Dnes je: utorok, 17. 10. 2017, meniny má: Hedviga , zajtra: Lukáš

Ešte raz k prvej verzii Butterfly

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V minulom týždni (7. 12.) sme mali možnosť v Rádiu Devín počúvať priamy prenos z Metropolitan opery. Išlo o populárnu Pucciniho Madama Butterfly, ktorej prenos zasvätene komentoval Pavel Unger a v prestávke medzi prvým a druhým dejstvom aj Michaela Mojžišová. Hoci sa priaznivci opery a osobitne Pucciniho diela domnievajú, že operu o japonskej gejši, ktorá chcela byť ozajstnou manželkou amerického dôstojníka, dôverne poznajú, spomínaný prenos ich usvedčil z omylu. Milánčania totiž otvárali sezónu v Teatro alla Scala uvedením pôvodnej verzie opery, ktorá v roku 1904 pri svetovej premiére prepadla a potom sa hrala až v 21. marca 1982 v Teatro la Fenice v Benátkach.

Verzia, ktorú poznáme aj z inscenácie opery v SND je tzv. parížska, uvedená v roku 1906 a publikovaná v nasledujúcom roku. Hoci v Ungerovom komentári sa skutočnosti okolo viacerých verzií diela spomínali, bolo by dobré dotknúť sa tohto problému podrobnejšie a potom na základe rozhlasového prenosu si osvetliť charakter pôvodnej verzie.

Giacomo Puccini (1858 – 1924)

Giacomo Puccini (1858 – 1924)

Donedávna prevládal názor, že Madama Butterfly existovala v štyroch rôznych verziách, tej pôvodnej milánskej, prepracovanej podobe uvedenej len o pár mesiacov neskôr v Brescii, londýnskej a parížskej. Najnovšie výskumy talianskych i anglických hudobných historikov však aj tento ustálený názor spochybňujú. V roku 2014 pri „storočnici motýlika“ som ponúkol čitateľom Opera Slovakia skrátený preklad štúdie Alfreda Mandelliho (článok nájdete TU…), v ktorej sa autor zaoberá jednotlivými verziami diela. Teraz by som k tomu chcel ešte dodať niekoľko poznámok.

Puccini začal robiť úpravy v diele hneď po neúspešnej premiére a tieto v podstate pokračovali pri jej každom novom uvedení, často priamo počas príprav inscenácií. K týmto „neoficiálnym“ verziám diela však neexistujú písomné dokumenty (klavírne výťahy). Ide napríklad o verziu uvedenú v milánskom Teatro Dal Verme 12. mája 1905, v ktorej chýbalo oproti druhej verzii (z Brescie) 300 taktov, ako aj následne o verziu uvedenú v Teatro Massimo v Palerme 26. apríla 2006. Niektorí operní historici dokonca spochybňujú fakt, ktorá bola vlastne tá „prvá“ verzia opery, keďže skladateľ ju dokončieval tesne pred premiérou a speváci údajne nacvičovali dielo aj s niektorými pasážami, ktoré sa potom objavili až vo verzii druhej. Verzia z Brescie bola oficiálne oproti svetovej premiére skrátená o 130 taktov (podľa Pucciniho tvrdenia ale až o takmer 250 taktov), hoci pribudla tenoristova ária Addio fiorito asil. Zaujímavosťou tejto verzie je aj fakt, že pôvodné (a dodnes známe) pomenovanie amerického dôstojníka v nej zmenili z Benjamin Franklin Pinkertona na Francis Blumy Pinkertona (v nemeckých divadlách sa dokonca používalo až do nástupu spievania v origináloch priezvisko Linkerton). Je možné, že posledné prepracovanie opery z roku 1920 určené pre rímskej divadlo Carcano, sa na javisko ani nedostalo.

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 2007, Peter Berger (Pinkerton), Dalibor Jenis (Sharpless), foto: Archív SND

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 2007,
Peter Berger (Pinkerton), Dalibor Jenis (Sharpless),
foto: Archív SND

Zaujímavé sú aj názory odborníkov ohľadom neúspechu svetovej premiéry diela. Pomerne často počuť názor, že za neúspech môže „vojna“ medzi stúpencami hudobných vydavateľstiev Riccordi a Sonzogno (čo pripomenul vo svojom rozhlasovom komentári aj Pavel Unger). Iné názory (po premiére i neskôr) argumentujú slabinami diela: len dve pridlhé dejstvá, melódie občas pripomínajúce Bohému, istá statickosť príbehu a jeho hudobného spracovania. Opäť s iným názorom prišiel dirigent najnovšej milánskej produkcie Riccardo Chailly. Domnieva sa, že časti premiérového publika vadilo, že na skladateľovej orchestrácii diela bolo cítiť už mierne vplyvy Debussyho a Mahlera. Faktom však zostáva, že medzi prvou a ostatnými verziami diela nie je až taký závratný rozdiel, ktorý by vysvetľoval fiasko prvej a úspech ďalších verzií.

Ak teraz pristúpime k porovnaniu pôvodnej verzie Madama Butterfly odvysielanej prenosom z Teatro alla Scala s tou, ktorú poznáme z bratislavských inscenácií diela, môžeme konštatovať mnohé odlišnosti. V scéne, v ktorej Goro predstavuje Pinkertonovi Suzuki a dvoch sluhov, sa v pôvodnej verzii nachádza ironický komentár amerického dôstojníka, ktorým zľahčuje ich poetické mená, čo sa dá chápať ako istý prejav kolonialistickej povýšenosti. V známom duete Pinkertona a Sharplesa sa niektoré hudobné frázy opakujú a tieto opakovania neskôr skladateľ vypustil. Významný je rozdiel pri vstupnej árii Butterfly s dievčenským zborom. Kým od druhej verzie majú vokálne vstupy gejše stále melodicky vzostupnú tendenciu, v pôvodnej verzii sa stúpanie melódie strieda aj s jej občasným klesaním a v závere miesto efektného vysokého tónu melódia úplne poklesne. Viacero zmien sme počuli v oboch zborových scénach, teda v tej pred sobášnym aktom i po ňom. Kým sme boli zvyknutí po odchode cisárskeho komisára hneď začuť zbor spievajúci „o kami, o kami“, v prenose z Milána zaznela dlhá zborová scéna, v ktorej akoby pokračoval „súboj“ dvoch kultúr. Významný je zástoj popevku opitého strýka Yakusideho, z ktorého potom zostala len fráza „ é vino qua“. Do virvaru sa zapájajú aj deti dožadujúce sa cukríkov. V pôvodnej verzii vyznanie Butterfly, ktoré sa začína oznamom, že navštívila misionárov a potom končí vrúcnou melódiou Io seguo il mio destino obsahovalo ešte strednú, pomerne odťažitú pasáž. Oproti dnes hrávanej verzii inak vyznieva aj záverečná časť veľkého duetu, v ktorom je viacero melodických „návratov“, ktoré oberajú toto hudobné číslo o spád. Viacero zmien je aj v druhom dejstve. Okrem tej zásadnej (súvisiacej s delením opery na dve či tri dejstvá, resp. delením druhého dejstva na prvú a druhú časť) s čiastočnou výnimkou najznámejšej árie Butterfly (Un bel dí…) jej všetky ostatné sólové výstupy, najmä oba výstupy, v ktorých sa prihovára synčekovi (Che tua madre .. a Tu, piccolo Iddio), obsahujú viaceré repeticie resp. odbočenia od hlavnej melódie. A napokon aj záverečná orchestrálna dohra sprevádzajúca harakiri malej Japonky je koncipovaná inak a je rozsahom väčšia. K ďalším zmenám patrí podstatne významnejší zástoj Pinkertonovej americkej manželky, z ktorého v parížskej verzii zostalo len torzo. Ale opakovanie melodických úsekov (akoby prenesené z belcantovej opery) nachádzame v milánskej verzii aj v známom čerešňovom duete. Drobné, niekoľkotaktové vsuvky badať aj na iných miestach partitúry, napríklad v scéne s Yamadorim (tu trochu pripomínajú Lastovičku). Napokon sme si nechali brumendo zbor a intermezzo. Na rozdiel od vyššie spomínaných pôvodných miest partitúry, ktoré sa dnes nehrávajú, neukončenosť brumendo zboru a jeho plynulý prechod do intermezza som počul aj v inscenáciách, ktoré sa k pôvodnej verzii nijako nehlásili (v Bologni či Berlíne). Práve toto miesto partitúry sa teraz v Miláne podarilo Riccardovi Chaillymu zvládnuť mimoriadne pôsobivo. Namiesto záverečných stúpajúcich intervalov od primy, tercie, kvinty a sexty po vysoký tón oktávy melódia poklesla späť na primu, pričom v posledných taktoch dirigent výrazným spomalením tempa dosiahol skvelý účinok. Potom však v pôvodnej verzii nasleduje niekoľko taktov plných nepokoja a z intermezza zaznie len jeho druhá časť (bez časti, ktorá cituje melódiu z veľkého duetu prvého dejstva).

G. Puccini: Madama Butterfly, Teatro alla Scala, 2016, foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

G. Puccini: Madama Butterfly, Teatro alla Scala, 2016,
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

Zhŕňajúc môžeme konštatovať, že prepracovaním pôvodnej verzie diela Puccini dodal pomerne statickej opere väčší spád a dramatickosť, takže v tomto prípade návrat k originálu je skôr zaujímavou kuriozitou. Väčšina operných divadiel bude asi aj naďalej hrávať verziu s poslednými skladateľovými úpravami, možno sem tam doplnenými o pár taktov z niektorej zo starších verzií. Trocha inak je to z hľadiska režijného. Dokázal to už v berlínskej Komische Oper Götz Friedrich v roku 1978 pri inscenovaní verzie z Brescie, takisto zdôrazňujúcej stret kultúr, čo je dnes téma mimoriadne aktuálna.

Kvality orchestra La Scaly a jej šéfdirigenta preukázal aj spomínaný prenos. V prvom dejstve (čo môže súvisieť aj s technickými parametrami prenosu) v niektorých úsekoch orchester trocha prekrýval sólistov, inak hral dynamicky pestro striedajúc lyrickú vláčnosť s dramatickými účinkami. Páčila sa mi uruguyská sopranistka Maria José Siri s pomerne lyrickou vokálnou koncepciou, pekne sfarbeným hlasom a pomerne štíhlymi vysokými tónmi. Americký tenorista Bryan Hymel síce všetko vyspieval, niekedy jeho hlas prenikal ťažšie cez orchester a neoslnilo ma ani sfarbenie jeho hlasu či skôr manieristicky než prirodzene znejúci spev.

Nech už hodnotíme novú milánsku Butterfly prísnejšie či menej prísne, prenosy opier z veľkých operných javísk sveta sú pre milovníkov opery vždy zážitkom.

Autor: Vladimír Blaho

video

Nová inscenácia Pucciniho opery Madama Butterfly v Teatro alla Scala (premiéra 7. 12.). Orchester divadla La Scala diriguje Riccardo Chailly.

email

About Author

Leave A Reply