Dnes je: piatok, 15. 12. 2017, meniny má: Ivica , zajtra: Albína

Gianfranco de Bosio: Opera má budúcnosť, tým som si istý

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Banskú Bystricu navštívil 18. novembra 2013 dramatik, autor kníh, pedagóg, ale hlavne prestížny taliansky filmový, činoherný a operný režisér Gianfranco de Bosio. Jeho návšteva súvisela so svetovou premiérou diela Dany Dinkovej Verdi, ako aj s rokovaním o spolupráci s banskobystrickou operou a keďže je rok Verdiho, ktorého 200. výročie narodenia si tento rok pripomíname, aj náš rozhovor je vedený prevažne v duchu tejto aktuálnej témy. Prečítajte si rozhovor s touto svetovou režisérskou legendou.

Maestro, na stretnutí s priateľmi opery ste hovorili o Verdim. Aké je pre vás ako pre Taliana rozprávať o ňom?

Hovoriť o Verdim pred publikom, ktoré je takto rafinované a vzdelané, je vážnou zodpovednosťou. Som rád, že som o ňom mohol hovoriť tu v Banskej Bystrici, v meste, ktoré som nepoznal. Možno pred niekoľkými rokmi som ním prechádzal bez toho, aby som sa zastavil a poobdivoval námestie. Dnes som tu bol a je to pre mňa česť. Moja manželka je Maďarka, takže som vlastne aj blízko domu.

Kedy ste sa ako režisér stretli s Verdiho dielom?

Na Verdim som začal som pracovať veľmi neskoro. Bolo to až v roku 1972, kedy som sa rozhodol akceptovať, prijať réžiu Verdiho diela. Toto rozhodnutie bolo uľahčené tým, že operné divadlo v Bologni mi ponúklo Oberta, ktorý bol prvou Verdiho operou. Takmer som sa cítil spokojný, lebo Oberto bola prvá opera Verdiho o zároveň aj moja prvá réžia Verdiho. Dirigentom bol vynikajúci Zoltán Peskó . Premiéra mala veľký úspech a dostal som potom veľa ponúk, taktiež ma oslovil veľký intendant Carlo Alberto Capelli, ktorý mi ponúkol zinscenovať naraz dve opery, Otella a Aidu. Bolo to veľmi náročné, ale zároveň to bola pre mňa výzva.

Ako ste zo zvládali časovo?

Musel som skúšať ráno Otella a večer Aidu. Pracoval som s vynikajúcimi spevákmi, ale nerobilo sa s nimi ľahko. Výsledok mal veľký úspech a týmto sa moja oddanosť Verdimu spečatila.

Aida, Arena di Verona réžia: Gianfranco de Bosio

Aida, Arena di Verona
réžia: Gianfranco de Bosio

S kým ste spolupracovali na týchto inscenáciách?

Na Otella vytvoril modernú scénu obľúbený scénograf pána Cappelliho Vittorio Rosi v blokoch, ktoré pokrývali Arénu a čo sa týka Aidy, rozhodol som sa riadiť pokynmi francúzskeho egyptológa, ktorý spolupracoval aj s egyptským kráľom a založil múzeum v Káhire. Snažili sme sa zrekonštruovať Aidu z roku 1913, ktorou bola Verona otvorená, hoci to bolo dosť náročné. Našli sme nejaké dokumenty, materiály, jedinú fotografiu, ale aj nákres architekta. Taktiež sme našli aj film z toho obdobia, ktorý bol uložený v múzeu kina v Turíne, ale nedal sa pozerať, pretože bol zničený. Takže s týmto malým množstvom materiálov sme zrekonštruovali Aidu z roku 1913 a opera sa stretla s veľkým úspechom tak u kritiky, ako aj u publika. Túto Aidu sme nútení uvádzať každý rok, pretože to tak diváci chcú. Evidentne architekt Fagioli vymyslel spôsob realizácie tejto opery, ktorý má dodnes hodnotu. Pre zaujímavosť, táto Aida mala v Aréne viac ako dva milióny divákov, čo je pre operu takmer neuveriteľné a je zaujímavé vidieť, že opera môže mať úspech nielen umelecký, ale aj obchodný. V žiadnom divadle sa to tak ešte nestalo a žiadne nemalo s jedným predstavením takýto úspech.

Každopádne som dostal mnoho ponúk na ďalšiu spoluprácu. Vyberal som si len tie najzaujímavejšie. Napr. v roku 1984 som prijal ponuku režírovať v Modene Verdiho operu Ernani. Toto dielo malo veľkú odozvu v opernom svete aj vo svete kultúrneho priemyslu. Spevákov vyberáme spravidla prostredníctvom konkurzu a robíme ho od Verony po Treviso. V konkurze do opery Ernani na postavu Silva vyhral Michele Pertusi a stal sa jedným z najväčších interpretov s medzinárodným menom.

Okrem operných inscenácii ste natáčali aj filmovú verziu Toscy

V roku 1984 sme v Janove a potom v Bergame uviedli Trubadúra v mojej réžii, kde najvýznamnejšou speváčkou bola Bulharka Rajna Kabaivanska a tam sa začalo naše priateľstvo a spolupráca, ktorá zosilnela pri našej spolupráci na filmovej verzii Pucciniho Toscy. V Tosce bolo silné interpretačné trio, ktoré vyvoláva zimomriavky a to Rajna Kabaivanska (Tosca), Plácido Domingo (Cavaradossi) a Sherrill Milnes (Scarpia).

Tosca DVD Gianfranco de Bosio

Ktoré ďalšie Verdiho diela ste inscenovali?

V roku 1984 ešte v starom divadle La Fenice v Benátkach, predtým, ako tam bol požiar, som režíroval operu Attila, ktorú Verdi napísal pre Benátky. Scéna bola veľmi zaujímavá, robil ju Luzzati a vychádzal z prvých výkresov premiéry opery z 19. storočia. Takto sme zrekonštruovali Attilu. Mali sme šťastie, že hlavnú postavu spieval Samuel Ramey, jeden z najlepších basbarytonistov minulého storočia, ktorý v úlohe Attilu dokázal získať aplauz na otvorenej scéne, hoci táto rola nemá árie, ale len spev a scénické obrazy. Verdi tu napísal árie len pre tenor, soprán, ale pre Attilu nie. Bola to nádherná skúsenosť a malo to obrovský aplauz, aj vzhľadom na tému opery. Verdi napísal nádhernú ale ťažkú finálnu áriu, ktorá, ak ju samozrejme tenor dobre zaspieva, vždy získa silný potlesk.

V roku 1986 ma Claudio Abbado pozval na zinscenovanie Verdiho Maškarného bálu, ktorý je stále na repertoári Viedenskej štátnej opery. Tento Maškarný bál má veľmi zvláštnu vlastnosť. Opera mala svetovú premiéru v Ríme a pápežská cenzúra zakázala príbeh švédskeho kráľa Gustava V. Je to príbeh, ktorý sa odohráva v Štokholme a končí sa smrťou kráľa. S Abbadom sme sa rozhodli umiestniť ho do Štokholmu bez problémov s cenzúrou a zinscenovali sme Maškarný bál taký, ako o ňom sníval Verdi.

Maškarný bál, Viedenská štátna opera réžia: Gianfranco de Bosio

Maškarný bál, Viedenská štátna opera
réžia: Gianfranco de Bosio

V Aréne som v nasledujúcich rokoch režíroval Traviatu v špičkovom speváckom obsadení, kde Violettu spievala rumunská sopranistka Nelly Miricioiu, Alfreda tenor Franco Bonisolli a Piero Cappuccilli ako Giorgio Germont. Scénu navrhol Nicola Rubartelli, urobil železnú konštrukciu, pričom vychádzal z Eiffelovej veže. Celá scéna bola kovová a pripomínla francúžske Expo tých rokov, čo dávalo scéne veľmi zvláštny charakter, hlavne keď sa to uvádzalo v Aréne.

Nemôžem nespomenúť aj známe Verdiho dielo Nabucco, ktorého som inscenoval v roku 1991 s hviezdnym obsadnením Cappuccilli (Nabucco), Nesterenko (Zachariáš) a Gena Dimitrova (Abigail). Táto moja inscenácia sa dodnes uvádza v Aréne, samozrejme vo vynikajúcom speváckom obsadení. Scénu pre túto operu navrhol veľmi talentovaný scénograf Rinaldo Olivieri. Dnes je táto inscenácia vnímaná ako moderná a je to opera o Va, pensiero… Nabucco aj s Aidou sú najčastejšie uvádzané opery. Posledná Verdiho opera, ktorú som režíroval najskôr v Budapešti a potom vo Verone bol Falstaff.

Nabucco, Arena di Verona réžia: Gianfranco de Bosio

Nabucco, Arena di Verona
réžia: Gianfranco de Bosio

Musím ešte dodať, že ďalšie moje verdiovské činnosti sú dve didaktické diela, v ktorých vysvetľujem každé dejstvo dvoch opier: Rigoletta, ktorého sme robili v Bukurešti a potom Traviaty, ktorú sme robili v Budapešti s miestnymi spevákmi.

Na čom je podľa vás založená operná réžia?

Režírovanie opery je podľa mňa, a potvrdzujú to aj moje úspechy, založená na veľmi presnom štúdiu nielen hudby, ale aj libreta. Bola tendencia, možno dnes už nie tak, ironizovať operné libretá, robiť opery šokujúco. Za libretom je enormná práca a libreto s hudbou musí byť spojené. Nie je to jednoduchá, a nie je to ani hlúpa práca. Donizetti bol taký ľahtikár, on na to nedával veľký pozor, ale Verdi áno. Verdi diskutoval, bol schopný celé týždne posielal listy, len aby sa zmenilo čo i len jedno slovo v librete. Verdi vymyslel termín scénické slovo a to je nádherný spôsob povedať scénické slovo v opere. Musí mať svoju scénickú silu a to je dôvod, prečo je libretista dôležitý, ale má aj veľmi ťažkú prácu a nie je to jednoduché. Štúdium libreta je podľa môjho názoru úplne základné, esenciálne pre operného režiséra dnešnej doby.

Libreto znamená slovo a keď Verdi povie scénické slovo, to je základ, to je veľká pravda. Slovo odovzdá, prenesie, nestačí len hudba. Aj Salieri hovoril, že slovo má hodnotu. Chcem povedať, že je veľmi dôležité kultivovať záujem o scénické slovo.

Ďalší podstatný bod pre opernú réžiu je odhadnúť osobnosti pri hudbe, pri speve, lebo práca speváka je veľmi náročná. Speváci si zaslúžia uznanie a ocenenie za svoju prácu. Musia neustále študovať, musia byť pripravení na diskusiu, je to aj veľmi nebezpečné a speváci to vedia. V deň predstavenia žijú akoby uzavretí pred svetom. Urobíme verdiovské gesto keď povieme, že speváci sú dôležití a sú odsúdení k neľahkému životu.

Ako vnímate súčasný režijný trend modernizácie operných diel?

Mám určitú nedôveru v nezmyselnú modernizáciu opery. Aby to nevyznelo, že som zásadne proti, pretože sú aj dobre urobené moderné opery, napríklad Jonathan Miller urobil nádherného Rigoletta, ktorý je umiestnený do podzemia New Yorku. Nechcel taliančinu, ale angličtinu a dokázal urobiť vynikajúcu réžiu, kde sa dej Rigoletta odohráva v Bronxe a réžia je veľmi logická. V Taliansku by to bola veľká chyba a napríklad v Nemecku to robia všelijako. Videl som Nabucca ako Saddáma Husajna, ktorý v závere opery konvertoval na židovstvo, čo je ,,geniálne“, ale znova opakujem, že by som nebol proti modernizácii ako takej, ale nech je inteligentná, premyslená a logická a aby nejakým spôsobom pridávala a nie uberala. Taktiež som videl Mariu Stuardu v divadle La Fenice v Benátkach, kde mala sukňu po kolená. Publikum tlieskalo, pretože mu bolo jedno čo vidí, lebo boli vynikajúci speváci. Urobiť niečo takéto moderné na historickej opere budí rozpor voči tomu, čo vidí divák. Našťastie existuje publikum, ktoré operu miluje a veľmi často ju chráni a protestuje proti chybám režisérov, ktorí režírujú práve preto, aby prekvapili a mali inscenáciu živšiu, a práve preto si vyberú modernizáciu, ktorá škandalizuje.

Narodil sa v súčasnosti nový Verdi?

Určite ďalší Verdi, Donizetti či Rossini nie je. Treba povedať, že dnes opera ako novinka nie je centrom v kultúre. Ak sa pozrieme späť do 19. storočia, tak opera mala postavenie ako dnes napr. filmová produkcia a zároveň je aj málo súčasných opier a skladateľov, ktorí sa opere venujú. Veľakrát som bol v Číne a v Japonsku, kde som cítil väčšiu lásku k opere, oveľa väčšiu ako u nás v Európe a možno časom nás prekvapí aj nová súčasná čínska opera. Konzervatórium v Shanghaii má mrakodrap s tromi divadlami, hudobnými sálami, o čom my európania nemôžeme ani len snívať. Napríklad v Tokiu stavajú nové divadlo, kde je veľký záujem o taliansky repertoár.

Gianfranco de Bosio v banskobystrickej Štátnej opere, 2013 foto: Ľudovít Vongrej

Gianfranco de Bosio v banskobystrickej Štátnej opere, 2013
foto: Ľudovít Vongrej

Ako vnímate fakt, že talianska opera je hraná po celom svete?

Podľa možností sledujem réžie v zahraničí, ale vo všeobecnosti vidím, že réžie v zahraničí sú dobré s nejakými chybami, ku ktorým dochádza aj v Taliansku, ako napr. motocykel na scéne, ale mám dobrý pocit a som šťastný, že talianska opera je uvádzaná vo všetkých krajinách a čím viac bude uvádzaná, tým je to lepšie pre Taliansko.

Do Banskej Bystrice ste pricestovali kvôli absolventskej práci vašej žiačky Dany Dinkovej, ktorá je autorkou diela Verdi. Aké sú vaše pocity z jej diela?

Je to pre mňa veľká radosť byť prítomný na jej predstavení, lebo je to viac ako záverečná práca, je to umelecké oznámenie. Som súčasťou tejto záležitosti, lebo Dana Dinková je moja študentka. Čítal som text ktorý napísala ešte pred šiestimi mesiacmi, teda predtým ako začala zo skúškami, a vidím to veľmi dobre aj z toho hľadiska, že je to inteligentný text, cez ktorý Verdiho spoznajú aj ďalší. Je to veľká a veľmi dobrá didaktická práca pre slovenské publikum. S takýmto spracovaním Verdiho života som sa ešte nestretol, je to zaujímavá novinka a považujem to za rozumnú cestu kultúrnej komunikácie.

Sme slovenský operný internetový portál. Ako vnímate internet v súvislosti s operou?

Internet je pre dnešnú dobu veľmi dôležitý. Zvolili ste veľmi správnu cestu použitia internetu a mladým je to ešte bližšie. Dnes sú populárne obrázky, videá šírené internetom a ak získate čo i len jedného človeka pre operu, už váš portál vyhral.

Prečo by mali prísť ľudia do opery?

Je to otázka na ktorú by bolo treba odpovedať knihou. (?)

Aký predpokladáte ďalší scénický vývoj opery?

To nevie nikto. Aj v tomto je vývoj.

Aký je váš názor, či opera prežije a bude večná?

Opera má budúcnosť, tým som si istý, ale večnosť sa netýka tohto sveta.

Gianfranco de Bosio patrí k najvýznamnejším talianskym divadelným, filmovým a operným režisérom 20. storočia. Dodnes prednáša divadelnú kultúru na Univerzite v Miláne, recitáciu v benátskych jazykoch na Škole malého divadla v Miláne a réžiu na Opernej akadémii vo Verone. Počas svojho života režíroval stovky činoherných a operných predstavení po celom svete a viacerých významných dramatikov (napr. B. Brecht) takto objavil pre kultúrny svet. Jeho film Terrorista patrí k filmovej klasike rovnako ako ďalší film Mojžiš so známym Burtom Lancasterom. Podpísal sa aj pod filmové réžie Toscy s Placidom Domingom v hlavnej úlohe, ako i pod ďalšie operné filmy. Ako riaditeľ viedol divadlo v Turíne a veronskú Arenu, ktorá pod jeho vedením prešla významným umeleckým posunom a zásadným kvalitatívnym vzostupom.

 Maestro bude v banskobystrickej opere v marci 2015 režírovať Donizettiho operu Maria Stuarda.

ukážky filmovej verzie Toscy

réžia: Gianfranco de Bosio

Aida. Aréna di Verona 2012

Pripravil: Ľudovít Vongrej

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply