Dnes je: štvrtok, 20. 7. 2017, meniny má: Eliáš, Iľja , zajtra: Daniel

Edita Veľká

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
45 rokov od začiatkov účinkovania Edity Gruberovej na opernej i koncertnej scéne si pripomíname recenziou monografie o našej veľkej slovenskej speváčke. Článok Terézie Ursínyovej bol publikovaný v revue Slovenská hudba v júli 2006. Táto recenzie z roku 2006 pripomenie nielen osobnosť našej významnej sopranistky, ale aj monografiu o nej.

EDITA VEĽKÁ

Niel Rishoi: EDITA GRUBEROVÁ – PORTRÉT, prvé slovenské vydanie. Vydalo: Hudobné centrum a Vydavateľstvo SLOVART Bratislava 2005. Z nemeckej publikácie Niel Rishoi: Edita Gruberova, Ein Portret, Atlantis Musikbuch-Verlag, Zürich und Mainz 1996. Preklad do slovenčiny: Mgr. Ingrid Modoryová. Doslov: PhDr. Jaroslav Blaho. Editorka: Katarína Halčinová.

Niel Rishoi: Edita Gruberová, portrét (obálka knihy)

Niel Rishoi: Edita Gruberová, portrét
(obálka knihy)

Hlas slávika, La Santa di Bratislava, La Regina del bel canto, Cárovná spevu, Kráľovná koloratúry, Božská Edita…. – to sú iba niektoré z pomenovaní, ktorými operní publicisti a fanúšikovia obdarili počas skvelej, vyše tridsaťročnej kariéry slovenskú sopranistku svetového mena – Editu Gruberovú. Po deviatich rokoch od prvého vydania knižnej biografie o speváčke, knihy, ktorú sme si pred pár rokmi kúpili v neďalekej Viedni ako cennú trofej, vyšiel konečne preklad životného a umeleckého príbehu umelkyne aj v slovenskom jazyku. Stalo sa tak zásluhou Hudobného centra a Vydavateľstva Slovart, no určite aj vďaka nezdolnej energii domáceho „anjela strážcu“ Edity Gruberovej – Melánie Kušnírovej, dlhoročnej pracovníčky Slovenskej filharmónie. Práve táto dáma v roku 1969 vybavila pre Editu Gruberovú – vtedy sólistku banskobystrickej Opery Divadla J. G. Tajovského (ako znel oficiálny názov dnešnej banskobystrickej Štátnej opery) – predspievanie vo viedenskej Staatsoper s klaviristkou Hertou Maďarovou. Po dvoch desaťročiach – po roku 1989 – Melánia Kušnírová zasa sprostredkovala koncerty famóznej umelkyne na pódiu Slovenskej filharmónie – a o pár rokov neskôr doviedla k cieľu aj myšlienku vydania knižného portrétu o dnes najslávnejšej svetovej koloratúrnej sopranistke – z pera amerického autora – v slovenčine. Pani Melánka je teda vskutku „druhá mama“ speváčky. K tým, ktorí majú zásluhu na vydaní objemnej knihy, patrí aj Ing. Jozef Tkáčik, bývalý dlhoročný riaditeľ Slovenskej filharmónie, ktorý pomohol realizácii idey zaistením solventných sponzorov. Bez nich si dnes sotva môžu predstaviť vydavateľskú činnosť i takí silní vydavatelia, akými sú Slovart, spol. s r. o. či Hudobné centrum.

Svet je plný paradoxov, a tak knihu o švajčiarskej občianke slovenského pôvodu Edite Gruberovej napísal Američan Niel Rishoi… Prvé vydanie titulu však nebolo v angličtine – ale v nemčine… A o preklad do slovenčiny sa zaslúžila Ingrid Modoryová, dcéra Melánie Kušnírovej, absolventka hudobnej vedy na FFUK v Bratislave, ktorá od roku 1984 žije v Rakúsku a Nemecku… Táto mladá žena skončila v Saarbrückene štúdium public relations (styk s verejnosťou) a pracovala ako kultúrna manažérka vo viacerých orchestroch i divadlách. Okrem toho publikuje v odbornej tlači, prekladá a mediálne uvádza projekty z oblasti hudby a výtvarného umenia.

Jej preklad z nemčiny je kvalitný, ľahko čitateľný, so zmyslom pre odbornú (hudobnú a špeciálne vokálnu) terminológiu, pritom neakademický, zrozumiteľný, obsahovo verný pôvodine, iba kde-tu (na základe viacerých konzultácií, požiadaviek a pripomienok umelkyne k originálu) doplnený o detaily životného a umeleckého príbehu Edity Gruberovej.

Autorom monografie o Edite Gruberovej je americký publicista a spisovateľ Niel Rishoi (*1963 v Lansingu – štát Michigan). N. Rishoi je spolupracovníkom amerického periodika The Opera Quaterly a autorom sprievodných textov k viacerým gramofónovým nahrávkam opier. Jeho hlavným záujmom je štúdium ľudského hlasu. Hlas Edity Gruberovej počul Niel Rishoi po prvý raz ako dvadsaťročný z gramonahrávky. Hoci už predtým so záujmom sledoval filmy a nahrávky významných svetových sopranistiek, hlas Edity Gruberovej ho svojím zvláštnym čarom doslova opantal. V úvode knihy autor píše:

„Oproti väčšinou malým, farebne bielym hlasom, obmedzujúcim sa technicky na hlavový register, odrazu sa predomnou vynorila osobnosť, ktorá nerozvíja staccata, rulády a vysoké tóny ako virtuózne technické cvičenia, ale v prvom rade nimi tlmočí charakterový výraz“.

Edita Gruberová

Edita Gruberová

Toto poznanie ho priviedlo k intenzívnejšiemu štúdiu Gruberovej koloratúrneho sopránu, ale aj k analýze a porovnávaniu našej koloratúrky s nahrávkami sopranistiek minulých desaťročí, resp. ešte aktívnych speváčok toho istého hlasového odboru. V roku 1986 napísal Neil Rishoi obsiahlu esej o tradícii koloratúrneho spevu – s dôkladnými rozbormi gramonahrávok Edity Gruberovej. A hoci v tom čase už slávila speváčka fenomenálne úspechy v Európe i vo svete, Rishoi ju ešte stále nepočul spievať naživo! Vďaka súhre okolností sa mu to však podarilo: po siedmich rokoch prestávky Edita Gruberová hosťovala v chicagskej Lyric Opere ako Lucia z Lammermooru. Nasledovali piesňové recitály. v Passadene a v Los Angeles, na ktorých bol aj mladý publicista, zanietený pre umenie spevu. Neil Rishoi poslal Edite Gruberovej svoju esej a po opätovnom hosťovaní umelkyne v Metropolitnej opere sa jej odvážil ponúknuť, že napíše o nej monografiu. Obavy Edity Gruberovej z podobnej práce a dlhé váhanie nad projektom, ktorý mal hodnotiť jej dovtedajšiu umeleckú cestu, vychádzalo nielen z neistého výsledku, ale aj z obavy, či sa podobnou knihou nevytvorí okolo nej „kult osobnosti“, taký typický pre podobné traktáty. Napokon však pristúpila na návrh nielen nadšeného, ale – ako spoznala sama – aj rozhľadeného mladého autora. Na prelome osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov tak vznikla kniha, ktorá bola svedectvom hlbokého poznania Neila Rishoia o problematike spevu, ale najmä umenia hlavnej aktérky jeho odborného záujmu – koloratúrnej sopranistky Edity Gruberovej. Rishoi sa postupne zúčastnil mnohých hviezdnych operných aj koncertných večerov speváčky, konzultoval s ňou i s jej kolegami o vokálnom umení a špeciálne o Gruberovej prínose v bel cantovej kultúre spevu, vypočul si všetky zvukové nahrávky Gruberovej, prečítal desiatky interview a hodnotiacich článkov o jej vokálnom prínose, špecifikách a javiskovom umení, a tak postupne pútavo, s málokedy vídanou znalosťou detailov speváckej problematiky vykreslil umelecký a ľudský profil Edity Gruberovej a tiež porovnávacou metódou zhodnotil špecifiká iných známych primadon, blízkych Gruberovej hlasovému odboru, resp. jej repertoáru.

Kniha sa číta ako napínavá literatúra faktu, ale aj učebnica krásneho spevu a sprievodca interpretačným štýlom i problematikou celého radu opier.

V úvode sa o ceste k umeniu Edity Gruberovej vyznáva nielen autor, ale aj Marcel Prawy, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov podal mladej speváčke pomocnú ruku prizvaním na niekoľko významných hudobno-spoločenských projektov vo Viedni.

Po vstupných kapitolách a úvodných myšlienkach nasledujú v biografii Edity Gruberovej „životopisné skice“ (ako ich nazval autor) o detstve talentovanej dievčiny v Rači, o jej záujmoch, rodinnom prostredí, spoločenskej klíme v bývalom „socialistickom“ Československu, ktoré nepriaznivo ovplyvňovalo život Gruberovskej rodiny. Spomínajú sa tu však aj vzácni ľudia tej doby, ktorí Edite pomohli nájsť seba samú a nasmerovali ju na ďalšiu životnú cestu. Ku ním určite patril evanjelický farár v Rači dr. Július Janko, ktorý – počas prípravy na konfirmáciu – rýchlo zistil, že 15-ročné dievča je „obdarené potenciálnym hlasom svetového formátu“. A tak presvedčil rodičov Edity, aby ju dali študovať na konzervatórium, zohnal jej staršie krídlo a pripravoval ju na prijímačky po stránke hlasovej i nástrojovej. Slová plné úcty sú v kapitole o prvých hudobných krokoch Edity Gruberovej venované aj prvej vokálnej pedagogičke na konzervatóriu – prof. Márii Medveckej. Tá dala nadanej adeptke spevu prvé, v podstate kvalitné základy vokálnej techniky, s ktorými sa uchádzala nielen o prijatie do SND, ale neskôr i predspievala vo Viedenskej Staatsoper. Marka Medvecká bola nielen nekonvenčným pedagógom, ale i veľmi dobrým človekom. Vidiac sociálne, rodinné pomery v gruberovskej rodine, vybavila Edite ubytovanie v Bratislave, aby dievča nemuselo denne cestovať do Bratislavy z vtedy dosť nedostupnej Rače.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1968, Edita Gruberová (Rosina), foto: Jozef Vavro (Archív SND)

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1968,
Edita Gruberová (Rosina),
foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Tesne pred absolventským koncertom s orchestrom (v marci 1968) Edita Gruberová debutovala ako Rosina v Barbierovi zo Sevilly na javisku Opery SND (18. februára 1968). Napriek nadšeniu publika a odbornej kritiky (zvlášť ju vyzdvihol Jaroslav Blaho) sa miesto pre mladú koloratúrku v Opere SND nenašlo – v SND vraj boli v tom čase tri koloratúrne sopranistky – štvrtá by bola navyše. A tak Edita po ďalších peripetiách, o ktorých sa podrobnejšie píše v knihe, prijala angažmán v banskobystrickej opere, kam ju pozval vtedajší riaditeľ Ján Hadraba. Tu bola viac ako platnou posilou – za 1 200 korún nástupného platu. Ešte predtým sa stala laureátkou na medzinárodnej speváckej súťaži v Toulouse… V Banskej Bystrici zažila nielen úspechy – nezabudnuteľná je najmä jej „prvá“ Traviata v decembri 1968), ale aj strasti zájazdovej opernej scény. Podobne ako jej kolegovia i Gruberová nie raz vystupovala v nevykúrených, po každej stránke nevhodných podmienkach tzv. domov kultúry.

Na jar 1969 jej prišla ponuka na predspievanie vo Würtenberskej štátnej opere v Stuttgarte. Keďže márne čakala na odpoveď, už spomínaná Melánia Kušnírová jej zariadila predspievanie vo Viedenskej štátnej opere. Zakrátko nasledovala predbežná zmluva vo viedenskej Staatsoper a prvé úspešné vystúpenie (7. 2. 1970) v role Kráľovnej noci v Čarovnej flaute… Komplikácie v Slovkoncerte s častejším hosťovaním vo Viedni a tým aj cestovaním „na západ“, kde bolo treba obnovovať víza a používať služobný pas, zakrátko znepríjemnili život mladej umelkyni natoľko, že spolu s manželom – muzikológom Štefanom Klimom a matkou sa rozhodli emigrovať do Viedne.

Dňa 23. marca 1971 odišla Edita Gruberová z Bratislavy naposledy – s prakticky príručnou batožinou, ale morálnym záväzkom, uživiť malú rodinu svojím spevom a prvými skromnými príjmami. Zakrátko – 5. apríla 1971 sa jej narodila prvá dcéra Klaudia. Na 12 000 šilingov nástupného platu boli už štyria…

Bolo to náročné životné obdobie. Edita túžila veľa spievať, ale vo Viedni jej ponúkali najmä menšie úlohy – a najviac Kráľovnú noci – extrémnymi výškami obdarenú postavu, ktorá svojimi dvoma áriami môže pomôcť koloratúrke k víťazstvu či pádu. Gruberová ju počas nasledujúcich štrnástich rokov spievala aspoň stoštyridsaťštyrikrát – vo Viedni i na iných scénach. Obdobie čakania na významnejšie sólistické uplatnenie však využila aj na štúdium u vynikajúcej viedenskej vokálnej pedagogičky Ruthildy Boeschovej. Tá rozvila jej základy techniky spevu, upevnila nové návyky – najmä čo sa týka práce s dychom, ako základu správneho tvorenia tónu a podporovala prirodzené ambície mladej speváčky.

Rozhodný obrat v kariére sopranistky nastal koncom r. 1976 – po viedenskom naštudovaní Zerbinetty v Straussovej Ariadne na Naxe pod taktovkou dirigenta Karla Bőhma, odvtedy prinajmenšom umeleckého patróna, ak nie priam duchovného otca Gruberovej. V decembri toho istého roku absolvovala mladá koloratúrka svoje prvé hosťovanie v slávnej Metropolitnej opere… a kolotoč rolí i vystúpení po celom svete sa rozkrútil.

Niel Rishoi pozorne a podrobne sleduje vo svojej knihe vzostup Edity Gruberovej po tomto významnom dátume jej umeleckého života, a to cez úlohy z Donizettiho, Belliniho, Straussa. Mozarta, ako aj stretnutia s významnými spevákmi, režisérmi a dirigentami, vznik zvukových nahrávok, koncepciu recitálov, ich dramaturgiu, ktorá nikdy nebola konvenčná či nadbiehajúca publiku, Gruberovej názory na techniku a umenie spevu, jej umelecké a spoločenské hodnotenie, ale aj rodinné komplikácie, nekompromisnosť voči sebe a umeleckým partnerom, neustále hľadanie najvýstižnejšieho hudobného posolstva prostredníctvom spevu.

Gruberovej dala príroda do vienka krásny hlas, ktorý zdokonalila dlhoročným štúdiom, a tak sa už roky pohybuje iba v „nadmorskej výške vokálnych Himaláji“, odkiaľ sa baví s hudobnými bohmi Olympu. Je to hudobná maliarka, ktorá presnou líniou načrtáva portréty a súčasne ich farebnou paletou koloruje, zvnútorňuje a dodáva im ľudské teplo, vášeň i krehkosť. Vie rovnako kresliť miniportréty v piesňach, ako aj veľké plátna operných hrdiniek. Jej premýšľavá a ambiciózna. Jej povaha ju neustále núti ísť dopredu, s dokonalým rozvrhom síl, sebadisciplínou a životosprávou, ktorá pomáha uchovávať jej krásny hlas. Iba tak vydržal hlasový aparát tejto divy bez akejkoľvek ujmy niekoľko desaťročí trvajúcu záťaž. A tak Edita Gruberová na prahu šesťdesiatky, kedy iné speváčky odchádzajú zo scény, je stále žiadaná dramatická koloratúra, navyše s poznaním a emotívnymi nábojom zrelej ženy, ktorá dokáže rovnako preniknúť do lásky i drámy v rôznych postavách svojho bohatého repertoáru.

Mnohé poznatky o vokálnej technike a interpretácii, ktoré sú publikované v knihe ako Gruberovej vyjadrenia, môžu poslúžiť (i našim) vokálnym pedagógom a (nielen našim) adeptom spevu ako vzácne poznania a metodické usmernenia – hoci Edita Gruberová ani autor knihy to nezamýšľali a stále spevácky aktívna primadona zatiaľ netúži pôsobiť pedagogicky.

Gruberová je presýtená čítaním kritík, ktoré sa zaoberajú vysokou obratnosťou jej koloratúrneho spevu. „Technika nie je cnosť, ale samozrejmosť“ – hovorí. „Interpretácia sa začína tam, kde spevácka technika končí.“

Podstatným znakom Gruberovej spevu je to, že každý trilok, tón, fráza, rubato, ňou preferované messa di voce alebo výsoký tón v trojčiarkovanej oktáve – všetko slúži diferencovanému výrazu. Je to súčasť vokálnej architektúry, katedrály, ktorú Gruberová buduje z každej piesne, árie, postavy, diela.

V rozhovore z r. 1987 hovorí:

„Tón, ktorý sa nevyvíja, je mŕtvy. Náš hlas nie je organová píšťala. Je ako sláčikový nástroj. Môžeme na ňom rozvíjať tón v každom smere.“

Súhrn „fenoménu Gruberová“ z pera Niela Rishoia možno nájsť výstižne na str. 132-133, kde sa o.i. píše:

„Mladá speváčka sa najprv vydala rovnakou cestou ako jej predchodkyne. Spievala Kráľovnú noci, Olympiu, Zerbinettu a rôzne mozartovské roly. V osemdesiatych rokoch sa však od tohto smeru odklonila, prekvapila operný svet s Luciou z Lammermooru a začala prepájať svoju výnimočnú zvukovosť hlasu a úžasné technické schopnosti s jedinečnou umeleckosťou. Výrazovo silná koloratúra, veľká dynamická amplitúda a expresívna charakteristika spievaného slova u nej splývajú v jednotu, aká tu dovtedy ešte nebola. Postupne si trúfla aj na ťažšie partie – od Violetty cez Manon a Máriu Stuartovú – až po Annu Boleynovú alebo Alžbetu v Robertovi Devereux. Dnes ju už nemožno zaradiť do žiadnej kategórie. Jej hlas je oveľa väčší ako hlas akejkoľvek inej predchádzajúcej Zerbinetty alebo Kráľovnej noci. Jej interpretácie bel canta sú mimoriadne diferencované a citovo podložené… Hlas Gruberovej je položený oveľa vyššie a je silnejší ako hlas typickej koloratúry. Nanajvýš by sme ho mohli nazvať vysokým lyricko-dramatickým koloratúrnym sopránom… A s čím nikto nerátal – z Edity Gruberovej sa stala výnimočná spievajúca herečka! Od dievčatka Gretel po rozhnevanú Kráľovnú noci, od „Zerbinetty storočia“ – po šialenú Luciu, od komickej Dcéry pluku až po zdrvujúci portrét kráľovnej Alžbety… Sotva ju možno porovnávať s niekym pred ňou. Editu Gruberovú, v tom sú dnes všetci zajedno, možno označiť za fenomén.“

Edita Gruberová sa nám vo vyše tristostranovej knihe odhaľuje nielen ako „hlas“, ale ako človek s hlbokou hudobnou i ľudskou inteligenciou, intuíciou a imagináciou.

Na margo slovenského doslovu k prekladu knihy: Napísal ho teatrológ a operný kritik dr. Jaroslav Blaho, ktorý preukazuje veľkú znalosť vokálnej problematiky a vývoja samotnej speváčky. Jeho esej je na vysokej odbornej aj literárnej úrovni. Chýba nám v nej však hodnotenie a „kalendár“ (vrátane dramaturgie) koncertov Edity Gruberovej na Slovensku po roku 1989 – čo malo byť zrejme zmyslom slovenského autorského doslovu. A tak sa v ňom iba potvrdzujú – v hoci krásnej esejistickej forme a v blahovsky osobitom štýle – už iba monografiou predostreté skutočnosti.

V knihe, ktorá končí súpisom vyznamenaní Edity Gruberovej, podrobnou diskografiou umelkyne, menným registrom, resp. bibliografiou odborných statí o problematike spevu, čitateľovi chýba stručný súpis životopisných dát a umelecky dôležitých rolí (koncertov) speváčky, s určením miesta a dátumov premiéry. Podobný prehľad stačilo „vytiahnuť“ z existujúceho internetového hesla sopranistky… K tomu patrí aj prehľad jej koncertov Edity Gruberovej na Slovensku po roku 1989. Nie je ich zase tak veľa, aby sa nedali zoradiť a publikovať.

Chýbajú aj podrobnejšie informácie o prameňoch citovaných kritík a článkov o umelkyni v jednotlivých kapitolách. Niekedy sú, inokedy nie sú – a tak kniha nedodržiava muzikologický úzus, ktorý robí fakty hodnovernými a prehľadnými. Povedala by som, že zo strany autora ide o trochu voľnejší, „americký“ štýl, ktorý robí knihu možno čítavejšou, ale v európskom štandarde treba i tieto detaily dotiahnuť do konca.

Azda sa spomínané drobnosti odstránia pri ďalšom vydaní umeleckého profilu Edity Gruberovej – či už v slovenčine, alebo v inom jazyku. Že druhé slovenské vydanie knihy nie je víziou, svedčí fakt, že portrét svetoznámej speváčky slovenského pôvodu je krátko po vydaní doma už rozobratý… A keďže umelkyňa sa – azda – na slovenskú koncertnú scénu opäť vráti v plnej sile, prebudí sa nová čitateľská vlna záujmu o jej stále žiarivé umenie a život.

Vyše tristostranová kniha amerického autora Niela Rishoia „Edita Gruberová – portrét“ je vzorovou ukážkou prístupu k preniknutiu do odbornej i ľudsky citlivej problematiky života fenomenálne umelkyne z konca 20. a začiatku 21. Nepoznám autora – tobôž domáceho – ktorý by s toľkým nadšením, poznaním špecifík ľudského hlasu, predmetu svojho skúmania – legendárnej speváčky, ale aj skladateľov a operných rolí, ktoré umelkyňa naštudovala, dokázal s takým obdivuhodným štýlom, literárnym rozvrhom a nadaním napísať knihu ako je táto.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Viedenská štátna opera, Edita Gruberová (Elisabetta I.), foto z divadelnej šatne Viedenskej štátnej opery

G. Donizetti: Roberto Devereux, Viedenská štátna opera,
Edita Gruberová (Elisabetta I.),
foto z divadelnej šatne Viedenskej štátnej opery

Na CD, ktoré je súčasťou slovenského vydania knihy, je live zaznamenaný koncert Edity Gruberovej v Slovenskej filharmónii v roku 1997 (SF pod vedením svojho vtedajšieho šéfdirigenta Ondreja Lenárda) – s ukážkami vokálnych aj orchestrálnych čísel G. Rossiniho, G. Donizettiho, L. Bernsteina a A. Alabieva. Ako bonus sú na CD pridané tri staršie štúdiové nahrávky s mladou umelkyňou, ktoré majú nielen umelecký, ale aj dokumentačný charakter o vývoji hlasu E. Gruberovej: z roku 1966 je to ľudová pieseň v úprave Bartolomeja Urbanca – Ej, dolina, dolina (Malý orchester Československého rozhlasu s dirigentom T. Andrašovanom), ária Violety z opery Traviata od G. Verdiho nahratá s E. Gruberovou a SOČR pod taktovkou T. Frešu a ária Kráľovnej noci z 2. dejstva Mozartovej opery Čarovná flauta – nahrávka so SOČR a T. Frešom – obe z r. 1970.

CD je umeleckým zážitkom, spomienkou, dokumentom o jednom veľkom večere s našimi filharmonikmi a prvou dámou opery posledných desaťročí. Súčasne vyjadruje vzrušenú atmosféru, aká vždy panuje pri Gruberovej návratoch na Slovensko. CD čiastočne dopĺňa ponuku z jej profilových CD, ktorých – napriek bohatému súpisu z bohatej diskografie umelkyne – je na domácom trhu žalostne málo.

Promócia knihy o Edite Gruberovej, ktorá patrí nielen do biografickej ale i odbornej hudobnej literatúry, bola načasovaná na priateľské stretnutie s umelkyňou (mimochodom čestnou prezidentkou BHS) po mimoriadnom koncerte na ostatnom – 41. ročníku Bratislavských hudobných slávností dňa 14. septembra 2005. V ten večer sa na pódiu Reduty predstavila svetoznáma i „naša“ koloratúrna sopranistka (ako dobre sa tento prívlastok hovorí po rokoch zákazov a spoločenského utajovania umelkyne v minulom režime!) vo skvelej kondícii pred preplnenou Koncertnou sieňou Slovenskej filharmónie. Bolo to v mimoriadne dramatickom, pritom výškam a koloratúram sa nevyhýbajúcom vokálnom parte anglickej kráľovnej Alžbety v koncertnom predvedení Donizettiho opery Roberto Devereux. Ťažko opísať dojem, aký zanechala v nadšených, na záver koncertu búrlivo aplaudujúcich poslucháčoch! Okrem neprekonateľnej vokálnej bravúry naplnila svoj spev kráľovskou vášnou, dramatickosťou, kontrastom, vnútorným bojom zradenej ženy, ale i chvením veľkých citov lásky – prosto tým, čo robí umenie umením a nielen prezentáciou silných a veľkých hlasov.

Autor: Terézia Ursínyová

Neil Rishoi: Edita Gruberová: Portrét (recenzia monografie slov. sopranistky) publikované v revue Slovenská hudba č. 2/2005, s. 205-209 (vyšlo v júli r. 2006)

publikované so súhlasom autorky

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply