Dnes je: streda, 18. 7. 2018, meniny má: Kamila, zajtra: Dušana

Dvořákovci z Prahy na Beethovenovom festivale v Tepliciach

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na ceste medzi Prahou a Drážďanmi ležia kúpele Teplice, známe svojimi termálnymi prameňmi už od rímskych čias. Od začiatku 19. storočia sa v kúpeľoch stretávala šľachta, usádzala sa v najlepších hoteloch a na zámku, ktorý patril rodine Clary. V lete 1812 pobýval v kúpeľoch Ludwig van Beethoven, čakal na príchod tajného radcu a básnika Johanna Wolfganga Goetheho. Goetheho tvorba bola v tom čase už žriedlom pre Beethovenove piesne, taktiež myšlienkový svet básnika a skladateľa bol príbuzný.

Beethovenovom očakávané stretnutie s generačne starším a vysokováženým Goethem sa v Tepliciach uskutočnilo a ostalo ako prvé a jediné v histórii týchto dvoch velikánov. Legendu o stretnutí stvárnil nemecký maliar Carl Röhling vo svojej litografii nazvanej „Incident v Tepliciach“. Na prechádzke v zámockom parku, pri stretnutí so sprievodom cisárskej rodiny, je na jednej strane znázornený klaňajúci sa, cisárskej rodine poctu vzdávajúci Goethe, na strane druhej strane hrdý, cestu si vopred raziaci Beethoven.

Carl Röhling „Incident v Tepliciach“, 1812

Carl Röhling „Incident v Tepliciach“, 1812

Kúpele Teplice boli okrem Beethovena tiež cieľom ďalších hudobníkov: Roberta a Clary Schumannovcov, Franza Liszta, Richarda Wagnera, Bedřicha Smetanu či Carla Mariu von Webera. Koncertovali tu takí majstri, ako Ferruccio Busoni, Bronislav Huberman, David Popper, Jan Kubelík a mnoho ďalších. Teplice mali aj svoj orchester a od 1919 jedinečné moderné divadlo, v ktorom spievali Banjamino Gigli a Richard Tauber, ako dirigenti stáli za pultom Richard Strauss a Siegfried Wagner. Hudobný život Teplíc mal do konca tridsiatych rokov 20. storočia viac ako regionálny význam už aj preto, že občas nadobudli spoločenské stretnutia hudobníkov dôležitejší charakter ako samotný liečebný pobyt. V dôsledku nemeckej rozpínavej politickej situácie sa stali Teplice po roku 1939 hudobne a kultúrne bezvýznamným bodom. Prv Nemci vyhnali židov a Čechov, potom Česi Nemcov, v oboch prípadoch sa jednalo o solventných a kultúru podporujúcich obyvateľov mesta. Nadviazať na dlhé desaťročia pozitívne vyvíjajúcej sa kontinuity v oblasti hudby a umenia muselo mesto po roku 1945 vynaložiť veľa úsilia, aby dospelo k svojmu dnešnému profilu. Z malého Mestského kúpelného orchestra sa postupne vyvinula Severočeská štátna filharmónia, ktorá v dňoch 26. mája až 23. júna tohoto roku pripravuje už 52. ročník hudobného festivalu. Festivalu s rôznymi zaujímavými koncertami a umelcami. Jedna z jeho mimoriadnych ozdôb, slovenský špičkový tenorista Štefan Margita, festival uzavrie. Festival je nazvaný po najprominentnejšom hosťovi mesta, po Ludwigovi van Beethovenovi. Spolu 19 koncertných podujatí sa okrem veľkej koncertnej siene Domu kultúry Teplíc udomácnilo aj na zámkoch, kláštoroch či kostoloch v Oseku, Litoměřiciach, vo Velkom Březne, ale i v Záhradnom dome v Tepliciach.

Záhradný dom Teplice, foto: internet

Záhradný dom Teplice,
foto: internet

Bývalý plesový dom priľahlého zámku, ktorý je súčasťou zámockého parku, je ideálnym miestom pre komorné koncerty. Koncertná sieň disponuje optimálnou akustikou a prívetivou atmosférou, približne 100 miest nepresahuje príliš priestor, pre ktorý pôvodne komorné diela vznikli. V pondelok 13. júna malo v tejto sieni svoj veľký večer Dvořákovo klavírne kvarteto z Prahy v zložení Slávka Vernerová – klavír, Jana Vonášková – husle, Petr Verner – viola a Jan Žďánský – violončelo. Všetci štyria inštrumentalisti sú vykryštalizovanými osobnosťami, patria k momentálnym, pomerne početným vynikajúcimi hudobníkom českej hudobnej kultúry, ktorých koncertné vystúpenia patria k sviatkom hudby.

Dvořákovo klavírne kvarteto z Prahy na koncerte V Tepliciach, 2016, foto: internet

Dvořákovo klavírne kvarteto z Prahy na koncerte V Tepliciach, 2016,
foto: internet

Mladý Beethoven si skomponoval Klavírne kvarteto Es dur, op. 16, ktoré na úvod zaznelo, pre seba. Vlastný notový zápis nebol pre Beethovena zaväzný, ba provokoval ho pri interpretácii k ohurujúcim improvizáciam či variáciám kvartetových tém – a publikum žaslo. Aj bez toho, aby klaviristka Slávka Pěchočová porušila notový zápis klavírneho partu, demonštrovala od začiatku svoje majstrovstvo a dokázala do svojej muzikantsky vyváženej interpretácie raného Beethovenovho štýlu „zakomponovať“ svojich partnerov: všetci hrali ešte iba budúceho romantického Beethovena, všetci neustále žmurkali po Haydnovi či Mozartovi. A druhú časť diela, Andante cantabile, prežiarili takou jednoduchosťou, ako keby hrali Mozartov klavírny bonbónik Sonatu Facile, alebo ako keby spolu spievali tú najprostejšiu ľudovú pieseň – ako keby ich Andante cantabile podať jednoduchšie ani nešlo. Aj v tomto prípade publikum žaslo, bolo frapované samozrejmosťou a pokorou, ktoré vyžarovali z nástrojov členov kvarteta. Ak má niekto možnosť sledovať koncerty Dvořákovho klavírneho kvarteta opakovane (pisateľka tohoto článku takúto možnosť hľadala a v Tepliciach našla), zistí, že tak ako on sám, tak i okolosediace publikum zatají od prvého momentu dych – aby mu neušlo nič z toho, čo práve znie, čo je jednorázové, neopakovateľné. Pisateľka opätovne počula s týmito Pražskými Dvořákovcami fragment Klavírneho kvarteta a moll Gustava Mahlera a Klavírne kvarteto č. 2 Es dur op. 87 Antonína Dvořáka. To prvé dielo, ktoré vzniklo ako študentská práca, to druhé zo zrelého obdobia skladateľa, sú v určitom zmysle porovnateľné. Obe diela sú mimoriadne silnou hudbou, obe potrebujú k presvedčivému zneniu vášeň, ktorou prekypujú členovia kvarteta. Interpreti vyplnili tak s Mahlerom ako i Dvořákom kubatúru koncertnej siene do posledného možného miestečka. Ich samozrejmá a naprosto vzájomne produkovaná muzikalita vyúsťovala do logickej hudobnej deklamácie, artikulácie, dynamiky, do logického frázovania. Dvořákove klavírne kvarteto sa ako nedeliteľná jednotka na začiatku koncertu do hudby ponorí, na konci sa z hudby vynorí. Dokonalé splynutie všetkých štyroch nástrojov napriek ich suverénnej osobitosti naznačuje, že daný klavír, husle, viola a violončelo nás robia zvedavými, ako bude ich ďalší vývoj pokračovať. Po tomto koncerte si však netreba robiť starosti o budúcnosť tohoto komorného zoskupenia.

Autor: Agata Schindler

www.dvorakpianoquartet.cz

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 21
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár