Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Hamletov tanec s lebkou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pozeráme telku, čítame titulky na sociálnych sieťach, z rádia dennodenne vyskakujú správy – o vraždách, o krvi, korupcii, zrade a klamstve, o nespravodlivosti sveta, o psychopatoch vo vysokých funkciách, alebo aj o tých, ktorých máme nečakane v posteli. K životu a svetu sa treba nejako postaviť, mať naň názor. V súčasnosti riešime často dilemu – je lepšie bojovať proti zlu na svete, alebo sa o to nezaujímať? Stojí za to, biť sa do pŕs za pravdu a vystaviť sa odmietnutiu a nepohodliu okolia, alebo je alibisticky výhodnejšie ukryť sa v bubline vlastného mikrosveta a nezaťažovať si mozog problémami spoločnosti? Ani si neuvedomujeme, že túto dilemu si „ťaháme“ už z renesancie ako Čierneho Petra z klobúka. Či bojovať proti zlu, alebo sa oň nezaujímať je základnou otázkou tragédie W. Shakesapeara Hamlet – o hľadaní zmyslu ľudského života.   

Hamlet patrí medzi najinscenovanejšie hry vo všetkých krajinách západnej kultúry. Videli sme ho už toľkokrát a v toľkých podobách, že sa stal rutinným ako maturitná otázka, nad ktorou sa už nikto hlbšie nezamýšľa. Snáď každý, kto vidí v natiahnutej ruke Hamleta lebku vie, že je synonymom notoricky známeho (a možno i sprofanovaného a reklamne zneužitého) výroku „Byť, či nebyť?“, ktorý by sme kľudne mohli (vzhľadom na množstvo mŕtvol v hre) parafrázovať aj na „Biť, či nebiť ?“. Na javisko košického divadla sa tentoraz vracia v podobe moderného tanečného divadla. „Vyrozprávať“ tak zložitý, filozofický a obsažný Shakespearov text pohybom nie je ľahké, ale je to (ako sa dnes s obľubou formuluje) výzvou. Na jednej strane je možné spoľahnúť sa na divákovu znalosť príbehu (ale na to by som sa ja osobne nespoliehala), alebo ho zatancovať tak, aby bol dostatočne čitateľný, pochopiteľný, ale naivne pantomimicky nepopisný.

W. Shakespeare, O. Šoth, Z. Mistríková: Hamlet, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Réžiu a hudobnú dramaturgiu moderného tanečného divadla „narysoval“ Ondrej Šoth (scenáristicky sa na diele podľa W. Shakespeara spolupodieľal ako už tradične s dramaturgičkou Zuzanou Mistríkovou), zatiaľ čo choreografiu zveril tanečníkom Maksymovi Sklyarovi (ŠDKE) a hosťujúcemu Nelsonovi Reguera Perezovi z tanečného divadla Pála Frenáka (Francúzsko-Maďarsko). Spoluprácou týchto tvorcov vznikla kombinácia ich pohybových názorov (typický Šothov pohľad na tanečné divadlo, osobitá choreografia Maksyma Sklyara a vplyv divadla Pála Frenáka, citlivo implantovaný hosťujúcim choreografom). Tieto tri choreografické názory vyprofilovali jeden kompaktný celok v prirodzenom tvorivom dopĺňaní sa pohybových nápadov bez toho, aby jeden z nich dominoval. To je jeden (z mnohých ďalších) pozitívnych momentov košického tanečného Hamleta.

Ďalším zásadným a sympatickým počinom je skutočnosť, že sa tvorivý tím rozhodol seriózne a s úctou k dielu zachovať (a aj udržať) ducha renesancie nielen rešpektovaním obsahu, ale aj atmosférou, pričom využil aj pomerne razantne moment rituálu a zároveň výrazové prostriedky nesú vo vizuálnej podobe efekt modernosti. Nehrajú sa teda na ortodoxné kopírovanie histórie (ale berú si z nej všetko to temné, zvrátené, ale aj vznešené) odrazené aj v kostýmových riešeniach, ale uvedomujúc si presah (nielen optický, ale aj myšlienkový) do súčasnosti využívajúc moderné prvky na tlmočenie symbolov, odkazov, impulzov avšak bez tlaku na trendové motívy. Renesancia tu nie je len o nálade a vizuálnych fragmentoch módy, ale aj o odkaze v zmysle obnovy, technického progresu, vynálezov (konštrukcia), nových ideí – Da Vinciho „Zlatý rez“, či v zmysle návratov do Antiky (Vitruviov muž). Týmto kombinovaným riešením sa pokorne a elegantne klaňajú predlohe, v zmysle pochopenia dnešku ho vizualizujú moderne a dosahujú tak výsostne umelecký tvar predstavenia s vysokými nárokmi na vnímanie a spoliehaním sa na inteligenciu diváka. Vzniká tak neuveriteľne vyvážený a kultivovaný výtvarno-pohybový odkaz, v ktorom sa dá zrozumiteľne orientovať (aj bez predchádzajúceho prečítania bulletinu) a ktorý zároveň ohúri respondetna kvalitatívnou náročnosťou.

W. Shakespeare, O. Šoth, Z. Mistríková: Hamlet, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Nosným vizuálnym atakom je výtvarnosť (na manipuláciu komplikovanej a na vnímanie jednoduchej) scény (Juraj Fábry), ktorá zapôsobí monštruóznosťou a symbolickým minimalizmom zároveň. Zatiaľ čo je v popredí javiska situovaný dizajnovo jednoduchý drobný stolík s modrou lebkou, javisko ovládne kynetická konštrukcia horizontálnej plochy/móla po stranách vybavená obrovskými kovovými kruhmi, ktoré manipuláciou tanečníkov zabezpečujú jej preklápanie a v mrežiach ktorej sa tanečníci zachytávajú ako muchy do siete pavúka. Tento monštruózny manuálne ovládaný mechanizmus rotáciou, preklápaním mení vizuál scény, prostredia, po ploche sa tanečníci kĺžu ako po šmykľavke, behajú do kopca, lezú ako po preliezkach, objavujú sa a strácajú, vynárajú a skrývajú, skrátka sa ocitajú v jednom desivom kolotoči na hranici akrobacie. Táto konštrukcia ako sa v úvode objaví, tak aj vzápätí dramaticky klesá do jamy, aby sa neskôr znovu objavila a vyniesla pietne na scénu koreň problému – mŕtve telo kráľa, Hamletovho otca, zakliesnené do mreží. „Strop“ je vybavený naklonenými siedmimi štylizovanými „trámami“, ktoré majú jedinú funkciu v závere, keď sa preklopia cez javisko a „zakryjú“ dianie aj mŕtve telo Hamleta. Zadný plán je umne a esteticky postavený z vertikálnych plôch, v medzerách ktorých sú situované vešiaky a stoličky (tonetky sú aj po stranách javiska) – akési šatne, kde sa protagonisti v priebehu diania na javisku prezliekajú. Táto mimoriadne čistá, technicky premyslená a výtvarne dôstojná a ohromujúca scénografia je ponorená do temnoty tmy a občasného dymu dokreovaná svetlom. Fragmentálne ju na chvíľu ešte ľahko zdynamizuje čierna plachta vo vzdušných vlnách skrývajúca postavy, alebo slúžiaca ako kráľovský plášť. V tejto veľkolepej architektonicko dizajnérskej mašinérii zaznejú minimalistické akcenty už spomínaného symbolu modrej lebky (kráľovská modrá?) a malého ohňa, ktorý vzniká spálením Hamletovho listu Ofélii. Čím vizuálne nepatrnejšie sú tieto dôležité akcenty, tým razantnejšie si ich v globálnej čistote scény všimneme.

Pendantom k scéne je aj kostým (Simona Vachálková), ktorý sa farebne orientuje tiež na tmavé (čierno-biele) tóny, s výnimkou kráľovského páru, ktorý disponuje elegantnou modrou a v ostatnej spoločnosti sa objaví aj zelená, béžová, fialová. Materiály volí autorka ľahké, občasne matne metalické (satén) aj transparentné, strihy jednoduché, minimalistické s drobným akcentom na detail. Kráľovský pár má svoju štylizovanú eleganciu, rovnako ako aj Hamlet, kde vychádza kostymérka z prvkov renesancie, zachováva tradičný štýl doby prevažne vo vrchnej časti odevov, ale zároveň modernizuje kostýmy zjednodušením a časovým zovšeobecnením. Mne osobne by farby nechýbali a možno by pomohli vizuálne razantnejšie kontrasty čiernej a prípadne kovové lesky evokujúce ťažkú mosadz, avšak aj v tejto podobe je kostým prijateľný a menej nápadný než scéna.

W. Shakespeare, O. Šoth, Z. Mistríková: Hamlet, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Neodmysliteľnou a dôležitou súčasťou je hudba, koláž autorov (Max Richter, Istvan Sky, Byron Metcalf, Giorgio Mainerio, KODO a neznámy autor) od filmovej hudby, cez šamanské aj sakrálne motívy po šepoty a výkriky tanečníkov. Hovorené reprodukované slovo načítal Tomáš Maštalír a Táňa Pauhofová – Shakespeare: The Tragedy of Hamlet, Prince of Denmark v preklade Jozefa Kota. Hudba je počas celého predstavenia monumentálna, dramatická, v davových scénach rituálna, kombinovaná poetickými intímnejšími polohami pri duetách Hamleta a Ofélie. Hovorené slovo zaznie výrazne, ale občasne, nekopíruje pohybový príbeh, nedopovedávava ho, iba akcentuje dôležité momenty. Hudba, (a to je mimoriadne dôležité) je absolútne napasovaná na pohyb (nielen tanečníkov), ale aj pohyb konštrukcie až s obdivuhodnou presnosťou (hoci samozrejme, vzhľadom na náročnú manipuláciu prostredníctvom živých ľudí nemusí vždy rovnako sadnúť).

Choreografia dvoch autorov (Maksym Sklyar, Nelson Reguera Perez, asistentky choreografa Jana Kolesárová-Hriadeľová, Eva Sklyarová) a režiséra (Ondrej Šoth – tiež predovšetkým choreografa) má svoje špecifiká a zároveň už spomínaným prirodzeným prelínaním sa aspoň spočiatku vyvoláva dilemu, pokiaľ je to ešte Šoth a odkiaľ začína Sklyar, do ktorého „naskočí“ Perez s kubánskou školou. Vskutku pre finálny tvar táto diferenciácia ani nie je dôležitá, lebo dohromady prekvapivo funguje. Charakteristickým znakom tohto kompaktného celku je predovšetkým dynamika a tempo, ktoré zvyšujú „ubehané“ pasáže, ale aj dravé davové (rituálne) zámerne monotónne gestá bubnujúcich dlaní tanečníkov, či razantných úderov s palicami. Dynamizujúci efekt súboja Hamleta s Laertom umocní v kruhu kráčajúci Osric – rozhodca súboja – ktorý zvukom činel udáva tón súboja. Táto akási „cirkusová akrobacia“ evokuje model stredovekého pouličného divadla. Zatiaľ čo choreografia disponuje veľmi energickými gestami otvorených paží, dravých atakov na nohy pri opakovaných behoch, založená na pádoch, rotáciách, dupote a estetických dvíhaných figúrach, všetko v rýchlom tempe a dramatickom výrazovom oblúku (pôsobivé bôľne sóla Hamleta, živočíšne až agresívne duetá Gertrúdy a Claudia pri sexe, razantné trio Gertrúdy, Claudia a Hamleta pri rozpore matky a manželky, až morbídne smútiaci tanec Gertrúdy nad smrťou kráľa, Hamletove sólo s lebkou) tak paradoxne duetá Hamleta a Ofélie sú takmer kontrastne statické (predovšetkým to milostné), gesto vychádza z opakujúcej sa pohybovej geometrie, pomalej, dôslednej a vyžadujúcej si koncentráciu na prenos emócie. Dôležitosť kladie na výraz a je na protagonistoch, či adekvátny pocit unesú. Mágiu celému dianiu pridáva aj postava Ducha Hamletovho otca, ktorý sa v bielom rúchu pomaly vynára a stráca z rotujúcej konštrukcie. Všetky nástupy, prechody, prestupy, objavy, kĺzania a zakliesnenia pôsobia spontánne a prirodzene, hoci sú už na pohľad nebezpečné, ale bez zaváhania sú natrénované tak, že nedávajú šancu prípadným trápnym momentom, ani momentom naivizmu. Spočiatku stojí Hamlet na javisku sám, postupne pribiehajú a nabaľujú sa na dej všetky ostatné postavy (niekto pribehne, niekto odbehne, niekto tam ostáva, iný uniká, niekto sa spoza plochy objaví, iný zmizne ako na Orloji, kde sa vystrčí vždy iná postava. Ofélia s Hamletom pri duete odmietnutia a zrady sa na striedačku kĺžu po naklonenej rovine (tu kdesi môžme šípiť vplyv Frenáka a jeho košickej choreografie Chaotica), Ofélia v momente šialenstva po rovine do kopca tlačí obrovský kruh, aby do neho napokon padla mŕtva ako do hrobky, zatiaľ ostatní tanečníci rozoberajú súčasti konštrukcie a menia priamo pred očami diváka scénografiu, všetko sa deje naraz a teraz, v tempe, presnosti a do atraktívneho výsledku. A popri tejto pohybovej a technickej razantnosti zaradili tvorcovia aj divadelné scénky vyžadujúce si kresbu pantomímy (ale prijateľnej, ľahkej a zbytočne nekarikovanej) pri scéne hercov napodobňujúcich zákernú vraždu Claudia. Tu oceňujem jednoduchú pohybovú a výrazovú skratku, náznak – výstižné, krátke, výpovedné, neobťažujúce, vyhýbajúce sa zdĺhavej popisnosti. Choreografia má svoju presne rozvrhnutú kompozíciu, veľa sa dvíha, aj skáče, behá aj padá a predovšetkým sa výrazovo trpí a fatálne umiera.

W. Shakespeare, O. Šoth, Z. Mistríková: Hamlet, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Príbeh úkladnej vraždy Hamleta udatného, dánskeho kráľa jeho bratom Claudiom za účelom získania jeho postu aj manželky, príbeh pomsty Hamleta za otcovu smrť i lásky a odmietnutia Ofélie, tragédiu plnú postáv, zápletok, bôľu a mŕtvol a predovšetkým úvah nad zmyslom života snáď netreba popisovať. Obrátim svoju pozornosť na spôsob, akým ju protagonosti stvárnili. Osobne ma mrzí, že som vzhľadom na neprítomnosť v krajine v čase prvej premiéry nemohla vidieť prvé obsadenie a zároveň ma teší, že som videla druhé. Som však nútená vzdať sa komparácie alternácií, ktoré už svojim charakterom predznačujú osobitosť a ojedinelosť nielen jednotlivých obsadení, ale aj predstavení (to pochopiteľne aj v súvislosti s manipuláciou  scénografie tanečníkmi na scéne).

W. Shakespeare, O. Šoth, Z. Mistríková: Hamlet, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Druhá premiéra sa niesla v znamení tej mladšej generácie a ukázala nové talenty súboru, hoci v prípade postavy Hamleta už hovoríme o skúsenom tanečníkovi Vasylovi Sevastyanovi (prvá alternácia tiež skúsený Sergii Iegorov, tretia talent z Danza Mea Gennaro Sorbino). Vasyl Sevastyanov sa zaskvel už v predchádzajúcich tanečných projektoch (spomeňme tie ostatné – vynikajúci výkon podal v dielach Noc v Benátkach/Šoth, Spartakus/Simonov, Chaplin/Šoth) a potvrdil ho aj v Hamletovi, princovi dánskom. Okrem subtílnej tvárnej postavy a prirodzeného tancovania, ktoré je pre neho ako dýchanie, má v sebe fenomén spontánneho herectva. Sevastyanov postavu vždy utancuje aj uhrá s nasadenou drámou, divadelnosťou (ale nie teatrálnosťou). Gesto má dynamické, pružné, ladné, skok, pnutie a uvoľnenie temperamentné. Jeho Hamlet je mimoriadne bôľny, smutný, zdrvený, ale aj odhodlaný na pomstu, je citový aj agresívne odmietavý k Ofélii, kamarátsky k Horatiovi, svoju kráľovnú a matku miluje aj nenávidí, pochybuje aj dúfa. Charakterizuje ho impulz – pohybový aj herecký. Claudius, dánsky kráľ Mareka Šarišského (prvá alternácia Jozef Marčinský, tretia Peter Rolík) je prekvapivo uspokojivý. Gesto má mäkké, pohyb sústredený a najlepšie stvárňuje agresívne momenty voči Gertrúde a Hamletovi, s prehľadom dal moment víťazstva pri získaní koruny, moci a kráľovnej. Je to mladý talent s rezervami, ale odhodlaním. Mimoriadnym prekvapením bola mladučká Gréta Nagyová v postave dánskej kráľovnej Gertrúdy, Hamletovej matky (prvá alternácia Elena Chetvernya, tretia Františka Vargová). Tancuje suverénne, spontánne, kvalitne a veľkou devízou je aj jej prirodzený výraz. Podarilo sa jej oddiferencovať emočné nuansy hrdej kráľovnej, zlomenej vdovy, ľúbiacej matky i bolestne zradenej manželky Claudia. Čistotou, cielenou naivitou, oddanosťou i láskou disponuje mladá Lilla Babos v postave Ofélie (prvá alternácia Eva Sklyarová, tretia Nina Ravasová). Tancuje prirodzene, snaživo, disciplinovane a vôbec to na konštrukcii (podobne ako Hamlet) nemá ľahké. Gro jej pohybových pasáží sa odohráva na šikmej ploche a tancujúc a kráčajúc v kynetickom kruhu. Charizmaticky pôsobí Dalibor Fabián v úlohe Hamletovho priateľa Horatia (alternácia Marcel Medvecz), slušný výkon podal aj Igor Pashko ako Polónius, hlavný kráľovský radca (alternácia Šimon Stariňák) a Šimon Stariňák ako Laertes, Polóniov syn (alternácia Kostiantyn Brandler), stoickú postavu ducha – Hamleta udatného, Hamletovho otca, kráľa stvárnil Martin Bányai a Osrica, dvorana Igor Pashko. Sú to však narozdiel od Hamleta, Claudiusa, Gertrúdy a Ofélie menej výrazné postavy a boli aj zatancované (s výnimkou Fabiána a Stariňáka) nenápadnejšie, hoci disciplinovane. Výraznou súčasťou tanečného divadla je aj zbor stvárňujúci dav/spoločnosť, ktorý tancoval dravo, dynamicky a „o dušu“. Košický balet sa však definuje skôr ako kompaktný súbor, než by sa výrazne diferencoval na sólistov a zbor. Ak však mám byť spravodlivo konkrétna hajlajtmi tohto večera bol jednoznačne Hamlet Vasa Sevastyanova a Gertrúda Gréty Nagyovej.

W. Shakespeare, O. Šoth, Z. Mistríková: Hamlet, Balet ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

Pre poriadok je potrebné a slušné spomenúť, že tvorcovia (ako to je už v balete ŠDKE zvykom a tradíciou) venovali inscenáciu tentoraz Jánovi Mistríkovi, ktorý celý život pokorne slúži divadlu a zahral si v inscenácii Hamlet dnes nebude.

V balete ŠDKE však 6. a 7. októbra 2017 Hamlet rozhodne bol a verím, že na repertoári aj dlho ostane. Pretože toto výtvarno-tanečné prevedenie s mimoriadnou atmoférou, náladou, duchom renesancie a zároveň s unikátnym efektom moderny si to zaslúži. Treba objektívne priznať, že kultivovaný tanečný projekt Hamlet môžme košickému divadlu závidieť. Musím však zároveň konštatovať, že im ho aj úprimne želám. Byť, či nebyť – ísť, či neísť. Rozhodne buďte a choďte.

Autor: Barbara Brathová

písané z 2. premiéry 7. 10. 2017

William Shakespeare, Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková: Hamlet
Štátna divadlo Košice
premiéry 6. a 7. októbra 2017

inscenačný tím

Scenár: Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková podľa Williama Shakespeara
Réžia a hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth
Choreografia: Nelson Reguera Perez, Maksym Sklyar
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Simona Vachálková
Asistenti choreografie: Jana Kolesová-Hriadeľová, Eva Sklyarova

osoby a obsadenie

Hamlet, dánsky princ: Sergii Iegorov, Vasyl Sevastyanov, Gennaro Sorbino
Claudius, dánsky kráľ: Jozef Marčinský, Marek Šarišský, Peter Rolík
Gertrúda, dánska kráľovná, Hamletova matka: Elena Chetvernya, Gréta Nagyová, Františka Vargová
Horátio, Hamletov priateľ: Marcel Medvecz, Dalibor Fabián
Polónius, hlavný kráľovský radca: Igor Pashko, Šimon Stariňák
Leartes, Polóniov syn: Šimon Stariňák, Kostiantyn Brandler
Ofélia, Polóniova dcéra: Eva Sklyarová, Lilla Babos, Nina Ravasová
Hamlet udatný, Hamletov otec, kráľ: Martin Bányai
Osric, dvoran: Igor Pashko

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply