Dnes je: utorok, 17. 10. 2017, meniny má: Hedviga , zajtra: Lukáš

Franz Lehár a jeho Zem úsmevov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátna opera uviedla operetu Franza Lehára Zem úsmevov. Okolnosti vzniku tohto diela, ale aj život a tvorbu jedného z najvýznamnejších svetových operetných skladateľov, priblíži čitateľom Opera Slovakia prostredníctvom tohto článku dramaturgička Štátnej opery Alžbeta Lukáčová. Zem úsmevov je o strete dvoch rozličných kultúr. Prvá časť tejto romantickej operety sa odohráva vo Viedni a druhá časť je zasadená do prostredia exotickej Číny, ktorú v závere tohto článku predstaví Nikola Maliňáková z Encyklopedického ústavu SAV.

Franz Lehár do sveta operety vstúpil v čase, keď jej „zlatá éra“ vo Viedni na konci 19. storočia odznievala. Zdalo sa, že opereta ustrnula na slepom bode revuálnych predstavení a spela k úpadku. Lehár svojou tvorbou priniesol nový vietor, po ktorom diváci dychtili. Vysokou kvalitou hudobného spracovania zabránil ďalšiemu devastovaniu tohto žánra. Literatúra neraz uvádza jeho pôsobenie ako „strieborný vek viedenskej operety“.

Franz Lehár ‒ „majster operety v mol“

Franz Lehár sa narodil do rodiny, ktorá mala korene na moravsko-českom pomedzí. Jeho predok v otcovej línii údajne prišiel na územie Čiech s napoleonskými vojskami a bol zajatý v bitke pri Slavkove v roku 1805. Rozhodol sa dezertovať z francúzskej armády a ostať na Morave. Tento Francúz s priezviskom Le Harde (z toho Lehár) bol Franzovým prastarým otcom. Otec slávneho skladateľa bol prvým v rodine, ktorý sa profesionálne živil hudbou: bol hráčom na lesnom rohu a postupne sa vypracoval až na vojenského kapelníka. Počas toho, ako pôsobil vo funkcii hudobného strážmajstra 30. pešieho pluku, v Komárne sa oženil s maďarskou Nemkou Christine Neubrant. 30. 4. 1870 sa im tu narodil syn Ferenc (neskôr sa podpisoval po nemecky Franz). Franz už od malička cestoval s rodičmi po celom Rakúsko-Uhorsku, podľa toho, kam otca odvelili. V roku 1880 Lehárovci prišli do Budapešti. Tu Franz študoval na gymnáziu (s biednymi výsledkami), ale vďaka evidentnému hudobnému talentu začal navštevovať hodiny klavíra. Neskôr ho rodina poslala k strýkovi Antalovi do Šternberku, aby sa okrem rodnej maďarčiny naučil rozprávať aj po nemecky. Navyše, strýko Antal viedol mestskú kapelu, takže mladý Lehár sa mohol naďalej venovať hudbe s pomocou tohto praktického hudobníka. Už ako 12-ročný bol prijatý na štúdium husľovej hry na pražské konzervatórium, pričom jeho spolužiakmi boli neskôr tiež známi skladatelia Oskar Nedbal (1874 ‒ 1930), Vítězslav Novák (1870 ‒ 1949) či Josef Suk (1874 ‒ 1935). Práve tu mu Antonín Dvořák (1841 ‒ 1904) odporučil, aby sa venoval komponovaniu. Tomu sa napokon priučil u uznávaného skladateľa Zdeňka Fibicha (1850 ‒ 1900). Po ukončení štúdia nastúpil ako 1. huslista do divadelného orchestra v Elberfeld-Barmene a zakrátko začal pôsobiť ako koncertný majster v orchestri svojho otca vo Viedni. Už ako 20-ročný sa postavil na čelo malého vojenského orchestra 25. pešieho pluku a prvým pôsobiskom sa mu stal Lučenec (1890 ‒ 1894). Stal sa tak najmladším vojenským kapelníkom Rakúsko-Uhorska. V tomto období sa pokúsil o svoje prvé divadelné dielo, operu Rodrigo. K prostrediu Lučenca sa vrátil vo svojej druhej operete Drotár (1902), kam zasadil dej. V roku 1894 získal post dirigenta jedného z rakúsko-uhorských námorných orchestrov, ktorý sídlil v Pule. S ním oboplával na lodi s menom Maria Teresia prakticky celú Európu. Práve počas tohto obdobia pracoval na svojej ďalšej, tento raz  dokončenej opere Kukučka. Mala premiéru v roku 1896 v Lipsku a zaznamenala len mierny ohlas s počtom siedmich repríz. Napriek tomu Lehár nadobudol pocit, že by sa mohol živiť komponovaním a opustil prestížny post vo vojsku. Veľmi skoro však zistil, že sa týmto spôsobom neuživí a vrátil sa ku kapelníckej činnosti v armáde. V čase, keď slúžil v Budapešti, bola tu jeho Kukučka uvedená znovu (1898), a tak vstúpil do povedomia širšej kultúrnej verejnosti ‒ i napriek rozpačitému úspechu diela.

Franz Lehár, (1870-1948)

Franz Lehár,
(1870-1948)

Do Viedne sa Lehár natrvalo presťahoval v roku 1899, teda v čase, keď boli velikáni operety Johann Strauss (1825 ‒ 1899) a Karl Millöcker (1842 ‒ 1899) už po smrti. Práve tu prenikol do sveta operety ‒ tento žáner ho fascinoval rovnako, ako samotná Viedeň. Pochopil, že viedenská opereta je špecifická vec, že má svoje publikum i „štýl“. Lehár si rýchlo osvojil jej ducha, pochopil mentalitu Viedenčanov a začal písať viedenskú hudbu. Šťastie mal aj na libretistu – Victor Léon (1858 ‒ 1940) sa ukázal byť spoľahlivým spolutvorcom viacerých úspešných diel. Netrvalo dlho a zasadol na prázdny operetný trón. Prvotina Viedenské ženy (1902) zaznamenala väčší úspech než spomínaná opera a Drotár (1902) sa už hral v celej monarchii.

Závratný úspech priniesla Franzovi Lehárovi opereta Veselá vdova (1905) i napriek tomu, že reakcie kritiky po premiére neveštili nič dobré. Ľady sa však prelomili a „rozbehla“ sa s nevídanou ľahkosťou po celom svete. V roku 1910 sa údajne odohralo až 18000 predstavení tohto diela v 10 jazykoch. Lehár sa stal slávnym a bohatým. Nasledovali úspešné predvojnové diela: Gróf z Luxemburgu (1909), Cigánska láska (1910), Eva (1911), Ideálna manželka (1913), Konečne sami (1914) a ď. Hrali sa po na všetkých významných scénach Európy i v Amerike. Lehár sa natrvalo usídlil v novom dome vo Viedni a kúpil si aj vilu v rakúskom Bad Ischli. Mal patent na úspech: vedel, aké príbehy publikum obľubuje, vychádzal z klasikov viedenskej operety a rád sa priučil aj od veľkých skladateľov svojej doby, najmä od Giacoma Pucciniho (1858 ‒ 1924), ktorého nesmierne obdivoval, fascinoval ho i Claude Debussy (1862 ‒ 1918) a Richard Strauss (1864 ‒ 1949). Umne vyžíval vtedy populárne tance, exotizmy, nebál sa načrieť do folklóru, stále viac ho ovplyvňoval módny jazz ‒ esenciu všetkých týchto vplyvov pritom dokázal pretaviť cez seba a svoju hudbu rafinovane a bohato inštrumentovať.

Franz Lehár v roku 1912 vo svojej pracovni na Theobaldgasse 16 vo Viedni

Franz Lehár v roku 1912 vo svojej pracovni na Theobaldgasse 16 vo Viedni

Prvá svetová vojna skladateľa hlboko zasiahla a priniesla mu i určitú tvorivú krízu. Ku komponovaniu sa dokázal primäť na prelome 20. a 30. rokov a urobil dobre ‒ opäť vytvoril diela, ktoré mu priniesli slávu: Paganini (1925), Gigolette (1926), Cárovič (1927), Friederika (1928), Zem úsmevov (1929), Krásny je svet (1931). Posledným dielom bola Giuditta (1934), ktorej premiéru si mohli poslucháči vypočuť takmer na 120 rozhlasových staniciach v priamom prenose. Významnú úlohu v niektorých z týchto operiet zohral výborný a veľmi agilný tenorista Richard Tauber (1891 ‒ 1948), ktorému Lehár svoje hlavné postavy doslova „ušil na mieru“.

Operetou Paganini (1925) Lehár dospel k novému hudobnému výrazu, ktorý rozvíjal až do konca svojej tvorby. Práve tu po prvýkrát nachádzame rozmerné molové kantilény, také typické pre jeho neskoré diela. Prostredníctvom nich exponoval rozmer citov a vášne v dielach do nebývalých rozmerov. Nasledoval Cárovič (1927) s ruskom duchu a napokon aj najúspešnejšia opereta tohto obdobia Zem úsmevov (1929). V 30. rokoch bol Franz Lehár na vrchole slávy, dirigoval svoje diela po celej Európe. Jeho scénické opusy tvorilo dovedna 38 operiet, 2 opery a jedna hudobná rozprávka.

Od roku 1934 začali fašisti v Rakúsku zavádzať teror, v dôsledku čoho divadlá krachovali jedno po druhom. Platilo to aj pre Theater an der Wien. Jeho majiteľka Marischka Hubert odcudzila Lehárovi peniaze, no skladateľ ju nezažaloval pod podmienkou, že mu vráti práva na všetky jeho diela. Vďaka tomu mohol založiť vydavateľstvo Glocken-Verlag. Od roku 1935 sa teda sa venoval jeho vedeniu a vydával všetky svoje diela tlačou.

Franz Lehár s manželkou Sophie

Franz Lehár s manželkou Sophie

2. svetová vojna priniesla do Lehárovho života traumu, pretože jeho manželka bola židovského pôvodu. Aby ju zachránil, venoval nacistickému Nemecku tantiémy z uvádzania svojich diel v zahraničí. Skladateľ však podcenil nebezpečenstvo a rozhodol sa neemigrovať. V lete 1939 si gestapo prišlo do Bad Ischlu po jeho manželku. Zachránil ju Lehárov telefonát ríšskemu miestodržiteľom Brüchlovi a pravdepodobne aj fakt, že sám Hitler bol obdivovateľ Veselej vdovy. Vojnu síce Lehárovci prežili, no len o pár rokov: jeho žena Sophie zomrela v roku 1947 a Franz o rok po nej vo svojej vile v Bad Ischli v Rakúsku, kde je i pochovaný.

Lehárov dom v Bad Ischl, dnes Lehárove múzeum.

Lehárov dom v Bad Ischl, dnes Lehárove múzeum.

Franz Lehár, podpis

Franz Lehár, podpis

Zem úsmevov ‒ Lehárov skladateľský vrchol

Kuvičie hlasy hovorili, že po 1. svetovej vojne sa Franz Lehár ako operetný skladateľ nadobro vyčerpal. Sám cítil, že písať diela v štýle Straussa alebo Offenbacha už ďalej nedáva zmysel, že operetnému žánru treba nový vietor. Ako 50-ročný napokon našiel cestu: jeho zámerom bolo priblížiť operetu opere, dodať jej vážnosť, svetové námety, zložitejšiu inštrumentáciu. Otvorene sa hlásil k inšpirácii jeho obľúbenými opernými skladateľmi a ich hudobný svet sa začal prejavovať i v jeho tvorbe. Znovu sa pustil do práce a snažil sa nadviazať na svoje dovtedajšie úspechy na divadelnom poli. V roku 1918 vznikla opereta Škovránok, kde sa prinavrátil k uhorským ľudovým hudobným motívom. Nasledovali ďalšie „národne“ razené (no pre viedenské publikum napospol exotické) operety: „bizetovská“ Kráľovná tanga (1921), „poľský“ Modrý Mazur (1922), „španielska“ Frasquita (1922), „francúzska“ Clo-clo (1924) a rok predtým „čínska“ Žltá kazajka. Spolu s operetou Jar (1922) je to dovedna sedem diel, ktoré vznikli v priebehu šiestich rokov.

Lehár predpokladal, že najmä Žltá kazajka (1923) – romanca o čínskom princovi a jeho láske z Viedne, obsahujúca tragické scény, sentiment i exotiku – by mohla preňho znamenať novú tvorivú éru. V dôsledkoch sa nemýlil, ale trvalo ešte šesť rokov (a štyri ďalšie operety), kým sa prepracovaná Žltá kazajka dožila úspechu ako Zem úsmevov (1929). Na námet tohto diela ho upozornila dcéra libretistu Victora Léona Lizzy. Práve ona sa rozpomenula na mladého úradníka čínskeho veľvyslanectva, ktorý jej rodinu často navštevoval. Vždy očaril spoločnosť práve rozprávaním o svojej krajine. Potom bol však náhle odvolaný zo svojho postu, zmizol a už o ňom nikto nikdy nepočul. Léon sa teda chopil réžie i celej výpravy operety, ktorá bola skutočne okázalá. Drahé a efektné naštudovanie však nemalo úspech. Dielo prepadlo na celej čiare. O Lehárovi a Léonovi sa začalo hovoriť, že „patria do starého železa“. Po piatich rokoch sa ale skladateľ k Žltej kazajke vrátil. Pôvodné libreto Victora Léona prepracovali Ludwig Herzer (1872 ‒ 1939) a Fritz Löhner-Beda (1883 ‒ 1942) a do tímu pribudla i spevácka hviezda Richard Tauber. Práve oni Lehára presvedčili o tom, že opereta má potenciál. Lehár urputne bránil pôvodnú koncepciu, no napokon ustúpil takmer všetkým navrhovaným zmenám. Jednou z najzásadnejších bolo smutné zakončenie diela – rozchod zaľúbencov namiesto predchádzajúceho happy-endu. Pozitívne vyznenie operety podporila vtedy módna fascinácia všetkým orientálnym, ktorú Európa prežívala od konca 19. storočia. Lehár svojej práci dôveroval – v neskoršom liste z roku 1936 píše: Táto opereta je najlepšie dielo, aké som doteraz napísal. Divadelným účinkom prevyšuje Veselú vdovu. Je vrcholom mojej životnej práce. Dokonca i niektorí odborníci považujú Zem úsmevov za najkrajšie Lehárovo dielo.

Fritz Löhner-Beda (libretista), Franz Lehár (skladateľ), Gitta Alpar (speváčka), Ludwig Herzer (libretista), Richard Tauber (spevák)

Fritz Löhner-Beda (libretista), Franz Lehár (skladateľ),
Gitta Alpar (speváčka), Ludwig Herzer (libretista), Richard Tauber (spevák)

Napriek tomu, že Lehár ako skladateľ ostával na pozíciách novoromantizmu, miloval modernú dobu a výdobytky techniky ‒ ich odraz nachádzame i v jeho dielach. Časovo je pritom Zem úsmevov situovaná do roku 1912, teda do rakúsko-uhorskej monarchie, dva roky pred začatím 1. svetovej vojny. Tá časť príbehu, ktorá sa odohráva vo Viedni, je vykreslená tak, že zodpovedá predvojnovej realite. Prostredie Číny je však anachronicky zasadené do obdobia mandžuského cisára Ven Šueja. Historicky však takýto cisár neexistoval – v roku 1644 nastúpila k moci dynastia Čching. Tá Číne vládla až do roku 1911 a bola poslednou čínskou cisárskou dynastiou. Existujú teórie o tom, že jeho meno bolo pre potreby operety inšpirované starým čínskym učením feng šuej. V roku 1912 teda už mandžuská dynastia nevládla, no dôvod na historickú nepresnosť bol zrejmý: skutočná Čína sa v tomto roku rýchlo poeurópšťovala a snažila sa vymaniť zo stáročných tradícií. Pri inscenovaní reality Viedne a Číny by v podstate tragický stret kultúr nefungoval. Príbeh by stratil svoje opodstatnenie. Premiéra diela v Metropoltheatri v Berlíne počas dirigovania samotného Lehára 10. októbra 1929 zaznamenala strhujúci ohlas. Aj vďaka správne nadávkovanému kokteilu ingrediencií, z ktorých je dielo namiešané, divácky úspech pretrváva dodnes.

Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery

Kúzlo Číny

Čína bola až do 13. storočia pre Európanov takmer neznámou krajinou. Až vďaka jezuistkým misionárom a cestovateľom sa do Európy dostávajú prvé informácie o krajine, ktorá samu seba považovala za Ríšu stredu, v ktorej vládol Syn nebies obklopený vzdelanými eunuchmi a exotickými kráskami, s cisárskym dvorom, na ktorý vyslanci pravidelne v mene svojej krajiny prinášali tribút, aby prejavili úctu alebo podriadenosť cisárovi, o porceláne, ktorý sa európske manufaktúry márne snažili napodobniť, o písme, ktoré bolo úplne odlišné od latinky, či o konfucianizme, o ktorom kresťanská európska spoločnosť dovtedy nepočula.

Sinománia čiže fascinácia čínskym svetom sa s pribúdajúcimi informáciami a nadviazaním euroázijských obchodných vzťahov rozmohla v 16. storočí a trvala prakticky až do konca 19. storočia. Európska spoločnosť fanaticky obdivovala čínsky politický systém, kultúru a umenie. Obdiv čínskych predmetov, čínskej umeleckej kultúry, čínskeho systému a napokon aj obdiv čínskej konfuciánskej civilizácie súvisel s vtedajšou pokrokovou manufaktúrnou výrobou, technológiou a kvalitou čínskych výrobkov. Ako výsledok sklamania z vlastnej politickej kultúry a v snahe nájsť dokonalý kúsok sveta si Európania vytvorili vlastnú predstavu o Číne, ktorá reprezentovala nimi hľadanú utopickú krajinu.

soška Buddhu Majtréju

soška Buddhu Majtréju

Čína sa stala námetom rôznych literárnych diel, ktoré ju opisovali ako najkrajšiu a najbohatšiu časť sveta, ako krajinu, v ktorej ľudia žijú v blahobyte a nič im nechýba, alebo ako krajinu riadenú vzdelanými filozofmi. Európski aristokrati si svoje obydlia zariaďovali v čínskom štýle, vytvárali orientálne kabinety zdobené čínskymi tapetami či konzolami, na ktorých bol vystavený čínsky porcelán. Obľúbeným doplnkom európskych interiérov bola soška sediaceho, sporo odetého Buddhu Majtréju s radostným výrazom. Pri snahe o zakomponovanie čínskeho prvku do kresťanskej domácnosti častokrát dochádzalo k prisudzovaniu kresťanských atribútov čínskym predmetom. Nebolo výnimkou, že v spálni Európanov vedľa náboženských kníh stála soška čínskej bohyne milosrdenstva Kuan-jin, ktorú považovali za vyobrazenie Madony s dieťaťom. Vlastníctvo luxusných čínskych umeleckých predmetov, predovšetkým porcelánu, poukazovalo na status jeho majiteľa. Nie je prekvapujúce, že takýmto majetkom sa mohla pochváliť iba európska aristokracia. Atmosféru záhrad a anglických parkov často dotváral pavilón, ktorý dokonale napodobňoval tradičnú čínsku architektúru. Obdivovanie čínskej kultúry a zvykov sa prejavovalo aj v každodennom živote. Európska aristokracia sa odievala do čínskeho hodvábu, pila čínsky čaj či podávala jedlo na čínskych servisoch.

Sinománia neobišla ani Rakúsko–Uhorsko. V 19. storočí významné aristokratické rody Zichyovcov, Andrássyovcov či Pálffyovcov podnikali obchodné a objavné cesty do Číny, odkiaľ prinášali luxusný tovar, ktorým si zdobili svoje obydlia.

F. Lehár: Zem úsmevov, Štátna opera, 2016, Anton Baculík (Gustáv), Oľga Bezačinská (Mi), Martin Gyimesi (Su-Čong), Katarína Procházková (Líza), foto: Jozef Lomnický

F. Lehár: Zem úsmevov, Štátna opera, 2016,
Anton Baculík (Gustáv), Oľga Bezačinská (Mi), Martin Gyimesi (Su-Čong), Katarína Procházková (Líza),
foto: Jozef Lomnický

Fascinácia čínskym svetom po začatí priemyselnej revolúcie, rozvoja hodvábnictva a odhalení tajomstva výroby čínskeho porcelánu v Európe začala upadať. Kontaktovanie industrializovanej Európy s tradičnou čínskou spoločnosťou ovplyvnilo aj Čínu samotnú. Čínski vzdelanci 19. storočia začali považovať konfuciánsku spoločnosť a jej politický systém za zaostalý. Dožadovali sa reforiem v oblasti školstva, armády, dopravy, úradníckych skúšok, ktoré boli dovtedy základným pilierom politickej moci, zakladania zbrojoviek v spolupráci s cudzincami, vybudovania diplomatických vzťahov, posilnenia ekonomiky a hospodárstva, otvárania prístavov pre západné mocnosti či vysielania študentov na Západ. Čínska spoločnosť začala pociťovať potrebu nasávať nové poznatky a vytvoriť chýbajúcu terminológiu v oblasti vedy a techniky, čo viedlo k prekladaniu odborných diel z angličtiny, francúzštiny či ruštiny. Tlak na westernizáciu čínskej spoločnosti a prílišná angažovanosť kresťanských misionárov napokon spôsobila nárast proticudzineckých nálad, ktoré koncom 19. storočia vyústili do tzv. boxerského povstania. Začiatkom 20. storočia vzťahy Číny a Európy už neboli také intenzívne. Čína sa vyrovnávala s vnútropolitickými problémami, ktoré v roku 1912 vyústili do založenia Čínskej republiky, a naopak, Európa sa borila s medzinárodnými konfliktmi, ktoré viedli k prvej svetovej vojne.

Aj napriek tomu, že Čína a Európa sa navzájom obdivovali a brali si zo seba príklad, stále medzi nimi existovali diametrálne rozdiely, ktoré bránili koexistencii. Kultúrne, politické či náboženské odlišnosti sa neprejavovali iba na medzinárodnej úrovni, ale aj vo vnútri spoločnosti, do ktorej sa cudzinec nikdy plnohodnotne nezačlenil.

Autorka: Mgr. Nikola Maliňáková, odborná redaktorka, Encyklopedický ústav SAV

Článok publikovaný v spolupráci so Štátnou operou pri príležitosti premiéry novej inscenácie Lehárovej operety Zem úsmevov. O premiére sme písali TU…

video

Predohra k operete Zem úsmevov, diriguje Franz Lehár

email

About Author

Alžbeta Lukáčová

Leave A Reply