Dnes je: sobota, 16. 12. 2017, meniny má: Albína , zajtra: Kornélia

Epoché + Nová slovenská hudba (1. časť recenzie – Parík, Grešák)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vo štvrtok 3. novembra sa v Bratislave začala prehliadka Epoché a súbežne s ňou 28. ročník festivalu Nová slovenská hudba (3. – 15. 11.), obe podujatia v jednom časovo období, usporiadané pri príležitosti prebiehajúceho Roka slovenskej hudby. Epoché rozširuje ponuku autorov zo súčasnosti o spektrum skladieb hudobnej tvorby piatich storočí z územia Slovenska. Epoché sa vracia do koncertných siení po desiatich rokoch. Nová slovenská hudba je v rámci rozmedzia bienále.

Epoché znamená v starogréckom skepticizme, zdržanie sa úsudku o niečom; v hermetike je to súbor filozofických a náboženských názorov a pojmov, resp. počiatočný bod nejakého procesu. Keďže o niečom chceme skôr vyjadriť názor, na ktorý autori netrpezlivo čakajú (a nie zdržať sa úsudku), vyberiem teda z dvojznačného pojmu epoché význam: „Počiatočný bod nejakého procesu“, napríklad informačno-úvahového.

Hlavným usporiadateľom festivalu s oboma prelínajúcimi sa zložkami je Spolok slovenských skladateľovHudobné centrum – pod záštitou ministra kultúry SR Mareka Maďariča. Ten v príhovore do reprezentačného, mimoriadne obsažného  a dôsledne pripraveného bulletinu o. i. napísal:

Epoché – Nová slovenská hudba 2016 je nielen príležitosťou spoznávať aktuálnu tvorbu súčasných slovenských hudobných skladateľov, ale aj pripomenúť si a objaviť autorov a diela, ktoré v dôsledku zložitého historického vývoja našej krajiny dosiaľ nezazneli, a tak nemohli zažiť ohlas publika a odbornú reflexiu.“

I keď mŕtvi skladatelia už nezažijú ohlas publika, poslucháči sa zoznámia ich dielami a tým aj s dávnou minulosťou slovenskej hudby, resp. hudby na území dnešného Slovenska. Hudba minulých stáročí by tak mala vystúpiť z tieňa minulosti a súčasnému publiku dokázať, že územie dnešného Slovenska žilo i pred 20. a 21. storočím bohatým hudobným životom, na úrovni okolitých krajín Európy. Treba len dúfať, že nebudeme ďalších desať rokov čakať na to, aby Epoché (so živými dielami mŕtvych skladateľov) bola súčasťou prehliadky slovenskej hudby len každých desať rokov.

Epoché 2016

Malá bilancia festivalu Epoché-Nová slovenská hudba:

Na tridsiatich koncertoch tohto festivalu bude 30 koncertov, zaznie 250 skladieb od 100 skladateľov a zúčastní sa 100 interpretov. Festival – slovami Igora Valentoviča, riaditeľa Hudobného centra – ponúkne „zmes neznámeho, málo známeho a známeho, a tak dá príležitosť, opätovne rozvažovať nad rozmermi a podobami našej identity a nabáda k opatrnosti vo vynášaní hodnotiacich súdov“.

Vybrala som z tridsiatich koncertov ten, ktorý bol 4. novembra o 19. hodine vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Lákali na ňom diela – aj interpreti: sopranistka Eva Šušková, klavirista – sólista i skladateľ v jednom: Jevgenij Iršai, huslista Milan Paľa, dirigent Marián LejavaSymfonický orchester Slovenského rozhlasu.

Epoché 2016, Marián Lejava, Jevgenij Iršai, Milan Paľa, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Marián Lejava, Jevgenij Iršai, Milan Paľa,
foto: Peter Drežík

Dirigent (a skladateľ) Marián Lejava nedávno pozitívne prekvapil svojou operou Bohom milovaný, v naštudovaní umelcov Štátneho divadla Košice, predvedenou v Historickej budove SND v rámci Medzinárodného divadelného festivalu SND Eurokontext.sk. Svoju operu tiež hudobne naštudoval a dirigoval. Je to zrelá umelecká osobnosť, ktorá svoj kompozičný, dirigentský, ale i organizačný a pedagogický talent rozdáva na Slovensku i v Čechách (ŠF Košice, ŠD Košice, hlavný dirigent súboru Prague Modern, dirigovanie v mnohých štátoch Európy, v Japonsku i v Číne, venovanie sa súčasnej hudbe a jej nahrávaniu – 15 CD, kurzom dirigovania a hudobnej analýzy na FFUK i AMU v Prahe).

Na koncerte 4. 11. som Mariána Lejavu vnímala ako mimoriadne precízneho a zanieteného dirigenta Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý pod jeho rukami hral ako výborne naladené teleso: zanietene, koncentrovane, pod rukami raz úsporného, inokedy rozohneného dirigenta. Bol to nielen pozitívny dojem z tohto dirigenta, ale aj potvrdenie, koľko výnimočných talentov má Slovensko, krajina relatívne malá, ale bohatá na hudobné osobnosti. To potvrdili aj ďalší účinkujúci.

V úvode koncertu sa vzdala pocta Ivanovi Paríkovi a jeho nedožitej osemdesiatke (1936 – 2005). Zaznela totiž Paríkova skladba z prvej polovice osemdesiatych rokov – Musica pastoralis pre veľký orchester. Dielo malo premiéru v januári 1985 v lipskom Gewandhause – na zájazde Slovenskej filharmónie do Nemecka, kde zaznelo pod taktovkou neopakovateľného propagátora súčasnej slovenskej hudby, dirigenta Bystríka Režuchu. Hoci ani jeden z menovaných osobností (skladateľ a dirigent) nie je už nažive, ich osobnosť tu rezonovala v spomienkach. Parík v Musica pastoralis nadväzoval čiastočne na všeobecne avantgardné šesťdesiate roky, ale šírkou komunikatívnosti a vlastným dozrievaním vytvoril skladbu, ktorá má čo povedať i dnešnému poslucháčovi. Znie v pomyselnom kompozičnom oblúku – vo finále sa vracajúc tématicky i dynamikou do východiska, v pastorálnej nálade, ktorá nie je prezentovaná citáciou či zaodetím slovenskými melódiami, ale náladou ale (slovami autora) „duchovnou klímou zeme“, ktorou nasiakne každý, kto sa na Slovensku narodil, alebo tu má nejaké svoje korene. To sa prejavuje aj v „pastorálnej“ hudbe Ivana Paríka, človeka širokého srdca, ktorý patril rovnako Slovensku, ako Bratislave, kde dlhé roky žil so svojimi bohémskymi kamarátmi z radov hudobníkov i maliarov. Zvukovo – farebné inštrumentálne plochy vytvárajú v skladbe Paríka mihotavé plochy väčšinou lyrickej nálady, občas vygradované do dynamických vrcholov. Pri všetkej dojmovej impresívnosti sú témy Paríkovej hudby jasné, stručné, priam graficky priezračné ako to mal umelec rád – tiež dobre počúvateľné a majstrovsky rozložené do všetkých nástrojových skupín. Lejava – podobne ako Bystrík Režucha – sa tejto hudbe plne oddal, bol pre ňu absolútnym interpretom a znalcom, v ten večer so „svojím“ orchestrom, ktorý hral náročnú partitúru ako prirodzenú úlohu.

Ivan Parík, (1936 – 2005), foto: Pavel Kastl

Ivan Parík,
(1936 – 2005),
foto: Pavel Kastl

Po Musica pastoralis pre veľký orchester zaznela komorná opera Jozefa Grešáka (1907 – 1987) – Zuzanka Hraškovie na text rovnomennej básne Pavla Országha-Hviezdoslava. Ako žiaci sme sa ju povinne učili… Napriek náročnosti Hviezdoslavovho jazyka a dĺžke slôh tejto básne, nás už vtedy dojímala príbehom macochou bitej, otcom nevšímanej, všetkými týranej a napokon na hrobe matky umierajúcej sirôtky. Dielo v koncertnej podobe a rozsahu cca 20 minút napísal Jozef Grešák pôvodne pre veľký orchester, organ a päť osôb: Macochu – soprán, Zuzanku – mezzosoprán, Totčičku – alt, Otca – tenor a Komentátora – tenor. Všetky postavy však môže (pri výrazovej diferenciácii postáv) interpretovať aj jedna speváčka. Tak to bolo aj na premiére 25. januára 1975 v Bratislave, kedy operu ako premiéru uviedla Slovenská filharmónia, dirigent a prepisovateľ zložitých metro – rytmických zápisov v partitúrach Jozefa Grešáka – Bystrík Režucha. Sólo spievala Alžbeta Mrázová, vtedy popredná sólistka ŠD v Košiciach. Rámcové časti – Prelúdium a Postlúdium – hral na premiére ďalší obdivovateľ a priateľ Jozefa Grešáka: organista Ivan Sokol. V súčasnosti sú rámcové dve časti autorom prepísané do orchestrálnej verzie.

Epoché 2016, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu,
foto: Peter Drežík

Aktuálne uvedenie diela zaznelo na našom festivale 4. 11. 2016 za sprievodu Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, pod rukami dirigenta Mariána Lejavu. Sopránové sólo spievala (za všetky postavy) Eva Šušková, speváčka všestranných hlasových a vyjadrovacích dispozícií. Spieva – operou počnúc (najmä v banskobystrickej ŠO a na CD) – najmä súčasné skladby slovenských autorov, ale jedinečne kreuje aj opusy známych zahraničných skladateľov 20. a 21. storočia (Schönberg, Britten, Kagel, Hosokawa a i.). Je ocenená Nadáciou Tatra banky za umenie, nedávno dostala Cenu Frica Kafendu od Hudobného fondu – za vynikajúce interpretačné výkony a jej CD album „secret VOICE“ bol ocenený ako Nahrávka roka 2015 v rámci Radio _ Head Awards. Náročné kompozície spieva Eva Šušková jasným, „modernizmami“ neskazeným, technicky perfektne vedeným hlasom, ktorý však vie aj nečakane farbiť, modulovať a prekročiť čisto sopránové určenie, ba ladiť ho do drsných farieb a parlandových úsekov.

Epoché 2016, Eva Šušková, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Eva Šušková, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu,
foto: Peter Drežík

Zuzanke Hraškovie podčiarkla Eva Šušková baladický charakter diela, ktorý hudobne maľuje desivý príbeh týraného dievčatka – akých je, žiaľ, stále dosť ešte aj v našej spoločnosti. Stačí sledovať médiá – a odrazu zistíme, že Hviezdoslav i Grešák sú v tomto stále aktuálni. Rytmická pulzácia skladby a hudobná melodika vychádzajú v partitúre z janáčkovskej inšpirácie melodikou hovorenej reči. Iba v závere – na krátkom úseku – zaznel dovetok v parlande. Škoda, že orchester niekedy znel v sále Veľkého koncertného štúdia príliš silno voči intímnemu podaniu niektorých častí speváčkou – ale rozhlasový zápis bude zrejme perfektný. Dielo každopádne hudobne a dojmovo poslucháčov zasiahlo – i tlmočením Grešákovej hudby, ktorú skladateľ rád vysvetľoval na základe pohybu buniek – základu života. Bystrík Režucha zložitú kompozičnú teóriu Jožka Grešáka poctivo prepísal (nielen v tomto diele) do zreteľnej podoby. Grešák, dobrotivý človek, mimoriadne nadaný a originálny skladateľ, akýsi osamelý „Divný Janko“ z Bardejova, zostal pre súčasníkov stále veľkou studnicou skladieb z obdobia štýlovo pestrej slovenskej hudobnej avantgardy. (Rovnako radi by sme počuli i jeho operu Neprebudený na text novely Martina Kukučína… ).

A Eva Šušková? Keby žila v období šesťdesiatych – sedemdesiatych rokov m. st., bola by hviezdou Darmstadtu alebo Varšavskej hudobnej jesene. V blízkom okolí európskych štátov niet totiž umelkyne takejto kvality a špecializácie, pritom bohatých vokálno-estetických zážitkov a šírky súčasného repertoáru, po ktorom siaha priam nedočkavo. Uvedomujeme si to?

Autor: Terézia Ursínyová

1. časť recenzie na koncert 4. novembra 2016 v rámci festivalu Epoché 2016  (Parík, Grešák)

2. časť recenzie (Iršai, Moyzes) TU…

Epoché 2016
Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
4. novembra 2016

Účinkovali: Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Marián Lejava – dirigent
Eva Šušková – soprán
Jevgenij Iršai – klavír
Milan Paľa – husle

Program
Ivan Parík (1936 – 2005), Musica pastoralis pre veľký orchester (1984)
Jozef Grešák (1907 – 1987), Zuzanka Hraškovie, komorná opera na text P. O. Hviezdoslava (1973)
Prelúdium
Príbeh Zuzanky
Postlúdium
Jevgenij Iršai (1951), Signs and Symbols, koncert pre klavír a orchester č. 2 (2016)
premiéra
Alexander Moyzes (1906 – 1984), Koncert pre husle a orchester op. 53 (1957 – 1958)
Allegro molto
Andante con moto ma semplice
Allegro assai

www.epoche.sk

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply