Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Fenomén Andrea Bocelli vystúpil v Bratislave

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou lastovičkou snažiacou sa zblížiť priaznivcov „Hudby“ a „hudby“ bol Luciano Pavarotti, keď si do svojich operných recitálov začal pozývať spevákov populárnej hudby. Nie všetkým sa to páčilo a neviem, či to prinieslo zvýšenie spoločenského záujmu o operu. No prinajmenšom Kalafova Nessun dorma prekročila hranice záujemcov o operu a stala sa všeobecne známejšou než iné operné hity. V Dubrovníku som zasa na námestí počul hrať čelistku, ktorá pri interpretácii populárnejších skladieb vážnej hudby ozvláštňovala svoj výkon výrazne rytmizovanou hudbou z reproduktorov. Nepochybne najväčšou osobnosťou prekopávania hrádz medzi operou a populárnou hudbou je Andrea Bocelli, ktorého sme teraz (19. 11. 2017) privítali na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave. Koncert usporiadala agentúra XL promotion.

Než prejdeme k hodnoteniu jeho bratislavského vystúpenia, pokúsme sa vysvetliť, v čom spočíva jeho prekvapujúci úspech u širokej kultúrnej verejnosti. Čo-to síce už napovedali dva obsiahle príspevky uverejnené na tomto internetovom portáli (pozn. redakcie: rozhovor – Andrea Bocelli: Opera nás učí vnímať krásu, otvára srdce i myseľ; článok Lucie Laudoniu – Fenomén Andrea Bocelli mieša koktejl opery a popu), ale náš pohľad bude predsa trocha iný.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Andrea Bocelli, Marcello Rota, Český národný symfonický orchester,
foto: Zdenko Hanout

Sláva Bocelliho (aspoň u nás na Slovensku) sa začala jeho piesňou Con te partiró, ktorá v mimoriadne vysokej frekvencii začala zaznievať z našich rádií. Prečo si tak rýchlo získala srdcia rozhlasových poslucháčov? V prvom rade šlo o pieseň, ktorej čaro je zakliate v melódii, čo dosť ostro kontrastovala s väčšinou ostatných pesničiek, ktoré v posledných desaťročiach útočia na uši poslucháča predovšetkým výrazným rytmom (a hlukom). Spomínaná pieseň nám starším pripomínala časy šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy v éteri nechýbala talianska populárna hudba s pôsobivou melodikou. Jej zosobnením bola napríklad pieseň Non ho l´etá v podaní Gigliolly Cinquetti ale aj ďalší speváci spod azúrové neba Apeninského polostrova so svojimi hitmi. Je pozoruhodné, že Bocelliho pieseň u nás zabrala aj napriek tomu, že spevákov tón nie je krčný a hlas naturálny ako u ostatných spevákov populárnej hudby, ale vykazuje silné znaky kultivovaného vokálneho školenia. Akoby sme sa na moment vrátili do tridsiatych rokov minulého storočia, kedy vtedajšiu „populárnu hudbu“ interpretovali Janko Blaho, Štefan Hoza, František Krištof Veselý, čiže operne školení speváci. A dnešným ľuďom v čase absolútnej nadvlády komerčnej populárnej hudby, ktorú mnohí považujú za jedinú pravú hudbu, to zrazu až tak nevadilo.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Andrea Bocelli, Maria Aleida, Český národný symfonický orchester,
foto: Monika Kúdeľová

Práve na príklade úspechu Bocelliho poukazujem rád na istý, nie všetkým jasný jav. Ako už veľmi dávno povedal Karol Marx, spotreba vyvoláva potrebu a nie naopak. To znamená, že, ak sa mi niečo sústavne ponúka, napokon sa mi to zažiada. Tak pieseň, ktorú počujeme z rádia raz do týždňa, nemá šance oproti inej, ktorá sa vysiela štyrikrát denne. A to je aj prípad piesne S tebou odídem, čo je preklad prvého Bocelliho hitu v našom prostredí. Tá mala však čoskoro svojich nasledovníkov v podobe piesní podobného typu. No zároveň sme sa (aj keď menej intenzívne) začali zoznamovať s Bocellim ako s operným spevákom. V našich obchodoch sa objavili CD s jeho opernými recitálmi a v tlači sa začal (pravdu povediac prehnane) označovať za jedného z najvýznamnejších spevákov súčasnosti. K sláve mu dopomáhal aj jeho zdravotný handicap, ktorý je dobrým sústom najmä pre bulvárne médiá a ich čitateľov bažiacich po senzáciách. Do úvahy treba tiež vziať skutočnosť, že dnešný skomercionalizovaný svet potrebuje senzácie (a tou nevidiaci spevák zaručene je) a predovšetkým potrebuje neustálu zmenu, nový idol. Tým nijako nechceme znižovať Bocelliho úspechy a kvality, ale už aj spomínané rozsiahle články (resp. článok a rozhovor) o ňom naznačili, že jeho postavenie medzi opernými spevákmi nie je nijako výnimočné, ba je skôr okrajové. Autorka jedného z nich (Lucia Laudoniu TU…) spomínala aj jeho porovnávanie s Mariom Lanzom rokov päťdesiatych, ktorý pravda (na rozdiel od Bocelliho) operné árie spieval iba na koncertoch. Operný zástoj Bocelliho však nemožno celkom zaznávať, ak uvážime, s akými dirigentmi spolupracoval a kto boli jeho spevácki partneri v operných predstaveniach.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Andrea Bocelli, Marcello Rota, Český národný symfonický orchester,
foto: Zdenko Hanout

A tak sa dostávame aj k jeho bratislavskému koncertu, v ktorom vzhľadom na charakter priestorov musel byť umelcov hlas ozvučený (podobne ako v prípade koncertu José Curu v Tenisovom centre). Pre znalca opery je počúvanie operného speváka spievajúceho do mikrofónu dilemou, ako ho posudzovať. Umelé ozvučenie totiž skresľuje tak volúmen tónu, jeho farbu ale aj uberá na dynamickej diferenciácii prejavu. Móda koncertov v obrovských sálach, parkoch a námestiach, ktorá zaplavila celú Európu, kotúľa tento problém pred sebou ako mlynský kameň. Väčšinou sa zdá, že zvukoví technici v západných krajinách majú  väčšie skúsenosti a lepšie sa vedia s ním vysporiadať.

Na bratislavský koncert sa najprv pozrieme ako na šou, lebo tou v značnej miere bol. Na mieste severnej hokejovej bránky usporiadatelia umiestnili veľké pódium pre speváka, orchester i zbor. Zadný horizont pokrývala obrovská obrazovka a dve menšie sa nachádzali aj po bokoch onej časti štadióna. Na nich sme mohli nielen pozerať sa na umelca a jeho hostí počas vystúpenia, ale striedavo sa tam objavovali aj video či filmové zábery Pri operných áriách to boli väčšinou scénické návrhy súzvučiace s intepretovanou áriou, alebo odkazujúce na lokalitu, v ktorej sa opera odohráva. Tak pri duete z Pucciniho Bohémy diváci na obrazovke videli Eiffelovku, pri árii španielskeho legendárneho hrdinu boja proti Maurom zasa slávnu Alhambru v Granade. Inokedy to zasa boli obyčajné zábery z ulíc prifarbujúce atmosféru piesne. Keď dirigent Marcello Rota otvoril druhú časť koncertu hudbou svojho slávneho otca z niekoľkých Felliniho filmov, mohli zasa diváci sledovať zábery z Felliniho filmov a jeho slávne herecké hviezdy (Mastroianni, Massina, Anita Ekberg vo fontáne Di Trevi a pod.). Veľa sa pracovalo s farebným svetlom. Napríklad počas úvodného Zboru Židov z Verdiho opery Nabucco osvetľovač menil farbu svietenia vari desaťkrát. Charakter šou však dodávali koncertu aj prizvaní umelci. Gitarové duo Carisma (Magdalena Kaltcheva Carlo Corriera), ktoré často spolupracuje s Bocellim, ale tiež tanečný pár slovenských umelcov Lucie KrčnárovejHenricha Gibalu.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Henrich Gibala, Lucia Krnčanová, Marcello Rota, Český národný symfonický orchester,
foto: Monika Kúdeľová

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Gitarové duo Carisma (Magdalena Kaltcheva, Carlo Corrieri), Andrea Bocelli, Marcello Rota, ČNSO,
foto: Monika Kúdeľová

V neposlednom rade k atmosfére šou prispelo aj publikum, ktoré sa jednak správalo uvoľnenejšie než býva na koncertoch vážnej hudby, jednak pri dvoch prídavkoch v závere (Con te patiró a Nessun dorma) hneď po prvých taktoch sa roztlieskalo od nadšenia. K atmosfére šou akoby patrilo (osobitne v druhej časti) aj predimenzované ozvučenie hudby, ktoré je (bohužiaľ) už konštantou pri koncertoch populárnej hudby. No zvukoví technici si neuvedomili, že to, čo patrí ku koncertom rockovej hudby pri ktorej sa mladí diváci uvoľnene natriasajú dostávajúc sa do extázy, v tomto prípade neplatí. Išlo o iný, lyrickejší typ populáru, v ktorom je napríklad oveľa dôležitejšia aj zrozumiteľnosť slova a ktorý vyniká skôr poetičnom než bujarosťou. Publikum, v ktorom bolo aj dosť mladých ľudí, si očividne na nadbytočnú itenzitu zvuku v týchto produkciách zvyklo, no treba rozlišovať, kedy je to adekvátne ponúkanej hudbe.

V druhej polovici koncertu sa Andrea Bocelli predstavil ako spevák populárnych piesní. Ich zloženie bolo veľmi rôznorodé a spevák ich interpretoval v troch jazykoch (taliančine, španielčine angličtine). Prevládali skladby známejšie, ako bola Cahnova pieseň Be my love spopularizovaná v päťdesiatych rokoch minulého storočia Mariom Lanzom, dve piesne Luigiho Denzu (žiaka známeho operného skladateľ Saveria Mercadanteho) ešte z 19. storočia či Bernsteinova MariaWest Side Story. Škoda, že v prípade Denzu si popri populárnej Funiculì funiculà spevák nezvolil aj skladateľovu krásnu Gli occhi di fata, ktorú tak geniálne interpretoval Pavarotti. Pri známom Piazzolovom Libertangu atmosféru dotvárali tanečníci a častý Bocelliho dirigent jeho koncertov do dramaturgie koncertu „pretlačil“ aj menej známu pieseň skvelého skladateľa filmovej hudby Nina Rotu. Túto časť koncertu, v ktorej dvakrát vystúpila aj speváčka populárnej hudby Ilaria Della Bidia, ukončila pôsobivá pieseň Canto alla terra od Francesca Sartoriho, autora Bocelliho najznámejšieho hitu. Pokiaľ ide o spev, Bocelli v tejto časti koncertu nespieval „inak“ ako v opernej časti a snažil sa najmä o dosiahnutie efektu pri dlho držaných vysokých tónoch. Nemožno mu to zazlievať, lebo tento typ piesní programovo ide za emóciou a efektom. Najpôsobivejšie však vyzneli lyrické pasáže v závere piesne Tonyho z Bernsteinovho muzikálu.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Ilaria Della Bidia, Andrea Bocelli, Marcello Rota, Český národný symfonický orchester,
foto: Monika Kúdeľová

Dramaturgia opernej časti bola stavaná tak, aby oslovila najmä ľudí, ktorých záujem o operu je prvopočiatkom, resp. sa obmedzuje na najznámejšie operné čísla. Zároveň sa ale snažila aj rozšíriť ich repertoárový obzor. Máme na mysli áriu Rodriga z opery Julesa Masseneta Le Cid a čiastočne aj Donna non vidi mai z Pucciniho Manon Lescaut, alebo áriu z Verdiho Lombarďanov, ktorí sa v Bratislave ešte nikdy nehrali. Najmenej známou bola asi ária Marcela z Leoncavallovej Bohémy, na ktorej si zvyknú zgustnúť dramatickí tenoristi. Ale tých, čo ešte nikdy nepočuli La donna e mobileRigoletta, Di quella pirraTrubadúra alebo prípitok z Traviaty bolo asi v publiku pomenej. A dalo sa očakávať, že koncert sa začne Zborom ŽidovNabucca, azda najznámejšou opernou skladbou na Slovensku. V tejto časti koncertu bola Bocelliho hosťom pôvodom kubánska speváčka žijúca v USA María Aleida Rodriguez. Laureátka niekoľkých speváckych súťaží zaspievala najprv známy Arditiho valčík Il bacio, potom áriu Musetty z Bohémy a napokon spolu s tenoristom duet Ó soave fanciulla z finále prvého dejstva tejto Pucciniho opery. Speváčka si je istá v koloratúrach (má údajne fenomenálny hlasový rozsah smerom nahor), ale jej koloratúrny soprán znie pomerne sýto a farebne a vo valčíku Musetty sa dokázala s partom efektne pohrať.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Maria Aleida, Marcello Rota, Český národný symfonický orchester,
foto: Zdenko Hanout

Nuž poďme k Bocellimu. O jeho istom hlasovom vývine svedčí už zostavený repertoár. Pred rokmi to bol vyslovene lyrický tenor farbou vzdialene pripomínajúci Pavarottiho a spievajúci s dôsledným legátom a elegantnou frázou. Dnes sa chce viac podobať Francovi Bonisollimu, ktorý tiež staval maximum umeleckého účinku zo svojho spevu na brilantnej vysokej polohe. V prípade Bocelliho to však nie je celkom podobný prípad. Spevákov hlas zostal vo farbe pomerne svetlý a lyrický, trocha stratil na zamatovom zábale tónu, ktorý dnes cítiť len v nižšej polohe. Stratil však predovšetkým vzorové legato, ktoré teraz nahrádza snahou o dramatický výraz. Zato jeho hlas v hlbokej polohe má sýtejšiu farbu a zostala mu schopnosť efektne zakončovať jednotlivé hudobné čísla sýtejšími a farebnejšími vysokými tónmi. Práve pri ich držaní (ale aj inde) sa ukázala spevákova dispozícia ideálne narábať s dychom, takže niektoré tóny vedel podržať neobyčajne dlho. Ako propagátor opery je Bocelli zaručené jedinečný prípad a zasluhuje si všeobecné uznanie.

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave, 2017,
Gitarové duo Carisma (Carlo Corrieri, Magdalena Kaltcheva), Maria Aleida, Ilaria Della Bidia,
Andrea Bocelli, Marcello Rota, Český národný symfonický orchester,
foto: Monika Kúdeľová

Ak ho však hodnotíme výlučne ako operného speváka, jeho význam ustupuje do úzadia. Vo svete je veľa horších ale i lepších tenoristov, o ktorých bohužiaľ nič nevieme. Je úlohou našich médií, aby si pri Bocelliho hodnotení zachovali chladnú hlavu a spravodlivo ocenili jeho zásluhy i limity. V časoch, v ktorých sa vo všeobecnosti spochybňujú zaručené pravdy a nahradzujú sa senzáciami, je to mimoriadne dôležité. Rovnako dôležité je, že početné publikum odchádzalo z koncertu spokojné a že sa medzi návštevníkmi koncertu nájdu najmä mladí ľudia, ktorých doteraz opera príliš neoslovovala a že si (dúfajme) začnú k nej hľadať pozitívny vzťah.

Autor: Vladimír Blaho

Koncert Andreu Bocelliho v Bratislave
v rámci svetového turné
Zimný štadión Ondreja Nepelu
19. novembra 2017

Andrea Bocelli, tenor
Maria Aleida, soprán
Ilaria Della Bidia, soprán
Marcello Rota, dirigent

Český národný symfonický orchester
Miešaný zbor Českého národného symfonického orchestra
Gitarové duo Carisma (Magdalena Kaltcheva, Carlo Corrieri)
Tanečníci: Lucia Krnčanová, Henrich Gibala

Program koncertu
G. Verdi: Va, pensiero, sull’ali dorate, zbor Židov z opery Nabucco
G. Verdi: La donna è mobile, ária Vojvodu z 3. dejstva opery Rigoletto
G. Verdi: Di quella pira, ária Manrica z 3. dejstva opery Il trovatore
L. Arditi: Il bacio, Waltz
G. Puccini: Donna non vidi mai, ária Renata des Grieux z 1. dejstva opery Manon Lescaut
G. Verdi: La mia letizia infondere…, ária Oronteho z 2. dejstva opery I Lombardi alla Prima Crociata
J. Massenet: O souverain, ô juge, ô père, ária Rodriga z 3. dejstva opery Le Cid
G. Puccini: Quando m’en vo’, Musetta’s Waltz z 2. dejstva opery La Bohème
R. Leoncavallo: Musetta!…Testa adorata, ária Marcella z opery La Bohème
G. Puccini: O soave fanciulla, duet z opery La Bohème
G. Verdi: Brindisi z opery La traviata

Prestávka

N. Rota: Passerella
L. Denza: Voglio vivere così
F. M. Torroba: Amor, vida de mi vida
L. Denza: Funiculì funiculà
A. Piazzolla: Libertango
L. Bernstein: Maria
S. Cahn: Be my love
N. Rota: Brucia la terra
H. Arlen: Over the Rainbow
D. Weiss – L. Creatore: Can’t help falling in love
F. Sartori: Canta della terra

www.xl.sk

www.andreabocelli.com

fotogaléria

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply