Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Fenomenálnu Hanu Svobodovú-Janků objavila Bratislava pre La Scalu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 28. apríla uplynie dvadsať rokov od úmrtia českej dramatickej sopranistky Hany Janků, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia najúspešnejšej a najvyhľadávanejšej predstaviteľky Pucciniho Turandot, ktorá debutovala v tejto náročnej úlohe na scéne opery Slovenského národného divadla.

Hana Svobodová študovala v rodnom Brne spev na Hudobnej škole Jaroslava Kvapila, kde pôsobila pedagogička spevu  Hedvika Ryšánková, tá vycítila jedinečný talent svojej zverenkyne a nasmerovala ju na opernú dráhu. V divadle v Brne debutovala ako kňažná v Novákovej Lucerne, čoskoro začali talentovanú speváčku obsadzovať do náročnejších úloh. Do jej bohatého repertoáru patrili predovšetkým smetanovské postavy – Blaženka v Tajomstve, Vendulka v Hubičke, Mařenka v Predanej neveste, Anežka v Dvoch vdovách, Jitka a Milada v Daliborovi, Krasava i Libuša, Dvořákova Júlia v Jakobínovi a Rusalka, Katarína v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů. Zo svetového repertoáru naštudovala Donu Annu v Donovi Giovannim, Grófku vo Figarovej svadbe, Gounodovu Margarétu, Leonoru a Desdemonu vo Verdiho Trubadúrovi a Otellovi, Mimi v Pucciniho Bohéme, Lízu v Čajkovského Pikovej dáme a Elsu v Lohengrinovi.

Hana Svobodová, (1940-1995), Civilný portrét (Archív ND Brno)

Hana Svobodová,
(1940-1995),
Civilný portrét (Archív ND Brno)

Keď v roku 1965 pripravoval režisér Branislav Kriška s dirigentom Tiborom Frešom inscenáciu Pucciniho opery Turandot a hľadali pre titulnú úlohu alternantku k domácej Božene Suchánkovej, oslovili mladú, takmer neznámu sólistku brnianskej opery Hanu Svobodovú, ktorá už pohostinsky v SND vystúpila ako Anežka v Dvoch vdovách (1964). Mladá speváčka po porade so svojou pedagogičkou úlohu prijala a zvíťazila. O svojich speváckych kvalitách presvedčila už na verejnej generálke, na druhej premiére 22. novembra 1965 však fascinovala obecenstvo a búrlivé ovácie nemali konca. Viacerí návštevníci nazvali večery s Hanou Svobodovou sviatkom našej opery, svojím výkonom strhávala publikum k skandovanému potlesku i na ďalších reprízach a pamätníci týchto úžasných večerov mi iste dajú za pravdu, že ovácie boli oprávnené. Prišlo k vzácnej zhode názorov obecenstva a odbornej kritiky, ktorá vysoko ohodnotila jej veľký krásny lesklý hlas so žiarivou vysokou polohou, muzikálnosť, vynikajúcu techniku a herecké stvárnenie. Mala aj veľmi dobrých partnerov v Dr. Gustávovi Pappovi ako Kalafovi (v reprízach sa stretla aj s Imrichom Jakubkom a Jiřím Zahradníčkom), v jedinečnej Liu Anny Martvoňovej a v pôsobivom Timurovi Gejzu Zelenaya. Treba vyzdvihnúť aj vysokú inscenačnú úroveň predstavenia, hudobné naštudovanie Tibora Freša, efektnú a pritom maximálne účinnú scénu Ladislava Vychodila, nádherné štylizované kostýmy Heleny Bezákovej a predovšetkým premyslenú režijnú koncepciu hosťujúceho Branislava Krišku (bola to jeho prvá réžia v SND), rešpektujúcu partitúru diela. Na reprízach v SND spievala Svobodová aj s hosťami – v jednej z prvých s dcérou svetoznámeho Benjamina Gigliho Rinou Gigli (Liu, 1965) a v apríli 1966 so skvelým Kalafom bulharského tenoristu Nikolu Nikolova, speváka s prekrásnou farbou hlasu, vynikajúcou speváckou technikou a s presvedčivým speváckym výrazom. O suverénnej hlasovej technike presvedčila Hana Svobodová v Bratislave aj v lyrickejších mladodramatických úlohách ako Leonora v Trubadúrovi (1965) a Mimi v Bohéme (1967).

Turandot, Opera SND, 1965, Imrich Jakubek  (Kalaf), Hana Svobodová (Turandot), foto: Jozef Vavro, (archív DÚ)

Turandot, Opera SND, 1965,
Imrich Jakubek (Kalaf), Hana Svobodová (Turandot),
foto: Jozef Vavro, (archív DÚ)

Po úspešnom bratislavskom debute pozvali Hanu Svobodovú do pripravovanej inscenácie Turandot v Saskej opere v Drážďanoch v hudobnom naštudovaní významného nemeckého dirigenta Kurta Sanderlinga (1966), spievala ju aj Berlíne, v Košiciach a na domácej scéne v Brne. Všade sa s obdivom skláňali pred jej majstrovstvom, oceňovali krásny veľký hlas, nosnosť a prieraznosť jej dramatického sopránu. V roku 1967 sa prihlásila na konkurz do pripravovanej inscenácie opery Turandot v slávnej milánskej La Scale a ária princeznej vyrazila prítomným odborníkom dych. Áriu musela zopakovať, pridala ešte áriu z Dalibora, porota žiadala ešte Janáčka, nasledovala hlasová skúška a porotcovia sa rozhodli umelkyňu angažovať. V januári 1968 spievala v SND svoju poslednú Turandot (bola to zároveň aj derniéra tejto inscenácie) a odišla do Milána, kde mala alternovať s brilantnou interpretkou Pucciniho hrdinky, primadonou Birgit Nilsson. Nilsson zo zdravotných dôvodov premiéru odriekla, Hana Janků dostala svoju životnú príležitosť a nesklamala. Po slávnostnej premiére inscenácie v hudobnom naštudovaní Georgesa Prêtra dňa 16. apríla 1968 zožala frenetický aplauz publika aj pochvalu kritiky, ktorá ju porovnávala s legendárnymi interpretkami Rosou Raisou, či Ginou Cignou. Kalafa spieval Gianfranco Cecchele, pre indispozíciu ho v treťom dejstve musel nahradiť mladý taliansky tenorista Amedeo Zambon, Kalafom v prvej repríze bol znamenitý americký wagnerovský spevák James King, v ďalších opäť Zambon. S nadšením prijalo obecenstvo vystúpenie Hany Svobodovej-Janků v pražskom Národnom divadle začiatkom februára 1969, kritika vysoko ohodnotila nielen mimoriadne kvality umelkyne, ale aj výkon nášho Jiřího Zahradníčka, ktorý jej bol rovnocenným partnerom.

Triumfálna cesta Turandot Hany Janků pokračovala v roku 1969 do Teatro Colon v Buenos Aires (s dirigentom Olivierom de Fabritiis), cez viedenskú Štátnu operu (dirigent Berislav Klobučar) až na festival do prestížnej veronskej Arény (dirigent Francesco Molinari Pradelli), vo všetkých produkciách bol jej partnerom v úlohe Kalafa známy tenorista rumunského pôvodu Ludovic Spiess, sólista Štátnej opery vo Viedni, MET a Covent Garden.

Turandot, La Scala Miláno, 1968, Hana Svobodová (Turandot)

Turandot, La Scala Miláno, 1968,
Hana Svobodová (Turandot)

Verona, 1975, obsadenie

Verona, 1975, obsadenie

V brnianskej opere stvárnila Janků ešte Smetanovu Libušu v demonštratívnom predstavení v septembri pamätného roku 1968 a Toscu (1970). Zahraničné ponuky pribúdali, ale vývoj politických udalostí v Československu ju prinútil k rozhodnutiu emigrovať. Cesta na všetky významné operné scény sa mladej umelkyni otvárala, cesta domov sa na dlhý čas zatvorila. Domovskou scénou Hany Janků sa stala Nemecká opera nad Rýnom v Düsseldorfe a súčasne Nemecká opera v Berlíne. Ako popredná dramatická sopranistka spievala s mnohými svetovými spevákmi, spolupracovala s nemenej známymi dirigentmi. V Berlíne napr. spievala Toscu (1970) po boku Gianni Raimondiho, svojho času považovaného za ideálneho interpreta Cavaradossiho, za dirigentským pultom stál nedávno zosnulý Lorin Maazel. Ako Tosca sa predstavila v parížskej Grand Opere (1972), v tom istom roku v San Francisu s Placidom Domingom, v londýnskej Covent Garden bol jej partnerom  najväčší barytonista dvadsiateho storočia Tito Gobbi ako charizmatický Scarpia (1973), vo Viedni spievala s José Carrerasom a dirigentom Albertom Eredem (1977). Vo viedenskej Štátnej opere spievala ešte Miladu v Daliborovi (1969 – 1972) s tenoristom slovinského pôvodu, dlhoročným sólistom domáceho súboru Antonom Dermotom, Santuzzu v Sedliackej cti (1976), Elisabetu v Donovi Carlosovi (1977) a Kundry vo Wagnerovom Parsifalovi (1977).

Podstata prenikavého úspechu Turandot Hany Janků spočívala v jej krásnom hlase, technickom vypracovaní úlohy, dokonalom frázovaní i osobnosti umelkyne. Jej umenie obdivovali okrem vyššie uvedených scén diváci v Stuttgarte, v Palerme, Terste, Ríme, Bruseli, na Maggio Musicale Fiorentino, v Mexico City, Nancy, Bordeaux a na mnohých ďalších scénach. Do Verony sa vrátila Janků v roku 1973 v titulnej úlohe Ponchielliho La Giocondy, úlohu Enza vtedy spieval vynikajúci tenorista s nádherným hlasom Carlo Bergonzi a v roku 1975 si zopakovala Turandot pod taktovkou Giuseppe Patanèho s Francom Corellim, jedným z najlepších predstaviteľov Calafa, v reprízach s  Placidom Domingom (spievali spolu už v roku 1971 vo Florencii) a Giorgiom Merighim, s ktorým vystúpila aj v Berlíne (1975), kde stál za pultom Zubin Mehta, dirigentom düsseldorfskej inscenácie bol Alberto Erede (1975). V roku 1974 obdivovali jej Leonoru vo Verdiho Sile osudu v Teatro Liceo v Barcelone, na repertoári mala titulnú úlohu Ariadny na Naxe R. Straussa, Verdiho Lady Macbeth.

Verona, 1969, obsadenie

Verona, 1969, obsadenie

Kritika Rudolfa Roučka, Hudobný život, 7. 11. 1969, č. 20, s.6

Kritika Rudolfa Roučka,
Hudobný život, 7. 11. 1969, č. 20, s.6

Po roku 1989 sa Hana Janků vrátila do Brna, chcela sa venovať koncertnej a pedagogickej činnosti. Všetky plány však prekazila choroba, ktorej vo Viedni čoskoro podľahla (28. apríla 1995), miestom jej posledného odpočinku sa stalo rodné Brno.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 10
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár