Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Ešte päť do stovky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku si pripomíname 95. výročie vzniku Slovenského národného divadla, ktoré je reprezentačnou erbovou kultúrnou inštitúciou Slovenska. Svoju činnosť začalo operným predstavením Smetanovej Hubičky 1. marca 1920. Prinášame vám príspevok publicistu a operného recenzenta Vladimíra Blaha, v ktorom sa zameral na stručný prierez formovania operného súboru našej prvej scény.

V kozmopolitnom ošiali si ktosi u nás vymyslel, že národné divadlá sú špecialitou za civilizačným vývojom zaostávajúcich národov strednej Európy. V skutočnosti príčina, pre ktorú národy, ktoré svoju reprezentatívnu opernú ustanovizeň nenazývajú národnou, je úplne iná. Tak Nemci ako Taliani vznikli v 19. storočí z množstva nezávislých štátikov, takže z množstva operných domov bolo ťažké vybrať, ktoré pomenujú ako národné divadlo. Iným dôvodom je, že u ďalších etník sa zasa pojem národ a štát prekrývajú. Ale národnú opernú scénu majú nielen v Paríži ale aj v Londýne, na ktorej hrávali svoj repertoár v angličtine. Slovenský národ sa konštituoval ako jeden z posledných a svoje „národné“ si vytvoril o polstoročie neskôr ako bratia Česi, a to s ich výdatnou pomocou. Naším národným bolo v jeho počiatkoch Jeřábkovo Východočeské divadlo z Pardubíc hrávajúce v krásnej Helmerovej a Fellnerovej budove Mestského divadla v Bratislave s opernými, operetnými, baletnými a činohernými českými umelcami. Slávnostné otvorenie SND prebehlo (v rámci tzv. nultej sezóny trvajúcej len pár mesiacov) práve 1. marca 1920 predstavením Smetanovej Hubičky. V týchto dňoch už teda bude chýbať len posledných päť rokov, aby naša reprezentatívna divadelná scéna mohla oslavovať svoju storočnicu.

Mestské divadlo v Bratislave

Mestské divadlo v Bratislave

Nejdem teraz podrobne rozoberať celú históriu našej reprezentatívnej opernej scény s jej rôznymi peripetiami, organizačnými, finančnými a umeleckými problémami v už takmer storočnom vývoji a radšej čitateľov odkazujem na publikáciu Eleny Martišovej-Blahovej Slovenské národné divadlo 1920-95, v ktorej sa dátum po dátume uvádzajú najvýznamnejšie udalosti späté s divadlom, prípadne na ďalšie publikácie Divadelného ústavu. Obmedzím sa preto len na niekoľko čiastkových postrehov.

Vo svojom prvom období (medzivojnovom) sa za piliere skvalitnenia súboru pokladá činnosť oboch Nedbalovcov – Oskara ako riaditeľa a dirigenta (do jeho tragickej smrti v decembri 1930) a Karla ako šéfdirigenta. Prvý hlavne skvalitnil orchester, napojil činnosť opery SND na Viedeň prizývaním kvalitných hostí ako boli Slezák, Baklanov, Andayová, Nehmetová, a zájazdami súboru do Viedne. Zároveň utužil vzťahy s českým operným dianím. Veď v SND hosťovali Destinová, Ludikar, Mařák, Burian, Kubla, za Karla Nedbala aj Novotná, Ziková a SND podnikalo zájazdy do Prahy. Ak však chceme hovoriť o sólistickom ansamble súboru v globále, treba poukázať na nasledovné tendencie.

Pre viacerých českých spevákov bolo pôsobenie v SND vhodnou prestupovou stanicou do pražskej prípadne brnenskej opery. Platí to napríklad o Marte Krásovej, Zdenkovi Otavovi, operetnej hviezde Jarmile Kšírovej a Lube Hermanovej, neskoršom basistovi pražského ND Karlovi Kalašovi, ale aj o dnes málo spomínanej Slovenke zo záhoria Žofii Napravilovej.

Slovenské národné divadlo, historická budova

Slovenské národné divadlo, historická budova

Mnohí českí speváci (ale aj dirigenti) sa s Bratislavou natoľko zžili, že sa tu naturalizovali. Platí to o basistoch Arnoldovi Flöglovi a Zdenkovi Ruth-Markovovi (obaja sa venovali aj réžii a neskôr prekladom libriet do slovenčiny). Tento typ spevákov mal potom svoje pokračovanie v rokoch po druhej svetovej vojne v postavách Emila Schutza, Juraja Wiedermanna, basistu Václava Nouzovského, Jaroslavy Sedlářovej, Jarmily Smyčkovej. Istou podskupinou boli českí speváci ktorí v rôznom období existencie SND tu pôsobili ako stáli hostia alebo svoj osud s SND spojili len nakrátko (Milada Formanová, Karel Zavřel, Ludmila Dvořáková, Kveta Belanová, Drahomíra Kralovcová, Jiří Zahradníček a Jitka Zerhauová).

Po Helene Bartošovej a Jankovi Blahovi ako oficiálne uznávaných prvých slovenských operných spevákoch (hoci Bartošová bola vlastne Češka) postupne sa medzi české sólistické obsadenia dostávali aj ďalší absolventi Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave. Okrem tých neskôr preslávených, akými boli Česányiová, Kišonová-Hubová, Hudcová-Frešová, Hrušovská, Gabčová a Hoza, nemali by sme zabúdať ani na také mená, ako boli Nelly Bakošová, Terka Prošingerová, Mária Djordjevićová, rod. Matejčeková, Jela Krčméryová, Marka Medvecká, Rudolf Petrák, Imrich Gál atď.

Od druhej polovice 50. rokov potom slovenské hudobné školstvo dalo súboru SND ďalších operných spevákov v niekoľkých vlnách (koniec 40. rokov, druhá polovica 50. a prvá 60. rokov, koniec 60. rokov) alebo mimo týchto vĺn individuálne, prípadne prechodom z iných divadiel, ako to bolo v prípade Jakubka, Polákovej, Zelenaya, Blahušiakovej, Mauréryho, Cabana atď.

Sólistický súbor SND priebežne dopĺňali aj príslušníci iných národností, z Balkánu (altistka Maria Peršlová, tenorista Dušan Djordjevič, barytonista Franjo Hvastija) ruskí emigranti (Boris Jevtušenko), v posledných desaťročiach Gurgen Ovsepjan, Sergej Tolstov, Sergej Larin.

Ale aj za dirigentským pultom sa toho veľa vystriedalo, kým sa dostali k taktovke slovenskí dirigenti. Z éry Nedbalovcov si zaslúžia pozornosť Zdeněk Folprecht a Jozef Vincourek (šéfdirigent za Slovenskej republiky), neskôr Juraj Viliam Schöffer, na Slovensku sa plne naturalizovali Ladislav Holoubek i Gerhard Auer, z Čiech prišiel a v SND zapustil korene aj Viktor Málek, tvorca komorného súboru činného v 70. rokoch. Milan Zuna bol dokonca šéfdirigentom v súbore až dvakrát, z ďalších českých dirigentov bola nesmierne významná éra Zdenka Košlera (1971-76). V posledných troch desaťročiach sa to zahraničnými šéfdirigentmi v SND len tak hemžilo, takže jedinými významnými Slovákmi za dirigentským pultom SND zostávajú Tibor Frešo a Ondrej Lenárd. K hosťujúcim dirigentom-skladateľom z éry Oskara Nedbala (Mascagni, Richard Strauss) treba pripočítať o desaťročie neskôr aj Wernera Ecka, ktorý v SND oddirigoval svojho Peer Gynta.

Pietro Mascagni na spoločnej fotografii spolu s Oskarom Nedbalom a inými pred historickou budovou v SND (1924)

Pietro Mascagni na spoločnej fotografii spolu s Oskarom Nedbalom
a inými pred historickou budovou v SND (1924)

Mohlo by sa zdať, že dirigentom venujem až priveľkú pozornosť, no opera SND bola vždy skôr tradičným operným domom než moderným priekopníkom hudobného divadla. Jediným významným režisérom medzivojnovej éry bol činoherný režisér Viktor Šulc, ktorí spolu so scénografom Františkom Trostrom pripravili v rokoch 1934-38 niekoľko avantgardných inscenácií. V päťdesiatych rokoch pred nástupom do súboru prvých slovenských absolventov réžie, ktorí potom tri desaťročia určovali režijný profil inscenácií (Fischer, Gyermek, Kriška) v SND režírovali opäť české režiséri skôr prísne realistického rukopisu (Fiedler a Jernek, neskôr Věžník), kým najúspešnejšími boli réžie Jiřího Wasserbauera. Nový impulz režijnému chápaniu opery dali potom až práce Chudovského (Rigoletto v 1987) a Bednárika (Faust, v 1989), kým v nedávnej minulosti rozruch vyvolali avantgardné réžie hosťujúcich režisérov Petra Konwitschneho a Mariusza Trelińskeho.

Profil divadla vo významnej miere určuje jeho dramaturgia. Prvé dve desaťročia existencie SND bola naša opera v podstate českým súborom s pomalým narastaním zástoja slovenských spevákov a ešte pomalším trendom spievania v slovenských prekladoch na rozdiel od dominujúcej češtiny. Nedá sa preto čudovať ani tomu, že český repertoár mal významný podiel v dramaturgickej skladbe jednotlivých sezón. Nešlo len o významné, dodnes živé diela českej klasiky (Smetana, často uvádzaný v celých cykloch jeho diel, Dvořák, Janáček), ale za Nedbalovcov sa tu hrali aj opery Fibicha, Foerstra, Kovařovica, Nováka, Blodeka, Folprechta, Karla, Ostrčila, Ambrosa, Křičku, Maršíka a ďalších, dnes zabudnutých autorov. Tieto inscenácie mali väčšinou len 3-4 reprízy. Ale Nedbalovci sa snažili propagovať aj slovenskú operu, keď po dva razy uviedli Bellovho Kováča Wielanda a  Detvana od Figuša- Bystrého. Ba uviedli aj diela, ktoré sa dajú označiť z dnešného hľadiska skôr len ako pokusy o národnú operu. Mám na mysli tri opery Jozefa Rosinského (za Slovenskej republiky zasa tri opery Holoubka). Slovenská hudba však postupne získavala priestor aj na symfonických koncertoch divadelného orchestra, ktorý vtedy suploval dnešnú Slovenskú filharmóniu. Na nich postupne odznievali aj skladby Bellu, oboch Moyzesovcov, Babuška, Trnavského, Kardoša, Očenáša a v roku 1938 aj geniálny Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej. Inak v práci Eleny Blahovej Repertoár opery SND 1920-2009 sa nepriamo dočítame, ako umenie vždy slúžilo aj politike, čo dokumentujú práve spomínané symfonické slávnostné koncerty venované postupne Masarykovi, Benešovi, Štefánikovi, Tisovi, storočiu spisovnej slovenčiny, výročiu VOSR (už v roku 1945!), ale našťastie aj výročiam umeleckých osobností (Beethoven, Haydn).  Za najprogresívnejšie dramaturgické obdobie sa obecne pokladá éra Karla Nedbala, kedy sa realizoval cyklus Mozartových opier, odvážne volené Wagnerove opery, ktoré odvtedy v SND neodzneli (Tristan a Parsifal), Verdiho Falstaff, Šostakovičova Lady Macbeth, svetová novinka Roccov Dibuk, Prokofjevova Láska k trom pomarančom, hoci ťažisko repríz vypĺňali aj vtedy opera česká, Verdi, Puccini a oboma Nedbalovcami pomerne preferovaná francúzska opera.

Historická budova SND

Historická budova SND

Repertoár prirodzene ovplyvňovalo aj súžitie s činoherným, baletným a operetným súborom, nie vždy adekvátny záujem prevažne českého publika, čo ovplyvňovalo aj reprízovosť inscenácií. Kým počas pôsobenia Oscara Nedbala sa v sezóne priemerne uvádzalo 16 premiér, za Karla už iba 11, potom za Slovenskej republiky 9 a od roku 1949 v nasledujúcom desaťročí len 5 premiér. Na rozhraní 50. a 60. rokov došlo aj k návštevníckej kríze vyvolanej pravdepodobne rozvojom sledovanosti televízie. Ovplyvniť to však mohli aj iné faktory. Napríklad dramaturg Szelepcsény pre sezónu 1961/62 vybral nasledovné tituly: Prokofjev: Príbeh ozajstného človeka, Cikker: Jánošík, Mozart: Don Giovanni, Dessau: Odsúdenie Lukulla, Britten: Sen noci svätojánskej. Následný obrat v dramaturgii v prospech ľúbivejších titulov komentoval Ladislav Čavojský ako premenu SND na taliansku staggionu. Bolo to ale zároveň obdobie, v ktorom vrcholila hlasová forma mnohých sólistov súboru, takže úroveň speváckych kreácií v niektorých operách bola naozaj pozoruhodná. Pričinili sa o to najmä tenoristi Jakubek, Kucharský, Zahradníček a Papp, jedinečná Margita Česányi, v pucciniovských kreáciách Anna Marvoňová, barytonista Bohuš Hanák, basista Ondrej Malachovský a niektorí ďalší. V oblasti modernej opery (vrátane diel Richarda Straussa) sa zaskveli v nasledujúcom desaťročí Elena Kittnarová a Juraj Marvoň. Ozdobou predstavení sa potom stala účasť Petra Dvorského, aj keď mu bratislavský vzduch príliš neprospieval a musel odrieknuť niekoľko premiér. Práve inscenácia Gounodovho Fausta vyvezená v roku 1976 do Viedne (s Dvorským, Hajóssyovou a Malachovským) prebudila záujem sveta o nášho tenoristu. Inak ale vývozným artiklom opery SND v druhej polovici minulého storočia boli inscenácie Suchoňovej Krútňavy, Janáčkovej Veci Makropulos a Bednárikova moderná verzia Gounodovho Fausta.

Po zmene režimu v roku 1989 opera SND dlho tápala a v posledných rokoch dokonca v pomyslenom súboji so súbormi z Košíc a Banskej Bystrice zavše aj ťahala za kratší koniec. Zmenu k lepšiemu naznačila minulá sezóna s pomerne vydarenými premiérami, niekoľkými kvalitnými hosťami a ďalšími sprievodnými akciami (koncerty, matiné), ktorými vedenie Mariána Chudovského chce našu opernú scénu dostať viac do povedomia širšej kultúrnej verejnosti. Aj toto výročie prvého operného predstavenia SND je k tomu dobrou príležitosťou.

Nová budova Slovenského národného divadla

Nová budova Slovenského národného divadla

Nová budova SND

K opere SND patrí aj jej publikum. Jeho charakteristickými znakmi bol vždy jeho príklon k talianskej opere (napriek nadvláde česko-nemeckých estetických kritérií preferovaných v prvých desaťročiach existencie SND v čítane najvýznamnejšieho kritika Ivana Balla), čomu zodpovedá aj reprízovosť jednotlivých operných titulov. Bohužiaľ tým sa konzervativizmus (ktorý aj ja čiastočne zdieľam) publika nevyčerpáva, takže v celých dejinách SND bol príkry rozpor medzi návštevnosťou povedzme Madame Butterfly a Plášťa u Pucciniho, Traviaty a Fastaffa u Verdiho. Úplne špecifickým fenoménom je posadnutosť slovenského publika po Verdiho Nabuccovi, ktorá má istý pendant v činohre len v enormnej obľube Bryllovho muzikálu o Jánošíkovi. Bratislavčania však príliš nemilujú ani Mozarta a vyššiu reprízovosť niektorých mozartovských inscenácií treba pripísať na konto zahraničných komerčných zájazdov. Dramaturgická línia opery SND posledných desaťročí bola značne konzervatívna v porovnaní s niekedy riskantnou no progresívnou dramaturgiou banskobystrickej Štátnej opery. Je dobre, že aj na záver tejto sezóny odznie po obrovskej časovej odmlke opäť dielo Wolfa-Ferrariho, lebo publikum si môže obľúbiť len to, čo spozná a čo sa mu ponúka. Držme preto nášmu SND palce, aby sa dožilo stovky v „dobrej forme“.

Autor: Vladimír Blaho

95. výročie vzniku SND

o histórii SND sa viac dozviete TU…

na stránke www.snd.sk je aj virtuálna prehliadka SND

články z histórie opery na Slovensku nájdete TU…

 

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 73
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár