Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Fenomén Edita Gruberová funguje, „non regno“ zatiaľ neplatí

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Roberto Devereux v Budapešti s Editou Gruberovou a Petrom Valentovičom
Koncertným naštudovaním opery Gaetana Donizettiho Roberto Devereux sa divadelná sezóna v Štátnej opere Budapešť neodvratne priblížila k záveru. Ani tropické sobotné teploty neboli prekážkou obrovského záujmu maďarského a v značnej miere aj zahraničného publika o večer s Editou Gruberovou, v jednej z jej najparádnejších postáv. Je dokonca pravdepodobné (podľa oficiálnej, ale aj fanúšikovskej webovej stránky), že išlo o jej posledné stvárnenie Donizettiho anglickej kráľovnej Alžbety vôbec. Koncertnú verziu s orchestrom, zborom a sólistami budapeštianskej opery hudobne naštudoval Peter Valentovič.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Edita Gruberová v decembri oslávila sedemdesiatiny a rovnako je známe, že v budúcom roku uplynie polstoročie od jej javiskového debutu. Od Mozartovej Kráľovnej noci a Offenbachovej Olympie (týmito postavami sa zapísala do povedomia Viedenskej štátnej opery), cez mnoho ďalších virtuóznych koloratúrnych partií, no predovšetkým cez „Zerbinettissimu“ (jej Zerbinetta zo Straussovej Ariadny na Naxe ostáva neprekonateľnou) a Luciu di Lammermoor, sa v ostatných troch desaťročiach sústredila na predverdiovské dramatické belcanto. Konkrétne na hrdinky z Belliniho a Donizettiho opier. V takzvanej Tudorovskej trilógii (Anna Bolena, Maria Stuarda a Roberto Devereux) počnúc rokom 1985 vytvárala pravidelne najvypätejšie ústredné roly. Zatiaľ čo Mariu Stuardu spievala pomenej a ako prvú ju vyradila z repertoáru, Anna Bolena ju sprevádzala od roku 1992 (debutovala ňou v Barcelone) opernými domami v Mníchove, Zürichu, Tokiu a Viedni až donedávna. Nuž a jej Elisabette z Roberta Devereuxa v množstve predstavení aplaudoval takisto Zürich, Viedeň (od roku 2000), Mníchov (od 2004) i Japonsko. Ale aj publikum Bratislavských hudobných slávností roku 2005 v koncertnom uvedení. Jedna perlička z Mníchovskej štátnej opery, kde vytvorila v inscenácii Christofa Loya a pod taktovkou Friedricha Haidera rolu Elisabetty v apríli tohto roku. Počas trinástich rokov života inscenácie práve Gruberová (a rovnako Haider) nevynechala žiadne predstavenie. Pritom po jej boku sa vystriedalo deväť tenoristov v titulnej postave, šiesti barytonisti a päť mezzosopránov.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátna opera Budapešť, 2017, koncertné uvedenie opery,
Boldizsár László, Edita Gruberová, Csaba Szegedi, Zbor Štátnej opery Budapešť,
foto: Péter Rákossy

Roberto Devereux je jednou z viacerých Donizettiho opier, čerpajúcich námet z anglických dejín a tretím operným portrétom kráľovnej Alžbety I. Ako posledná žijúca dcéra Henricha VIII. a Anny Boleynovej nastúpila na anglický trón rok 1558. Táto výrazná postava inšpirovala Gaetana Donizettiho po prvýkrát v opere Elisabetta all castello di Kenilworth, skomponovanej na námet Waltera Scotta (v prvom talianskom novodobom uvedení opery v skladateľovom rodisku Bergame spieval rolu Leicestera Jozef Kundlák), v druhom hudobnodramatickom obraze Alžbety podľa Schillerovej drámy ju konfrontuje so škótskou kráľovnou Mariou Stuartovou a napokon do tretice, v Robertovi Devereuxovi, stojí v popredí jej dramatický vzťah ku grófovi z Essexu. Partitúra sa rodila v čase vážnej životnej krízy skladateľa, ktorý v krátkom časovom úseku stratil oboch rodičov, mŕtvo narodené i krátko žijúce dieťa a napokon aj manželku. Premiéra sa uskutočnila 29. októbra 1837 v neapolskom Teatro San Carlo s veľkým úspechom. O rok neskôr pre parížsky Théâtre Italien pripravil modifikovanú verziu, kde v predohre zaznieva motív anglickej hymny God Save the Queen. Podobne ako väčšina belcantových vážnych opier aj Roberto Devereux na istý čas zmizol z javísk a vrátila ho až mohutná vlna ich renesancie v polovici minulého storočia. Konkrétne v tomto diele to bol návrat na dosky neapolského San Carla roku 1964 s fenomenálnou dramatickou koloratúrou Leylou Gencer. K najväčším novodobým predstaviteľkám dominantnej ženskej postavy (na nej stojí a padá každé uvedenie diela) po Gencerovej boli Montserrat Caballé a Beverly Sills, z aktívnych umelkýň predovšetkým takmer rovesníčky Edita Gruberová a Mariella Devia, z mladších napríklad Sondra Radvanovsky.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátna opera Budapešť, 2017, koncertné uvedenie opery,
Boldizsár László, Edita Gruberová, Csaba Szegedi, Zbor Štátnej opery Budapešť,
foto: Péter Rákossy

Podať pravdivý obraz o sobotnom budapeštianskom výkone Edity Gruberovej ozaj nie je jednoduché. Jej Elisabetta v sebe snúbi azda až priveľa podnetov. Odlíšiť tie podstatné, „mienkotvorné“, od tých čo prirodzene vyplývajú z bezmála polstoročnej kariéry, dať do pomeru konštanty belcantovej interpretácie s jej osobnostnou „licenciou“, hľadať odpoveď na otázku, či je prvotnou komplexná dramatická uveriteľnosť postavy, alebo pitvanie (viac či menej malicherných) jednotlivostí – to všetko ovplyvňuje formulovanie hodnotiaceho postoja. Čo teda u Edity Gruberovej prevládalo? Jednoznačne – jej Elisabetta dokázala strhnúť vokálno-výrazovým nábojom a neopísateľnou osobnostnou charizmou. Ak v koncertnom uvedení nemohla v závere strhnúť z hlavy parochňu kráľovnej, tak tento scénický efekt a psychologický zlom kompenzovala gestom, úchvatnou mimikou, pohybom v priestore. Kým však prišla na rad scéna a finálová ária Vivi, ingrato, a lei d´accanto, vygradovaná extatickým Quel sangue versato, zaznela prvá ária, duetá, terceto. V každom čísle jej prítomnosť na pódiu určovala atmosféru, aj keď nie všetko vyšlo ideálne.

Najmä vo vstupnom čísle znel Gruberovej hlas ešte dosť nevyrovnane. Najmä v hlbokej polohe sa spočiatku nevedela nájsť, nie každý tón, hoci predkladaný v nesmierne širokej dynamickej palete, chytala intonačne čisto. Niečo môže ísť na konto výrazu, ktorý je v jej profile postavy rozhodujúcim, niečo však s ním spájať by bolo sebaklamom. Postupne však – a to je u technicky zdatných umelcov vyššieho veku takmer pravidlom – jej výkon rástol. Rozdiely v polohách sa zmenšovali, frázy napĺňali, intonácia spresňovala. Vo svojej momentálne optimálnej zóne, teda od centrálneho registra, cez vyšší stred, až po výšky s výnimkou extrémnych korún v trojčiarkovej oktáve, znie hlas Edity Gruberovej takmer intaktne. Má farbu, koncentrovanosť, kovový lesk, kantilénu i pohyblivosť a – opakujem opäť – strhujúci emocionálny náboj. Vie presne, ako si rozložiť sily, aby jej portrét kráľovnej gradoval v pravú chvíľu. Záverečná scéna, to bola Edita Gruberová vo svojom živle. Slová „Non regno, non vivo“ (nevládnem, nežijem) doviedli po výstrele z dela, oznamujúcom Robertovu popravu, Elisabettu na pokraj smrti. Kráľovná sa vzdáva svojho trónu a menuje nástupcu. A aká je skutočnosť? Je táto postava Edity Gruberovej náhodnou voľbou, alebo skrýva kus symboliky? Nech si odpovie každý po svojom. Môj názor z minulej soboty: „Non regno“ zatiaľ neplatí. Edita Gruberová ešte sále „la regina“ je!

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátna opera Budapešť, 2017,
koncertné uvedenie opery,
Edita Gruberová, Boldizsár László,
foto: Péter Rákossy

Titulnú postavu Roberta naštudoval na Slovensku často hosťujúci Boldizsár László. Príjemne sfarbený spinto tenor so zmyslom pre taliansku kantilénu, technicky zdatný a schopný bez problémov zvládnuť aj najvypätejšiu polohu (výborne mu vyšla najmä ária z 3. dejstva Ed ancor la tremenda porta) by pôsobil oveľa presvedčivejšie, keby jeho pohľad nebol strnulo upnutý do nôt. Takmer žiadnym gestom nereagoval na partnerov, čím najmä vo vzťahu k účinne pointovanej hereckej akcii Edity Gruberovej vzniklo vákuum. Akoby sa stretli dva svety. Jeden komplexný, aj bez kulís a kostýmov profilujúci a psychologizujúci a druhý sterilný, výrazovo trocha poddimenzovaný. Nemyslím si, že obsadenie Sary mezzosopranistkou Atalou Schöck bolo najšťastnejšie. Umelkyňa síce vládne sýtym, v strednej a hlbokej polohe noblesne sfarbeným materiálom, má zmysel pre výraz a štýl, no zjavné problémy jej robí vysoká poloha. V nej hlas stráca jadrnosť, koncentrovanosť a zároveň i farbu.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátna opera Budapešť, 2017, koncertné uvedenie opery,
Atala Schöck, Edita Gruberová, Tamás Kóbor, Zbor Štátnej opery Budapešť,
foto: Péter Rákossy

Barytonista Csaba Szegedi (Nottingham) tiež preukázal ušľachtilý timbre, tónový objem, dramatické cítenie i legatovú kultúru. Zároveň však odhalil limity v dvoch smeroch. Menším prehreškom bola obmedzená pohyblivosť hlasu najmä v nižšej polohe, závažnejším technické nezvládnutie výšok v árii a najmä cabalette. Vo vedľajších postavách sa predstavil tenorista Tamás Kóbor (Cecil) a pomerne hrubozrnný basista Péter Fried ako Raleigh.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátna opera Budapešť, 2017, koncertné uvedenie opery,
Peter Valentovič,
foto: Péter Rákossy

Slovenský dirigent Peter Valentovič v ostatných rokoch stojí pravidelne po boku Edity Gruberovej či už ako jej skvelý klavírny partner, alebo dirigent. Pozná detailne speváčkine osobitosti, tvorbu fráz, požívané výrazové a dynamické prostriedky. Dokáže sa adaptovať na jej dych, tempá, rešpektuje jej koncepciu a pružne na ňu nadväzuje. Nejde pritom o žiadnu „servilnosť“, obaja presne cítia, čo výstavba Donizettiho drámy vyžaduje, no zároveň sa flexibilne prispôsobujú daným okolnostiam. Valentovič už v predohre dokázal s orchestrom budapeštianskej opery vystavať uzavreté číslo s množstvom kontrastov v tempách, dynamike, s navodením atmosféry a strhujúcou dramatickou gradáciou v závere. Počas celého večera orchester (umiestnený v zdvihnutej jame) sledoval nálady a emócie na javisku, hral veľmi presne a so zápalom. Žiada sa dodať, že orchestrálny part v Roberovi Devereux je na míle vzdialený nielen v tomto prípade spochybniteľnej „poučke“ o podradenom postavení v belcantovej literatúre. Táto partitúra, ktorá vznikla dva roky pred Verdiho prvotinou, prinajmenšom anticipuje princípy tvorby raných Verdiho opier. Ba nazdávam sa, že je im rovnocenná. Peter Valentovič bol zároveň veľkou oporou sólistom, takže neostáva len ľutovať, že Bratislava jeho blízku afinitu k belcantovej literatúre nedokáže zúročiť. Zborové party naštudoval Kálmán Strausz a ansámbel ich výbore predniesol.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátna opera Budapešť, 2017, koncertné uvedenie opery,
Boldizsár László, Edita Gruberová, Csaba Szegedi, Zbor Štátnej opery Budapešť,
foto: Péter Rákossy

Prijatie koncertného uvedenia Roberta Devereuxa v Štátnej opere Budapešť nemožno nazvať inak ako triumfom. Predovšetkým Editu Gruberovú, ale aj dirigenta Petra Valentoviča a sólistov odmenilo publikum búrkou ovácií. Jednoducho, fenomén Edita stále funguje. Hor sa teda do jubilejnej päťdesiatej sezóny!

Autor: Pavel Unger

písané z 24. júna 2017

Gaetano Donizetti: Roberto Devereux
Štátna opera Budapešť
koncertné uvedenie opery
24. júna 2017

Dirigent: Peter Valentovič
Zbormajster: Kálmán Strausz

Elisabetta: Edita Gruberová
Roberto Devereux: Boldizsár László
Sara: Atala Schöck
Nottingham: Csaba Szegedi
Cecil: Tamás Kóbor
Raleigh: Péter Fried

spoluúčinkoval Orchester a Zbor Štátnej opery Budapešť

www.opera.hu

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply