Dnes je: streda, 24. 1. 2018, meniny má: Timotej, zajtra: Gejza

Fantasticky o Fantastickej s Wiener Philharmoniker a Gustavom Dudamelom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Spoločnosť Gesamtkunstwerk sa už tretiu sezónu výrazne podieľa na organizácii kultúrneho života v Bratislave. V minulej sezóne koprodukovala oceňovanú (a divadelnými Doskami ocenenú) inscenáciu Vivaldiho opery Arsilda; podporila koncert svetoznámej nepočujúcej perkusionistky Dame Evelyn Glennie so Slovenskou filharmóniou; podieľala sa na vydaní popularizačnej knihy pre deti od Martina Vaneka „Opera nehryzie!“; je partnerom putovnej výstavy k nedožitým sedemdesiatym narodeninám jedného z najvýznamnejších slovenských režisérov Jozefa Bednárika a doposiaľ pripravila viacero dramaturgicky a interpretačne výnimočných koncertov.

Tretí abonentný cyklus Gesamtkunstwerk v sezóne 2017/2018 už stihol ponúknuť rad exkluzívnych zážitkov. Do Bratislavy sa tak 5. 11. 2017 sólovým koncertom vrátila neopakovateľná česká mezzosopranistka Magdalena Kožená, absolventka VŠMU, dnes sólistka svetového renomé. Sprevádzaná Benátskym barokovým orchestrom pod taktovkou Andrea Marcona, ponúkla výber árií z Händlových opier (pozn. red.: o koncerte sme písali TU…). Nám dobre známy, no vždy vrelo očakávaný rakúsky klavirista Rudolf Buchbinder sa 9. 12. 2017 predstavil v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie ako sólista s výnimočným komorným orchestrom Chamber Orchestra Vienna-Berlin, zostaveným z exkluzívnych hráčov Viedenských filharmonikov a Berlínskych filharmonikov (pozn. red.: o koncerte sme písali TU…). Súčasťou tretieho abonentného cyklu Gesamtkunstwerk(u) bol 11. 1. 2018 koncert v slávnom viedenskom Musikvereine. A 31. januára t. r. vyvrcholí abonentný cyklus Gesamtkunstwerk(u) koncertom klavírnej legendy Sira Andrása Schiffa. Spolu so svojou žiačkou – klaviristkou Schaghajegh Nosrati a súborom Capella Andrea Barca uvedie v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie dva koncerty J. S. Bacha pre dva klavíry c mol (BWV 1060 a BWV 1062) a Mozartov Klavírny koncert č. 24 c mol. Okrem toho súbor zahrá Mozartovu Serenádu c mol KV 388 a dva Riccercary z Bachovho diela Hudobná obeť (BWV 1079). Kvalitu koncertu predznačuje fakt, že kvôli nemu budú zo Švajčiarska dovezené dva koncertné krídla Bösendorfer.

Gustavo Dudamel, Viedenskí filharmonici, 2018,
foto: © Dieter Nagl, Musikverein

Vráťme sa však k ostatnému zážitku z návštevy bratislavských abonentov Gesamtkunstwerk(u) – (a ďalších záujemcov) na koncerte vo Viedni. Deväť autobusov priviezlo vo štvrtok podvečer okolo päťsto slovenských milovníkov krásnej hudby do centra Viedne, pred slávny Musikverein. Treba povedať, že všetko bolo precízne pripravené a perfektne zorganizované – vrátane rozmiestnenia záujemcov o koncert v autobusoch a odovzdaním vstupeniek.

Koncert bol vo Veľkej (zlatej) sále Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni (Gesellschaft der Musikfreunde in Wien)Musikvereine. Táto koncertná sála dýcha hudobnou históriou (hudbou) podobne, ako „premodlené“ či preduchovnené sakrálne chrámy náboženstvom a vierou. V tejto sále boli stovky koncertov najväčších majstrov kompozície, tu sa odohrali premiéry diel Brahmsa, Brucknera, Mahlera a ďalších veľkých osobností hudby. Vzrušenie do posledného miesta nabitej sály (veľa študentov a zahraničných návštevníkov využilo aj miesta na státie, odpočívajúc cez prestávku na zemi…), podporila skutočnosť, že koncert cca 90-člennej Wiener Philharmoniker dirigoval dnes už medzinárodne známy, slávny a populárny venezuelský dirigent Gustavo Dudamel. Na programe boli dve atraktívne, svojou mimohudobnou históriou tajomné diela:

Adagio z nedokončenej Symfónie č. 10 Fis dur od Gustava Mahlera – a v druhej časti koncertu síce známa, ale programovosťou a bohatou inštrumentáciou vždy strhujúca Fantastická symfónia, op. 14 („Epizóda z umelcovho života“) od francúzskeho romantika Hectora Berlioza.

Adagio z nedokončenej Mahlerovej symfónie je poznamenané tušením blížiacej sa smrti skladateľa a bohatou introspekciou jeho vlastného vnútra i zmyslu tvorby, melanchóliou a premýšľaním o „posledných veciach človeka“. Hoci sa v päťdesiatych rokoch realizoval pokus o dokončenie diela na základe náčrtov a štúdia kompozičného materiálu G. Mahlera, Adagio zostáva jedinou, Mahlerom dokončenou časťou zamýšľanej 10. symfónie. Akoby aj táto skutočnosť naznačovala neprekročiteľnú magickú hranicu Beethovenových deviatich symfónií. Iba cca 25-minútové dielo vnieslo poslucháča do nálady nadpozemskej nálady skladateľa, ktorý sa v hudbe rád pohyboval vo „vesmírnych“ výškach inšpirácie a myšlienok, s ktorými azda komunikoval s Najvyšším, zvlášť vo chvíľach vášnivej výpovede, alebo rovnako silného sklamania. Vo vzťahu k manželke Alme prežíval kritické chvíle práve pri kompozícii 10. symfónie. Prejavuje sa to v nostalgickej, priam zúfalej nálade Adagia, v ktorom hudba sa nielen vznáša, ale aj padá psychologicky a disharmonicky do priepastných hĺbok – bez nachádzania upokojujúceho harmonického centra. Neznamená to však, že v hudbe Adagia absentuje krása – tá je vždy prítomná vo vypracovaných, melodicky povznášajúcich mahlerovských témach, ktoré zvlášť v pianissimach pôsobia nadpozemsky. Ak ich v jednoliatom zvuku všetkých nástrojových skupín hrajú najmä Viedenskí filharmonici, je to tým sugestívnejšie, ba v závere Adagia sa priam zvukovo strácajúce v absolútnom pianissime sláčikov.

Gustavo Dudamel, Viedenskí filharmonici, 2018,
foto: © Dieter Nagl, Musikverein

Berliozova Fantastická symfónia, op. 14 je oproti poslednému Mahlerovi dielo programové, niekedy nazývané aj „opernou symfóniou“, voľným pridŕžaním sa klasickej symfonickej formy blízke aj symfonickej básni. Vo Fantastickej symfónii je veľa z autobiografie mladého Berlioza, vášnivo zaľúbeného, do svojho ženského idolu – anglickej herečky Harriet Smithson, ktorá v ňom vzbudila erupcie vášnivých citov. Pritom celou, cca 40-minútovou skladbou sa v rôznych kompozičných metamorfózach a nástrojových premenách, súvisiacimi s náladovými programovými obrazmi (najmä v strašidelných záverečných dvoch častiach symfónie) objavuje spolu s narastaním inštrumentálnej pestrosti i hustoty aj stále prítomná hudobná idée fixe – utkvelá myšlienka, základná hudobná téma, charakterizujúca akoby centrálnu ženskú hrdinku. Tá symbolicky, ale aj návratmi a permutáciami drží pokope celú symfóniu (ak sa už Berlioz ako romantik zriekol prísnych formových postupov klasickej symfónie). Ovláda celkom l. časť – Snenie, Vášne (Largo), objavuje sa aj v noblesnej, valčíkovou tému preniknutej 2. časti – Bál (Valce, Allegro nom troppo), v pastorálnej nálade 3. časti – Scéna na vidieku (Adagio), podčiarknutej hebkou farbou drevených anglických rohov a končiacej majstrovsky predvedeným vírením piatich tympanov, ktoré predznamenávajú búrku. 4. časť: Pochod na popravisko (Allegretto non troppo) i záverečný Čarodejnícky sabat (Larghetto) sú nielen hrozivými obrazmi, kde sa idée fixe objaví jednak v mrazivom pochodovom rytme 4. časti, vo zvuku úžasne zjednotených plechových i drevených nástrojov, aby ju na záver pochodu, ako poslednú myšlienku na milovanú ženu, nechal autor zaznieť čo len v jej prvých taktoch. „Sabat čarodejníc“ spočíva najmä v hudobnej karikatúre a grimase vedúcej myšlienky – ale aj celej zvukovej orchestrálnej masy, zvýraznenej pulzujúcim zvukom ôsmich vyladených kontrabasov. Ohňostroj farieb celého orchestra sa vystupňuje v záverečnej 5. časti ad absurdum. Je v nej sústredený výsmech zmaru pôvodne lyrického obrazu lásky a túžby. Vyvolená prichádza na sabat čarodejníc, bijú zvony, ozýva sa téma Dies irae – na pohreb obete, ktorá podľahla ľudskej vášni.

Berlioz bol majstrom inštrumentácie, položil základy modernej zvukovej koloristiky, v husliach často používal divisi, flažolet, hru v najvyšších registroch, predtým neznáme pizzicato (aj v kontrabasovej sekcii), rozšíril orchester dovtedy nevídaným spôsobom, skratka, priniesol do interpretácie jednotlivých orchestrálnych skupín toľko noviniek, ktoré už dnes ani nedokážeme doceniť. Berieme ich ako samozrejmý prostriedok vyjadrenia hudobného obsahu. Pre Viedenských filharmonikov sú denným chlebom všetky tieto a ďalšie „finty“ orchestrálneho hráča, pričom mnohí z nich sú i sólistami alebo komornými interpretmi. Nuž, celistvosť a vybrúsenosť hry + jedinečná zvuková charakteristika každého diela sú v podaní Wiener Philharmoniker také profesionálne, že v istých chvíľach (najmä v sekcii dominujúcich sláčikov, ale aj v báječnej dychovej sekcii, či v súhre piatich perfektných „bicistov“) sa zdá, akoby hral iba jeden hráč – pritom znie celá skupina, resp. sekcia. Pre tento orchester sú príznačné navyše mäkké a vždy virtuózne hrané party dokonca v najjemnejších pianissimach. Pritom dokážu naplniť aj veľkú, pritom akusticky ideálnu sálu Musikvereinu do posledného miestečka v zadnej časti. Je to skratka orchester, ktorý má v sebe zakódovanú stredoeurópsku hudobnú kultúru, ktorá sa posledné storočia formovala vo Viedni a nesie v sebe jej genetické danosti: štýlovosť, jemnosť, ale aj amplitúdu akejsi kultivovanej vášnivosti – bez hrubosti a sily, ktorá sa niekedy schováva za prívlastok národného temperamentu. Dobre pôsobí, že medzi členmi Viedenských filharmonikov vidíme aj zopár inštrumentalistov (ba i vedúcich hráčov) zo Slovenska. Po každej stránke sa vyrovnajú kolegom tohto svetoznámeho orchestra.

Gustavo Dudamel, Viedenskí filharmonici, 2018,
foto: © Dieter Nagl, Musikverein

Dirigent Gustavo Dudamel nielen dirigoval spamäti, ale mal presne prehľad nad koncepciou a obsahom diela, bez rozvláčnosti, prehnanej sentimentality či dynamických absurdností. Orchester ani jednu sekundu nezaváhal pod presnými pokynmi jeho rúk. Dudamel nevyužíva vonkajšie divadelné gestá niektorých „vášnivých“ a poskakujúcich dirigentov. V každej chvíli (aj pri vášnivých „kapitolách“ Berliozovej symfónie) pôsobí elegantne, no hlboko ponorený do hudobného priebehu a prehľadu nad všetkými hráčmi. Pri záverečnej klaňačke stál pod dirigentským stupienkom ako jeden z členov kolektívu, čo je úctyhodná skromnosť najmä u mladej dirigentskej generácie.

Gesamtkustwerk aj týmto podujatím vniesol nový vietor do hudobného života a zážitkov koncertného publika v Bratislave i mimo hlavného mesta (členmi abonentiek sú aj milovníci hudby z iných miest). Za to patrí vďaka tejto spoločnosti nadšencov. Nielen ich iniciatíve, ale aj prehľadu o hodnotách a kontaktom, ktoré najmä blízka Viedeň ponúka. Morálna a reálna investícia Gesamtkunstwerku sa každopádne vráti – čo len zvyšovaním úrovne nášho kultúrneho a spoločenského povedomia, vedľa prínosov špičkových domácich telies i medzinárodných festivalov rôzneho druhu.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncert 11. 1. 2018

Koncert Viedenských filharmonikov
Musikverein Viedeň
11. januára 2018
koncert bol zaradený do abonentného cyklu spoločnosti Gesamtkunstwerk

Wiener Philharmoniker
Gustavo Dudamel, dirigent

program koncertu

Gustav Mahler: Symfónia č. 10 Fis dur – 1. veta (Adagio)

prestávka

Hector Berlioz: Fantastická symfónia, op. 14, „Epizóda z umelcovho života“
Snenie, Vášne (Largo)
Bál (Valce, Allegro nom troppo)
Scéna na vidieku (Adagio)
Pochod na popravisko (Allegro nom troppo)
Čarodejnícky sabat (Larghetto)

www.musikverein.at

www.wienerphilharmoniker.at

www.gesamtkunstwerk.eu

články Opera Slovakia o koncertoch spoločnosti Gesamtkunstwerk nájdete TU…


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  • 1
  • 31
  • 3
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár