Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Hudba troch storočí – meno nie je zárukou úspechu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vo štvrtok a piatok (25. a 26. februára 2016) bol v bratislavskej Redute ďalší zo symfonických koncertov Slovenskej filharmónie. Nás orchester sa predstavil v abonentnom cykle „Hudba troch storoč“í pod taktovkou stáleho hosťujúceho dirigenta SF Rastislava Štúra. Na pódiu Koncertnej siene vystúpil ako sólista potomok slávnej hudobníckej rodiny – huslista René Kubelík.

Jeho pradedo – Jan Kubelík bol svetoznámym husľovým virtuózom, prastrýc Rafael Kubelík zase dirigentom a skladateľom. O. i. stál na čele Chicagského symfonického orchestra, bol hudobným riaditeľom Kráľovskej opery v Londýne, šéfdirigentom symfonického orchestra Bavorského rozhlasu v Mníchove a dirigentom Metropolitnej opery v New Yorku. Všade sa zaslúžil o mimoriadnu propagáciu českej hudby. Pamätáme si ho ešte ako starého pána z otváracieho koncertu Pražskej jari r. 1990, kedy – po 42 rokoch exilu – uviedol s Českou filharmóniou Smetanovu symfonickú báseň Má vlast. Bola to veľká spoločensko-umelecká udalosť, ktorú prenášala aj vtedajšia Československá televízia. Týmto koncertom, žiaľ, Rafael Kubelíku (zo zdravotných dôvodov) ukončil svoju dirigentskú kariéru.

Potomok Kubelíkovbcov – René Kubelík – sa podľa dobových fotografií podobá viac na svojho pradeda Jana Kubelíka. No žiadne meno ani podobizeň nie sú zárukou úspechu. Iba vytvárajú siločiary k slávnemu rodu.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, René Kubelík, orchester SF, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
René Kubelík, orchester SF,
foto: Ján Lukáš

René Kubelík sa narodil v Košiciach, ale prevažnú časť detstva prežil s rodičmi v Nemecku, kde aj študoval na Vysokej hudobnej škole v Mannheime u ruského huslistu Valerija Gradova, žiaka Leonida Kogana. V Bratislave uviedol René Kubelík málo známy Koncert pre husle a orchester č. 1 c mol op. 88 od Josefa Bohuslava Foerstra (1859 – 1951). Novoromantický štýl tohto diela bol už aj v čase vzniku (1909) trochu kompozične „zastaraným“. J. B. Foerster bol však verný svojej estetike, štýlu, povahe a českej hudobnej tradícii. Obsahovo vychádzal z najvnútornejšej ľudskej podstaty vážneho, hĺbavého človeka, ktorý nezaprel ani spevnosť a lyriku. Náročnú sólovú kadenciu 1. časti husľového koncertu, obohatenú mnohými trilkami a najmä bohatými dynamickými nuansami, ktoré vyústili do pianissima vysokých tónov (kde-tu zahranými R. Kubelíkom o hudobný milimeter pod intonačným „vrcholom“), vytvoril kedysi sám Jan Kubelík. Na jeho podnet totiž koncert vznikol a bol premiérovaný v Chicagu.

Úvodné Allegro moderato je prejavom mužnej lyriky, v ktorej dominuje sólista, neustále vstupujúci do dialógu s farebne inštrumentovaným orchestrom. Kadencia, ktorá uzatvára 1. časť, je bohato vyzdobená trilkami a ďalšími virtuóznymi prvkami husľovej hry. Druhá časť (Andante sostenuto) už svojím pomenovaním má zadumaný, no zdržanlivý – asentimentálny orchestrálny charakter, zato s veľmi vrúcnymi vstupmi sólových huslí, ktoré sa opakovane prezentujú najmä vo vypätých vysokých tónoch. Hudobný kontrast prebieha v tejto časti viac vo vnútorných obrazoch, než navonok. Ťažko definované témy akoby „tiekli“ v prúde hudobnej básnivosti. Hoci René Kubelík nevlastní rodinné Stradivárky, jeho husle zneli ušľachtilo a mimoriadne nosne. V záverečnom Andante dal pátosu diela predsa len isté vyľahčenie, tanečnosť a scherzovú živosť. Po gradácii orchestra nastúpilo husľové sólo v ppp, aby svieže scherzo napokon ukončilo túto hlbokú a krásnu hudbu. René Kubelík zostal verný legende svojho rodu a mena. Jeho výkon pohladil vo Foerstrovi dušu poslucháčov. Jeho meno i neznáma skladba oživili filharmonickú dramaturgiu a prilákali do Reduty početné publikum. A Slovenská filharmónia? Pod taktovkou Rastislava Štúra vystihla meditatívny charakter diela a plne rešpektovala romantickú koncepciu dirigenta i ušľachtilý tón sólistu. Ako prídavok zaznelo drobné dielo Jana Kubelíka: sláčikové kvarteto „Stará pieseň“. Sólista ju zahral s tromi poprednými členmi Slovenskej filharmónie.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, René Kubelík, orchester SF, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
René Kubelík, orchester SF,
foto: Ján Lukáš

Na úvod koncertu zaznela brilantná Predohra opere Oberon od Carla Mariu Webera (1786 – 1826) – skladateľa raného nemeckého romantizmu. To bola „pravá“ hudba pre gesticky aj povahovo rozšafného, búrlivého a citovo nabitého Rastislava Štúra, ktorý so Slovenskou filharmóniou rozprúdil rozprávkový svet Oberona – nielen v prudkých okrajových častiach, ale zvlášť v lyrickej strednej, ktorá nádheru vedúcej témy preniesla aj do vygradovaného finále.

Záver super – romantického večera patril fantázii pre veľký orchester Morská panna (podľa rozprávky H. Ch. Andersena) od Alexandra von Zemlinskeho (1871 – 1942), rakúskeho skladateľa, ktorý r. 1938 pred fašizmom emigroval do USA. Tento skladateľ a dirigent bol v rokoch 1911-1927 i šéfom pražskej opery Nového nemeckého divadla (neskôr Smetanovej opery), potom pôsobil v  Berlíne a Viedni. Je o. i. autorom niekoľkých opier, 4 symfónií, krásnych piesní, 4 sláčikových kvartet a piesňových cyklov. Najmä v symfonickej tvorbe a farebnosti orchestrálnej sadzby ho ovplyvnil G. Mahler. Neskorý romantizmus a vypätá expresivita Zemlinského hudby aj vo fantázii odráža Mahlerovu hudobnú veľkoleposť, po ktorej – ako si poslucháč uvedomí – skutočne musela nastúpiť akási nová vlna hudby, hoci po jej príchode ju poslucháči iba ťažko akceptovali pre atonalitu a celkom nové kompozičné techniky.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Rastislav Štúr, orchester, SF, foto: Ján Lukáš.jpg

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Rastislav Štúr, orchester, SF,
foto: Ján Lukáš.jpg

Zemlinsky však v podstate tonálnymi, prípadne chromaticky ozvláštnenými či akordicky zložitejšími hudobnými prostriedkami pretavil námet Andersenovej rozprávky do fantázie o nešťastnej morskej panne, ktorá – ako česká Rusalka – sa sklamala v láske k človeku. Na veľkej ploche symfonického orchestra rozvinul bohato štruktúrovanú hudobnú plochu, ktorú v závere 1. časti ozdobil dokonca zvukom zvonov. Hudbu vystaval nielen na jemných témach v sláčikoch, ale na celom farebnom spektre veľkého orchestra. Ten hral pod rukami Rastislava Štúra „dojato, búrlivo, pohnuto, šumivo, bolestne“ (ako predpisujú jednotlivé časti), až po pateticky záver. Nemyslím to ironicky: Zemlinský nás naozaj dojal – bol zahraný s veľkou empatiou! Ale aj súčasný poslucháč si uvedomil istú prepiatosť tejto hudby – tak, ako po symfóniách Mahlera či symfonických básňach Straussa. Ale ktovie, čo príde po našej, nijako nie zjednotenej hudobnej epoche?

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z koncertu 25.2.2016

www.filharmonia.sk

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 30
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár