Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Igor Dohovič: Noc v Benátkach má spád, ako keby bola písaná pre 21. storočie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou tohtoročnou premiérou opery Štátneho divadla Košice bude opereta Noc v Benátkach od Johanna Straussa. Pod dirigentskou taktovkou Igora Dohoviča a v réžii Dagmar Hlubkovej sa na javisku 24. a 25. februára predstaví väčšina košického ansámblu a množstvo hostí. S I. Dohovičom, ktorý má bohaté skúsenosti s dirigovaním operiet v košickom divadle, sme sa porozprávali o tom, ako sa mu zatiaľ pracuje na tejto inscenácii.

Ak divadlo pri príprave operety siahne po diele od Straussa, je to viac-menej stávka na istotu. Aké sú kvality Noci v Benátkach?

Z hudobného hľadiska je v tejto operete veľa zaujímavých motívov, zapamätateľných melódií a opereta ako taká má výrazný spád, ako keby ju Strauss písal pre diváka 21. storočia. Noc v Benátkach má zaujímavý historický vývoj, Strauss napísal niekoľko jej verzií – prvá vznikla pre premiéru v Berlíne, ďalšia pre premiéru vo Viedni. V mnohom sa menilo libreto, ale dochádzalo aj k zmenám v hudobnej zložke. Veľa záviselo od publika, čo v podstate funguje dodnes. Milánske publikum si vyžaduje niečo iné, ako napríklad berlínske či viedenské. Príbeh operety je nenáročný, milý, vtipný, plný rôznych zámen a omylov, ktoré vedú k humorným situáciám. Obsahuje presne to, čo publikum od opery očakáva – príjemné melódie, oddych, úsmev na tvári…

Ktorú verziu ste teda vybrali?

Vybrali sme kratšiu verziu, aby sa opereta zdynamizovala. Aby ostal v divákoch ten správny zážitok, no zároveň aby sme to časovo nenaťahovali. Ostali nám základné valčíky, polky, známe melódie. Noc v Benátkach obsahuje aj veľa talianskych tarantel, keďže dej sa odohráva v Taliansku. Táto opereta ponúka zaujímavú zmes krásnej hudby.

J. Strauss, Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
Igor Dohovič, Filip Tůma,
fotografia zo skúšky predstavenia,
foto: Dáša Juhanová

Košický divák – tradíciou naučený na operety – si teda príde na svoje?

Dúfajme, hoci človek si pred premiérou nemôže byť nikdy istý. Skutočnosť, že košické publikum má operety rado, je prvý sľubný krok.

Čardášová princezná sa v košickom divadle hráva takmer deväť rokov, pred dvoma rokmi k nej pribudla Grófka Marica. Vidno za tých bezmála desať rokov, kedy sa opereta v Košiciach hráva často a pravidelne, progres u sólistov aj u orchestra?

Pred tým sme tu mali Netopiera, Modrú ružu či Veselú vdovu, no je pravda, že intenzita hrania operiet tu nebola taká vysoká, ako za posledných zhruba desať rokov. Navyše – menia sa nám generácie spevákov, objavujú sa stále nové a nové tváre, nové a nové spevácke aj herecké výkony. Opereta pomáha spevákom uvoľniť sa, pretože opera im nedáva toľko hereckých možností. Potom dokážu tieto svoje poznatky spracovať a preniesť aj do opery, ich hranie začína byť viac prirodzené.

Áno, pretože košický súbor je primárne operný. Ako sa vám teda s ním pracuje práve na operetách?

Dobre. Je to proces, mení sa to od titulu k titulu, vždy prichádzajú nové tváre, nové výzvy. Za tých niekoľko rokov je vidieť, že sme všetci skúsenejší, dokážeme mnohé veci odhadnúť dopredu, vieme, čo a ako spraviť, aby sa nám pracovalo lepšie. Na druhej strane – ak je to titul, ktorý sa nehráva tak často, čo je aj prípad Noci v Benátkach – znovu sme na začiatku. Nedokážeme odhadnúť, či bude divák spokojný – je to nová výzva. Je tu priveľa okolností, ktoré to môžu ovplyvniť. Zo skúseností, ktoré mám z prípravy predchádzajúcich premiér operiet, si však trúfam povedať, že aj tentoraz to bude fungovať…

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
foto: Joseph Marčinský

V operete účinkujúci nemajú ten spevácky komfort, ako pri opere. Vyžaduje sa od nich oveľa viac hereckej akcie, ale hlavne tanečnej…

Nuž, táto inscenácia je dosť roztancovaná, na javisku sa všetci hýbu takmer stále, okrem toho herci majú – ja tomu hovorím – cestovný poriadok. Musia teda vedieť presne, kedy doľava, kedy doprava, kde sa otočiť… Isteže, každému to prekáža (smiech). Ono je to tak pri skúškach vždy – sólisti majú pocit, že pri toľkých náročných choreografiách je nemožné skladby kvalitne odspievať. Ale zo skúseností viem, že to, čo sa na začiatku zdá ako nemožné, sa v priebehu skúšok takpovediac utrasie a usadí. Zrazu speváci získajú istotu v speve, v pohybe, v tanci a nakoniec zistia, že to vlastne všetko dokážu skĺbiť. To je proces zrodenia inscenácie, ktorý sa nedá preskočiť. Musíme si to všetko na vlastné ruky ohmatať, dostať to pod kožu. Pretože nestačí byť pripravený na premiéru a tesne po nej. Sme repertoárové divadlo, hercom a spevákom sa musí inscenácia usadiť hlboko, aby boli schopní s ňou pracovať dlhodobo. Vždy je to o hľadaní kompromisov a vždy je tu u sólistov na začiatku strach, či to zvládnu. Ja však vidím, že sme na dobrej ceste.

Museli ste niekedy zasiahnuť? Aby takpovediac hudobné naštudovanie neutrpelo tým, čo všetko sa na javisku deje?

Vždy je to o komunikácii a keď intenzívne riešite všetky tieto otázky niekoľko mesiacov, tak nájdete kompromis. Zakaždým, keď sa pracuje na novej inscenácii, vyskytnú sa veci, s ktorými nesúhlasí režisér, na druhej strane záležitosti, s ktorými nesúhlasí dirigent. Sme tu však na to, aby sme si to vydiskutovali, vyargumentovali. Je to tvorivý proces, dirigent má čo hovoriť do réžie a režisér naopak do hudby. Je to vzájomná spolupráca, máme totiž spoločný cieľ.

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
Titusz Tóbisz (Vojvoda Urbino),
foto: Joseph Marčinský

Trúfate si porovnať prácu pri naštudovaní opery a operety?

Sú to dva samostatné žánre, aj keď sú vzájomne prepojené. Opereta má mnoho svojich úskalí. Speváci napríklad musia pomerne veľa textovať, čo im nepomáha pri speváckych výkonoch. Opera však neponúka takmer žiadny priestor na improvizáciu, lebo je to jeden veľký kolos, ktorý keď sa spustí, niet ako zastať… V operete je najmä pri textovaných častiach viac priestoru na to, aby sme napravili, ak sa niečo nepodarí. Lebo na javisku sa môže stať hocičo. V operete je hudba takpovediac ľudovejšia, často sa spevákom aj ľahšie učí. Na druhej strane je to aj hudba, ktorá je ľahko dostupná divákovi a publikum skôr dokáže odhadnúť, či je všetko v poriadku…

Keďže divadlo potrebuje dve obsadenia a tunajší súbor má svoje kvantitatívne limity, vždy na skúšobný proces prichádza mnoho sólistov ´zvonku´. Pri operetách často ide o spevákov, ktorí sa na tento žáner zameriavajú. To je zrejme pre tunajší súbor prínosom…

Určite áno. Každý herec, nech by bol akokoľvek presvedčený o svojich kvalitách, sa neubráni tomu, aby od kolegov čosi neodkukal, aby sa čomusi nepriučil. Každá postava je o vývoji. O vývoji počas skúšobného obdobia, ale aj po ňom. Každý spevák musí mať vlastný názor na danú rolu, zároveň však musí vedieť komunikovať, prijať názor od autority, alebo od kolegu, pokiaľ je to názor konštruktívny. Keď k nám do divadla prídu skúsení ´opereťáci´, dokážu naštartovať ostatných k výborným hereckým výkonom. No a zase naopak – naši speváci ich dokážu naučiť veľa o speváckych technikách, kde sa na javisku postaviť, aby to znelo čo najlepšie… Je skvelé, keď sa tieto dva svety podarí skĺbiť, keď sa stretávajú a vzájomne sa dokážu ovplyvniť.

J. Strauss: Noc v Benátkach, Opera ŠD Košice, 2017,
Oľga Bezačinská (Annina), Václav Morys (Vojvoda Urbino),
foto: Joseph Marčinský

Vznikla počas prípravy Noci v Benátkach medzi účinkujúcimi tá správna chémia?

Zrejme to nedokážem zhodnotiť objektívne, pretože som vo vnútri celého tohto procesu, no trúfam si povedať, že to má dobrú tendenciu. Zo skúseností, ktoré mám z predchádzajúcich inscenácií, môžem povedať, že sme vykročili správnou nohou.

Práca na operete dovolí dirigentovi aspoň na pár chvíľ počas inscenácie zložiť ruky a nezriedka sa aj zabaviť na tom, čo sa deje na javisku…

Treba vedieť odhadnúť mieru toho, čo náleží danému dielu, pretože nič netreba preháňať. Ale je pravda, že človek sa počas operety môže dobre zabaviť nie len v hľadisku, ale vtedy, keď sa na javisko díva z orchestrálnej jamy. Okrem toho, pomôže to hercom uvoľniť sa – keď vidia, že dirigent je tiež pokojný, alebo že sa dokonca zabáva, dodá im to sebavedomie.

Ďakujem za rozhovor

Igor Dohovič,
foto: Joseph Marčinský

Igor Dohovič

Po maturite na gymnáziu (1987-91) študoval na košickom konzervatóriu hru na husliach v   triede Š. Demetera (1991-92). V rokoch 1992-99 študoval odbor symfonické a operné dirigovanie (J. Luciv) a hru na husliach (B. Kasjkiv) na Hudobnej akadémii vo Ľvove, kde v rokoch 1999-2002 absolvoval aj doktorandské štúdium. Od roku 1997 je dirigentom Opery ŠD Košice (v rokoch 2001-08 šéfdirigentom). Súčasne od roku 1998 je dirigentom a riaditeľom súboru Musica Iuvenalis. V roku 2003 sa stal víťazom súťaže mladých dirigentov Európskej únie v talianskom Spolete. Ako hosťujúci dirigent vystúpil na mnohých koncertoch a festivaloch v Belgicku, Portugalsku, Taliansku, Španielsku, Poľsku, Maďarsku, Česku, Škótsku, Ukrajine, Japonsku, Francúzsku, Nemecku. Počas svojej aktívnej umeleckej činnosti absolvoval viac ako 250 symfonických koncertov a 600 operných, muzikálových a baletných predstavení. Je členom dirigentskej asociácie Conductor’s guild, Inc. (od 1999), autorom projektu a generálnym riaditeľom festivalu Opera ako ju nepoznáme (od 2005), zástupcom Federácie Eurochestries – Federácie festivalov mládežníckych orchestrov z Francúzska pre východnú a strednú Európu (od 2010), umeleckým riaditeľom festivalu Košická opereta (od 2010). Je nositeľom Ceny mesta Košice. Na košickom konzervatóriu vyučuje predmet ansámblový spev.

Článok dramaturga Petra Hochela k operete Noc v Benátkach si prečítate TU…

email

About Author

Leave A Reply