Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Fenomén Andrea Bocelli mieša koktejl opery a popu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zlatý klinec alebo klinec do rakvy? Od roku 1996, kedy nevidiaci tenor z toskánskeho Lajatica Andrea Bocelli valcoval rebríčky hitparád s elegantnou piesňou Con te partirò, prešiel veľký kus cesty. Dobyl srdcia medzinárodného publika, časť odbornej verejnosti však nad ním dávno zlomila palicu. Je Bocelli operným spevákom? Ktorí majstri marketingu stoja za týmto fenoménom a prečo dosiahol kolosálny úspech v populárnej hudbe? Klasicky školený tenorista, odchovanec majstrovských kurzov Franca Corelliho a dedič nemalého sústa z koláča Pavarottiho slávy sa objavuje aj na doskách operných divadiel. Posvieťme si na javiskové postavy Andreu Bocelliho, tenora s nevšedným životným príbehom a kultúrneho ambasádora Talianska, ktorý zaspieva v novembri 2017 aj na svojom sólovom koncerte v Bratislave.

Slávny filozof Diogenes zo Sinópy (áno, je to ten, čo sa ubytoval v sude) sa jedného slnečného dňa prechádzal námestím so sviečkou v ruke. Keď sa ho okoloidúci spýtali, či náhodou nestratil rozum, odvetil im: „Hľadám človeka.“ Dovolím si parafrázovať jeho slová. „Hľadám tenora“. Zahrajme sa na chvíľu na prútikárov. Hľadáčik nás nepochybne zavedie k studnici belcanta do renesanciou prevoňaného Toskánska. Z tohto kraja pochádzali Puccini a Mascagni, odtiaľto odštartoval raketovú kariéru majster hromových basových hĺbok Giulio Neri (rodák zo Sieny robil zimomriavky vo filme francúzsko-talianskej koprodukcie Puccini z roku 1953). Toskánsko bolo domovom veľkého tenora z éry šelakových platní Amedea Bassiho (narodil sa v Montespertoli neďaleko Florencie) a spievajúceho ekonóma a neskôr úspešného tenora lirico-spinto Mirta Picchiho (rodák zo San Mauro a Signa). Metropola Toskánska Florencia dala svetu lyrickej drámy hlasového obra Maria del Monaca a barytonistu Tita Ruffu, o ktorom jeho kolega z opery Giuseppe de Luca vyhlásil, že „to nebol hlas, ale zázrak“. Viac o toskánskych operných umelcoch sa môžete dočítať v poučnej knižke Maria del Fante Caruso e i grandi cantanti lirici in Toscana (Caruso a veľkí operní speváci v Toskánsku, dielko publikoval v roku 2002 edičný dom Masso delle Fate). Pre zaujímavosť: toskánske mesto Fendola figuruje v rodnom liste popového speváka Tota Cutugna, interpreta notoricky známej melódie Lasciatemi cantare, dobromyseľnej karikatúry talianskeho modo di vita. K Toskánsku neodmysliteľne patrí víno. Tento „tekutý chlieb“ je obživou mnohých pestovateľov a farmárov, ku ktorým sa v roku 1730 pridal muž menom Bartolomeo Bocelli. Povesť o červenom víne Chianti s chuťou kráľovského purpuru sa šírila rýchlosťou blesku. Hospodársky ťažké 30-te roky 20. storočia boli pre vinice rodiny Bocelli ťažkou skúškou, no kvalita zvíťazila a Alcide Bocelli dokázal firmu udržať pri živote. Zlatá niť rodinnej tradície pokračovala až k Alessandrovi a Edi Bocelliovým, ktorým sa 22. septembra 1958 narodil syn Andrea. Že z chlapca vyrastie milovník opery (a možno i spevák), bolo vraj jasné už od kolísky. Bocelliho mama Edi často zdôrazňuje, že plač bábätka sa utíšil len vtedy, keď mu rodičia pustili z gramofónu tóny opernej hudby. Mladík na seba prvýkrát upozornil ako 12-ročný. V roku 1970 vyhral piesňovú súťaž Margherita d’Oro vo Viareggiu s prednesom obľúbenej canzonetty O sole mio.

Andrea Bocelli,
zdroj: metguild.org

Človek bol stvorený pre prácu, tak, ako vták pre let. L’uomo fu creato per lavorare, come l’uccello per volare. Táto malá talianska parémia má čosi do seba. Najskôr treba pracovať, až potom môžeme myslieť na vznášanie sa v oblakoch. Kroky nádejného tenora viedli (na želanie rodičov) na univerzitu v Pise, kde sa zapísal na štúdium práv. Štúdiá ukončil s vyznamenaním a zamestnal sa ako obhajca na súde. Popri tom si zarábal ako barový klavirista, kde pričuchol k populárnej hudbe. Keď sa Andrea Bocelli stal mediálne známym, rád spomínal na turínske majstrovské kurzy u primissimo tenore Franca Corelliho z roku 1992. Bocelli zaujal nestora tenorového univerza interpretáciou Rodolfovej árie Che gelida manina z prvého dejstva Pucciniho Bohémy. To už mal našliapnuté na popovú kariéru. Tá spôsobovala Corellimu vrásky na čele, pre Bocelliho však bola príležitosťou dostať sa do povedomia verejnosti, pretože konzervatívni impresáriovia zatvárali pred zrakovo postihnutým tenorom dvere, až sa tak prášilo. Faktom je, že Bocelli v roku 1992 disponoval solídnymi základmi belcanta. Do tajov spevu ho zasvätil Luciano Bettarini, skladateľ krásnych piesní pre hlas a klavír, schopný organista, klavirista a zbormajster, skrátka – hudobník fungujúci na viacerých frontoch. Bettarini miloval dobrodružný život muzikológa-pátrača po barokových pokladoch v tôni archívov (výsledkom jeho úsilia sa stala zbierka Collezione settecentesca Bettarini). Tento muž – stúpenec starej neapolskej školy – dával spolu s manželkou sopranistkou Mariou Luisou Zeri lekcie spevu vo svojej vile v srdci Toskánska. Andrea Bocelli sa stal jeho najznámejším žiakom. Na svojho prvého učiteľa si Bocelli istotne spomenul aj vo chvíľach, keď v role „vlajkonosiča opery“ spieval Pucciniho Nessun dorma pred rockovým publikom na turné talianskeho speváka Zucchera.

Andrea Bocelli v rokoch vokálnych štúdií,
zľava Maria Luisa Zeri, Luciano Bettarini a Andrea Bocelli,
zdroj: notiziediprato.it

Spolupráca s rockerom znamenala pre Andreu Bocelliho vstup do mútnych vôd šoubiznisu, kde je veľmi náročné zachovať si vlastnú tvár. Tenorový part skladby Miserere, ktorú Bocelli spieval na koncertoch so Zuccherom, bol pôvodne určený Pavarottimu. Slávikovi z Modeny Toskánec venoval dojemnú knihu spomienok s príznačným názvom A Luciano Pavarotti: un maestro per tutti (Venované Lucianovi Pavarottimu: maestrovi pre všetkých, vyšlo v roku 2013 v Mondadori). Literárneho pera sa Bocelli chopil ešte v roku 1999, kedy vypublikoval autobiografický román s názvom La musica del silenzio (Hudba ticha, dielo vyšlo roku 2001 v českom preklade v nakladateľstve Svojtka & Co.). Autor projektuje do postavy Amosa Bardiho svoje neľahké začiatky v umeleckej džungli. A realita bola vari ešte tvrdšia, než kniha. Po rokoch odmietania sa mladého tenora ujal Zuccherov manažér Michele Torpedine a Caterina Caselli z nahrávacej spoločnosti Sugar Records. Ostrieľaní harcovníci, ktorí na propagáciu opery a popu používali rovnaké marketingové grífy. Vyštudovaný právnik Bocelli však nezanevrel na zákony belcanta. Jeho popové piesne sú pretkané alúziou (a ilúziou) opery. Ich poznávacím znamením je vláčna a klenutá kantiléna, použitie sláčikov a orchestra namiesto neosobného zvuku syntetizátora, beatová sekcia a perkusie sú obmedzené na minimum. Korunou tohto mikrokráľovstva na pomedzí tradície a modernity je vokálna linka pre klasicky školený hlas. Nemožno sa diviť, že „starosvetsky“ znejúci Bocelli bol pre popkultúru 90-tych rokov zdecimovanú zlomenými, chorými a chrapľavými hlasmi zjavením.

Andrea Bocelli, fotografia z konca 90-tych rokov,
zdroj: internet

Leto 1999. Veronská aréna praskala vo švíkoch. Na programe bola klasická opereta Franza Lehára Veselá vdova s dvojicou hlavných protagonistov tenorom Mariom Malagninim a sopranistkou Ceciliou Gasdia. V úlohe neznámeho hosťa na večierku (podľa vzoru návštevníka u princa Orlofského z inej operety, Straussovho Netopiera) sa mihol sotva 41 ročný „tenor conte Andrea“. Dosky antického amfiteátra vo Verone ho privítali po prvý raz. Spevák potešil auditórium Vojvodovou canzonou La donna è mobile z Verdiho Rigoletta, romancou Su-Čonga Tu che m’hai preso il cuor (Dein ist mein ganzes Herz) z Lehárovej Zeme úsmevov a čerešničkou na torte bol slávny prípitok z Verdiho Traviaty. Pre festivalové publikum bol veľkým prekvapením – emócie, ktoré vyvolával, však neboli len pozitívne. Talianska tlač prinášala titulky typu: Andrea Bocelli korunuje svoj sen interpretovať lyrické dielo (Andrea Bocelli coronerà il suo sogno di interpretare un’opera lirica). Je to skutočne len sen? Nereálna túžba popového speváka dotknúť sa trónu tenorov, na ktorom už sedia iní? Bocelliho javiskový debut sa konal dávno pred ostro medializovaným vystúpením vo Verone – v septembri 1994 sa predstavil v Pise v úlohe Macduffa vo Verdiho Macbethovi. Nasledovali Mantova, Lucca a Livorno. „Bravo, Andrea, sei grande!“ Publikum jasalo a v zrakovo znevýhodnenom tenorovi tušilo veľký potenciál. Predvídal ho aj Carlo Bernini, Bocelliho dvorný dirigent a osobný expert v opernom fachu. Kto je tento muž, menovec nespútaného renesančného sochára? Rodák z Pisy, šéf Orchestra Filarmonica di Lucca a korepetítor presný ako hodinky. S Bocellim sa spoznal v roku 1986 a dával mu hodiny klavíra a spevu. Dá sa povedať, že Bernini je (popri Bettarinim) mužom, ktorý (z hudobného hľadiska) „stvoril“ fenomén Bocelli.

Renée Fleming, Andrea Bocelli a Plácido Domingo na galakoncerte k pocte Luciana Pavarottiho v roku 2015,
zdroj: pmcvariety.files.wordpress.com

Americký publicista Garrett Harris si v príspevku pre San Diego Reader zobral na paškál broadwayskú hviezdu Maria Lanzu. „Lanza bol Andreom Bocellim svojich dní,“ konštatuje Harris. Nuž, konvergencie medzi americkým Talianom a Toskáncom sú neprehliadnuteľné. Obaja boli populárni medzi širokými vrstvami hudbymilovného obyvateľstva a majú k sebe blízko v oblasti repertoáru. Nazývať Lanzu Bocelliho prekurzorom je napriek tomu unáhlené. Prečo? Mario Lanza zasvätil svoj život múzam strieborného plátna (čím pokračoval v tradícii Gigliho sladkobôľnych hudobných filmov), kým Bocelli sa koncentruje na operno-popové recitály v plenéri a v priestoroch športových hál. Harris však pre toskánskeho tenora nemá veľa pochopenia. Alfou a omegou problému je pre operný hlas neprirodzená amplifikácia a spievanie na mikrofón. S mikrofónom alebo bez neho – to je priam hamletovská otázka. „Na Broadwayi vtedy ešte neboli mikrofóny, čo znamenalo, že spevákov muselo byť počuť aj v zadnej časti sály. Nikto by nemal problém počuť Maria Lanzu v živom predstavení bez mikrofónu,“ vysvetľuje Harris. Má pravdu? Z fyziologického hľadiska je nemožné naplniť monštruózne priestory športových štadiónov ľudským hlasom bez použitia príslušnej techniky. Treba mať na zreteli, že dnešné štadióny neboli budované ako koncertné sály. Z akustického hľadiska sa pri ich konštrukcii s koncertnou produkciou klasickej hudby nepočítalo a pre opernú hudbu nie sú prirodzeným prostredím. Preto aj trojhviezdie tenorov Pavarotti – Domingo – Carreras bolo na štadiónových show ozvučené mikrofónom, hoci každý z trojice protagonistov bol operným spevákom s dlhoročnou divadelnou praxou, schopným rozvibrovať každý kút Metropolitnej opery alebo La Scaly. „Spievanie opery vo filmoch a jej interpretácia naživo v rámci divadelnej inscenácie sú dva rôzne druhy aktivít,“ píše Garrett Harris. Áno, je to tak. Opera a divadlo sú spojené nádoby. Lenže Mario Lanza vstúpil na dosky, ktoré znamenajú svet, iba raz – v opernom dome v New Orleans stvárnil Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly. A nemecký tenor so židovsko-rumunskými koreňmi Joseph Schmidt dopadol s bilanciou javiskových postáv ešte horšie. Agilný belcantový hlas urobil kariéru v rozhlase. V divadle príležitosť nedostal kvôli „trpasličej“ výške… Slepotou ranený Andrea Bocelli v porovnaní s Lanzom účinkoval na divadelnej scéne oveľa častejšie, i keď jeho vystúpenia v divadlách sú pravidelne zatieňované artificiálnou popularitou mamutích recitálov v útrobách športovísk. Netreba zdôrazňovať, že mikrofón v opernom kostýme nie je (a nesmie byť!) Bocelliho spoločníkom.

V rímskom Koloseu si Bocelli v roku 2009 zaspieval aj s Angelou Gheorghiu,
foto: Tiziana Fabi

Po roku 1994, kedy sa Andrea Bocelli zapísal do povedomia klasickej hudobnej obce v úlohe statočného Macduffa, sa pre toskánskeho tenorového poeta roztrhlo vrece s novými ponukami. Boli to najmä pozvania na koncerty (spomeňme aspoň reťaz 22 koncertov v roku 1997 v Nemecku so sopranistkou z Parmy Paolou Sanguinetti a prvé vystúpenie na opernom gala v Pucciniho sídle Torre del Lago v auguste 1997). O pol roka neskôr, 18. – 25. februára 1998, si Andrea Bocelli v Teatro Lirico G. B. Palestrina v sardínskom Cagliari obliekol kostým Pucciniho Rodolfa po boku Mimì Daniely Dessì (nota bene, s Danielou Dessì absolvoval v roku 1999 operný recitál vo veľkom divadle v Łódź v Poľsku). Koketnú Musettu si v Cagliari zaspievala a zahrala Patrizia Ciofi, v neveľkej basovej úlohe Collina sa objavil mladý talent z Montevidea Erwin Schrott. Postava Pucciniho uzimeného básnika so šálom na krku a s horúcim srdcom v hrudi je Bocelliho naturelu obzvlášť milá: Bohéma je prvým operným kompletom vydaným v novembri 2000 na značke Decca, kde tenorovi sekunduje Milánčanka Barbara Frittoli. Rok 1999 priniesol Bocellimu ďalšiu novú výzvu v podobe Massenetovho Werthera v Detroite. V tejto úlohe však odbornú verejnosť príliš nepresvedčil (je to daň za dvojkoľajnosť v opere a v pope). Väčší úspech získal na poli sakrálnej hudby. Dramaturgicky nádherný album s piesňami a áriami s duchovnou tematikou (s diapazónom od Händela a Rossiniho po Wagnera) sa čoskoro vyšplhalo na prvé priečky rebríčkov a Bocelliho interpretácia novej skladby Gloria a te, Cristo Gesù na melódiu skladateľa a kňaza z Lúrd Jeana-Pierra Lécota si Vatikán zvolil za oficiálnu hymnu Veľkého jubilea roku 2000. Na prahu nového milénia tenor absolvoval „hudobný maratón“ – v New Yorku odohral 24 koncertov v priebehu 30 dní! (Spevák so zlou technikou by tu pohorel na celej čiare, čo však nebol Bocelliho prípad). 17. augusta 2000 ho čakalo Verdiho Requiem v Arene di Verona pod taktovkou Lorina Maazela (s Maazelom sa Bocelli stretol aj v nahrávacom štúdiu, výsledkom ich spolupráce je album s klasickými romancami Sentimento z roku 2002, kde Maazel vystupuje v dvojrole huslistu a dirigenta). Tenorový part vo Verdiho duchovnom magnum opus Bocelli spieval niekoľkokrát, a to so svetovým obsadením. Za zmienku stojí večer s Verdiho Requiem v Staatsoper v Mníchove s Bocellim a Renée Fleming, dirigentskú taktovku stískal v rukách Zubin Mehta (v roku 2001 sa zrodila nahrávka tohto diela v expresívnom poňatí Valerija Gergieva s kvartetom sólistov Fleming – Borodina – Bocelli – d’Arcangelo, tenorov úzky volumen však vo víre Gergievovho dramatizmu zaniká). Z Verdiho neoperného odkazu má Bocelli v repertoári 8 romancí pre tenor (Otto romanze per tenore) v orchestrácii Luciana Beria (spieval ich v roku 2005 v Teatro Manzoni di Bologna a v Deutsche Oper Berlin, o rok neskôr si verdiovský piesňový repertoár „strihol“ ešte raz, a to v Avery Fisher Hall v New Yorku). Klasický sakrálny repertoár Andreu Bocelliho dopĺňa Rossiniho Petite messe solenelle (Bocelli spieval tenorový part v tomto diele v rokoch 2006 a 2007 v neapolskom Teatro San Carlo a v sicílskom Teatro Massimo Bellini v Catanii, v roku 2008 dokonca vo Washigton National Opera pod taktovkou Plácida Dominga!), Pucciniho Messa di Gloria (v Teatro Communale vo Florencii, ba aj v malebnom kostolíku v Padove) a Canto di pace súčasného talianskeho skladateľa Marca Tutina.

Andrea Bocelli je multiinštrumentalista,
hrá na klavír, flautu, saxofón, trúbku a trombón, zdroj: pinterest.com

V roku 2001 Andrea Bocelli naštudoval na javisku svoju prvú veristickú partiu. V Teatro Filarmonico vo Verone sa v dňoch 19. – 23. januára uviedol spolu s Ceciliou Gasdia v nostalgickej Mascagniho opere L’amico Fritz. Za dirigentským pultom stál Bocelliho dlhoročný hudobný spolupracovník, Italo-američan Steven Mercurio (dirigoval i Pucciniho Bohému v Cagliari a verejnosť iste nezabudla ani na jeho výkon na vianočnom koncerte troch tenorov v roku 1999 v Musikverein v habsburskej Viedni). V lete 2002 sa Andrea vrátil na pucciniovský festival do Torre del Lago ako Pinkerton v novej produkcii Madame Butterfly. Rolu cynického dôstojníka, ktorý odvrhol krehkú Butterfly, stvárnil tiež v roku 2003 v Monte Carle v koncertnej verzii so sopranistkou Carlou Mariou Izzo v hlavnej úlohe. Na divadelné dosky sa vrátil s Wertherom. Koncom januára 2004 účinkoval v Bologni v štyroch predstaveniach Massenetovej melancholickej tragédie s ruskou mezzosopranistkou Juliou Gertsevou a barytonistom Natale de Carolisom v tradičnej výprave Dante Ferrettiho pod režijným vedením Liliany Cavani. Scénický tvar tohto Werthera bol poňatý konvenčne, s výnimkou tragického záveru, ktorý režisérka situovala do kina s unudenými divákmi – symbolmi mrazivej ignorancie Wertherovej a Charlottinej romance (toto poňatie bolo časťou auditória prijaté dosť rozpačito). Rok 2004 bol pre Bocelliho žatvou s bohatou opernou úrodou. Po januárovom Wertherovi kreoval prvého scénického Cavaradossiho v Tosce (znova v Torre del Lago, na jubilejnom 50. ročníku festivalu). Titulného partu sa zhostila Francesca Patané (známa z DVD snímky Toscy s José Curom z juhotalianskeho Bari). Scarpiom bol Giorgio Surian. Keď sa Andrea Bocelli v roku 2008 ukázal na scéne rímskeho Teatro dell’Opera ako don José v Bizetovej Carmen, znova vyvolal vlnu eufórie (a búrlivú diskusiu o tom, či je jeho prítomnosť na doskách operného divadla legitímna). Polovica publika skandovala nadšením, polovica odušu pískala… Nuž, táto Carmen bola svojím spôsobom historická. To však nemožno povedať o Gounodovom Faustovi, ktorý svietil na plagátoch lyrickej staggiony sicílskeho Teatra Massimo v marci 2009. Andrea Bocelli, Alexia Voulgaridou, Roberto Scadiuzzi a dirigent Michel Plasson boli pripravení podať optimálny výkon, orchester sa však rozhodol štrajkovať a dal opere stopku (bez urážky, odbory majú v Taliansku moc imperátora). Šťastnejšou voľbou bola Gounodova shakespearovská klasika Roméo et Juliette vo februári 2012 v Janove. Bocelli stvárnil úlohu Romea pod vedením dirigenta Fabia Luisiho a v réžii Jeana-Louisa Grindu. Poloscénické uvedenia opier Bocelli realizoval aj vo vlastnom Divadle ticha (Teatro del silenzio) v rodnom meste Lajatico (Cavalleria rusticana, Turandot). Andrea Bocelli má na konte (viacnásobné) scénické realizácie ôsmych opier: Macbeth, Bohéma, Werther, L´amico Fritz, Madama Butterfly, Tosca, CarmenRoméo et Juliette. Ktorý popový spevák to dokáže?

Andrea Bocelli na javisku s Francescou Patané v Pucciniho Tosce,
zdroj: midtown.net

Poďme si to rozmeniť na drobné. Vystúpenia Andreu Bocelliho v šere divadelného úľa majú niekoľko spoločných čŕt. Bocelliho operné večery sa vo väčšine prípadov konali v menších (alebo v menej významných) divadlách, ktoré v svetovom opernom skóre nedosahujú práve najvyššie méty (ak nerátame Arenu di Verona, Staatsoper Mníchov, koncertné vystúpenie v americkej Metropolitan Opera s klavírnym sprievodom Vincenza Scaleru, prípadne kontroverznú Carmen v Teatro dell’Opera di Roma). Pre laureáta zo Sanrema na hojdačke opery a popu (s fantómom komercie za chrbtom) sú dvere La Scaly zatvorené (tieto dvere však zostali zatvorené aj pre Maria Lanzu). Po druhé, réžie inscenácií s Bocellim sú tradičné, zohľadňujúce špecifickosť Bocelliho prípadu. Komplexná úroveň týchto predstavení nepatrila do kategórie snov. Javiskovými partnermi tenoristu boli (okrem Daniely Dessì, Barbary Frittoli, Renée Fleming, Sumi Jo, Verónicy Villaroel, Any Marie Martínez, Bryna Terfela a zopár ďalších) väčšinou speváci z druhej ligy. Ťahákom večera býva najmä Bocelliho meno. Ale aké meno! Meno umelca, ktorý je príkladom ušľachtilého životného názoru, ľudskosti, entuziazmu a pokorného prístupu k umeniu! Bocelli sa narodil s ťažkým zrakovým postihnutím a v dôsledku nešťastia pri detskej hre (náraz futbalovou loptou do hlavy) prišiel o zrak úplne. Tento fakt nemožno ignorovať (nie, nie je to hra na city, pre Bocelliho je to každodenná realita, od ktorej sa ani pri najväčšej snahe nedá abstrahovať). Nevidomý tenor – hocako oplývajúci muzikalitou, hudobným inštinktom a zmyslom pre hudobnodramatické pradivo – nemá v dejinách klasickej hudby obdobu. Na tenorovom poli niet s čím porovnávať. Tvrdý divadelný život, výstrelky režisérov, nároky na hereckú akciu a vizuálna komunikácia s kolegami na scéne (herci vedia, koľko drámy alebo komédie sa môže skrývať v jedinom ľudskom pohľade!) a očný kontakt s dirigentom – to všetko sú faktory, s ktorými je konfrontovaný každý operný spevák aktívny vo víre divadla. Andrea Bocelli však nie je jediný handicapovaný operný spevák, ktorý sa v divadle objavuje zriedka. Aj multifunkčná umelkyňa z Honolulu, spoluzakladateľka barokového ansámblu Callisto Ascending mezzosopranistka Laurie Rubin sa narodila bez svetla v očiach, a hoci sa môže pochváliť napríklad spoluprácou s Frederikou von Stade a úspešným zvládnutím titulnej roly z Rossiniho Popolušky, ťažisko jej umeleckej činnosti spočíva v koncertnej a recitálovej produkcii. Stručne a jasne – v divadlách (až na malé výnimky, ktoré spočítame na prstoch jednej ruky) táto nevidiaca speváčka neúčinkuje, a pritom je majiteľkou klasicky školeného mezzosopránu! Nároky stáleho angažmán sú pre nevidomého interpreta – quijotovsky povedané – bitkou s veternými mlynmi. Pragmatické dôvody a zdravotné limity sú žiaľ Sizyfovým balvanom – pod jeho ťarchou sa rodí túžba, sklamanie, bolesť (veď aj slzy sú dvojaké: slzy radosti alebo oči pre plač). Damoklov meč slepoty nastoľuje vlastné pravidlá… A preto je obdivuhodné, že Bocelli dokázal na opernom javisku vytvoriť životaschopné kreácie, hoci štylistické alebo dokonca intonačné faux-pas vyplývajúce z nedostatku divadelnej praxe a z pocitu neistoty z neznámeho prostredia zanechali na jeho rolách výstražný trojuholník. Psychologická sila emócií, krása hudby a chvályhodná snaha zájsť až za hranicu svojich možností sú arbitrom, ktorý mnohé prepáči. Aj tu platí ono biblické – nesúďme, aby sme neboli súdení! Pretože Andrea Bocelli sa s nárokmi operného tenora v tieni divadelných kulís popasoval so cťou.

Recitál v Metropolitnej opere v New Yorku – Andrea Bocelli a Vincenzo Scalera,
zdroj: Hiroyuki Ito, The New York Times

Andrea má dar nevšednej vokálnej palety. Nemá v sebe hektiku dramatických kaskád Corelliho, zato oplýva zamatovou slzou gigliovského razenia. Rodné mesto Beniamina Gigliho Recanati sa mu odmenilo v roku 2008 prestížnou cenou Gigli d’Oro (Zlatý Gigli). Slovami izraelského dirigenta Zubina Mehtu, s ktorým tenor z Lajatica nahrával v roku 2000 album Verdiho árií, „Andrea je ako špongia – má schopnosť meniť timbre hlasu v rámci jedinej frázy.“ Búrkovým mrakom na pomyselnom nebi opernej kariéry Andreu Bocelliho je inklinácia k veľkým dramatickým partom. Tomuto vábeniu väčšina naturálnych lyrických tenorov nedokáže odolať (nie nadarmo sa vraví, že zakázané ovocie najviac chutí…). Cania a Turidda z veristických dvojičiek Cavalleria rusticana – Pagliacci, Bizetovho dona Josého, Calafa z Pucciniho Turandot, rytiera des Grieux z Manon Lescaut Giacoma Pucciniho (pod pevnou dirigentskou rukou Plácida Dominga)  či – najnovšie – Radama v Aide v naštudovaní Zubina Mehtu (z roku 2016) má Bocelli na gramokompletoch. Tieto roly by pre neho mali zostať (ešte nejaký čas) tabu. Hlas je predsa ako (toskánske) víno – dozrieva. Trubadúr Manrico, spievajúci rytier bez bázne a hany, mu na nahrávke rovnomennej Verdiho opery z roku 2004 sedí lepšie (z psychologického hľadiska korešponduje s Bocelliho aurou zamilovaného lyrika). Toskánsky tenor sa zodpovedne vysporiadal s nástrahami partu maliara Cavaradossiho (snímka s Toscou Fiorenzy Cedolins z roku 2003), no kreácia Toskánca má k interpretačnej latke jeho idolu z detstva Franca Corelliho ďaleko. V čom teda spočíva jeho kúzlo? Zlatou kartou Andreu Bocelliho je italianità. Tenorovo frázovanie má neuveriteľný taliansky esprit a udivuje gejzírom elegancie, zmyslom pre tektoniku frázy a dokonalou, priam učebnicovou dikciou taliančiny. „Podobne ako Luciano Pavarotti má Andrea skvostný spôsob výslovnosti. Verdi používa jazyk tak obratne, že ak jeho vety správne vyslovujete, rytmus je v nich už takmer napísaný. Hudba a jazyk tak logicky utvárajú rytmus, a to Andreovi dosť pomáha,“ prezrádza nám Zubin Mehta, dodávajúc perličku z tvorivej kuchyne: „Keď ma Andrea počuje skúšať s orchestrom, sedí, počúva a pantomimicky vyjadruje slová.“ Spevák nemá možnosť dívať sa na dirigentove gestá a spôsob, akým prežíva a percipuje hudbu, je preto odlišný. Ďalším tromfom v rukáve je Bocelliho záľuba v dlho držaných výškach. „Pri jednom koncerte on a Fiorenza Cedolins spievali záver prvého dejstva v Bohéme a držali vysoké cé, až kým som dejstvo nezakončil,“ spomína Mehta. „To som skutočne nikdy nepočul. Samozrejme, v divadle speváci odídu do zákulisia, pohodlne zmiznú s tónom a ľudia začnú aplaudovať. Ale tentokrát to držali až do konca hudby.“ Pastelovo jasný timbre, vôňa Talianska a hostina vysokých tónov pohládzajú dušu. Ak primiešame k týmto ingredienciám štipku reklamou podčiarnutej romantiky, úspech výslednej maškrty je zaručený.

Andrea Bocelli lavíruje na hranici klasickej a modernej hudby,
zdroj: newyorkcitytheatre.com

Bocelli je výrazná osobnosť, ktorá v dejinách opernej interpretácie nemá precedens. Áno, povedzme to ešte raz, veď repetitio est mater studiorum. Koniec koncov, studium nie je len učenie. Toto latinské slovíčko znamená dychtivosť po poznaní, horlivosť, usilovnosť. Má v sebe niečo zelótske. Všetci sme tak trochu zelóti, bojujeme za správnosť svojho pohľadu. Áno, buďme horliví, ale nevylejme s vaničkou aj dieťa! Na to, aby sa človek rozvíjal, predsa potrebuje silný pozitívny impulz (alebo, ak chcete, Aristotelovho prvého hýbateľa). Andrea Bocelli, klasicky školený tenor narodený pod blankytným toskánskym nebom, s úctou a láskou k stáročnej tradícii talianskeho belcanta, je pre mnohých ľudí prvým impulzom, mramorovou bránou do zázračného sveta opery. Stáva sa, že niekto zostane stáť pred bránou. No ten, kto sa odváži cez ňu vojsť, zistí, že na neho striehne jedno veľké „heuréka“! Bocelliho „hudobný podpis“, megaúspešná pieseň Con te partirò z autorskej dielne Fabia Sartoriho a Lucia Quarantotta má v refréne slová: „Con te partirò su navi per mari che, io lo so, no, no, non esistono più“ (Odídem s tebou na lodiach po moriach, ktoré, viem to, už viac neexistujú). Bocelli s nami pláva do dávneho sveta opery, sveta prchavého preludu, kde, Verdiho slovami, treba „vymyslieť pravdu“. Bocelli je prstom, ktorý ukazuje na inú planétu. A tam nás čakajú ďalšie a ďalšie objavy v podobe skladateľov, režisérov, interpretov. Gejzír duchovného bohatstva. A v ňom na budúceho operného fanúšika prirodzene striehnu aj tí „tradiční“ alebo „autentickí“ operní speváci s divadelnou praxou, ktorí písali (a píšu) dejiny hudby. Je nepochybné, že Andrea Bocelli je fenomén sui generis. Patrí k hŕstke umelcov, ktorým by akákoľvek kategorizácia veľmi uškodila. Mieša koktejl opery a popu. A preto nechutí každému. Vyberte si: môže byť Sokratovou čašou bolehlavu alebo nápojom lásky.

Autor: Lucia Laudoniu

reklama

video

Andrea Bocelli v úlohe Cavaradossiho v inscenácii Toscy na pucciniovskom festivale v Torre del Lago. Toscou je Francesca Patané.

Bocelli v Bizetovej Carmen na scéne Teatro dell’Opera di Roma. Vo výstavbe úlohy je zjavná inšpirácia Corellim. Tenor predviedol aj veľmi dobrý herecký výkon, jeho kreácia sa však nestrela so sympatiami celého auditória.

Radamova Celeste Aida z Aidy Giuseppe Verdiho zaznela v Bocelliho podaní aj na koncerte v Mníchove v roku 2000. Fantastické diminuendo, ktoré Bocelli predvádza na vysokom béčku na konci frázy „un trono vicino al sol“ v závere árie z prvého dejstva Verdiho „opernej pyramídy“, berie dych (mimochodom, presne takto to napísal papà Verdi). Onen tón držaný od forte po pianissimo je skutočným trónom v blízkosti Slnka.

Andrea Bocelli a Luciano Pavarottiho sa prvýkrát stretli na koncertnom pódiu v Pavarottiho rodnej Modene 13. septembra 1994. Na tejto nahrávke spolu spievajú neapolskú canzonu Notte ‘e piscatore súčasného skladateľa Maurizia Moranteho v aranžérskej úprave Giancarla Chiaramella.

Tenor z toskánskeho Lajatica nezaprie operné školenie ani v populárnej hudbe (študoval u Luciana Bettariniho, Carla Berniniho, Franca Corelliho a konzultácie mu dával aj Pavarotti). V piesni I love Rossini autorskej dvojice Giuseppe Servillo Patrick Abrial v štýle talianskych kaviarenských romancí sa spevák vyznáva z lásky k opere a hudbe Gioachina Rossiniho.

V zvukovej pohľadnici Andreu Bocelliho nesmie chýbať jeho najväčší hit Con te partirò. Skladbu napísal taliansky skladateľ, klavirista a trubkár Francesco Sartori na text Lucia Quarantotta. Na známom festivale moderných piesní v Sanreme v roku 1995 však získala iba ,,zemiakovú medailu“ (umiestnila sa na štvrtom mieste). Publikácia skladby v podobe singlu však čoskoro začala atakovať prvé pozície hitparád najskôr vo Francúzsku a v Taliansku, po vzniku duetovej verzie s britskou muzikálovou speváčkou Sarah Brightman (Time to say goodbye) v roku 1996 obletela svet (pieseň mala byť pôvodne hudobnou rozlúčkou boxera Henryho Maskeho so športovou kariérou). Z operných spevákov majú skladbu v repertoári osobnosti ako Plácido Domingo, Talian Pietro Ballo či najnovšie Jonas Kaufmann, ktorý Con te partirò zaradil na svoj taliansky album Dolce vita. Vypočujme si túto klasickou eleganciou oplývajúcu pieseň v podaní tandemu Bocelli Brightman na koncerte Noc v Toskánsku z roku 1997 pod hviezdnym nebom na Piazza dei Cavalieri v Pise.

email

About Author

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Leave A Reply