Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Hugenoti v Budapešti, zmysluplný počin nielen k 500. výročiu reformácie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátna opera v Budapešti patrí v širokom okolí k divadlám s najzaujímavejšou dramaturgickou ponukou. Koncom októbra obohatilo repertoár reprezentatívne dielo najvýznamnejšieho predstaviteľa francúzskej grand opery Giacoma Meyerbeera HUGENOTI (Les Huguenots). Jeho pomerne zriedkavý výskyt na plagátoch divadiel súvisí s mimoriadnymi interpretačnými nárokmi, ako aj rozmernosťou diela, porovnateľnou s hudobnými drámami Richarda Wagnera, či niektorými opusmi Gioachina Rossiniho. Na budapeštianske operné dosky, počas rekonštrukcie historickej budovy Yblovho paláca obmedzené na priestory Erkelovho divadla, sa vrátilo po bezmála deviatich desaťročiach. Navyše, v čase pripomínania si päťstého výročia reformácie, s ktorou téma opery úzko súvisí. Inscenáciu pripravil slovenský dirigent Oliver von Dohnányi a maďarský režisér János Szikora.

Operný odkaz Giacoma Meyerbeera (1791 Tasdorf, dnešná časť Berlína – 1864 Paríž), obsahujúci bezmála dve desiatky titulov, patril od tretiny 19. storočia k často uvádzaným. Nie všetky tituly rovnako, ale približne polovica z nich, počnúc Križiakom v Egypte, cez Roberta diabla, HugenotovProroka až po Afričanku, patrila k dobovým hitom po celé storočie. Až do nástupu fašizmu, ktorý automaticky uprel skladateľovi židovského pôvodu právo na javiskový život. Nielen v Paríži, kde mala väčšina z nich premiéry, ale aj inde vo svete, sa vlna Meyerbeerovho „kultu“ šírila priam bezbreho. Pre zaujímavosť, Hugenoti sa počas troch desaťročí (1884 až 1914) hrali v newyorskej Metropolitnej opere 136-krát. V Prahe, po Smetanovej Libuši, boli druhou operou, uvedenou roku 1881 v novootvorenom Národnom divadle. Zľahka sa Meyerbeer obtrel (Afričankou roku 1926 a Robertom diablom roku 1934) aj o Operu SND.

Giacomo Meyerbeer (1791 – 1864)

V ostatných desaťročiach vzrastá opäť záujem o najhodnotnejšie opusy Giacoma Meyerbeera a hoci o vyslovene renesančnej vlne hovoriť nemožno, ich oprávnený výskyt je zreteľný. Francúzska grand opera je jednoducho neoddeliteľnou etapou hudobnej histórie. Hugenoti navyše, svojou ústrednou témou, spracúvajúcou neľútostný boj protestantov s katolíkmi a hrôzy Bartolomejskej noci, zapadajú do aktuálneho päťstého výročia Lutherovej reformácie. Ba v čase súčasných stretov náboženských ideológií a ich extrémisticko-fanatických vyhrotení, sa ešte väčšmi sa vynára nadčasovosť kľúčovej myšlienky. Pravda, Hugenoti nie sú len o politike a náboženstve v druhej polovici 16. storočia (libretisti Eugène Scribe a Émile Deschamps zasadili dej do Touraine, historického regiónu juhozápadne od Paríža v roku 1572 – teda po vypršaní mieru po tretej z francúzskych náboženských vojen medzi katolíkmi a protestantmi), ale vývoj ľúbostného príbehu a jeho tragický koniec určujú práve tieto okolnosti. Hugenoti mali premiéru 29. 2. 1836 v Paríži, pričom výslednému tvaru predchádzali cenzúrou vynútené úpravy.

G. Meyerbeer: Les Huguenots, Štátna opera Budapešť, 2017,
foto: Valter Berecz

Giacomo Meyerbeer, posilnený triumfom Roberta diabla, uvedeného roku 1831 v Paríži (v štyridsiatom roku skladateľovho života), pristupoval ku komponovaniu Hugenotov s veľkou zodpovednosťou a rozvahou. Opäť plánoval veľkolepú päťdejstvovú architektúru, počas komponovania sa zoznámi s Belliniho Normou a nechal sa inšpirovať vojnovou scénou (na základe nej upravil v Hugenotoch výjav vysvecovania zbraní), pridával i uberal takty (niečo si vynútil rešpektovaný tenorista Adolphe Nouritt, prvý predstaviteľ Raoula) a s osobitou radosťou vymodeloval part Marcela, v ktorom videl istý obraz z vlastného života, konkrétne vzťah medzi ním a svojím vychovávateľom. Dôsledne študoval zvukový kolorit Bartolomejskej noci, prevzal Lutherov chorál Ein feste Burg, považovaný za hymnus reformácie. Je zaujímavé, že ostrým kritikom Meyerbeerovej tvorby bol v čase jeho života Robert Schumann, ktorého jediná neskoršia opera Genoveva prepadla. Grand opera bola aj napriek tomu víťaziacim žánrom a jej zvodom podľahol aj Richard Wagner v Rienzim. Inšpirácie v Hugenotoch našiel tiež Giuseppe Verdi, konkrétne vojenský rataplan (u Meyerbeera majstrovsky stojaci v protiklade s abstraktne intonovanou litániou) sa objavuje v Sile osudu.

G. Meyerbeer: Les Huguenots, Štátna opera Budapešť, 2017,
foto: Valter Berecz

V pôvodnej podobe trvali Hugenoti päť a polhodín, no dnešná prax z dĺžky v rozmanitých úpravách ukrajuje. Inscenácia v Štátnej opere v Budapešti zahŕňa cca 190 minút čistej hudby, čo je celkom rozumný kompromis. Režisér János Szikora tak zachováva podstatu „veľkej opery“ a v dynamike akcií sa vyhýba plochám s menším dejovým pohybom. Jeho režijné poňatie, zhmotnené do javiskovej podoby scénografom Balázsom Horesnyim a kostýmovou výtvarníčkou Yvettou Alidou Kovácsovou, je založené na niekoľkých nosných pilieroch. Predovšetkým nepodlieha módnej vlne aktualizácie a tlmočí dej zrozumiteľne, priamočiaro a logicky. Neznamená to však, že ide o „muzeálne“ poňatie, aj keď kostýmy (striktné diferencovanie dobiela odetých katolíkov a dočierna hugenotov) a časť scény (spúšťanie niekoľkých vrstiev výrezov s dobovými renesančnými maľbami) svojou historickou zakotvenosťou sa nebudú páčiť prívržencom „režisérizmu“. Každé dejstvo má vlastný, z deja plynúci a symbolizujúci názov (v poradí Bakchus/Amor, Amor/Ježiš, Nádej, Kríž, Súcit), ktorý nájdeme aj priamo na scéne v podobe obrovských pohyblivých písmen. Ich premiestňovanie a prelínanie so striedajúcimi sa a v rôznych hĺbkach javiska spúšťanými fototapetami (navyše s pôsobivým svietením), vyvoláva dynamizujúci efekt a pôsobí účelne, vkusne a najmä evokuje danú atmosféru. Réžii by sa azda dalo vyčítať, že miestami pôsobí ako scénický koncert, že je trocha málo rozohraná v priestore a v sólistických kreáciách prevláda pátos. Vnímam to skôr ako vedomú daň jednak štýlu tableau, ktorý Szikora chcel poňať so statickým majestátom a tiež mimoriadnej náročnosti hudobnej zložky, so snahou umožniť sólistom sústredenie sa na vokálno-výrazové profily postáv. Štvrté a piate dejstva má však už účinný dramatický ťah a hoci krvavé udalosti Bartolomejskej noci sa odohrávajú medzi dejstvami, vykreslenie tragického záveru (Raoul odmieta záchranu života vzdaním sa protestantstva a Valentine z lásky k nemu konvertuje na jeho vieru, začo dopláca životom) má silnú emóciu.

G. Meyerbeer: Les Huguenots, Štátna opera Budapešť, 2017,
foto: Valter Berecz

Hugenoti sú nesmierne náročnou partitúrou nielen pre sólistov, ale aj pre dirigenta, orchester i zbor. Oliver Dohnányi (na Slovensku sme zvyknutí jeho meno používať bez šľachtického predikátu) odviedol skvelú prácu, keď vo svojej koncepcii spracoval veľkolepý oblúk od intímnejších úsekov, s mnohými až sólovými nástrojovými vstupmi, po monumentálne vygradované plochy takzvaných tableau. Meyerbeer komponoval nielen v očarení možnosťami ľudského hlasu, inšpirovaný v značnej miere talianskym belcantom, ale bol aj inštrumentačne, v miešaní farieb a tvarovaní nálad, veľmi zdatným a na svoju dobu moderným skladateľom. Dohnányiho poňatie podčiarklo kontrastnosť Meyerbeerovho jazyka, účinne charakterizovalo meniace sa situácie v agogike i dynamike a inšpirovalo súbor k výrazovo zanietenému výkonu. Tvárnemu a technicky vyspelému orchestru bol rovnocenným partnerom zbor (zbormajster Kálmán Strausz), využívajúci obrovský priestor v masových scénach k prezentácii svojej farebnosti a technickej kvality.

G. Meyerbeer: Les Huguenots, Štátna opera Budapešť, 2017,
foto: Valter Berecz

G. Meyerbeer: Les Huguenots, Štátna opera Budapešť, 2017,
foto: Valter Berecz

V opere je sedem postáv, ktoré si nárokujú prvoodborových sólistov. Budapeštianska opera nimi disponuje dokonca aj v alternatívach obsadeniach. V navštívenej prvej repríze sa predstavil premiérový cast. Najväčším prekvapením bol pre mňa výkon mladého tenoristu Gergelya Boncséra v postave Raoula de Nangis. Hlas pôsobiaci vo svojej podstate lyricky, dokázal v exponovanej vysokej polohe (part siaha až k vysokému Cis a D) rozvinúť do pevnej, priebojnej, kovovo lesklej a s úplnou voľnosťou tvorenej vysokej polohy. Má vysokú kultúru a eleganciu frázovania, takže už je len otázkou času, keď prehĺbi aj výrazovú stránku a získa sebavedomie. Publikom najviac favorizovaná dramatická koloratúra Kláry Kolonitsovej (Marguerite de Valis) excelovala vo virtuóznych ozdobách árie z 2. dejstva, aj keď v hlase už badať drobné stopy únavy. Sviežejšie pôsobila Gabriella Létay Kiss ako Valentine, koncentrovaný, v každej polohe rovnocenne znejúci, už takmer mladodramatický soprán s náležitou výrazovou expresívnosťou. Svetovými javiskami overený Gábor Bretz ako Marcel nielen v známej „Pif-paf“ árii, ale aj v ďalších scénach zaujal apartne sfarbeným basbarytónom. Gabriella Balga, mimochodom rodáčka z Veľkého Krtíša, sa s vysoko položenou nohavičkovou postavou pážaťa Urbaina „pohrala“ vďaka zdatnej koloratúrnej technike a vtipnému hereckému profilu. Krásne sfarbený lyrický barytón uplatnil v úlohe grófa Neversa Zsolt Haja a priebojný, jadrný bas vložil do partu grófa Saint-Brisa Antal Cseh.

Moje prvé živé stretnutie s Hugenotmi (toto jediné z piatich najrelevantnejších Meyerbeerových opier som dosiaľ nevidel) ma utvrdilo o jeho nadčasových kvalitách a plnom opodstatnení návratov do života.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 31. 10. 2017

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots
Štátna opera Budapešť
premiéra 28. októbra 2017

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Oliver von Dohnányi
Réžia: János Szikora
Scéna: Balázs Horesnyi
Kostýmy: Yvette Alida Kovács
Choreografia: Csaba Sebestyén
Zbormajster: Kálmán Strausz

osoby a obsadenie

Marguerite de Valois: Orsolya Hajnalka Rőser, Klára Kolonits
Urbain: Melinda Heiter, Gabriella Balga
Count of Saint-Bris: Tamás Busa, Antal Cseh
Valentine: Kinga Kriszta, Gabriella Létay Kiss
Raoul de Nangis: Boldizsár László, Gergely Boncsér
Marcel: Géza Gábor / Gábor Bretz
Count of Nevers: Csaba Sándor, Zsolt Haja
Cossé: József Mukk, Tivadar Kiss
Tavannes: Béla Turpinszky Gippert, Jenő Dékán
Thoré: András Kőrösi, Ferenc Cserhalmi
De Retz: Zoltán Gradsach, Máté Fülep
Méru: Attila Erdős, Béla Laborfalvi Soós
Maurevert: Zsolt Molnár, András Kiss
Bois-Rosé: László Beöthy-Kiss, Ferenc Kristofori
Valet: Dániel Roska
Prvá družička: Judit Kerék
Druhá družička: Mónika Németh
Nočný strážca: Attila Búra
Prvý mních: Gábor Csiki
Druhý mních: Géza Zsigmond
Tretí mních: Attila Fenyvesi
Prvý protestant: Géza Zsigmond
Prvý protestant: Attila Fenyvesi

www.opera.hu

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply