Dnes je: pondelok, 11. 12. 2017, meniny má: Hilda , zajtra: Otília

Geniálny klavirista Kissin

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Trochu som váhala, či použiť v titulku prívlastok „geniálny“, vyjadrujúci celkový dojem z hry 46-ročného ruského klaviristu Evgeny Kissina (Jevgenija Kisina) na koncerte Bratislavských hudobných slávnosti 4. októbra 2017. Ale, keď som hľadala synonymá tohto slova, pripadali mi príliš poetické, alebo vyjadrujúce iba vonkajšiu, nie i vnútornú krásu tohto ešte stále mladého klavírneho virtuóza s neobyčajným talentom od Boha (na klavíri začal hrať ako dvojročný!), ktorý brúsil po celé desaťročia: ako diamant, ktorý je pri každom pohľade inak tajomný a ligotavý.

Možno napísať namiesto „geniálny“ i prívlastky „krásny, nádherný, výnimočný, ohromujúci, pekný, ľúbezný, utešený, očarujúci, skvelý, ohromujúci, veľkolepý…“ atď. Ale prečo šetriť slovom o absolútnosti, keď stretávame dokonalosť iba zopárkrát v živote! Na klavíri som počula bezvýhradne ponoreného do hudby azda iba dávneho Sviatoslava Richtera, jeho poetickejší protipól Emila Gilelsa, z dnešných ruských virtuózov neopakovateľne jemného Grigorija Sokolova, ktorý v Historickej budove SND na BHS r. 2011 presvedčil, že na klavíri sa nemusí hrať iba rýchlo a silne, ale dá sa i „maznať“ s farbami kláves, pomocou nekonečne tieňovaných „úhozov“ (nešťastne prekladaných ako „údery“), podporených hrou pedálov. Pre to všetko tohto šľachtica hudby pustilo obecenstvo z pódia až po šiestich prídavkoch! Hral ich pre nás – ale zjavne aj pre vlastné zjavenie Hudby.

Celkom iným géniom klavíra je nám dobre známy ruský obor Boris Berezovský, ktorého označila naša kritika aj slovami „jaguár za klavírom“. Iba o tri roky mladší Jevgenij Kisin (Žeňa, ako ho volajú tí, čo ho poznajú aj súkromne) má z každého menovaného niečo. Ale väčšinou to svoje…

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Evgeny Kissin,
foto: Ján Lukáš

Ak sa Richter priam vrhal na klaviatúru ako nenásytný lev, čo čiastočne zdedil aj Berezovský, z Kisina – po príchode na koncertné pódium – vyžaruje vnútorný pokoj, absolútna sústredenosť, vonkajšia elegancia a vnútorná vyrovnanosť. Ako z Gilelsa – alebo na nezabudnuteľnom recitáli v SND hrajúceho G. Sokolova… Už pred prvým zdvihom taktovky amerického dirigenta Lawrencea Fostera, ktorý v ten večer stál pred Slovenskou filharmóniou, bol Kisin zrejme plne ponorený do klavírneho partu nesmierne náročného Koncertu pre klavír a orchester č. 2 G dur od Bélu Bartóka (1881 – 1945). Svojou špecifickou (opäť poviem – „geniálnou“) hudobnou pamäťou zvládol svoj part bez jediného zaváhania či chybičky. Z trojčasťového koncertu som mala dojem, že charizmatický klavirista strhol aj spoluúčinkujúcu, partnersky a inšpirovane hrajúcu Slovenskú filharmóniu, ba aj staršieho amerického dirigenta. Všetci boli vo víre stále aktuálnej, akoby včera zrodenej hudby (v skutočnosti napísanej r. 1931), s akcentom na matematickú presnosť a súzvuk orchestrálne sýtej partitúry, jej mnohorakých nástrojových farieb a akordov, chromatických behov, nekonečných trilkov a ďalších figurácií sólistu. V tomto predvedení Bartókovho koncertu bola vložená virtuozita samotného skladateľa a súčasne majstra klavírnej hry, považovaného za jedného z najlepších sólistov svojej doby. Takého, ktorý vyžaduje nielen rýchlosť prstov, silu akordov, plastickosť pri tvarovaní každého tónu (s pedálmi i bez nich), jemnosť a rafinovanosť frázovania, vnútorný spev – ale aj hudobnú predstavivosť sólistu, pričom ho vždy víta iný orchester a po dlhé mesiace žije len vo zvukovej predstave celku.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Evgeny Kissin, Lawrence Foster, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Jevgenij Kisin – ak chcete modernejšie – Evgeny Kissin – hral Bartókov Koncert pre kavír a orchester č. 2 G dur, Sz. 95, BB 101 ľahko, bez známok potu a únavy, vonkajších efektov rúk i tela niektorých mondénnych virtuózov. Pritom skladateľ v 1. a 3. časti koncertu premenil klavír často na bicí nástroj – mohutnosťou a rýchlym sledom akordov. Je v ňom síce neobarokový charakter a štýl, no iba ak vo vyrovnanosti dialógu sólistu a s orchestrom, na princípe barokového concerta. Ináč je to moderné dielo, ktoré akoby spadlo z r. 1931 rovno do 21. storočia, skladba, v ktorej sú využité klasické formy sonátovej formy, všetko s takmer nebadaným prelínaním hlavných a vedľajších myšlienok. Späté šnúrou inšpirácie. Slovenská filharmónia hrala tajomne v sláčikoch, pričom s jemnosťou vyznelo najmä stredné Adagio s vloženými  trilkami maestra. O efektnosti sólovej kadencie v 1. časti ani nehovorím.

Keby Jevgenij Kissin hral „iba“ Bartókov 2. Klavírny koncert, možno by sme neodhalili jeho ďalšiu dimenziu: romantickú. Tú, s ktorou odohral Rachmaninovovo Prelúdium cis mol, poetiku Chopinovho „minútového“ Valčíka Des dur a vyspieval krehkosť Schubertovej Uspávanky. Zahral ešte takmer pol recitálu – a možno by hral aj ďalej, keby orchester nevstal na odchod. No, nič to: za dva roky možno príde do Bratislavy opäť – s celým recitálom! Obecenstvo nie vždy chápe, že treba aj skončiť – pre doznenie toho hlavného z hudobného menu. V danom prípade klavírneho koncertu Bartóka a jeho výnimočného sólistu. Po Viedenských filharmonikoch bol Jevgenij Kisin (ak chcete, tak Evgeny Kissin) druhým vrcholom tohtoročných BHS. Verme, že nie ostatným.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Evgeny Kissin, Slovenská filharmónia,
foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Evgeny Kissin, Lawrence Foster, Slovenská filharmónia,
foto: Alexander Trizuljak

Na úvod koncertu zaznela poetická symfonická báseň Orfeus  S.98 – dĺžkou 12 minút skôr „básnička“ (ako vtipne poznamenala spolusediaca kolegyňa) – od veľkého Franza Liszta. Hudba sa hrala raz dokonca ako predohra ku Gluckovej opere Orfeo ed Euridice – pod taktovkou samotného Liszta. Melodickosť i jemná melanchólia sú v úvode výsostne romantickej skladby ozdobené perlivými behmi harfy. Celá symfonická báseň je hudobnou meditáciou nad smrťou milovanej ženy. Motív, v ktorom je uložený spev Orfea, je daný anglickému rohu. Vznešenosť tejto krátkej, no krásnej skladby bola vhodným kontrastom k nasledujúcemu búrlivému Bartókovi. Koncert teda sľuboval gradáciu aj v poslednom opuse: Symfónii č, 4 e mol, op. 98 od Johannesa Brahmsa.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Lawrence Foster, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Žiaľ, očakávania sa nesplnili. Rozsiahle dielo pod taktovkou Lawrencea Fostera bolo nepresné v nástupoch jednotlivých skupín, pričom nevdojak padala na poslucháčov únava z malej kontrastnosti a jednotvárneho prúdu dlhej skladby. Čas je relatívna hodnota. V krásnych okamžikoch bláznivo uteká, v nudných sa zasa vlečie slimačím tempom. Časť viny za nevydarenú interpretáciu má aj dirigent, ktorý svojimi pomerne jednotvárnymi gestami nedokázal „nabudiť“ orchester tak, ako samotný klavirista v prvej časti večera. Akási interpretačná únava či nezainteresovanosť padla na členov SF i poslucháčov, daromne prehŕňajúcich stránky bulletinu, aby pochopili, o čo v tomto hudobnom diele ide. Určite nielen o dôkladnú analýzu formy, ktorá bola detailne opísaná, ale aj o detailne vypracované predvedenie, na ktoré často netreba veľa slov. Veď dobre napísaná a zahratá hudba dokáže od začiatku do konca sama od seba udržať poslucháča v očakávaní hoci nedefinovaného posolstva diela. V Brahmsovej Symfónii č. 4 e mol, op. 98 je (viď bulletin) „ojedinelou spoveďou človeka z konca 19. storočia.“

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 4. 10. 2017

o programe 53. ročníka BHS sme písali TU…

Bratislavské hudobné slávnosti 2017
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
4. októbra 2017

Slovenská filharmónia
Lawrence Foster – dirigent
Evgeny Kissin – klavír

program koncertu

Franz Liszt – Orfeus, symfonická báseň
Béla Bartók – Koncert pre klavír a orchester č. 2
Johannes Brahms – Symfónia č. 4 e mol op. 98

www.bhsfestival.sk

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply