Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Ján Ďurovčík: Operu Únos zo serailu napísal Mozart geniálne nielen ako skladateľ, ale aj dramatik

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operné štúdio SND uvádza komickú trojdejstvovú Mozartovu operu Únos zo serailu, ktorej premiéra sa uskutoční 16. a 17. júna 2017 v historickej budove SND. Dielo zaznie v hudobnom naštudovaní Petra Valentoviča a v réžii Jána Ďurovčíka, pre ktorého je to prvá operná inscenácia v jeho zaujímavej kariére. V rozhovore pre Opera Slovakia prezradil nielen o jeho slabosti k opere a túžbe inscenovať ju, ale aj opere ako hudobnodramatickom druhu, príbehu nového titulu, opernom herectve či o tom, prečo je pre neho táto nová skúsenosť prínosná.

Poznáme vás ako tanečníka, choreografa, ale aj ako režiséra muzikálov a autora. Pre niekoho bude prekvapením, že ste zároveň aj milovníkom opery a v týchto dňoch v SND ste pripravili svoju prvú opernú inscenáciu.

Celý život som túžil inscenovať operu. A ak poviem, že celý život, tak som to myslel doslovne. Spomínam si, že keď som mal asi tak 13 rokov, rodičia raz prišli ku mne do detskej izby a našli ma, ako sa metám so slúchadlami na ušiach. Mysleli si, že počúvam populárnu hudbu, ale keď mi zložili slúchadlá, zistili, že takto ,,šaliem“ pri klasickej hudbe. Počúval som Mozartove Requiem. Možno je to pre Bratislavčanov normálne, ale aby toto robil chalan z Michaloviec, ktorý hráva futbal a jeho rodičia nie sú hudobníci a ani inak muzikantsky činní? Takže áno, okrem tanca a muzikálu som obdivovateľom aj klasickej hudby a opernej tvorby už od malička.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Ján Ďurovčík na skúške opery,
foto: Alena Klenková

V SND ste zinscenovali v rámci Operného štúdia Mozartovu operu Únos zo serailu. Ako prišlo k spolupráci so SND?

Za zvláštnych okolností, ale myslím to v dobrom. Začnem obšírnejšie. K divadlu som sa dostal cez tanec, neskôr to boli muzikály a rôzne autorské projekty. Ale ako som už spomínal v úvode rozhovoru, mám silný vzťah ku klasickej hudbe a keďže som divadelník, túžba inscenovať operu vo mne stále tkvela. S opernou hudbou som pracoval už v balete, napríklad v Plzni som takto pripravil ,,baletnú“ Čarovnú flautu, čiže hudbu Mozartovej opery som použil na zinscenovanie baletu.

Stále som však dúfal, že čas mojej prvej inscenácie opery v opernom divadle raz príde. Keďže robím hudobné divadlo a mám za sebou viaceré súčasné i klasické muzikály, domnieval som sa, že ma časom oslovia takpovediac automaticky. Nestalo sa tak však na Slovensku, ale ponuka prišla zo zahraničnej opernej scény – pred niekoľkými rokmi som mal v pražskej Štátnej opere inscenovať Orfea a Eurydiku. Vtedy však práve zlúčili Národné divadlo a Štátnu operu, takže z rôznych príčin sa táto spolupráca neuskutočnila. Neskôr mi navrhli nový termín, ale v tom čase som už robil na inej produkcii. A tak u mňa opera odišla načas do akéhosi zabudnutia. Opäť som čakal na ponuku zo Slovenska. Hoci nie som typ človeka, ktorý by prosil o spoluprácu, túžba zaoberať sa operou to prekonala a napokon som zavolal dirigentovi Rastislavovi Štúrovi. Priznal som sa mu, že by som veľmi rád inscenoval operné dielo. Mal som šťastie, že sa práve v SND zostavovali tvorivý tím novej inscenácie. Asi o dva dni mi volal šéf Opery SND pán Jakubek, že o mojom záujme inscenovať operu ani netušili a dohodli sme sa na réžii Mozartovho Únosu zo serailu v rámci Operného štúdia SND. Takže som si to doslova vypýtal a vôbec sa za to nehanbím, práve naopak, som rád, že som sa k opere dostal, pretože ma to veľmi baví.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Ján Ďurovčík na skúške opery,
foto: Alena Klenková

Operu ste pôvodne poznali ako jej divák, ako ste sa s ňou zoznámili z pozície inscenátora?

Priznám sa, že hoci opernú hudbu milujem, predsa len som mal obavy z jej inscenovania, pretože má svoje špecifické zákonitosti, ktoré režisér spoznáva až pri reálnej práci. Prvé skúšky boli ozaj viac-menej spoznávaním nového hudobnodramatického druhu. Musím však povedať, že mám z tejto práce veľkú radosť. Opera je plná emócií a veľmi ma chytila. Napriek tomu, že má svoje špecifiká, je to hudobné divadlo, s ktorým už mám skúsenosti. Aj muzikál je pre mňa akoby opera 21. storočia. Rozdiel je v tom, že súčasné, pomerne nové muzikály videlo množstvo ľudí. Mnohí ľudia však nevideli veľa opier, ktoré sú nové a ešte neprešli sitom času. Som presvedčený, že napríklad aj o 200 rokov si ľudia zájdu na muzikál West side story, pretože je vynikajúci, ale zaniknú tie, ktoré kvôli zlej kvalite sito času nepustí. To, že nás ovplyvňujú aj tieto nekvalitné diela, je veľmi nekorektné voči tým umelecky hodnotným – prevereným časom. Opera je čosi fantastické, písali ju veľkí géniovia ako Verdi, Mozart, Puccini, Rossini, Donizetti a mnohí ďalší. Prostredníctvom umeleckej hodnoty ich diela prežili a budú večné.

Tak isto aj z muzikálov napísaných v 60-tych rokoch prežili len kvalitné, na všetok balast sa už prirodzene zabudlo. V čase vzniku týchto klasických diel jestvovala len akustická hudba, dnes už jestvuje aj elektronická, a ktovie, ako by komponoval Mozart dnes. Takže sa vyhýbam akademickým deleniam, hudobnodramatické diela sú len kvalitné a nekvalitné.

Muzikál, ale aj operu vnímate ako hudobné divadlo, ale predsa len sa opýtam, či vás inscenovanie operného diela, s ktorým ste sa ako režisér stretli po prvýkrát, niečím prekvapilo.

Vedel som, že pracovať s opernými spevákmi, ktorí sú zároveň aj hercami, nebude jednoduché. Predsa len, operný spev je aj po fyzickej stránke veľmi náročný, či už držaním tela, frázovaním, dýchaním a pod. Napriek tomu chcem povedať, že sú všetci veľmi usilovní a tvorivá práca s nimi ma veľmi baví. Stretol som sa tu s fantastickým dirigentom Petrom Valentovičom – veľkým profesionálom – s ktorým si po hudobnej aj ľudskej stránke veľmi dobre rozumiem. Okrem toho by som rád povedal, že počas celého skúšobného procesu sa mi dobre pracovalo či už s umeleckými, alebo technickými zložkami Opery Slovenského národného divadla a ak aj vznikla neočakávaná situácia, dokázali sme ju vyriešiť. Po tejto stránke je to veľmi príjemné prekvapenie.

Veľmi náročné bolo pre mňa scénicky naplniť zmysel árií, ansámblov atď. a nájsť vhodný inscenačný kľúč. Je to najmä preto, že opery, ktoré prešli už spomínaným sitom času, sa písali v dobách, kedy bol divadelný čas, podobne ako čas vnímania vtedajšieho života, iný, než dnes. Všetko bolo, na rozdiel od uponáhľaného dneška, omnoho pomalšie. To znamená, že napríklad krásna sedem až dvanásťminútová ária si vystačila s textom na pol strany a za svoju dĺžku vďačí tomu, že je vybudovaná hudobnými prostriedkami. V tomto sa opera veľmi líši od muzikálu. Takže som sa musel prispôsobiť, aby som od začiatku inscenovania pre mňa zaužívaný divadelný čas spomalil a sám v sebe prijal fakt, že k divákovi nemusí každú chvíľu prichádzať ďalšia nová informácia, pretože by som tým šiel proti hudbe opery. Veľmi ma baví pracovať s operným libretom a v súčinnosti s emóciou hudby tak kreovať charaktery postáv a vzťahy medzi nimi, ktoré spolu prednesú konkrétny príbeh. Aby som to zhrnul, musel som sa naladiť na divadelný čas opery a nájsť nové vnímanie hudobnodramatického diela, pričom som sa snažil naplniť réžiu nápadmi a konaniami podporujúcimi Mozartovu hudbu a libreto.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
foto: Anton Sládek

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Andrej Hryc (Selim), Mariana Hochelová (Konstanze),
foto: Anton Sládek

O čom je tento príbeh?

Únos zo serailu je príbeh o dvoch dámach, ktoré unesú piráti a následne ich predajú do Turecka, kde sa do jednej z nich zamiluje zámožný Selim paša a druhej jeho dozorca Osmin. Dámy však majú svojich milých, ktorí sa ich vydajú hľadať až ich nájdu. Všetko sa samozrejme skomplikuje ale nakoniec sa všetko skončí šťastne.

V tomto príbehu je jedna neuveriteľne krásna ,,farbička“ lásky a priateľstva, a Mozart ju geniálne prináša prostredníctvom opery. V príbehoch lásky ide často o to, že „ty ma väzníš (ubližuješ mi), ale ja ťa nemilujem, takže choď preč“ a podobne. Selim miluje svoju zajatkyňu Konstanzu, lenže ona nie je celkom zajatkyňa, pretože ju vykúpil. Miluje ju, ale zároveň ju aj drží akoby v zlatej klietke, aj keď ju neponižuje, nedehonestuje, neničí a neznásilňuje, hoci by mohol. Ona si uvedomuje, že ju vykúpením zachránil, ale i to, že ju strážia. Možno by ho aj chcela milovať, lenže kdesi v diaľke je akýsi Belmonte, ktorého nosí v srdci a práve to je tá farbička, ktorá určuje celý nie celkom vážny ráz diela. Nakoniec ich lásku Selim pochopí a pustí ich, takže zvíťazí sloboda, voľnosť a zdravý chlapský rozum. Podľa mňa je toto duch celej opery. Je to singspiel, ktorý netreba inscenovať príliš vážne, veď tu nikto neumiera.

Kde sa bude odohrávať váš príbeh Únosu zo serailu? Do akého priestoru a času ste ho zasadili?

Vždy veľmi rád objavujem pôvodného ducha diela a inscenačne ho zasadzujem do konkrétneho času a priestoru. Nemohlo sa mi stať nič lepšie (a to je zároveň aj jednou z príčin, prečo som prijal ponuku zinscenovať práve toto dielo), ako pracovať na opere s dejom v krajine, ktorú dobre poznám. Príbeh sa odohráva v Turecku a aj naša inscenácia sa odohráva práve tam, ibaže o niekoľko storočí neskôr, v dnešnom Turecku, v ktorom to vyzerá presne tak, ako to diváci uvidia na javisku. Selim síce už nie je Paša, ale majiteľ hotela, mecenáš futbalového klubu, v podstate napoly politik, ktorý má svoj obrovský rezort. Do týchto rezortov chodím päťkrát do roka a všetko tam veľmi dôkladne poznám. V opere máme napríklad scénu v tureckých kúpeľoch alebo scénu na belekskom trhu. Samozrejme, nebudeme sa hrať, že sa opijeme vínom, pretože sme už v iných časoch. Opijeme sa, ale čím? Použijeme lieky na spanie, ale aké lieky? A tu je ten vtip: Rohypnol je už na celom svete zakázaný, ale v Turecku na trhu ho stále kúpite, takže my ho tam v našom príbehu všetok vykúpime a aj v tomto posúvame príbeh do dneška. Príbehy sa dajú aj takto aktualizovať – netreba napríklad nasilu Júlii pridávať fúzy, alebo z Desdemony urobiť E.T. a pod. Takže posun tu je, ale všetky postavy a ich konania sú reálne, mozartovské. Sme teda v Turecku, dámy sú väznené v zlatej klietke luxusného rezortu a využívame súčasné komunikačné prostriedky ako mobil, počítač, mailovú komunikáciu atď. To, čo sa odohráva v Mozartovom Únose zo serailu, sa môže kedykoľvek stať aj dnes.

Považujem za veľmi dôležité, aby mi pred inscenovaním do seba zapadali rôzne šablóny. Je to preto, aby sa konkrétny dej mohol posunúť napríklad aj do súčasnosti a aby boli všetky situácie a konania reálne a netlačili sa nasilu do niečoho neprirodzeného pre interpretov, ale aj divákov.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Moyan Li (Blonde), Ján Galla (Osmin),
foto: Anton Sládek

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Matúš Šimko (Pedrillo), foto: Anton Sládek

V Opernom štúdiu SND máte k dispozícii medzinárodný tím s viacerými mladými umelcami. Ako sa vám s nimi pracovalo?

Pracovať s medzinárodným tímom je pre mňa prirodzené, keďže tanečné kolektívy takto bežne fungujú. Pri muzikáloch je to iné, pretože sú obsadzované domácimi umelcami, napríklad aj kvôli próze a jazyku, pretože sa hrajú väčšinou v reči krajiny, kde sa inscenácia hrá. Umelci neputujú tak, ako pri tanci či opere. Môj štandardný model umeleckého súboru je, že pracujem s vysokokvalitnými ľuďmi, tzv. prvým castom, a k nim dosadzujem šikovných mladých, ktorí tým dostanú príležitosť umeleckého rastu. Vo svojej prvej opernej inscenácii však pracujem s novým modelom, pretože okrem troch tunajších sólistov sú tu len mladí umelci. Od začiatku som vedel, do čoho idem a súhlasil som s tým – nakoniec aj ja som v opernom prostredí nováčik, aj keď nazvať sa nováčikom po 25-tich brodwayských muzikáloch je trochu zvláštne (smiech). Každopádne, operu robím po prvýkrát, s účinkujúcimi sme sa predtým vôbec nepoznali, všetci sa zoznamujeme s novým dielom, vlastnými emóciami, interpretačnými možnosťami, hľadáme svoje limity, vhodné výrazové prostriedky a snažíme sa o čo najlepší výsledok. Toto je pre mňa zaujímavé a v tvorivom procese pre všetkých veľmi inšpirujúce.

Zúčastnili ste sa aj výberu sólistov? Ako ste ho mohli ovplyvniť?

Zúčastnil som sa na výbere sólistov, ale podmienky som si nekládol, pretože je to moja prvá operná inscenácia. Celkovo nemám rád, ak sa niekto povyšuje nad svoje schopnosti. Pri muzikáli viem presne rozlíšiť štýlovosť spevákov, farbu hlasu a odhadnúť spevácke limity a podobne špecifiká. S operou sa v tomto smere zatiaľ len zoznamujem. Pri výbere som si dal poradiť a spoliehal sa na odborníkov, napríklad na pána Friedricha Haidera, ktorý bol pri výbere (pôvodne mal túto operu hudobne naštudovať) a kládol dôraz na mozartovskú štýlovosť. Čistota hudobného štýlu je v hudobnodramatickom diele, a v opere obzvlášť, prvoradá. Takže po tejto stránke som nezasahoval a pripomienkoval som hereckú typológiu postáv. Musel by som zinscenovať ešte veľmi veľa opier, aby som mohol určovať obsadenie ich postáv.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Matúš Šimko (Pedrillo), Josef Ruppert (Osmin), Patrik Horňák (Belmonte),
foto: Anton Sládek

Upravovali ste dielo?

Mám veľký rešpekt pred autormi, pretože aj ja som autor a tiež by sa mi nepáčilo, ak by mi niekto do diela necitlivo zasahoval. Možno pôsobím veľmi moderne, ale v niektorých veciach som doslova staromódny. Pokiaľ ide o úpravy mimo samotného diela, iba sa v niektorých scénach určité okamihy podfarbili hudbou, ktorá sa však vybrala priamo z Mozartovej tvorby, napríklad téma z Alla Turca zo sonáty A dur. Okrem toho sa niektoré herecké akcie podporili rôznymi zvukmi orchestra, ktoré dirigent napísal v súlade s mozartovským štýlom. Pokiaľ ide o škrty, po konzultácii s autorom hudobného naštudovania Petrom Valentovičom sme sa rozhodli pre tie, ktoré sú v tomto diele vo svete všeobecne zaužívané.

Únos zo serailu je komický singspiel. Ako ste pristúpili ku komike?

Nie je komika ako komika. Vytvárame mizanscény, ktoré by mali vyvolať úsmev, ak sa dodržia. Samozrejme, že prvotnou snahou nie je vyvolať hľadisko burácajúce smiechom. Situácie vhodné na komické stvárnenie sa snažíme odľahčiť. S komikou treba pracovať citlivo a v dnešnej dobe musí pôsobiť sviežo. Nemám rád humor typu ,,kopnem ťa do zadku – smejme sa“. Je veľmi dôležité jednotlivé akcie herecky vyčistiť a vystavať, aby všetky komické situácie vznikli z logických príčin a boli prirodzené. Potom ich divák dokáže prečítať, pochopiť a stotožniť sa s nimi. Aj keď ide o komickú operu, nesnažím sa nasilu vyvolávať smiech „povinne“ počas celej opery, ale hľadať správny kľúč so zmyslom pre mieru v kontrastoch s inými situáciami.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Moyan Li (Blonde), Shawn Mlynek (Pedrillo), Ján Galla (Osmin),
foto: Anton Sládek

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Mariana Hochelová (Konstanze), Martin Gyimesi (Belmonte), Shawn Mlynek (Pedrillo),
foto: Anton Sládek

Ako sa pozeráte na operné herectvo?

V súvislosti so speváckou náročnosťou vnímam operné herectvo ako špecifické. Aj keď sa celkovo vníma ako menej tvárne, osobne nemám rád takéto škatuľkovanie. Poznám herecky veľmi tvárnych operných spevákov, a ak to skĺbia s kvalitným a virtuóznym operným spevom, poskytnú divákovi silný plnohodnotný zážitok. So statickosťou spevákov sa stretávam aj pri muzikáloch. Celkom to nesúvisí iba s tým, že by to nezvládli, ale príčinou je skôr, že sa to tak svojho času zaužívalo, lenže v súčasnosti je to už aj prežitok. Dnes sa inscenuje čoraz civilnejšie, ale opäť, nie je civil ako civil – treba sa snažiť o „javiskový civil“, ktorý musí mať svoj štýl a treba ho vnímať ako herectvo v prvom rade oslobodené od zaužívaného klišé a statickosti. To však zasa neznamená, že sa má nezmyselne behať po javisku a stále povinne a nasilu konať nejaký pohyb. Civilné javiskové herectvo musí mať dokonale vybudované charaktery, logické konanie postáv a vystavené vzťahy medzi nimi. Okrem toho súčasné herectvo neznamená, že hercov treba obliecť výlučne do súčasných kostýmov a tiež si myslím, že inscenovať iba moderne, nie je zaručeným základom úspechu. Je to len cesta, po ktorej buď dôjdeme alebo nedôjdeme do cieľa. Všetci musia svoju spoločnú víziu napĺňať, aby sa vytvoril fungujúci divadelný tvar. Je to spoločný tvorivý proces.

Pri operných inscenáciách pozorujem, že mnohí speváci rezignovali na dodržiavanie príbehu a konania. Na druhej strane však vnímam, ako je veľmi dôležité, že napríklad, Mozart, Verdi, Puccini a mnohí ďalší géniovia, nenapísali spevákom nič, čo by nebolo možné alebo nemalo logiku. Títo operní skladatelia boli fantastickí dramatici, majstrovsky napísali svoje diela ako hudobnodramatické divadlo a prostredníctvom hudby zapísali logické konanie operných spevákov-hercov, vzťahy medzi nimi a jednotlivé situácie príbehu. Tomu však musia uveriť aj speváci. Podľa môjho názoru, ak sa spevák dôkladne oboznámi s libretom, spozná myšlienkové pochody svojej roly a vie logicky reagovať na ostatné postavy či vzniknuté situácie posúvajúce dej, prejaví sa to aj na práci s hlasom a hudobnom výraze postavy. Mozart aj v tejto opere geniálne hudobne opísal príbeh Únosu zo serailu. V hudbe je presný návod, ako majú speváci príbeh zahrať, každé piano, každé forte, každá zmena tempa či nálady majú svoju divadelnú logiku. Treba sa len ponoriť do hĺbky hudby a libreta. Som doslova mozartofil a cítim v jeho hudbe trúchlivosť, drámu, komiku, hravosť, vážnosť a celú paletu rôznych výrazov. Autori opier boli skutoční géniovia, avšak speváci sa nesmú kĺzať len po povrchu ich diela, ale uveriť mu.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Eva Bodorová (Konstanze), foto: Anton Sládek

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Andrej Hryc ( Bassa Selim), Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

Na čom práve pracujete a čo vás čaká po premiére Únosu zo serailu?

Po premiére Mozartovho Únosu zo serailu odchádzame so Slovenským divadlom tanca na ďalšie svetové turné, počas ktorého zavítame do Helsínk, Mexiko City, New Yorku a Dubaja s tanečnou Carmen a potom budem robiť predstavenie Richard III. ako mix tanca a činohry. Okrem toho pripravujem pôvodný muzikál Rasputin. Máme za sebou aj festival moderného tanca Chorea.

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Ján Ďurovčík

Študoval choreografiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave pod vedením profesora Štefana Nosáľa a na Institute for Dance and Dance Instruction v belgických Antverpách. Neskôr získal angažmán ako sólista v H. F. Dansetheatre Amsterdam a učil moderný tanec na International Dance Stage Bornem v Belgicku.

V roku 1993 založil dvanásťčlenný balet Torzo, ktorý bol prvým pokusom o profesionálne divadlo moderného tanca na Slovensku. Uviedol svoje prvé celovečerné dielo Responsio Mortifera. Pre Torzo vytvoril niekoľko ďalších choreografií: Padajúce dni, UM-BA, To hlasy ľudu slovanského, Jarný program, Stravinského Svadby. V rovnakom čase pracoval na predstaveniach Sen noci svätojánskej, Mária Stuartová, Malý obchod hrôzy pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre a Sweet charity, Oliver Twist pre Štátne divadlo v Košiciach.

V roku 1994 získal 1. cenu v choreografickej súťaži v Nitre a bol finalistom súťaže Prix Volinine Paris 1994.

V roku 1995 vytvoril prvú choreografiu pre Slovenské národné divadlo (SND) v Bratislave – detský balet Z rozprávky do rozprávky. S 50-členným súborom SND naštudoval Stravinského Svätenie jari.

V roku 1997 sa stal spoluzakladateľom a umeleckým riaditeľom Bratislavského Divadla Tanca (BDT), pre toto teleso vytvoril premiérový program Svadby, Vták Ohnivák, detský muzikál O Jankovi Hraškovi a multimediálny projekt Romeo a Júlia. Súčasne naštudoval Tance na sklonku leta a Malú nočnú hudbu pre Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave, Dvořákovho Vodníka pre Janáčkovo divadlo v Brne a Fausta a Margarétu pre Štátnu operu v Prahe.

O dva roky neskôr bol režisérom a choreografom muzikálu Pomáda, ktorý sa v pražskej GOJA MUSICHALL dočkal 200 repríz, a autorom Čarovnej flauty pre Divadlo J. K. Tyla v Plzni. V roku 1999 získal ocenenie Krištáľové krídlo za inscenáciu Strom pre Slovenský ľudový a umelecký kolektív (SĽUK). V roku 2000 založil divadelno-tanečné teleso JAN. Autorský program … na Vaše hroby prezentoval vo World Financial Center v New Yorku (USA).

Choreograficky spolupracoval na muzikáloch Niekto to rád horúce, Hamlet, Balada o zlodejovi koní, Cigáni idú do neba a Klietka bláznov pre divadlo Nová Scéna v Bratislave a Grék Zorba pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Režíroval a bol autorom choreografie tanečného megaprojektu Cirkus Svet pre SĽUK. Na prelome rokov 2002 a 2003 realizoval pôvodný balet Rasputin pre Slovenské Národné Divadlo v Bratislave. V divadle F. X. Šaldu v Liberci spolupracoval na muzikáli Na skle maľované. Medzníkom v jeho tvorbe bola premiéra autorského diela Vták ohnivák, ktoré naštudoval s japonským súborom Tokyo Metropolitan City Ballet, v New National Theatre, Tokyo (2004). So spoločnosťou JAN vytvoril a produkoval rytmicko-tanečnú show GASP, ktorú doteraz videlo 120.000 divákov.

V roku 2004 prezentovalo Bratislavské Divadlo Tanca multimediálny projekt Romeo a Júlia na International Arts Festival v Tokyu. V tom istom roku vytvoril klasický balet Spartakus pre Slovenské národné divadlo a pôvodný slovenský muzikál Hriešny tanec, ktorý mal premiéru v Divadle ARÉNA v Bratislave. Začiatkom roka 2005 pripravil muzikál Donaha pre divadlo F. X. Šaldu v Liberci. V apríli 2005 založil Slovenské Divadlo Tanca (SDT). Prvé predstavenie SDT – Bolero/príbeh matky – bolo úspešne prezentované v Circullo de Bellas Artes v Madride. Realizoval kultový slovenský muzikál Na skle maľované pre Novú Scénu v Bratislave. Koncom roka naštudoval dielo Má Vlast pre Štátnu operu v Prahe a znovu uviedol Vtáka Ohniváka v japonskom Tokyu. V nasledujúcom roku pripravil adrenalínovú show Slovak Street Session pre Divadlo Aréna a obnovenú premiéru predstavenia … na Vaše hroby. Naštudoval muzikál Neberte nám princeznú pre Novú Scénu v Bratislave.

V roku 2007 realizoval muzikál Pokrvní bratia v divadle F. X. Šaldu v Liberci, na Novej Scéne v Bratislave premiéroval tanečnú show GASP 2, pre Slovenské národné divadlo naštudoval pôvodnú baletnú rozprávku Popolvár. Slovenské Divadlo Tanca premiérovalo jeho tanečno-divadelné predstavenie Labuťko, ktoré následne absolvovalo celoslovenské turné.

V roku 2008 naštudoval pre Divadlo Nová scéna v Bratislave svetoznámy muzikál West Side Story. V divadlenej sezóne 2008/2009 sa uskutočnilo úspešné svetové turné jeho predstavenia Vták ohnivák, ktoré realizoval pre Slovenské divadlo tanca. Zastávkami turné boli mestá ako New York, Londýn, Amsterdam, Bytom, Krakov, Antverpy…

V roku 2009 uviedol v bratislavskom divadle Heineken Tower Stage muzikál Čajočky. V marci 2010 mal premiéru jeho najnovší tanečno-divadelný titul pre Slovenské divadlo tanca – Carmen. V tom istom roku naštudoval muzikál Robin Hood pre Divadlo Kalich v Prahe. Divadlo Kalich uviedlo aj jeho muzikál Ôsmy svetadiel, ktorý najskôr režíroval pre Novú Scénu v Bratislave. Ôsmy svetadiel sa stal najúspešnejším slovenským muzikálom v histórii.

V roku 2012 mal v Kalichu premiéru jeho muzikál Pomáda a v Štátnom divadle v Košiciach balet Zvonár u Matky Božej. Nasledoval muzikál Romeo a Júlia pre bratislavskú Novú Scénu a balet Richard III. pre Operu Graz (2013).

V roku 2014 mal v divadle Kalich premiéru jeho ďaľší muzikál Horúčka sobotňajšej noci. V tom istom roku sa obohatilo svetové turné „Carmen“ o mestá Rím, Graz, Quebec a čínsku metropolu Peking, ktorej diváci toto predstavenie prijali s obrovským nadšením.

V rokoch 2015 naštudoval muzikál muzikálov Jesus Christ Superstar. Úspech tejto legendy potvrdzuje vyše 20 000 nadšených divákov, ktorí navštívili Divadlo Tower Stage. Svedčia o tom aj názory profesionálov: „Fenomenálne“ (musical.cz), „Úchvatné predstavenie“ (Ľubomír Feldek). Na jar 2017 táto inscenácia vyrazí na turné do rôznych kútov Slovenska. V roku 2015 prichádza aj ďaľší hit-muzikál Atlantída s hudbou od Mira Žbirku a textom Kamila Peteraja s premiérou v pražskom Divadle Kalich. Obrovský úspech tejto inscenácie potvrdzujú aj takéto ohlasy: „Ďurovčík a Žbirka dobyli Prahu“ (Nový čas), „Energie, všestrannost a nakažlivá radost“ (MF Dnes), „Opět skvělé herecké a pěvecké obsazení“ (musical.cz).

V roku 2016 uviedol Ján Ďurovčík hit-muzikál Atlantída aj v Divadle Tower Stage, ktorý zožal ohromný úspech. Dokazuje to 42 odohraných predstavení v Bratislave. Atlantída tour 2016 bolo doteraz najväčšie turné v histórii slovenského muzikálu, vyrazilo na cestu po Slovensku v ústrety desaťtisícom divákov v 23 miestach, kde odohralo 63 predstavení. Ku koncu roka 2016 uviedol pôvodný Slovenský muzikál Šľahačková princezná s autormi Kamilom Peterajom a Pavlom Hammelom.

Koncom roka 2016 režijne spolupracoval na megashow IMT Smile History. Koncert sa stal najúspešnejším koncertom v roku 2016 na Slovensku.

www.jandurovcik.com

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply