Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Emmanuel Villaume odchádza…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mahlerova (1860 – 1911) tvorba, podobne ako väčšina emóciami preexponovaných, ale aj jemnou hrou hudobných farieb nasýtených opusov francúzskej proveniencie, najviac vyhovujú naturelu Emmanuela Villaumea (do konca sezóny 2015/2016 ešte stále šéfdirigenta SF). Už dnes možno povedať, že to bola jedna z najsilnejších osobností na čele Slovenskej filharmónie v jej 67-ročnej existencii. O pôsobení tohto francúzskeho, svetom mimoriadne uznávaného dirigenta, vyhľadávaného aj najväčšími opernými domami (iba Slovenské národné divadlo s ním nenadviazalo reálny kontakt!), dalo vyhlásenie i vedenie SF (viď záver článku).

K poslednému koncertu, na ktorom sa Emmanuel Villaume lúčil so svojimi filharmonickými umelcami (hodnotím koncert 19. mája) zaznela Mahlerova 2. symfónia c mol Auferstehung – Vzkriesenie.

(V SF naštudoval i ďalšie Mahlerove symfónie: č. 1 D dur Titan, č. 5 cis mol; č. 6 a mol Tragická a č. 9 D dur. Na poslednom, rozlúčkovom koncerte to bola Symfónia č. 2 Auferstehung. Slovenskú filharmóniu bude Villaume dirigovať ako hosť  až v júni 2017, keď uvedie Mahlerovu Symfóniu č. 3).

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
foto: Ján Lukáš

Gustav Mahler vytvoril v 2. symfónii c mol (nazývanou aj Symfónia zmŕtvychvstania či Vzkriesenia) monumentálne 80 – minútové dielo, pričom jeho plynutie bolo (na koncerte 19. mája) vnímané (len…) ako nezabudnuteľná chvíľa, naplnená silnými hudobnými zážitkami a následnými myšlienkami. Toto vokálno – symfonické dielo je v dvoch posledných častiach spojené s básnicko-filozofickým slovom, zvereným zboru a sólistkám.

Premýšľať o druhej symfónii Mahlera mohli poslucháči už na základe hlbokej eseje skladateľa a muzikológa Egona Kráka v bulletine koncertu, prípadne v súkromí z dostupných analýz. Mahler a naši interpreti zanechali na koncerte fascinujúci dojem, a tak publikum po doznení posledného tónu (škoda, že nie až po chvíli duševného doznievania) zaslúžene vyjadrilo potleskom a povstaním zaslúženú poctu „svojmu“ sympatickému, mimoriadne uznávanému šéfdirigentovi. Villaume totiž zanechal v Slovenskej filharmónii i v Slovenskom filharmonickom zbore (čo vyjadril i priateľským objatím zbormajstra Jozefa Chabroňa) určite dlhodobejšiu umeleckú pečať.

Mahlerova tvorba zahrňuje okrem obľúbených a pomerne často uvádzaných piesňových cyklov, deväť rozsiahlych symfónií a nedokončenú Symfóniu č. 10, tiež ranú kantátu Das klagende Lied a vokálno – inštrumentálny epilóg na slova starej čínskej poézie – Pieseň o zemi. Jeho symfónie vyžadujú rozsiahly  interpretačný aparát, pre ktorý sú zaraďované na program menej, než – napríklad – diela klasikov. Viaceré z nich využívajú sóla a zbor – takže sám Mahler ich nie raz pomenoval prívlastkom symfónie – oratóriá. Každá z nich má zašifrované veľké filozofické odkazy, pre Mahlera sústredené na zmysel života a smrti. Tak je to aj v jeho Symfónii č. 2 c mol Auferstehung – Vzkriesenie. Je to päťčasťová symfónia, v ktorej tri časti (Allegro maestoso – Andante moderato – Scherzo) sú inštrumentálne, ďalšie dve časti (Urlicht – Finale. In tempo Scherzo. Misterioso) znejú so zborom, sopránom a altom.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Emmanuel Villaume, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Emmanuel Villaume,
foto: Ján Lukáš

Závažná 1. časť trvá cca 25 minút. Pôvodne ju Mahler nazval Sviatok mŕtvych. Tvorí základ celého symfonického monumentu, na ktorom sú postavené ďalšie časti. Mahler žiadal, aby po tomto úvode bola päťminútová prestávka – na doznenie mohutných hudobných dojmov, uložených do základných tém, tvarovaných v sonátovom allegre. Villaume 1. časť – s úvodnými fanfárami – vygradoval do obdivuhodných dynamických vzopätí, zdvihov a očakávaní, pričom najmä v majestátnom úvode uplatnil neskoro romantický zvukový exhibicionizmus, vložený do pestrej palety nástrojových farieb, dynamických kontrastov a celkovej vypätosti výrazu. Veľkú zodpovednosť v realizácii jeho oduševnenej koncepcie mal orchester, od začiatku početne rozšírený nielen v skupine sláčikov, ale od 2. časti i ďalšími dychmi a bicími. Farebnosť orchestrálneho zvuku ozvláštnili i dve harfy, ktoré najmä v 2. časti a v závere diela dodali hudbe odľahčenie a priam nadpozemský tón.

Autorom zamýšľaná 5 minútová prestávka sa po 1. časti v SF  „nekonala“ – i kvôli nástupu (žiaľ, potleskom sprevádzaného) SFZ a dvoch exkluzívnych sólistiek: Adriany KučerovejTerézie Kružliakovej. Obe boli umiestnené v úzadí javiska – pred zborom, v čom bol zrejme zámer dirigenta, nepointovať sóla, ale nechať ich znieť ako výnimočných jedincov v ľudskom chóre.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková,
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,
foto: Ján Lukáš

2. časť symfónie vyznela v spomienkovom rytme akejsi odľahčenej nálady viedenského tanečného víru, pripomínajúceho valčík, s dokonale vypracovanými pizzicatami sláčikov SF – za sprievodu dychov, ktoré menlivo preberali vedúcu líniu tém. Kontrast ľudského šťastia v tejto časti tak vystriedal ťažobu úvodu.

3. časť – Scherzo je číra hudobná poézia. Mahler tu tematicky „ukryl“ symfonicky prepracovanú ideu zo svojho piesňového cyklu Chlapcov zázračný roh, o kázni Sv. Anton rybám, ktoré sa však – podobne ako ľudia – po kázni rozpŕchnu do zaužívaného kolobehu života. Táto myšlienka sa u skladateľa neobišla bez jemnej irónie, ba až sarkazmu, ktoré sú tiež blízke jeho kompozičným postupom.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Emmanuel Villaume, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Emmanuel Villaume,
foto: Ján Lukáš

4. časť Urlicht – Prasvetlo je už inej nálady. Vznikla na text ďalšej Mahlerovej piesne zo zbierky Chlapcov zázračný roh. Spieva ju sólo mezzosoprán (na nahrávkach býva aj hlboký alt) – tentokrát v podaní Terézie Kružliakovej. Jej mäkký, svetlejší mezzosoprán bol vokálne dokonalý, navyše predestinovaný vrúcnosťou a hlbokým stotožnením s básnickým textom, ktorý hovorí o tom, že človek je z Boha a k Bohu sa aj vráti. To je „prasvetlo“ v ľudskom živote z veršov Clemensa Brentana a Achima von Arnima, podkladov Mahlerovej piesne a Urlichtu. I skladateľ sa vyjadril, že „je tu skrytá otázka o zápase duše o Boha za hranicami tohto života.

Záverečná 5. veta symfónie je zasa na verše Friedricha Klopstocka a textu Gustava Mahlera. V oboch zhudobnených častiach je vyjadrenie hlbokej judaisticko – kresťanskej viery a humanistického pohľadu Mahlera: „Všetko, čo vzniká, musí zaniknúť, ale všetko, čo zaniká, musí znovu povstať. Nie je nič, čo by na tomto svete nemalo zmysel. Prestaňme sa báť a pripravme sa na niečo, čo nás presahuje a trvá večne.“ Finále je tak myšlienkovým a hudobným vrcholom 2. symfónie – nielen 35 – minútovou dĺžkou, ale najmä zvukovým masívom a zakomponovaním ľudských hlasov. Približne v polovici finálnej časti vstupuje do priebehu orchestrálnej hudby zvuk fanfár, „hlas volajúceho na púšti“ pred dňom Posledného súdu. Mahler to vykresľuje vo vypätej zvukovosti inštrumentálnej masy, do čoho nechá vstúpiť vtieravý zvuk flauty – hlas vtáka smrti. Následne znie tajomne znejúci zbor so sopránovým sólom, ideálne zaspievaným jemným, krehkým sopránom Adriany Kučerovej, ku ktorej sa pripája mezzosoprán Terézie Kružliakovej – v duete so zjasneným posolstvom: „Umrieš, aby si naveky žil.“ Z celkovo tristného obsahu symfónie predsa len  na záver zaznieva nádej a radosť – pravda, pre tých, ktorí ju chcú, alebo túžia objaviť.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Emmanuel Villaume, Jozef Chabroň, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Emmanuel Villaume, Jozef Chabroň,
foto: Ján Lukáš

Orchester, zbor, obe farebne a vokálne zladené sólistky a zanietený, dynamický, v každej chvíli hudbe absolútne oddaný Emmanuel Villaume zanechali mimoriadny dojem z mohutnosti a apelatívnosti jednej z najväčších symfónií neskorého romantizmu. Koncertným majstrom pozorného, na dirigenta orientovaného a v každej nástrojovej skupine sústredeného orchestra bol Jozef Horváth. Slovenský filharmonický zbor predviedol mimoriadne účinne vypracované (najmä pianissimove) pasáže miešanej i mužskej zložky chóru pod detailne pracujúcim Jozefom Chabroňom.

Nostalgia s rozlúčkou šéfdirigenta francúzskej noblesy i neuveriteľnej vonkajšej a vnútornej energie – Emmanuela Villaumea – bola teda súčasťou mahlerovského koncertu SF. Treba sa nášmu doterajšiemu šéfdirigentovi poďakovať za všetko umelecky hodnotné, tvorivé, impulzívne, premyslené, ale najmä odovzdané srdcom filharmonikom i poslucháčom – a súčasne mu popriať v Prahe i na ďalších zahraničných operných a koncertných pódiách rovnako vrúcne publikum ako v slovenskej metropole.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
foto: Ján Lukáš

Z oficiálneho vyhlásenia Slovenskej filharmónie, informácií v bulletine koncertov SF z 19. a 20. mája t. r. a z tlačovej besedy SF vyberáme:

Na koncertoch vo štvrtok a piatok  19. a 20. mája ukončil  Francúz Emmanuel Villaume svoje sedemročné pôsobenie na poste šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Počas histórie SF bol v poradí štrnástym šéfdirigentom nášho prvého orchestrálneho telesa. Tento post zastával od  61. koncertnej sezóny (od r. 2009). Počas siedmich rokov v bratislavskej Redute uviedol množstvo koncertných diel, z nich viaceré so Slovenským filharmonickým zborom. Pravidelne s našimi telesami vystupoval počas festivalov Bratislavské hudobné slávnosti. Pod jeho taktovkou zaznel v roku 2012 i koncert pri príležitosti Slávnostného otvorenia Koncertnej siene Slovenskej filharmónie po rekonštrukcii budovy Reduty. So SF účinkoval na festivale Pražská jar 2013, s filharmonikmi absolvoval  turné do orientálneho Ománu, po jeho boku na našom pódiu vystúpilo množstvo renomovaných zahraničných a domácich sólistov, uvádzal francúzske programy a do svojich programov zaraďoval symfónie Gustava Mahlera. Svoju úspešnú misiu v Slovenskej filharmónii ukončil Mahlerovou  Symfóniou č. 2  „Auferstehung“ (Vzkriesenie). To bola hudobná rozlúčka maestra Villauma s našimi telesami a návštevníkmi koncertov, ktorých svojou charizmou a umením očaril od prvých hosťovaní v Bratislave. Od septembra 2015 sa E. Villaume stal hudobným riaditeľom a šéfdirigentom orchestra PKF – Praque Philharmonia.

Od začiatku koncertnej sezóny 2017/2018 nastúpi do čela Slovenskej filharmónie bratislavskému publiku už známy britský dirigent James Judd, pričom jednu sezónu bude Slovenská filharmónia bez šéfdirigenta.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia z koncertu 19. mája 2016

www.filharmonia.sk

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply