Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Francúzsky operný víkend v Berlíne

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Berlín síce nie je jediným veľkomestom s viacerými opernými domami, no prítomnosťou troch rovnocenných, celosezónne a s obrovským repertoárovým záberom pôsobiacich inštitúcií, je predsa len unikátom. Štátna opera Unter den Linden (po nekonečnej rekonštrukcii konečne v pôvodnom sídle), Deutsche Oper v západnej časti metropoly a sedemdesiatiny oslavujúca Komische Oper, ponúkajú neskutočné spektrum repertoáru (v aktuálnej sezóne vyše osemdesiat titulov), inscenačných poetík, príťažlivých dirigentov a sólistov. Nuž, vyberte si! Ja som tento raz stavil na francúzsky operný víkend, využívajúc možnosť spoznať dve čerstvé inscenácie. V Komickej opere Debussyho lyrickú drámu Pelléas et Mélisande a v Deutsche Oper raritne uvádzaného Le Prophète od Giacoma Meyerbeera.

Hororová dráma postáv v klaustrofóbnom prostredí

Berlín ponúka momentálne dve verzie jedinej dokončenej opery Claudea Debussyho. V Štátnej opere v réžii Ruth Berghausovej a do Komickej opery vstúpil Pelléas a Mélisanda po prvýkrát v 70-ročnej histórii divadla  v réžii intendanta Barrieho Koskyho. Na jedno z najzaujímavejších diel, ktoré vznikli na prahu 20. storočia, na kompozíciu prepájajúcu hudobný impresionizmus so symbolistickou lyrikou, jestvuje množstvo inscenačných náhľadov. Na jar tohto roku som mal možnosť zažiť vo Frankfurte (v réžii Clausa Gutha) Debussyho operu ako temnú rodinnú drámu s rozohrávaním simultánnych akcií na mohutnej modernej scéne. Barrie Kosky so scénografom Klausom Grünbergom sa vydali odlišnou cestou. Diametrálne rozdielna bola hlavne výtvarná podoba. Jej zámerom bolo maximálne zredukovať hrací priestor, vylúčiť všetky znaky konkrétneho prostredia (žiaden les, hrad, veža, nábytok, fontána) a ťažisko výpovede preniesť na postavy. Symbiózu hudby a textu považuje Kosky za natoľko výpovednú, že mu úplne postačujú do mikrodetailov vypracované a emóciami nasýtené profily hrdinov. Netají sa inšpiráciou v mysticizme a hororovej poetike Edgara Allana Poeho, či figuratívnom maliarstve s úzkymi priestormi Francisa Bacona.

C. Debussy: Pelléas et Mélisande, Komische Oper Berlin, 2017,
Günter Papendell (Golaud), Dominik Köninger (Pelléas)¸ Nadja Mchantaf (Mélisande),
foto: Monika Rittershaus

Dej sa teda odvíja na klaustrofóbne uzavretom javisku, lemovanom renesančnou oponou, z ktorého niet úniku. Postavy zavše režisér modeluje ako sochy (miestami s náznakom pantomímy), ktoré prichádzajú a odchádzajú na niekoľkých pásoch často využívanej točne. Šedá farba scény s bielymi bodkami je vlastne nemennou, variuje sa len jej pootáčanie, svietenie, tiene. Je to bludisko bez východu. Dôraz kladie Kosky na pohyby tiel sólistov, ktorí musia nevyhnutne spĺňať činoherné kritériá. Bez naplnenia detailov (najmä v postavách Mélisandy, Golauda a Pelléasa), bez ich náročných spevácko-hereckých akcií, by táto koncepcia strácala zmysel. Prvá časť, stmeľujúca tri dejstvá, modeluje v drobných, ale presných nuansách vzťahy medzi ústredným trojuholníkom, balansuje medzi dusnotou, krásou a erotikou (hra rúk, scény na zemi) a vrcholí dramatickým scénou Golauda, vyzvedajúceho od syna Yniolda detaily stretnutí Pelléasa s Mélisandou.

Druhá časť (4. a 5. dejstvo) naberá miestami až naturalistické dimenzie. Pokus o sex starého kráľa Arkela s vysoko gravidnou nevestou je desivý, strieda ho stretnutie Mélisandy s Golaudom, ústiace do brutality. A už sú tu posledné chvíle života utajených milencov, odhalenie ich vzťahu a bratovražda zaškrtením. Mrazivo kreslí Kosky záverečné dejstvo. Popôrodný stav Mélisandy zvýrazňujú jej zakrvavené stehná, ktoré Genéviève úpenlivo umýva. Mélisanda v stave šialenstva nikoho nespoznáva, všetkým podáva ruky a zoraďuje ich na uzučkú scénu ako bábky. Zomieranie je zdrvujúcou a extatickou scénou Mélisandy.

C. Debussy: Pelléas et Mélisande, Komische Oper Berlin, 2017,
Nadja Mchantaf (Mélisande),
foto: Monika Rittershaus

Výsadou tejto inscenácie Debussyho opery je, že so strhujúcou réžiou rovnocenne kráča hudobné naštudovanie. Mladý kanadský dirigent Jordan de Souza využíva skvelé dispozície orchestra Komische Oper k diferencovanému a dynamicky vytieňovanému zvuku. Jeho poňatie úzko nadväzuje na javiskové dianie, má poéziu farieb, pastelové odtiene, ale aj veristické ostne. V tomto divadle som na predstaveniach počas ostatného letného festivalu zaznamenal len výborné spevácko-herecké výkony. Inak to nebolo ani teraz. Nadja Mchantaf je Mélisandou s mäkkým, vrúcnym, ale aj náležite dramatickým materiálom, ktorý do nižšie položeného sopránového partu vnáša farebnú obsažnosť s tónovú plnosť v každej polohe. Jej herecké nasadenie je úžasné, či už v zmyselných lyrických scénach, ale najmä v extatickej predsmrtnej gradácii. Günter Papendell je prvotriednym spevákom/hercom, ktorého síce ospravedlnili kvôli bolestiam chrbtice, no vo svojej kreácii to nedal pocítiť. Kovovo lesklý, krásne sfarbený, výrazovo tvárny barytón v kombinácii s oduševneným herectvom dal Golaudovi mimoriadne účinný profil. V postave Pelléasa sa predstavil alternujúcu Jonathan McGovern, tiež komplexný interpret s vyššie posadeným barytónom, ktorý vyspieval part bez najmenšieho zakolísania. Kvalitné výkony podali aj Nadine Weissmann ako temne timbrovaná Genéviève, Jens Larsen v postave Arkela a v detskej úlohe Yniolda zožal veľký aplauz Gregor Hoffmann, sólista povestného Tölzer Knabenchor.

Prorok – opulentná grand opera s nadčasovým odkazom

Skladateľský odkaz rodáka od Berlína, ktorého Paríž povýšil na jedného z najúspešnejších skladateľov prvej polovice 19. storočia, prežíva do istej miery renesanciu. Giacomo Meyerbeer (1791 1864) bol za svojho života na svetových javiskách mimoriadne frekventovaným autorom, šíriacim posolstvo francúzskej grand opery v najčistejšej forme. Stretával sa na jednej strane s fanatickým nadšením, na druhej musel čeliť rôznym odtieňom antisemitizmu. Zaujímavé boli názory jeho dobových konkurentov, kde sa miešali obdiv, závisť i pretvárka. Zvláštny bol jeho pomer k Richardovi Wagnerovi (opery oboch skladateľov sú minutážou porovnateľné), ktorého podporoval a otváral mu cestu, no neskôr sa od neho dočkal nechutných výpadov. Nehovoriac o jeho nenávistnom spise Židovstvo v hudbe, citujem Wagnerov list z monografie od Heinza Beckera: „my, operní skladatelia nemôžeme byť európski, tu sa treba rozhodnúť, buď nemeckí, alebo francúzski. Veď vidíme, čo nám taký hlupák ako Meyerbeer robí za škodu: napoly v Berlíne, napoly v Paríži, nedokáže nikde nič a zo všetkého najmenej v Berlíne“. Známym odporcom Meyerbeerovho štýlu bol Robert Schumann, obdiv k nemu neprechovával ani Heinrich Heine. Dnes možno za centrum opätovného uvádzania Meyerbeerových opier považovať práve berlínsku Deutsche Oper. Po AfričankeHugenotoch sa koncom novembra dostal do repertoáru Prorok (Le Prophète), päťdejstvová opera na libreto Eugèna Scribea a Émila Deschampsa, ktorá uzrela svetlo sveta 16. apríla 1849 v Paríži. Aktuálna premiéra je výsledkom najnovšej historicko-kritickej revízie. Pred začiatkom predstavenia divákov do tajov diela uvádza v bohatom navštívenom úvode šéfdramaturg divadla Jörg Königsdorf.

G. Meyerbeer: Le Prophète, Deutsche Oper Berlin, 2017,
Gregory Kunde (Jean de Leyde),
foto: Bettina Stöß

Giacomo Meyerbeer mal to šťastie, že – popri mimoriadnom talente – bol v správnom čase na správnom mieste. Paríž bol jedným z najvýznamnejších hudobných centier, tam sa zrodil a prekvital žáner veľkej opery, tam po prvýkrát uviedli mnohé z javiskových opusov Glucka, Cherubiniho, Spontiniho či Rossiniho. Tam, ako správne tvrdí režisér berlínskeho Proroka Olivier Py, vznikla tradícia hudobného internacionalizmu. Inscenácia, vyvolávajúca kontroverzné reakcie, vychádza – podľa mojej mienky – zo správnych premís. Kľúč k výkladu pramení v myšlienke, že náboženský fundamentalizmus a fanatizmus môže byť produktom sociálnej biedy, nástrojom pomsty a vie odviezť normálneho človeka od reálneho zmýšľania. Prorok je príbehom hostinského Jeana, ktorého nevestu znásilnil miestny gróf a uveriac demagógii trojice anabaptistov, preberá novú identitu proroka. Nechá sa korunovať a hľadá cestu k pomste. Dej však nie je taký priamočiary, veľkú rolu tu hrá Jeanova dominantná matka Fidès, ktorej sa syn pri napĺňaní domnelej misie proroka najskôr vzdá, no keď sa rozhodne vrátiť do reality, je už neskoro. Jean v tejto verzii si sám berie život.

Olivier Py, režisér a choreograf v jednej osobe, spolu s výtvarníkom Pierrom-André Weitzom rezignovali na historizujúci pohľad. Videli v predlohe silné aktualizačné posolstvo, náboženské radikalizovanie a jeho dosah na dnešný svet mu k tomu dopomohli, takže inscenačný tvar prispôsobili modernej (aj keď nie vyslovene dnešnej) dobe. Obžaloba zneužívania moci a násilia sa premieta do celého diania. Mohutná konštrukcia súčasného veľkého mesta s panelákmi a dymiacimi komínmi továrni, billboardmi, jej rozmanité variácie a perspektívy (skvelá práca s javiskovou technikou a svietením), vytvárajú stále nové, dynamické situácie. Tam, kde dej plynie pomalšie, alebo počas veľkej, nekrátenej baletnej scény v 3. dejstve, prináša réžia nápady a akčnosť. Znásilnenie Berthy sa udeje vo vnútri čierneho osobného auta, 2. dejstvo s barom a reštauráciou ukazuje spoločnosť s farebnými papierovými klobúčikmi na hlavách a desivým príchodom demagogických novokrstencov s ich opakujúcim sa chorálom. Na scéne sa objaví aj živý pes. Pochod vojakov v maskáčoch, od pása hore obnažených, ich násilné konanie nielen voči ženám, vynášanie mŕtvych v drevených truhlách, auto v plameňoch a všeličo iné, dodávali baletnej scéne spektakulárnosť, ale súčasne vyvolávali odpor časti publika. Prejavil sa – aj napriek perfektným výkonom tanečníkom – mohutným bučaním. Celým dianím prechádza aj baletná postava anjela (tiež hore bez), symbolizujúceho druhú stránku drsných výjavov. Azda najviac pohoršenia puristickej časti publika vyvoláva do červenej farby zahalený, vo výške javiska sa odohrávajúci skupinový sex nahých aktérov, v scéne bakchanálií. Drámou nabité 5. dejstvo prináša vypäté situácie medzi Fidès, Berthou a Jeanom. Po deštrukčnom závere vychádza nonšalantne na stupienok gróf Oberthal, pomyselný víťaz krutej drámy. Berlínsky Prorok je pre niekoho nevydarenou provokáciou (usudzujúc podľa reakcií i recenzií), pre mňa oveľa viac apelatívnym hudobným divadlom.

G. Meyerbeer: Le Prophète, Deutsche Oper Berlin, 2017,
foto: Bettina Stöß

Zatiaľ čo aj na navštívenej repríze odoslalo publikum režisérovi symbolické bú, obrovskými ováciami ocenilo dirigenta a sólistov. Dirigent Enrique Mazzola má blízko talianskemu belcantu i francúzskej opere. Meyerbeerovej partitúry sa zhostil s veľkou dávkou osobnostného vyžarovania, energie a schopnosti dodať veľkým plochám pravý lesk a farebnosť. Vďaka skvelému orchestru divadla mohol odkryť skladateľovu bohatú a dômyselnú inštrumentáciu, vypreparovať unikátne detaily, ale aj podčiarknuť opulentný jas veľkých masových scén. V korunovačnom výjave zo 4. dejstva umiestnil plechy a bicie do oboch bočných lóží nad orchestriskom. Mazzolovo hudobné poňatie bolo jednoducho veľkolepé a šlo ruka v ruke so spektakulárnym modelovaním javiskových akcií.

Berlínsky Prorok sa môže pýšiť excelentným speváckym obsadením. V titulnej úlohe žiari 63-ročný americký tenorista Gregory Kunde (Jean de Leyde), umelec vybavený geniálnou technikou, priebojným, bronzovo lesklým dramatickým tenorom. Na jednej strane dokáže naplniť veľký priestor hľadiska, na druhej vie dať intímnym výjavom vierohodný citový náboj. Nový objav svetových pódií, 34-ročná francúzska mezzosopranistka Clémentine Margaine, vytvárala paradoxne Jeanovu matku, no do extrémne náročného partu, šitého na mieru Pauliny Viardot (jej angažmán bolo Meyerbeerovou podmienkou), vložila veľké vokálne majstrovstvo. Sýty, obsažný a už dnes dramatický tón vedie znamenito všetkými polohami, od temných hĺbok až po sopránové C. Napriek veku bola presvedčivá aj výrazovo a jej výkon kulminoval v dvoch posledným dejstvách. Krásnym, vrúcnym materiálom so zdatnou koloratúrnou technikou vládne aj ruská sopranistka Elena Tsallagova (Berthe), ktorá je tiež vyspelou herečkou. Výborní boli aj Seth Carico ako Oberthal a trojica novokrstencov v podaní Dereka Weltona (Zacharie), Andrewa Dickinsona (Jonas) a Noela Bouleya (Mathisem).

Autor: Pavel Unger

Giacomo Meyerbeer: Le Prophète
Deutsche Oper Berlin

Hudobné naštudovanie: Enrique Mazzola
Réžia: Olivier Py
Scéna, kostýmy: Pierre-André Weitz
Svetlo: Bertrand Killy
Zbormajster: Jeremy Bines
Zbormajster detského zboru: Christian Lindhorst
Dramaturgia: Jörg Königsdorf, Katharina Duda

www.deutscheoperberlin.de

video

Claude Debussy: Pelléas et Mélisande
Komische Oper Berlin

Hudobné naštudovanie: Jordan de Souza
Réžia: Barrie Kosky
Scéna a svetlo: Klaus Grünberg
Scénický výtvarník: Anne Kuhn
Kostýmy: Dinah Ehm
Dramaturgia: Johanna Wall

www.komische-oper-berlin.de

video

 

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 18
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár