Dnes je: pondelok, 23. 7. 2018, meniny má: Oľga, zajtra: Vladimír

Emmanuel Villaume: Umelec musí neustále obnovovať svoje postavenie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pri príležitosti ukončenia poslednej sezóny sedemročného obdobia 2009 – 2016, ktoré svetovo uznávaný francúzsky dirigent Emmanuel Villaume venoval Slovenskej filharmónii ako jej šéfdirigent, sme v rozhovore sumarizovali jeho pôsobenie v tejto funkcii, rozoberali sme ťažkosti umeleckej práce počas rekonštrukcie sídla SF v bratislavskej Redute, povahu orchestrálneho a operného dirigovania a dotkli sme sa aj filozofických otázok ukrytých v hudbe Gustava Mahlera. Práve jeho Druhú symfóniu „Auferstehung“ dirigoval na posledných dvoch koncertoch tejto sezóny v SF 19. a 20. mája 2016.

English version

Počas tlačovej konferencie v Slovenskej filharmónii ste povedali zaujímavú myšlienku, že umelec musí neustále obnovovať svoje postavenie. Čo to vlastne znamená?

Orchester alebo operné divadlo potrebuje neustále prílev inovatívnej energie. Myslím, že je pravda, ak poviem, že symfonický orchester môže ľahko upadnúť do všednosti. Na druhej strane, aj istá administratívna stabilita a plán pokrývajúci dokonca viac než niekoľko dekád sú pre inštitúciu žiaduce. Pre Slovenskú filharmóniu má veľký význam, že na jej čele stojí profesor Marian Lapšanský. Zabezpečil prestavbu Reduty, finančnú situáciu a stabilitu na mnohé roky, takže inštitúcia môže uskutočňovať osobité umelecké projekty. V každom prípade, stále jestvuje nebezpečenstvo upadnutia do opakovania stále tých istých spôsobov, a ak chýba náležitá iskra, chýba aj patričná energia vo vzájomných vzťahoch. Dobre je, pokiaľ napríklad šéfdirigent alebo hudobný riaditeľ orchestra prechádza evolúciou. Ale ak sa počas jeho pôsobenia neustále opakuje ten istý program alebo tie isté triky, ľudia sa z toho unavia. V závislosti od skutočného stavu takáto evolúcia trvá len určitý čas, možno šesť až sedem rokov. Ďalším krokom je už len stať sa šéfom ne celý život. Avšak toto nikdy nešlo príliš dobre, dokonca aj posledné roky Karajanovho šéfovania u Berlínskych filharmonikov boli veľmi kontroverzné. Áno, skutočne by som tu rád zotrval ešte dve alebo tri sezóny, ale myslím, že sedem rokov, ktoré som tu strávil, bol primeraný čas a zároveň pekný cyklus. U mňa k tomu pristupuje ešte skutočnosť, koľko času môžem tomuto orchestru venovať. Domnievam sa, že by si nezaslúžil šéfdirigenta s možnosťami uskutočniť len minimum koncertov do roka. Plán mojich vystúpení je teraz veľmi napätý a nedokážem v ňom nájsť voľné týždne pre skúšky a koncerty.

Tlačová konferencia v Slovenskej filharmónii, 2016, M. Tolstová, M. Lapšasnký, E. Villaume, I. Marton, I. Pažítková, foto: Ľudovít Vongrej

Tlačová konferencia v Slovenskej filharmónii, 2016,
M. Tolstová, M. Lapšasnký, E. Villaume, I. Marton, I. Pažítková,
foto: Ľudovít Vongrej

Sedem rokov ste teda pôsobili v Slovenskej filharmónii. Aký ste mali pocit z orchestra, keď ste sa s ním stretli prvýkrát čo bolo dôležité pre prácu s ním?

Slovenská filharmónia bola podľa mňa vždy veľmi dôležitou inštitúciou v hudobnom svete. V tomto orchestri sa mi vždy páčila zaangažovanosť hráčov do hudby vytvárajúcich si osobitý vzťah k nej. Miloval som aj prácu so Slovenským filharmonickým zborom. Cieľom bolo namieriť energiu správnym smerom, usporiadať ju a azda aj kultivovať zmysel pre detaily, štýl, frázovanie, ktoré sa dajú vylepšiť vždy. Myslím, že toto sme dokázali robiť po všetky roky aj popri skúsenostiach s dočasným odchodom z Reduty do Historickej budovy Slovenského národného divadla a neskôr s návratom do modernej Reduty. Bola to bolestivá skúsenosť, avšak veľmi zaujímavá, pretože nás prinútila pracovať na istých detailoch. Technicky vzaté, akustika Slovenského národného divadla s orchestrom na javisku je mimoriadne suchá, takže detaily zvuku sú veľmi odkryté. Preto veci, ktoré pre poslucháča akosi fungovali v starej Redute, nemohli fungovať v Slovenskom národnom divadle. Bola to práca v akomsi núdzovom režime či ozdravnej kúry. Musel som si povedať: “Dobre, teraz musím urobiť tieto úkony, inak som v ťažkostiach”. Takto sme to robili po celé tie roky a dúfam, že veľmi úspešne.

Ste aj úspešný operný dirigent. Aký je rozdiel medzi operným a symfonickým dirigovaním?

Myslím, že v podstatných veciach tam nie sú príliš veľké rozdiely. Najväčší dirigenti boli práve tak symfonickými ako aj opernými dirigentmi: Bruno Walter, Wilhelm Furtwängler, Herbert von Karajan, neskôr Riccardo Muti, Claudio Abbado alebo dokonca Pierre Boulez. Podľa mňa sa Boulez stal lepším dirigentom, keď sa začal viac venovať opere – myslím, že to dokonca sám povedal. Bol jedným z najväčších skladateľov stále hľadajúcim túto rovnováhu. Takže veľmi jednoznačne: operný dirigent musí mať zmysel pre rečový prejav a drámu, pre napätie ponad oblúk dejstva alebo celého operného večera a schopnosť reagovať na situáciu, nech už čokoľvek dopadne na účinkujúcich ako následok všetkých nepredvídaných nehôd. Napríklad spevák potrebuje trochu zvoľniť alebo zrýchliť tempo alebo scenéria sa nemení správnou rýchlosťou. V takýchto situáciách sa dirigovanie musí prispôsobiť. Avšak schopnosti prispôsobiť sa a zmysel pre drámu sú mimoriadne cenné a použiteľné v symfonickom dirigovaní. Na druhej strane symfonický dirigent musí osobitejšie pracovať na zvuku orchestra, na alchýmii rôznych vzťahov medzi nástrojovými skupinami, teda dychovými, sláčikovými a bicími nástrojmi. Tento druh integrity a disciplíny v čistej a priehľadnej hre je niečo, čo môže byť veľmi cenné pre dirigenta vchádzajúceho do orchestrálnej jamy v opernom divadle. Rutinovaní operní dirigenti, ktorí sa nekonfrontovali s určitým symfonickým repertoárom niekedy negujú túto úroveň integrity nevyhnutnú pre hru orchestra. A naopak, Mozart ako autor symfónií bol tým istým Mozartom, píšucim opery a počuť, ak niekto diriguje jeho symfónie bez toho, aby ho poznal ako operného skladateľa. V takom prípade je interpretácia menej brilantná, menej hlboká a určite menej dramatická než v podaní dobrého operného dirigenta.

BHS 2015, otvárací koncert, Emmanuel Villaume, foto: Peter Brenkus

BHS 2015, otvárací koncert,
Emmanuel Villaume,
foto: Peter Brenkus

So Slovenskou filharmóniou ste dirigovali 77 koncertov. Ktoré z nich na Vás zanechali najväčší dojem?

Koncerty sú zoskupené v cykloch a nie je medzi nimi žiaden, ktorý by som mohol vybrať ako najvýraznejší. Napríklad Mozartov cyklus bol veľmi zaujímavý a rád som pracoval s orchestrálnymi hráčmi ako so sólistami. Vždy bolo veľmi zábavné vyzdvihnúť členov orchestra na prednú stranu javiska. Milujem Mahlerov cyklus a aj všetku prácu, ktorú som urobil so zborom. Takže bolo by ťažké vybrať jeden koncert, ale páčil sa mi celkový vývoj, história, ktorú sme spolu vytvorili. Na toto som hrdý a vždy sa o to veľmi rád podelím.

Zamýšľali ste sa nad možnosťou naštudovať na Slovensku operu?

Toto je ťažká otázka v tom zmysle, že sa týka zabezpečenia plánu mojej umeleckej činnosti, pretože som rozsah svojej práce veľmi rozšíril. Robiť naraz dve kariéry symfonického aj operného dirigenta je náročné. Operný dirigent je zadaný na nasledujúcich tri až päť rokov a pre symfonického dirigenta je to jeden a pol až dva a pol roka. Teraz je pre mňa ťažké nájsť rovnováhu medzi povinnosťami hudobného riaditeľa Dallaskej opery a hudobného riaditeľa Pražskej filharmónie. Navyše, rezervoval som si čas aj pre hosťovanie v Covent Garden a Metropolitnej opere. Je mi to ľúto, ale bohužiaľ nemôžem u vás dirigovať operu, pretože celý tu strávený čas som potreboval venovať Slovenskej filharmónii.

Aký druh symfonického repertoáru máte najradšej?

Samozrejme milujem Brucknera, Wagnera, ale cítim veľké uspokojenie, keď pracujem s Mozartom alebo Haydnom. Teším sa pri interpretácii Ravelovho a Debussyho repertoáru a rád pracujem so zbormi. Pre dirigenta je veľmi dôležité ovládať široké spektrum diel, ktoré dokáže naštudovať. V súčasnosti azda cítim, že mi je blízky repertoár neskorého romantizmu alebo takzvaného hudobného impresionizmu, ale mám rád aj expresionistov. Celkovo by som povedal, že je to obdobie konca devätnásteho storočia a začiatku dvadsiateho. U dirigentov to nie je zvláštne, pretože tieto diela sú technicky mimoriadne vďačné a zadosťučiňujúce. Teší ma aj práca so súčasnou hudbou a klasicizmom, niekedy aj s predklasicistickou hudbou, napríklad s Jeanom Philippom Rameauom. Rád sa odvažujem vnikať na nové územia.

Práve ste spomenuli Rameaua. V akom rozsahu pracujete so starou hudbou?

S poľutovaním musím povedať, že pre interpretáciu starej hudby nemám patričné vedomosti a odbornosť. Používa jazyk, ktorý je v mnohých smeroch odlišný od jazyka klasicistickej, romantickej a samozrejme modernej hudby. Milujem počúvať interpretáciu barokovej hudby na historických nástrojoch, ale nemám dosť vedomostí robiť ju. Napriek tomu sa do tohto sveta niekedy odvážim vstúpiť. Zaujímajú ma napríklad Bach alebo Rameau, ale myslím si, že je lepšie nechať, aby túto hudbu robili ľudia, ktorí naozaj vedia, ako na to. Vždy uprednostňujem interpretáciu Bacha, Rameaua, Telemanna alebo Vivaldiho s istým osobnostným vkladom a pritom to nemusí byť práve takzvaná historicky poučená interpretácia, ak je nudná. Miera zaangažovanosti umelcov vo výkone je pre mňa veľmi dôležitá.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Emmanuel Villaume, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Emmanuel Villaume,
foto: Ján Lukáš

Váš posledný koncert v Slovenskej filharmónii bol venovaný Druhej symfónii Gustava Mahlera. Je zároveň jeho prvou veľkou symfóniou. Čo je dôležité pre interpretáciu Mahlerovej hudby?

Mahlerova hudba je ako výtrysk prívalu zvuku a reaktívnych hudobných síl. Je veľmi komplikovaná kvôli rovnováhe medzi zložkami využívajúcimi všetky možnosti zboru, orchestra, sólistov, orchestra za pódiom, organu… Je tu všetko, na čo si len spomeniete. Myslím, že kľúčovým je duchovné porozumenie vzťahov medzi psychickým napätím, psychickým nepokojom odkrytej úzkosti a hľadaním istej pravdy, ktorá sa zjavuje na viacerých úrovniach: ľudskej, ontologickej, duchovnej, a v prípade Mahlerovej Druhej symfónie sa tu skúma aj otázka náboženská. Takže takáto psychologická, filozofická a ontologická výzva spája všetky tieto hľadiská dohromady a práve toto prepojenie sa veľmi ťažko uskutočňuje na pozadí technickej stránky dirigovania. Ďalej je v Druhej symfónii obrovské priehrštie rozličných štýlov medzi jasom druhej časti, groteskou tretej časti, tragikou prvej časti a duchovnou stránkou poslednej časti zaoberajúcou sa aj zmyslom ľudského spenia. Počas celých deväťdesiatich minút trvania symfónie je skutočne mimoriadne náročné rýchlo prelaďovať členov orchestra a zboru z jednej nálady alebo rozpoloženia do inej. Udržať v tomto rozsiahlom časovom rozmedzí sústredenosť všetkých zborov a inštrumentálnych skupín je niečo ohromné.

Takže, mohli by ste na záver zhrnúť, o čom je vlastne Druhá Mahlerova symfónia?

Ako som už povedal, určite by mohlo byť odpoveďou, že sa zaoberá duchovnými otázkami a myslím si, že na celej tvári symfónie je aj prvok pochybnosti. Dokonca aj v apoteóze na jej konci stále cítim trochu tejto neistoty a snahu skladateľa nájsť aspoň isté vyrovnanie sa so sebou samým. Podstata diela je v hľadaní zmyslu života a v zmierení nielen s Bohom, ale aj so sebou samým. Lenže odpoveď je opäť len v hľadaní.

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ján Marták

Emmanuel Villaume

Emmanuel Villaume

Emmanuel Villaume sa narodil v roku 1964 v Štrasburgu, kde získal hudobné vzdelanie na Konzervatóriu, v štúdiách pokračoval na univerzite Sorbonne v Paríži, ktorú absolvoval v odboroch literatúra, filozofia a muzikológia. Je uznávaným autorom muzikologických článkov a výskumných referátov, už ako 21-ročný zastával post dramaturga v štrasburskej Rýnskej opere.

Pravidelne spolupracuje s opernými domami v Spojených štátoch amerických ako Metropolitná opera (Madam Butterfly, Samson a Dalila a Carmen), Lyrická opera v Chicagu (Bohéma, Manon Lescaut, Predaná nevesta, Samson a Dalila), Washingtonská opera (Lastovička, Norma, Le Cid, Hoffmannove poviedky a Lucia di Lammermoor), v operných domoch v San Franciscu (Madam Butterfly a Werther), Los Angeles (Hoffmannove poviedky, Lastovička a Veľkovojvodkyňa z Gerolsteinu), Saint Louis (Lastovička a Faust), Santa Fe (Lovci perál a Veľkovojvodkyňa z Gerolsteinu), Dallase (Faust, Figarova svadba, Carmen a Iolanta). V rokoch 2001 – 2010 bol hudobným riaditeľom pre operu a orchester v rámci hudobného festivalu v americkom Spolete.

Na medzinárodnej scéne sa maestro Villaume predstavil v Kráľovskej opere Covent Garden (Manon, Hoffmannove poviedky a Lastovička), Montreale (Cesta do Paríža), Tokiu – Bunka Kaikan (Gavalier s ružou), Teatro Colón (Pelléas a Mélisanda), parížskej Opéra Bastille (Rigoletto), Toulouse (Mignon), Nice (Faust), Marseille (Pelléas a Mélisanda, Samson a Dalila, Carmen, Norma), Mníchove (Hoffmannove poviedky), v Nemeckej opere Berlín (Tosca), Hamburgu (Blúdiaci Holanďan), Bonnskej opere (Dievča zo zlatého Západu), Kolíne nad Rýnom (Bohéma a Werther), La Fenice v Benátkach (Thaïs, Križiak v Egypte a Afričanka), Teatro Regio v Turíne (Ariadna na Naxe, Hrad kniežaťa Modrofúza a Hoffmannove poviedky), Martina Franca (Veľkovojvodkyňa z Gerolsteinu), v Teatro Real v Madride (Hoffmannove poviedky a Werther), v Monte Carle (La Périchole a Werther) a vo Viedni v rámci festivalu Klangbogen (Don Quijotte a Menottiho Goya s Plácidom Domingom).

Emmanuel Villaume je od roku 2009 šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Do roku 2013 bol zároveň aj umeleckým riaditeľom a šéfdirigentom Slovinskej filharmónie v Ľubľane.

Bol prizvaný k spolupráci s Montrealskými symfonikmi v Montreale a Carnegie Hall, s orchestrami v Chicagu, Los Angeles, San Franciscu, Houstone, Bostone, Tangelwoode a európskymi orchestrami – Orchestre de Paris, Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu, Beethovenhalle Orchester v Bonne, Mníchovský rozhlasový orchester, Filharmonický orchester Monte Carlo, Dánsky národný symfonický orchester, Nórsky rozhlasový orchester, Kunglinga Filharmonikerna a Česká filharmónia, ako aj s austrálskymi orchestrami v Sydney, Melbourne a Brisbane a v Ázii s Orchestrom NHK v Tokiu, Tokijským metropolitným symfonickým orchestrom a s orchestrom Čínskej národnej opery počas Olympijských hier 2008.

Emmanuel Villaume diriguje prominentné operné a symfonické orchestre po celom svete. V súčasnosti pôsobí tretiu sezónu ako hudobný riaditeľ Opery v Dallase, v koncertnej sezóne 2015 – 2016 ho čakajú predstavenia opier Tosca, projektu Loď komediantov a svetová premiéra predstavenia Marka Adama Milý Santa Claus. Hosťovanie Emmanuela Villauma v USA zahŕňajú Romea a Júliu v Lyrickej opere v Chicagu a v lete 2016 návrat do Opery v Santa Fe. Na základe veľkého úspechu v roku 2014 s operou Manon Lescaut v londýnskej Kráľovskej opere sa umelec vracia do Covent Garden dirigovať operu Tosca. Manon Lescaut bola tiež dôvodom, na základe ktorého získal v januári 2015 pozvanie do Metropolitnej opery. V septembri 2015 sa Emmanuel Villaume stal hudobným riaditeľom a šéfdirigentom orchestra PKF – Prague Philharmonia. S týmto telesom a Annou Netrebko realizoval nahrávku pre spoločnosť Deutsche Grammophon a projekt pre Warner Classics s Bryanom Hymelom a v decembri 2015 sa vrátil do Kráľovskej opery v Muscate spoločne s hosťujúcou sopranistkou Sondrou Radvanovsky. Zdroj: SF

www.emmanuelvillaume.com

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 45
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár