Dnes je: sobota, 24. 2. 2018, meniny má: Matej, zajtra: Frederik, Frederika

Dvojičky z Modeny – Luciano a Mirella

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Niet veľa známych speváckych dvojíc, ktoré pochádzajú z rovnakého mesta, narodili sa v tom istom roku a v priebehu svojej kariéry odspievali spolu na javisku či v nahrávacích štúdiách toľko operných predstavení ako Mirella Freni a Luciano Pavarotti. Sopranistka oslavovala 27. februára svoje osemdesiatiny, tenorista by sa ich dožil 12. októbra tohto roku. Ďalším spojivom medzi nimi je postava o rok staršieho klaviristu a dirigenta Leoneho Magieru, ktorý v počiatkoch umeleckej dráhy s oboma spolupracoval, hlasovo ich usmerňoval (podobne ako Ruggera Raimondiho a Petra Glossopa), priatelil sa s nimi a stal sa aj prvým manželom Freniovej.

V oboch prípadoch ide o také operné hviezdy, že opakovanie údajov kde kedy spievali, sa mi zdá až nadbytočné. Skôr sa sústredím na menej známe informácie alebo na vlastné hodnotenie prínosu oboch umelcov. Mirella si zrejme kvôli vystúpeniam v zahraničí zjednodušila svoje priezvisko, ktoré sa pôvodne písalo ako Fregni.

Mirella Freni, foto: Joe Nemeth, 2013

Mirella Freni,
foto: Joe Nemeth, 2013

Už ako desaťročná zaspievala v talianskej televízii áriu Butterfly a neskôr na radu Benjamina Gigliho sa začala pripravovať na spevácku dráhu. Po debute v Modene (v úlohe Micaely) v roku 1955 kvôli tehotenstvu na tri roky prerušila účinkovanie na operných javiskách a potom sa už začala jej veľká spevácka éra. Za protežantku si ju vyvolil veľký Herbert von Karajan, ktorý ju v roku 1963 obsadil do jej životnej úlohy Mimi najprv v La Scale a potom vo Viedni (kde do roku 1992 spievala úlohu 33-krát). Karajanova a Zeffirelliho Bohéma (kde jej partnerom bol Gianni Raimondi a potom Luciano Pavarotti) sa stala na dlhé desaťročia kultovým predstavením zaznamenaným na zvukové i  obrazové nosiče a opakovaným na rôznych operných javiskách. Postava Mimi osobnostne priam zázračne korešpondovala s charakterom speváčky. Ľudským i umeleckým. Jej svieži lyrický soprán mal v sebe istú dievčenskú nehu až naivitu, no zároveň ženskosť, vášnivosť, citovosť. Preto jej úžasne sedeli (popri Mimi) úlohy ako Micaela, Massenetova Manon, Suzel z Priateľa Fritza, Adina, Liu, Belliniho Giulietta, mozartovské postavy Zuzanky a Zerliny, Verdiho Nannetta. Spomínam si tiež na otváracie predstavenie sezóny v La Scale v roku 1967, ktorým bol Faust a v ktorom spievala s obľúbeným partnerom Raimondim, budúcim manželom Gjaurovom a peruánskym tenoristom Alvom v úlohe Siebela. Škoda, že sa ešte vtedy aj Scale francúzske opery spievali v „tvrdšej“ taliančine. V priebehu 70. rokov Freni začala postupne rozširovať svoj repertoár. Bola skvelou Butterfly v televíznej verzii režiséra Ponnella, Tatjanou v Oneginovi, s ktorou hosťovala po boku svojho častého partnera Petra Dvorského aj v SND (písali sme o tom TU…), Neddou v Komediantoch, Matildou v Rossiniho poslednej opere. Začala sa však postupne profilovať aj ako verdiovská speváčka, hoci nikdy sa neprepracovala k ozajstnému verdiovskému dramatickému sopránu. Uplatnila sa však dobre v lyrickejších úlohách skladateľa – Desdemone, Amelii Grimaldi, Elizabethe z Valois, Elvire z Ernaniho. Zato som ťažko chápal (majúc v ušiach Aidy Callasovej, Tebaldiovej, Milanovej, Priceovej) ako jej mohol Karajan zveriť Aidu, a tiež si nemyslím, že bola ideálnou Toskou. Z verizmu jej skôr sedela lyrickejšia Cileova Adriana a prekvapujúco aj dramatickejšia Pucciniho Manon (v oboch úlohách ju často sprevádzal Peter Dvorský) než dramatická Fedora, ktorú navyše spievala na záver umeleckej dráhy, kedy jej výkon už bol poznačený úbytkom tvorivých síl. S Lucianom Pavarottim sa okrem javísk často stretala v nahrávacích štúdiách. Spomeňme ich spoluúčasť na nahrávkach Priateľa Fritza (Gavazzeni), Bohémy, Butterfly (Karajan), Tosky (Rescigno), Guglielma Tella (Chailly), Mefistofela (Fabritis), Manon Lescaut (Levine), v ďalších kompletoch jej bol partnerom Carreras (Carlos, Aida) Domingo (Manon Lescaut, Sila osudu) a nahrávala s Mutim, Sinopolim Prétrom i Ozavom, V roku 2010 jej vo Veronskej aréne odovzdali operného Oscara.

Veľkého Luciana pri príležitosti jeho skonu (6. 9. 2007) podaktorí označovali za najväčšieho tenoristu minulého storočia alebo legitímneho nástupcu Enrica Carusa. V oboch prípadoch sa mýlili. Pavarotti bol nepochybne jedným najlepších tenoristov minulého storočia, no absolútne prvenstvo by som mu nepripísal z viacerých dôvodov.

Luciano Pavarotti, foto: AP, 1979

Luciano Pavarotti,
foto: AP, 1979

Predovšetkým aj keď spieval postupne aj viaceré úlohu z odboru spinto (napr. Cavaradossiho, Radamesa), do smrti zostal lyrickým tenoristom a dramatickejšie úlohy mu umožňovala zvládnuť len perfektná technika. Hoci v nich vyspieval všetky tóny bez akejkoľvek námahy, v speváckom výraze im nedokázal dodať onú potrebnú dramatickosť. Napokon vzhľadom na svoju korpulentnú postavu bol skôr operným spevákom vhodným na koncerty a pre gramoštúdiá než do (na hereckú zložku náročných) javiskových kreácii. Debutoval čosi neskôr než Freniová (1961 v Reggio Emilia), no od polovice 60. rokov už začal preberať veslo od staršej generácie tenoristov. Jedným z jeho triumfov toho obdobia bolo vystúpenie v úlohe Tebalda ( Montecchi e Capuletti) vedľa Romea Jaime Arragala v milánskej La Scale a potom úloha Tonia z Dcéry pluku, kde ohuroval vysokým „c“. Na Salzbugských slávnostiach uviedol až tri recitály (1975, 1985 a 1988), pričom na poslednom z nich nádherne odspieval Belliniho piesne i Denzovu Gli occhi di fata. Chcel by som ešte poukázať na jednu z kvalít tohto talianskeho speváka. U mnohých tenoristov najvyššie tóny strácajú prirodzenú vibráciu a pôsobia rovne. Pavarottimu aj vysoké „c“ nádherne vibruje.

Jeho nesporné umelecké kvality povýšili ešte dve okolnosti. V roku 1980 založil medzinárodnú spevácku súťaž, na ktorej potom bodovali aj viacerí mladí slovenskí speváci a podaktorí (ako Ľubica Rybárska) si ako prémiu s ním potom mohli aj zaspievať v opernej inscenácii. Pre popularitu v širšej verejnosti však boli rozhodujúce dva iné faktory. Založenie tradície Koncertu troch tenoristov (Pavarotti, Domingo, Carreras), najprv v rímskych kúpeloch Caracalla, potom v Paríži po Eifelovou vežou atď. Na nich Pavarotti ukázal, že speváckou technikou predstihuje svojich španielskych konkurentov o dobré dve hlavy, hoci Carrerasova farba hlasu je krajšia a Domingo je nedostižný v prežívaní a stotožnení sa s interpretovaným partom. Na týchto koncertoch sa popri niektorých áriách spievali talianske canzonetty typu O sole mio alebo Turna a Surriento, árie zo španielskych zarzuel (No puede ser), ale aj melódie z operiet a amerických muzikálov. Aj spôsob organizácie týchto koncertov mal bližšie k šou než k šíreniu operného umenia. A keď potom Pavarotti začal na koncertoch vystupovať aj s hviezdami pop music, došlo k štiepeniu názorov. Jedni sa domnievali, že je to možný spôsob, ako vychovávať publikum k záujmu o operu, druhí to považovali za profanáciu vážneho umenia. Lucianovi to nepochybne získalo tisíce priaznivcov, ktorí by inak pri opernej hudbe vypínali rádiá. A Pucciniho Nessun dorma sa stala známou práve vďaka nemu a spevák si ju zaspieval dva roky po ukončení kariéry v roku 2006 pri otvorení OH v Turíne. Aj Pavarotti zanechal po sebe obrovské množstvo zvukových záznamov. K tým najvzácnejším patria tie, ktoré vytvoril s Joan Sutherland a jej manželom Richardom Bonyngom (opery Belliniho a Donizettiho). K vzorovým záznamom patrí napríklad jeho zvládnutie tenorového partu v kvartete z Verdiho Rigoletta, v čom s ním mohol súperiť jedine Alfredo Kraus. K nehynúcej popularite Pavarottiho prispelo aj to, že sa v posledných desaťročiach pohyboval často v USA a americký šoubiznis pristupoval k nemu používajúc rovnaké páky ako v prípade hviezd ľahkých múz.

Autor: Vladimír Blaho

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  • 51
  • 6
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár