Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Gejza Zelenay, slovenský basista a dôstojný reprezentant operného umenia v Zürichu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 25. mája t.r. si pripomíname desiate výročie úmrtia slovenského operného speváka, basistu s nostalgicky podfarbeným hlasovým fondom Gejzu Zelenaya. Začínal ako sólista opery Štátneho divadla v Košiciach (1949 – 1958), neskôr pôsobil v opernom súbore Slovenského národného divadla (1958 – 1968) a napokon sa stal dlhoročným sólistom švajčiarskeho Opernhaus Zürich (1968 – 1989).

Gejza Zelenay sa narodil 31. júla 1924 v Bánovciach nad Bebravou. Vzťah k hudbe sa u neho prejavil na povinných hodinách spevu počas štúdia na gymnáziu a začal sa učiť hru na violončelo. Po štúdiu na Obchodnej akadémii v Trenčíne pracoval ako účtovník, popritom spieval v spevokole a v miestnom orchestri hral na violončelo. Napokon ho láska k hudbe priviedla do Bratislavy, kde študoval spev na Štátnom konzervatóriu u Dariny Žuravlevovej (1947 – 1949). V speve sa zdokonaľoval súkromne u Enrica Manniho v Košiciach (1949 – 1952), už ako sólista Štátneho divadla. V roku 1953 sa zúčastnil na Medzinárodnej speváckej súťaži Emy Destinnovej a Karla Buriana v Prahe, kde získal čestné uznanie prvého stupňa.

L. Holoubek: Stella, ŠD Košice,1958,
Gejza Zelenay (Richard Monk), Imrich Jakubek (Morris Monk),
foto: Archív DÚ

V roku 1949 prerušil Gejza Zelenay štúdium na konzervatóriu a stal sa sólistom Štátneho divadla v Košiciach. Disponoval prekrásnym mäkkým sonórnym basom, ktorý ho predurčoval na úlohy viac lyrického odboru, ďalším zdokonaľovaním sa jeho výrazový spevácky a herecký register rozširoval. Zaujal komickou kreáciou Osmina v Mozartovom Únose zo serailu (1949), bol skvelým Figarom vo Figarovej svadbe (1951), Leporellom z Dona Juana (1956) a doštudoval i Sarastra z Čarovnej flauty (1949). Z českej opernej tvorby spieval Grófa Viléma z Harasova v Dvořákovom Jakobínovi (1950), upozornil na seba v postave Vodníka v Rusalke (1953), stvárnil Čerta vrátnika v Čertovi a Káči (1955). Zo smetanovských postáv naštudoval Malinu v Tajomstve (1951), Beneša v Daliborovi (1953) a predovšetkým Kecala v Predanej neveste (1952), ktorý sa v priebehu rokov stal jeho najlepšou postavou. Nasledoval Janko v Blodekovej opere V studni (1951) a Václav zo Šternberka v Kovařovicových Psohlavcoch (1957). Stvárnil riaditeľa bane Andreja Valka v Mejtusovej Mladej garde (1952), Cigána v  Soročinskom jarmoku (1949) a Pimena z Borisa Godunova (1952) v Musorgského operách, strašiaka Fašianga v Snehulienke (1951) Rimského-Korsakova a Starostu v jeho Májovej noci (1956), bol skvelým Greminom v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1951). Úspešné boli i jeho komické postavy Doktora Bartola v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1952), Falstaffa v Nicolaiových Veselých paniach z Windsoru (1955), Donizettiho Dona Pasquala (1956). Vytvoril Pojmana v Moniuszkovej Halke (1950), Lotaria v Thomasovej Mignon (1954), Sevu v jedinom slovenskom uvedení Auberovej historickej opery Nemá z Portici (1954). Po postave Doktora Grenvila vo Verdiho Traviate (1950) a Egyptského kráľa v Aide (1951), upozornil na seba ako Páter Guardián v ďalšej Verdiho opere Sila osudu (1957). Zaskvel sa v postave Collina v Pucciniho Bohéme (1957) a Mefistofela v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1958). Zo slovenskej opernej tvorby naštudoval Oleňa v Suchoňovej Krútňave (1953), hlasovo zrelý a výrazný výkon podal ako Beg Hassan v Cikkerovom Begovi Bajazidovi (1957), primeraný výraz našiel pre postavu Richarda Monka z Holoubkovej Stelly (1958). Gejza Zelenay mal na svojom konte aj niekoľko postáv z operetnej tvorby, ako napr. Bartolomeo Delacqua v Straussovej Noci v Benátkach (1954), Ján Zaremba v Nedbalovej Poľskej krvi (1955) a iné. Ako Matúš Dúbravec v pôvodnej Urbancovej spevohre na libreto Jána Poničana Máje (1954), inšpirovanej slovenským ľudovým folklórom, zvládol aj recitácie.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND 1958,
Gejza Zelenay (Mefisto),
foto: Archív SND

Na scéne Slovenského národného divadla spieval Gejza Zelenay v roku 1956 pohostinsky Kecala v Smetanovej Predanej neveste a Leporella z Mozartovho Dona Juana. V roku 1958 prišiel do operného súboru už ako skúsený spevák so zvučným hlasovým fondom, ktorý svoje spevácke kvality spájal s dobrými schopnosťami hereckými v postavách seriózneho basového charakteru, cez kreácie bufóznej povahy až po basbarytónové. Zopakoval si viaceré postavy zo svojho košického repertoáru: Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty (1958, insc. 1961, 1968) aj Mefista z Gounodovho Fausta a Margaréty (1958, insc. 1956), Vodníka z Dvořákovej Rusalky (1958, insc. 1953), Bega Hassana z Cikkerovho Bega Bajazida (1958, insc. 1957), Kostolníka z Pucciniho Toscy (1958, insc. 1957), Collina z Pucciniho Bohémy (1959) a Leporella z Mozartovho Dona Juana (1961), doštudoval Revírnika v Janáčkovej Líške Bystrouške (1958). Repertoár si rozšíril o ďalšie postavy, v operách určených detskému divákovi predstavoval Vlka (Kompanejec: Vlk a sedem kozliatok) a Vola (Kořínek: Ako šlo vajce na vandrovku, 1960), spieval Ľutobora v Smetanovej Libuši (1961), Priateľského dôstojníka v opere Bohuslava Martinů Veselohra na moste (1963), Stárka v Janáčkovej Jej pastorkyni (1966). Výborne zvládol spevácky náročné postavy Galického v Borodinovom Kniežati Igorovi (1962) a po výrazovej stránke aj „zloduchov“ Lindorfa, Coppelia, Dapertutta a Miracla v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963). Decentný a koncentrovaný výkon podal v postave kardinála Kardinála Brogniho v Halévyho Židovke (1965). Komediálne danosti uplatnil v klasickom i modernom opernom repertoári ako výborný bodrý, zemitý Mumlal zo Smetanových Dvoch vdov (1964), hlasovo suverénny a herecky premyslený Doktor Bartolo v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1960). Neskôr vložil svoje do detailov vybrúsené spevácke schopnosti a charakterizačné majstrovstvo i do postavy Basilia (1968). Z ďalších Rossiniho postáv naštudoval Oryho vychovávateľa v opere Gróf Ory (1967), spoľahlivý spevácky i herecky vyrovnaný výkon podal ako Mustafa z Talianky v Alžíri (1965). V Haydnovej opere Svet na mesiaci (1967) stvárnil Buonafedeho a poslednou postavou na bratislavskej scéne bol Betto di Signa z Pucciniho z komickej opery Gianni Schicchi (1968).

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1960,
Gejza Zelenay (Doktor Bartolo), Nina Hazuchová (Rosina),
foto: Gejza Podhroský / Archív SND

V Puccinho operách po Gerontovi de Ravoir v Manon Lescaut (1958), podal Gejza Zelenay  umelecky stmelený a precítený výkon ako Timur v Turandot (1965). Svoje umelecké skúsenosti pri stavbe veľkých dramatických postáv dokázal v reprezentatívnych Verdiho postavách Ramfisa z Aidy (1959), Sama z Maškarného bálu (1964), Pátra Guardiana zo Sily osudu (1965) a doštudovaného Zachariáša v Nabuccovi (1967, insc. 1966). Zaujal ako Roucher v Giordanovom André Chénierovi (1967). Bol hlasovo ušľachtilý Rocco z Beethovenovho Fidelia (1960), Biterolf (Tannhäuser, 1963) a Raimondo (Rienzi ,1967) vo Wagnerových operách, Kuna vo Weberovom Čarostrelcovi (1963), Truffaldino v Straussovej opere Ariadna na Naxe (1966). Uplatnil sa aj v modernej opernej tvorbe, v postave Baptistu Minolu v Šebalinovom Skrotení zlej ženy (1959) obohatil svoj výraz zmyslom pre jemnú komiku, vytvoril gogoľovskú figúrku Mešťanostu v Egkovom Revízorovi (1959), Tretieho tuláka v Orffovej Múdrej žene (1961, v roku 1966 aj v banskobystrickej inscenácii), Dona Iniga Gomeza v Ravelovej Španielskej hodinke (1961), plnokrvnú postavu Vasilija Vasiljeviča v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1961), Dôstojníka v Dessauovom Odsúdení Lukulla (1962) a Klbka v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962). Z pôvodnej tvorby slovenských skladateľov doštudoval Oleňa zo Suchoňovej Krútňavy (1959, insc. 1952), v Zacharovej inscenácii spieval Zimoňa (1965), farbou hlasu upútal v úlohe Žreca v Suchoňovom Svätoplukovi (1960). Stvárnil Karola Petráka v Rodine (1960) a presvedčivého Dr. Hirscha v Profesorovi Mamlockovi (1966) v Holoubkových operách. Z opernej tvorby Jána Cikkera naštudoval Inšpektora väznice vo Vzkriesení (1962), spevácky výborná, do detailov vypracovaná a vierohodne prežitá bola v jeho podaní psychologicky náročná postava úžerníka Davida Scrooga v opere Mister Scrooge (1963), ktorého vykreslil dickennsovskými odtieňmi. Spieval i Karolmana v Moyzesovom Udatnom kráľovi (1967).

J. Cikker: Mister Scrooge, Opera SND, 1963,
Gejza Zelenay (Mr. Scooge),
foto: Jozef Vavro / Archív SND

S košickým divadlom absolvoval Gejza Zelenay niekoľko zájazdov. Po úspechu Cikkerovho Bega Bajazida v Bratislave uviedol súbor operu i v Prahe (1957, v rámci prehliadky víťazných súborov prehliadky Divadelná žatva 1957) a maďarskom Miškolci (1957). So súborom SND spieval Zelenay v pražskom Národnom divadle Mešťana v Egkovom Revízorovi (Divadelná žatva 1959), Revírnika v Janáčkovej Líške Bystrouške (1960), Žreca v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), Leporella v Mozartovom Donovi Juanovi a Tretieho tuláka v Orffovej Múdrej žene v rámci Pražskej jari 1962. Ako hosť spieval v pražskom Národnom divadle Kecala v Smetanovej Predanej neveste pod taktovkou Zdeňka Folprechta (1960). V poľských mestách Bydgoszcz, Poznaň a Lodž sa predstavil ako Mefisto v Gounodovom Faustovi (1962). V roku 1968 naštudoval a s veľkým úspechom spieval v slovenčine postavu Kecala v Smetanovej Predanej neveste v tureckej Ankare (dirigentom bol turecký skladateľ a dirigent Sabahattin Kallender). Gejza Zelenay vyvíjal aj bohatú koncertnú činnosť. Absolvoval mnohé výchovné koncerty, spieval sólový part v oratóriu Josepha Haydna Štyri ročné obdobia (1957) v Slovenskej filharmónii. Na koncertnom pódiu sa prezentoval ako výborný interpret piesňovej tvorby. V roku 1963 napr. v Prahe spieval presvedčivo a spamäti Musorgského Piesne a tance smrti.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965,
Anna Kajabová (Liu), Gejza Zelenay (Timur),
foto: Jozef Vavro / Archív SND

Dlhoročný sólista v Opernhaus Zürich

Do Zürichu angažoval Gejzu Zelenaya v roku 1968 vtedajší riaditeľ opery Hermann Juch a úspešne tu debutoval 12. decembra 1968 ako Vodník v Rusalke pod taktovkou známeho švajčiarskeho dirigenta Armina Jordana, v naštudovaní českého operného režiséra Ladislava Štrosa. Na tejto významnej švajčiarskej opernej scéne sa čoskoro zaradil medzi opory súboru a spieval veľké množstvo stredných a menších basových a basbarytónových úloh: Farár a Jazvec (Janáček: Príhody líšky Bystroušky), Komtúr (Mozart: Don Giovanni), Alcindor (Puccini: Bohéma), Jake Wallace (Puccini: Dievča zo zlatého Západu), Betto di Signa (Puccini: Gianni Schicchi), Strýc Bonzo (Puccini: Madama Butterfly), Talpa (Puccini: Plášť), Angelotti (Puccini: Tosca), Mandarín (Puccini: Turandot), Truffaldino (R. Strauss: Ariadna na Naxe), Egyptský kráľ (Verdi: Aida), Samuel (Verdi: Maškarný bál), Veľký inkvizítor (Verdi: Don Carlos), Gróf Monterone (Verdi: Rigoletto), Pietro (Verdi: Simon Boccanegra), Hans Schwarz (Wagner: Majstri speváci norimberskí). Naštudoval aj menšie postavy v premiérach opier švajčiarskeho skladateľa Rudolfa Kelterborna Ein Engel kommt nach Babylon (Anjel prichádza do Babylonu, podľa Friedricha Dürrenmatta, 1977) a Prednostu stanice vo Višňovom sade (Der Kirschgarten, podľa A. P. Čechova, dirigent Ralf Weikert, 1984). Pohostinsky vystupoval v Komickej opere v Berlíne, Drážďanoch, Nemeckej opere v Düsseldorfe-Duisburgu, v Karlsruhe, Mannheime, v St. Gallene a s zürišským súborom opery v Drážďanoch, v Helsinkách a na festivale v Lausanne.

Gejza Zelenay zomrel 25. mája 2008 v Zürichu vo Švajčiarsku.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 23
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár