Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Elegantne s Haydnom, tragicky so Šostakovičom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ruský dirigent Vladimír Fedosejev je bratislavským poslucháčom koncertov známy z hosťovania so svojím orchestrom na Bratislavských hudobných slávnostiach. Jeho meno je návštevníkom Slovenskej filharmónie teda magnetom. Ako umelecký riaditeľ a šéfdirigent Veľkého symfonického orchestra P. I. Čajkovského je stále jedným z najuznávanejších a najväčších ruských dirigentov vo svete – aj pri úctyhodnom veku 84 rokov.

Je totiž stále plný fyzickej sviežosti a umeleckej invencie, vonkajšej i hudobnej elegancie a citu pre štýlové vyznenie klasickej i ruskej hudby (čo dokázal v druhej polovici koncertu). Má za sebou početné svetové turné (v októbri hral so svojím orchestrom vo Veľkej Británii), uvedenia opier v najväčších operných domoch Európy, desiatky nahrávok hudobných diel všetkých štýlových období. Znižovať jeho renomé mladou kritikou mi pripadá príliš individualistické. Vyjadriť dojem z hudby slovami je vždy zložitou vecou – navyše pod dojmom vlastných individuálnych nálad či preferencií. Ak by sa dalo umenie hodnotiť percentami – čo je dnes istá móda, dala by som koncertu Slovenskej filharmónie s Vladimírom Fedosejevom (3. novembra 2016) ideálne maximum.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Vladimir Fedosejev, Slovenská filharmónia, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Vladimir Fedosejev,
Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Jeho Haydn (Symfónia č. 91 Es dur, Hob.I:91) bol v prvej polovici koncertu dirigovaný a hraný Slovenskou filharmóniou s rozvahou a precíznosťou v 1. časti (Largo – Allegro assai); eleganciou a vyzdvihnutím spevného motívu – i jeho jemným dynamickým tvarovaním a kontrastným rytmickým akcentovaním v závere 2. časti (Andante); lyrikou v tanečnom Menuete (3. časť) a evidentnou radosťou i sviežosťou v záverečnom Finale – Vivace (4. časť). Haydn bol skratka precízne zahranou vstupnou hudbou koncertu, bez akýchkoľvek rytmických kolízií, so sústredenosťou dirigenta i orchestra. Fedosejev – ako jeden z mála ruských dirigentov ovláda nielen štýl hudby veľkých a zvučných ruských majstrov (a plnokrvných orchestrov), ale aj hudbu európskeho klasicizmu. Je to pán dirigent. Neustálym kontrapunktom menších hudobných úsekov, plných lyriky a fortissima, napätím i hravosťou dvojpólových nálad Haydnovej symfónie, ktoré nikdy nevedú do tragických finále, iba do hravých kontrastov, vyzdvihol esenciu tejto hudby, ktorá nepotrebuje rázne dirigentské gestá na prebudenie hráčov. Osobne som mala neobyčajný pôžitok už z úvodnej časti koncertu.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Vladimir Fedosejev, Slovenská filharmónia, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Vladimir Fedosejev,
Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Šostakovičova Symfónia č. 15 A dur, op. 141 je poslednou v rade symfónií veľkého, tragickým životným pocitom ovládaného ruského skladateľa. Kto nezažil stalinskú diktatúru a následných vládcov komunistického systému, sotva pochopí hrôzu, ktorá ide zo Šostakovičovej testamentárnej symfonickej hudby. Vznikla v lete r. 1971, jej premiéru dirigoval skladateľov syn Maxim Šostakovič v januári 1972.

Irónia, sarkazmus, hraná bujarosť i vtip (niekoľkonásobný citát galopu z Rossiniho Viliama Tella) sú iba úvodom do nasledujúcich pochmúrnych častí vyše 40 minútovej skladby. V l. časti – Allegrette – je ešte všetko štylizované do quasi veselej hry, odetej do perfektného inštrumentálneho aranžmánu, s využitím farebných vstupov všetkých nástrojových sekcií – najmä delikátne a jemne zvukovo štylizovanej sekcie bicích, s využitím husľového sóla, zahraného brilantne koncertným majstrom (Ewaldom Danelom) i dialógom s flautou. Od 2. časti – Adagia – sa začína smútočná hudba, zdôraznená prekrásnym violončelovým sólom (koncertný majster Ján Slávik).

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Slovenská filharmónia, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Je to panychída, ktorú podporuje štylizovane vpísaná „dychovka“ – resp. jej  hudobný obraz:  akoby rozlúčka nad hrobom. Opäť violončelové sólo vyjadruje hlboký vnútorný žiaľ, ktorý podporili v pianissime znejúce husle i následné pizzicato, v dialógu s celou sekciou filigránsky rozvrstvenou sekciou bicích (vrátane krehkej hry na zvonkohre i xylofóne) a dychových nástrojov. V duchu temnej lyriky, ústiacej do výkrikov zúfalstva pôsobí 3. a 4. časť – Allegretto a Finale, v ktorom navyše ostinátny rytmus ešte viac podporuje statickosť hudby a do nej vpísané otázniky o zbytočnosti ľudskej existencie či snaženia…? Z toho pocitu poslucháča nevytrhne ani smutný záverečný tanečný vír (časostroj?) v pianissime, sprevádzaný pizzicatom viol a violončiel. Je to kolobeh života a smrti, premýšľanie nad biblickými úvahami: „márnosť nad márnosť – a všetko je márnosť“. Každý poslucháč si môže predstaviť to svoje – faktom je, že toto Šostakovičovo dielo si vyžadujúce perfektne zohratý orchester, kde ani jeden nástroj nie je zanedbateľný, zbytočný, alebo nevyužitý. Slovenská filharmónia ním bola. Svojou hrou pod Fedosejevom podčiarkla Šostakovičov symfonický testament a výkrik jeho geniality. Hrala v súzvuku s vynikajúcim dirigentom, ktorý toho veľa vie – nielen o Rusku, ale i svete a živote, ale najmä o  hudbe. Bol to zážitok, za aký sa dáva nie sto, ale tisíc percent.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia z koncertu SF 3. novembra 2016

Haydn, Šostakovič
3. 11. 2016, cyklus Hudba troch storočí
Slovenská filharmónia
Vladimir Fedosejev dirigent
Joseph Haydn: Symfónia č. 91 Es dur, Hob. I:91
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 15 A dur, op. 141

www.filharmonia.sk

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply