacistickému režimu. Anna si do denníka zapisovala udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944 a zaznamenala všetko, čo sa okolo nej dialo, aj jednotlivé dni v úkryte. Keď v marci 1944 počula v dánskom Slobodnom rádiu Oranje výzvu občanom, aby poskytli svoje zápisky do zbierky na historické účely, svoje poznámky začala prepisovať do knižnej podoby. Stihla prepísať podstatnú časť svojho denníka – stihla pripraviť 324 strán svojej novej knihy. Denník sa končí zápisom, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich objavili nemeckí vojaci. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Miep Giesová a schovala ho. Po vojne ho odovzdala Anninmu otcovi Ottovi Frankovi, ktorý jediný vojnu prežil. Ten ho upravil do knižnej podoby, ktorá vyšla prvý raz v roku 1947 a za sedemdesiat rokov ho preložili do 60 jazykov a vyšiel v miliónových nákladoch na celom svete.

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
Ami Fujikawa (Margot Franková), Lilla Babos (matka Edita Franková),
Táňa Pauhofová (Anna Franková), Jozef Marčinský (otec Otto Frank),
foto: Joseph Marčinský

Anna Franková je cielene „šitá na mieru“ herečky Táni Pauhofovej, ktorá fyzickými dispozíciami, ale predovšetkým vnútorným rozmerom spĺňa predpoklady a predstavy o mladom dievčatku s čistou dušou, detským svetom, ale zároveň s vyspelým pohľadom na okolité dianie a život. Vskutku si nemohol Ondrej Šoth vybrať lepšie, lebo hoci je Táňa výrazná talentovaná herečka svojej generácie, nasala svoju postavu ako špongia, prevtelila sa do nej telom aj dušou a akoby iba pokorne prepožičala svoje herecké majstrovstvo na interpretáciu Anny Frank. Iste, je to Táňa a objektívne ju na javisku vnímame, ale ďaleko viac je to Anna Franková, ktorej ducha preniesla na scénu. Balet Štátneho divadla Košice herečke sekunduje a robí jej, ako povedal sám choreograf, „orchestrálnu“ zložku, čím zdôraznil, že dominanta je na Táni, na ktorej celé predstavenie stojí a padá. Napriek tomu je táto „orchestrálna“ zložka tak výrazná a kompatibilná s hereckým výstupom Pauhofovej, že vnímame dielo ako tanečné divadlo, ktorému Šoth neostal nič dlžný. Vzácnosťou je Tánina pohybová kultúra a zdatnosť, s ktorou sa iste pasovala, ale dosiahla taký stupeň kvality, že medzi tanečníkov zapadla, implantovala sa pohybovo do diania a nepochybne predviedla aj kondične mimoriadne pozoruhodný výkon od neustáleho sa hýbania po rebríkoch, dynamických presunoch, behoch, skokoch a váľaniach sa po architektonickej konštrukcii,  o pohybovej pamäti nehovoriac.

Denník Anny Frankovej je prvé predstavenie baletu na renovovanej Malej scéne Štátneho divadla Košice impozantnej secesnej budovy, kde Šoth potrel kukátko a situoval scénu do stredu hľadiska, vytvoriac tak pol arénu (diváci sedia z dvoch strán scény), čo prinieslo improvizačné a fantazijné riešenia v zmysle svietenia a zvuku. Zvykli sme si už, že Ondrovi tanečníci si scénu dynamicky tvoria sami, presúvajú rebríky, manipulujú časťami konštrukcie a v tomto prípade si aj reflektormi svietia.

Vizuálna dominanta je na architektonickom koncepte (scénografia Miro a Jaro Daubravovci), ktorý „kopíruje“ úkryt rodiny vo firme otca Anny v Amsterdame. Konštrukcia je postavená ako kovový skelet, ako dva priestory (byt s povalou) horizontálne predelená masívnou plochou – svet „pod“ a „nad“, svet Anny na povale, kde sa utieka k svojmu denníku, úvahám, myšlienkam, snom, a svet pod ňou, kde prečkáva rodina s otcovými kolegami a priateľmi vojnu. Vertikálne tieto dva priestory spája monštruózny tubus z pletiva (akýsi komín, šachta, cez ktorú sa tanečníci presúvajú do týchto dvoch rovín, kde sa ukrývajú pred náletom, ale neskôr naklonením reprezentuje aj pec (?), plynovú komoru (?), akýsi tunel vedúci do pekla). Horizontálnu plochu (vždy po jednotlivých náletoch a plynutí času) tanečníci rozoberú a znížia ju až po hranicu, keď sa protagonisti pod ňou v zúfalstve plazia ako potkany.

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Scénografia tým symbolicky naznačuje, ako sa priestor nielen fyzický, ale aj ten vnútorný/duševný zužuje, ako sa stáva čoraz neznesiteľnejším, tesnejším, ako uniká z neho vzduch ergo život. Tento obrovský skelet je podoprený množstvom rebríkov, po ktorých tanečníci lezú, vešajú sa na ne, poskytujú im rôzne vstupy a výstupy z jednotlivých uhlov. Vedľa tohto „domu“ je situovaný veľký stôl, ktorý reprezentuje ešte život pred odchodom židovskej rodiny do Amsterdamu, na ňom sa zabáva, oslavuje, tancuje, odohrajú sa fragmentálne prvé nesmelé, nevinné dievčenské flirty, Annine narodeniny, ale aj krušnejšie situácie náklonnosti Anninej matky k jej sestre a snaha otca odviesť pozornosť Anny od tohto rodinného sklamania. Stôl sa na jednej strane stáva priestorom šťastia, radosti, spoločných chvíľ s rodinou a priateľmi, aby sa v závere premenil na hromadný hrob v koncentračnom tábore. Po stranách tanečníci v uniformách gestapa na scénu reflektormi svietia (nie je to len praktická nevyhnutnosť, ale tento moment má aj prenesený význam – akoby si gestapo na židov doslova „posvietilo“). Výraznú úlohu tu má aj desivý dym v scénach nemilosrdného chaosu, jemný priemet – projekcia rukopisu Anninho denníka na plochu povaly (film Vasyl Sevastyanov), otváranie reálnych dverí divadelnej sály, cez ktoré tanečníci v rôznych situáciách vstupujú (kamaráti, spoločnosť, neskôr gestapo, alebo veľmi fajn nástup protagonistov na začiatku, keď sa ešte mimovoľne miešajú s divákmi prichádzajúcimi do sály). Zastúpenie pragmatické, príbehové aj symbolické tu majú kufre – symboly presunov, sťahovania, odchodov a príchodov, ale aj koncentrovaných svetov, kde sú ukryté základné, ale aj dôležité súčasti jednotlivcov.

Kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová veľmi decentne a jemne vystihla „módu“ obdobia druhej svetovej vojny, aj so židovskými nuansami v rámci štýlu, civilnosti, farebnosti a jednoduchého, striedmeho znenia. Mimoriadne sympatické sú dievčenské šaty Anny Frank, ktoré majú prostotu a nevinnosť mladej slečny, ale nezachádzajú do infantilných rovín, skôr rešpektujú Annin čistý, ale zároveň hĺbavý vnútorný svet. Výrazným akcentom sú dospelácke červené lodičky, ktoré Anna dostane doma k narodeninám, ale nesmie si ich vziať do Amsterdamu v rámci limitov batožiny. Neskôr ich však dostane na ďalšie narodeniny od Miep Giesovej, ktorá ako jediná nežidovka a sekretárka Anninho otca prináša do domu správy zvonku, potrebné veci a malé prekvapenia. Jediný výpravnejší (v zmysle divadelnejší a necivilný) kostým tu má oživený denník Anny, ktorý zosobňuje tanečnica odetá v dlhom plášti s károvaným vzorom identickým s obalom denníka, pod ktorým má elegantné, až snové saténové biele šaty a fragmentmi rukopisu denníka a veľkou reálnou podobizňou z fotografie skutočnej Anny Frankovej. Jej prítomnosť je evidentnejšie zhmotnená v šatách alegórie Anninho denníka – nástojčivo, dojímavo, elegantne a decentne bez akéhokoľvek morbídneho odkazu. Ostatné kostýmy vychádzajú z uniformity gestapa a väzňov koncentračného tábora. Výtvarná stránka predstavenia (scénografia, kostým) má svoju umiernenú triezvosť a striedmosť, napriek svojej vizuálnej dominancii.

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
Táňa Pauhofová (Anna Franková),
foto: Joseph Marčinský

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
Táňa Pauhofová (Anna Franková),
foto: Joseph Marčinský

Citlivo a dôsledne  (v rámci emocionálnej roviny) je postavená aj hudobná dramaturgia (Ondrej Šoth), ktorá využila kombináciu nostalgického klavíra, temperamentných židovských folklórnych motívov, argentínskeho tanga, detského chóru zo Schindlerovho zoznamu, inštrumentálnej a filmovej muziky, až po Stravinského Svätenie jari.

Na scénu prichádzajú tanečníci, ktorí si posadajú chrbtom smerom k divákom, Anna začína rozprávať svoj príbeh a predstaví svoju rodinu a priateľov, ktorí sa jej spomenutím dostávajú aj fyzicky do deja, akoby ožívali z jej spomienok. Ocitáme sa na jej narodeninách, kde okrem červených lodičiek od Miep dostáva od otca denník a ako mladé dievča snívajúce o profesii novinárky, alebo spisovateľky sa denníku poteší a stáva sa jej kamarátkou. Tá ožíva v postave tanečnice, ktorej dáva meno Kitty, ako svojej najväčšej dôverníčke a priateľke. S nástupom fašizmu prichádza aj oblečenie so žltou hviezdou, miznú kamaráti, sú kamsi odvlečení a Frankovci sa sťahujú do dočasného bezpečia do Amsterdamu. V novom obydlí si hľadá každý svoje miesto, ktoré je počtom ľudí, ale aj so stúpajúcim zúfalstvom stále menšie a užšie. Frankovci, Van Daanovci, doktor Dussel, každý po svojom prežíva tieto krušné vojnové chvíle plné bôľu, smútku, strachu a skepsy. Chúlia sa pod rebríkmi, ležia na nich nalepení na sebe, presúvajú sa lezúc po konštrukcii ako opice, hľadajú vzájomné objatia, aj svoju malú privátnu intimitu, občas niekomu rupnú nervy, ale vedia sa podporiť, zomknúť, spolu trpieť a spolu sa modliť. Anna však má svoj vlastný svet na povale, s denníkom, ktorý v podobe Kitty chodí s ňou ako tieň, ich telá, ruky sa prelínajú, dôverne a vrúcne objímajú, Anna po tele Kitty markírovane píše svoje myšlienky… má svoju zvláštnu detskú, ale zároveň múdru slobodu a vie nájsť v sebe vnútorné šťastie aj napriek podmienkam a okolnostiam doby. V tom jej pomáha aj plachá náklonnosť k Petrovi Van Daanovi.

Hoci sa úkryt pod každým náletom zmenšuje a obyvatelia domu v ňom strácajú postupne zvyšky dôstojnosti a prežívajú ako v klietke, stále žijú až kým úkryt ktosi neprezradí. Sú odvlečení do koncentračného tábora, kde rodiny roztrhnú v zúfalom náreku, kriku a ponižujúcej agresívnej bitke na mužov a ženy a postupne všetci umierajú s výnimkou otca Anny, ktorý jediný ostal na žive (je srdcervúca scéna ako odtŕhajú Annu od otca, ktorý fungoval s dcérkou v tesnom citovom spojení). Cez naklonený tubus (plynovú komoru) sú hnaní po jednom ako potkany, aby na konci ich mŕtve telá nahádzali na jednu kopu do masového hrobu. Na záver Miep prináša osamelému otcovi Anny ukrytý Annin denník, ktorý pod kužeľom svetla číta a v inom svetle Anna nahlas zo záhrobia formuluje otcom čítané myšlienky. Tie končia citátom, ktorý napokon urobil Annu Frankovú nesmrteľnou : „Nechcem premárniť život ako väčšina ľudí. Chcem, aby ľudia z môjho života niečo mali. Chcem žiť ďalej aj po smrti! Otázka však je, či sa mi niekedy podarí napísať niečo naozaj veľké.“

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Anne Frankovej sa vskutku podarilo „žiť ďalej aj po smrti“ vďaka denníku, aj rôznym jeho umeleckým spracovaniam. Jedným z nich, v našich domácich podmienkach tým, najaktuálnejším je aj dielo Ondreja Šotha – silné, nástojčivé, zimomrivé činoherno – tanečné divadlo, ktoré paralyzuje. Nie je to zrovna divadlo, po ktorom sa vám chce tlieskať. Príde vám to nedôstojné, trúfalé a nepatričné. Šoth valcuje emóciami – nie sú to len dojatia, slzy a smútky, sú to psychické otrasy, žalúdky naruby, vnútorný rozkol toho, čo bolo a čo je, chce sa vám utiecť, nebyť pri tých krutých bezbranných situáciách. Človeka ovládne úzkosť, beznádej, akési ťažko definovateľné pnutie. Choreograf pritvrdil v naturalizme prejavu, ale je to prejav herecký, situačný, nespôsobí nám estetický šok ako z lacného hororu. Lebo tento „horor“ sa naozaj stal. Toto je pravda, na ktorú zabúdame, lebo je nepríjemná, konfrontuje nás a nevieme sa k nej adekvátne postaviť. Anna Franková je jedno dievčatko ukryté na povale so svojím denníkom, s vlastnými snami a vlastným výkladom šťastia aj smrti. Ale jej príbeh má globálne kontúry všeobecnej neúcty k človeku, k jeho rase, inakosti a náboženstvu, k jeho individualite a odlišnosti. Jej denník má veľký rozmer, ako veľký bôľ všetkých mŕtvych a ich pozostalých. Je letmým dôkazom toho, že aj v smútku sa môže paradoxne nachádzať krása. Jej výpoveď nie je deprimujúca, hoci všetko navôkol deprimujúce je.

Ondrej Šoth nemilosrdne a zámerne vystaval scény gestapa vraždiaceho obete tak živelne a nekompromisne – najsilnejšia z nich je chaotická pasáž bitky a odvlečenia židov do koncentračného tábora, ich delenie a vháňanie do plynovej komory, hádzanie ich tiel na kopu do hromadného hrobu (výjavy vskutku realisticky evokujú vojnové filmy a staré fotografie zverstiev fašizmu). Ale dokáže vykúzliť aj obrazy narodeninovej temperamentnej radosti (ktorá možno trvá príliš dlho v pobehujúcej šantivej spleti Anniných kamarátov), alebo krásne poetické obrazy Anny s denníkom – Kitty, učenie sa chodiť vo vysokých topánkach, všetko naplnené sviežou mladosťou a iskriacou tajomnou láskou, oproti tomu stoja scény utrápených rodičov tak autentické a uveriteľné, či opakovaný výjav pri nálete, keď sa všetky postavy doslova nastrkajú do tubusu/komína/šachty, aby tam útrpne strnulo prečkali nálet. Aj smrť Margot (Anninej sestry) a Anny samotnej je až filmovo pôsobivá… Anna leží vysoko na rebríku a ako z mosta vo vzduchu za ruky pridržiava svoju sestru, ktorá pod vplyvom vyčerpania a týfusu mŕtva padá na zem a po jej smrti (Anna postihnutá tou istou chorobou) akoby s odhodlaním a s vyrovnaním so smrťou v tvári zoskočí za ňou.

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
Šimon Stariňák (Peter va Daan), Táňa Pauhofová (Anna Franková), Ami Fujikawa (Margot Franková),
foto: Joseph Marčinský

Táňa Pauhofová tu nie je v postave Anny. Táňa Annou je. Vyzerá tak, predpokladáme, že sa tak správa, rozmýšľa, cíti, hýbe sa a dýcha. Je do nej herecky natoľko prevtelená, že jej musíme uveriť a veríme jej radi. Je pohybovo zdatná (napriek tomu, že nie je na pohyb v tejto miere a forme zvyknutá). Je to mladé múdre dievča, aj roztopašné a veselé, aj vážne a uvažujúce, čisté aj túžiace, smutné aj vyrovnané.

Otto Frank v interpretácií Jozefa Marčinského je mimoriadne obetavý, milujúci aj štramácky ocko a manžel, plný dynamiky a temperamentu, tanečnej grácie aj hereckého nasadenia, odhodlaný, trpiaci, spoľahlivý aj bôľny. Marčinský, hoci je výraznou persónou košického baletu, Otto Frank je, podľa môjho názoru, doposiaľ jeho životná rola.

Denník – Kitty Evy Sklyarovej je spredmetnením vrúcneho priateľstva, dôvery, lásky, úcty a pokory. Eva nemá čo tanečne pokaziť, je to profi tanečnica, skúsená a zrelá, pričom jej výsadou je aj tanečné herectvo vždy skvelé a dramatické.

Margot Franková, Annina sestra Giorgii Bergamasco zvládla svoju úlohu s nasadením, prirodzene a so snaživým nadšením.

Edita Franková , matka v podaní Eleny Chetvernye je nesmierne bolestná, trpiaca a láskyplná voči Margot, dokáže oddiferencovať svoj vzťah od Anny, hrá mimicky, mení emócie v drobných nuansoch.

Peter Van Daan v prevedení Mareka Šarišského dostal šancu na väčšej interpretačnej ploche aj v zmysle hereckého prejavu. Jeho Peter je čistá duša, trochu občas vo flirtoch Anny nechápavý, jeho výkon je maximálne sústredený, ale tú sústredenosť aj vnímame a v niektorých momentoch sa objavia infantilné polohy vo výraze v priamom kontakte s Annou, hoci individuálne hranie mu nerobí výrazný problém.

Pani Van Daanová Silvie Borsetti je menej výrazná, nenápadná, hoci v podstate svoj charakter akejsi rezignovanej a bezbrannej ženy ustála so cťou.

Pán Van Daan Maksyma Sklyara je už tradične tanečným výkonom kvalitný, tu aj herecky vnáša do diania akciu.

Doktor Dussel Vasyla Sevastyanova je temperamentnejší aj v pohybových gestách, aj v hereckom výraze. Jeho extrovertnejší a dynamickejší prejav pekne kreslí kontúry charakteru postavy.

Miep Giesová Františky Vargovej je pokojná, pokorná a zodpovedná postava, ktorá sa musí spoľahnúť na precízne gesto a hru s rekvizitou, ktorú vo význame preniesla do odkazu.

Viktor Kugler Petra Rolíka a Johannes Kleiman Marcela Medvecza slušne obsiahli rolu vo významovom aj pohybovom znení.

O. Šoth, Z. Mistríková: Denník Anny Frankovej, Balet ŠD Košice, 2017,
Táňa Pauhofová (Anna Franková), Elena Chetvernya (matka Edita Franková),
foto: Joseph Marčinský

Ondrej Šoth postavil dynamické pohybové divadlo, založené primárne na činohernej zložke – (herečka Táňa Pauhofová vlastne rozpráva svoj denník, svoj príbeh), ale podarilo sa mu vďaka jej kompatibilite s pohybom tanečníkov vyprofilovať dielo nadmieru kompaktné. Budú takí, čo sa iste vyjadria, že je to celé len o nej – iste, je to Táňa a je to Anna. Ale práve Táni v postave Anny za mimoriadnej „asistencie“ celého tanečného súboru Štátneho divadla Košice sa podarilo dosiahnuť, že je to o všetkých. Možno sa nájdu jedinci, ktorým bude chýbať tancovanie, ale je to šhotovské divadelné hýbanie sa, je to jeho tanec, jeho prejav, ktorý nediskriminuje tanečníkov. Tak verbálne oslavovaná spolupráca herečky a baletného súboru je evidentne na mieste vzhľadom na finálny výsledok. Ťažko deklarovať, že dielo je úžasné, lebo téma je na to príliš tragická. Ale spôsob jej pochopenia, realizácie, vizualizácie a interpretácie úžasný vskutku je. Marketingové vyhlásenia typu „Táňa Pauhofová ovládla Košice“ môžu znieť lichotivo aj provokatívne zároveň. Ak Košice niekto „ovládol“ tak je to JEJ Anna. A v tom, ja osobne, vidím najväčšiu poctu herečky aj všetkých tvorcov. Nemám rada, keď je niečo povinné (čokoľvek, trebárs aj literatúra), ale Denník Anny Frankovej Ondreja Šotha by povinný byť mal. A nielen pre školskú mládež, ale pre celý národ. Táňa Pauhofová priniesla do Štátneho divadla Košice ducha Anny Frank. Verím, že tam bude dlho „strašiť“.

Autor: Barbara Brathová

písané z premiéry 21. marca 2017

Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková: Denník Anny Frankovej
Balet Štátneho divadla Košice
Malá scéna Štátneho divadla
svetová premiéra 21. marca 2017

inscenačný tím

Réžia a choreografia: Ondrej Šoth
Scenár: Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková
Hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Scéna: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Film: Vasyl Sevastyanov
Asistent réžie: Jozef Marčinský
Asistent choreografa: Jana Kolesová-Hriadeľová, Jozef Marčinský
Inšpicientky: Beáta Gogová, Lena Képesová

osoby a obsadenie

Anna Franková: Táňa Pauhofová
Otto Frank, otec: Jozef Marčinský
Denník – Kitty: Eva Sklyarová, Daria Ivanenko
Margot Franková, sestra: Giorgia Bergamasco, Ami Fujikawa
Edita Franková, matka Elena Chetvernya, Lilla Babos, Daria Ivanenko
Peter Van Daan Marek Šarišský, Šimon Stariňák
pani Van Daanová: Lyudmyla Kolimečkov, Silvia Borsetti
pán Van Daan: Maksym Sklyar, Sergii Iegorov
doktor Dussel: Vasyl Sevastyanov, Igor Pashko
Miep Giesová: Františka Vargová
Viktor Kugler: Peter Rolik, Dalibor Fabián
Johannes Kleiman Marcel Medvecz
V ďalších postavách: Katarína Frigová, Yuliya Chemitova, Anastasia Kravtsova,
Simona Paňáková, Gabriela Sukhanova, Inessa Yagolnik, Shoko Yamada, Adrien Tisza,
Nina Ravasová, Kostiantyn Brandler, Dmytro Krutii,
Vasyl Sevastyanov, Oleksandr Skopintsev, Martin Bányai, Viktor Mikulišin

www.sdke.sk

fotogaléria

 

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply